Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/360/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114207865
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114207865.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 26.9.2014, č. k. 20C/117/2014-15, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky; § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.); § 44 ods.
8, 9 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom v
čase začatia exekučného konania.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Súd poukázal na to, že Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na
všetky podstatné okolnosti prípadu. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť na povahu procesného
úkonu súdu a to rozhodnutia súdu o návrhu na zmenu exekútora. Pre prijatie záveru o porušení
základného práva účastníka a o existencii zbytočných prieťahov exekučného súdu nepostačuje len
samotné prekročenie zákonom stanovenej lehoty, ale aj naplnenie ďalších podstatných okolností
prejednávanej veci. Pri podaní návrhu na zmenu exekútora je prax exekučných súdov taká, že súd
si vyžiada od doterajšieho exekútora predloženie exekútorského spisu, vyčíslenie trov exekúcie a po

ich doručení súdu je potrebné vytvoriť súdu adekvátny časový priestor pre rozhodnutie o trovách.
Až doručením exekútorského spisu s prípadným vyčíslením trov exekúcie je dovŕšený celý proces
spojený s podaním návrhu na zmenu exekútora a týmto okamihom sú objektívne splnené podmienky
pre rozhodnutie súdu o podanom návrhu. V prejednávanej veci je rozsah prekročenia zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora adekvátny všetkým úkonom, ktoré je nevyhnutné po
podaní návrhu na zmenu exekútora vykonať, bez ktorých nemožno rozhodnúť o podanom návrhu. Súd
teda dospel k záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia návrhu na zmenu
exekútora do rozhodnutia o zmene nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd konal priebežne a k zbytočným prieťahom nedošlo.
Súd preto nemal splnený prvý predpoklad pre náhradu škody.

Ďalej súd uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania škody, keď nepreukázal
vynaloženie uplatnených nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie
žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu.
Súd má za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k
žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa
zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri
ktorej rovnako nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k
ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania
konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Súd nevidel dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na
základe aplikácie Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia
za konštatované zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací
dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Rozhodnou v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov
exekučného súdu je v predmetnej veci všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom
súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, čo determinovalo uplatňovanie
zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá
mala žalobcovi vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami výšky priznania náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáhal a z toho dôvodu aj znaleckým posudkom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov zodpovednosť žalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou
argumentáciou prvostupňového súdu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.