Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/62/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107213727
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8107213727.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu E. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. X, XXX XX H., právne zastúpeného advokátom JUDr. Alojzom Naništom, so
sídlomSládkovičova8,08001Prešov,protižalovaným1.Inžinierskestavby,a.s.,sosídlomPriemyselná
7, 042 45 Košice, IČO: 31 651 402, zastúpený advokátom JUDr. Vladimírom Vrábľom, so sídlom
Hlavná 70, 042 45 Košice, 2. M. H., nar. XX.X.XXXX, štátny občan Slovenskej republiky, bytom R. X,
XXX XX H., zastúpený advokátom Mgr. Adriánom Fabiánom, so sídlom Tkáčska 2, 080 01 Prešov, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance

Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o vyplatenie bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
16C/159/2007-331 zo dňa 10.6.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 4
545,07 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 828,61 eura od 28.6.2007 do zaplatenia a

s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3 716,45 eura od 20.10.2010 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. Zamietol aj
žalobu voči žalovanému v 2. rade a náhradu trov konania štátu, ani účastníkom konania nepriznal .

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, „že žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu 5.6.2007,
po pripustení zmeny petitu jeho rozšírením domáhal toho, aby súd uložil žalovaným spoločne a
nerozdielne zaplatiť mu sumu 45.450,75 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.286,20

eura od 28.6.2007 do zaplatenia a zo sumy 37.164,55 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od prvého
dňa po doručení podania žalobcu z 18.5.2010 žalovaným až do zaplatenia.

O žalobe prvýkrát rozhodol prvostupňový súd rozsudkom č.k. 16C/159/2007-151 zo dňa 31.3.2011 tak,
že žalobný návrh zamietol, náhradu trov konania žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal a
taktiež nepriznal štátu právo na náhradu trov konania.

Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 15Co/68/2011-172 zo dňa 13.1.2012 rozsudok prvostupňového
súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd zrušenie prvostupňového
rozhodnutia dôvodil tým, že prvostupňový súd nedospel k skutkovým zisteniam, ktoré by s
vykonanými dôkazmi korešpondovali bez najmenších pochybností. V odôvodnení uviedol, že súčasťouvyšetrovacieho spisu je fotodokumentácia, z ktorej vyplýva, že stierače boli v čase rekonštrukcie v
polohe, ktorá je iná ako v čase nehody, čo mohlo brániť žalovanému v 2. rade v bezproblémovom
výhľade. Táto okolnosť vzbudzuje pochybnosti o dobrom technickom stave vozidla. Pre záver o tom,

do akej miery sa pri dopravnej nehode podieľalo na vzniku škody aj konanie samého poškodeného,
nemožno vychádzať len z porovnania všeobecného rozsahu povinností ukladaných pravidlami cestnej
premávky jednotlivým účastníkom, ani z porovnania počtu porušených povinností na strane škodcu a
na strane poškodeného v konkrétnej situácii. Rozhodujúce je posúdenie, do akej miery sa na škodlivom
výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách, a z hľadiska porušenia právnej povinnosti

škodcom a poškodeným je podstatné najmä to, o aké významné povinnosti išlo, aké závažné bolo ich
porušenie a aký vplyv malo na vznik škody. Odvolací súd vyslovil tiež presvedčenie, že pri zvýšenej
opatrnosti by žalovanému v 2. rade neušla potencionálna možnosť vzniku nebezpečenstva plynúceho z
nerozvážneho konania detí. Už len zo samotného blíženia sa k prechodu pre chodcov vyplýva pre vodiča
povinnosť zvýšiť opatrnosť. Odvolací súd záverom uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní doplniť
dokazovanie oboznámením všetkej fotodokumentácie vyplývajúcej z vyšetrovacieho spisu a týkajúcej

sa technického stavu motorového vozidla a vplyv tejto skutočnosti na vznik dopravnej nehody posúdiť
aj prípadným doplnením znaleckého dokazovania, prípadne vypočutím znalca.

Prvostupňový súd v odôvodnení ďalej uviedol, že sa v rámci doplnenia dokazovania oboznámil s
fotodokumentáciou z vyšetrovacieho spisu týkajúcu sa technického stavu motorového vozidla a uložil

Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline znaleckému ústavu z odboru doprava cestná
vypracovať odborné vyjadrenie. Znalecký ústav v odbornom vyjadrení č. 229/2012 zo dňa 2.11.2012
uviedol, že poloha stieračov mohla byť daná buď technickou závadou na stieračoch už v čase pred
dopravnou nehodou alebo v dôsledku zrážky, prípadne stresového konania vodiča po zrážke, kedy došlo
k zapnutiu stieračov, následne vypnutiu chodu motora (počas pohybu stieračov), čím došlo k zastaveniu

stieračov v polohe ako je zrejmé z fotografie. Stierače nemohli zhoršovať výhľadové pomery vodiča
v čase začiatku reakcie vodiča na maloletého chodca, nakoľko sa zo smeru pohľadu vodiča stierače
nachádzajú vpravo, chodec sa však z pohľadu vodiča nachádzal (v okamihu začiatku reakcie vodiča)
mierne vľavo. Čo sa týka prírodných podmienok a ich vplyvu na reakciu vodiča znalecký ústav uviedol,
že v čase nehody bolo jasno, zamračené, z výpočtu uhla dopadu slnečných lúčov na miesto dopravnej

nehody vyplýva, že tieto dopadali pod uhlom 63,50. V danom dni sa slnko nachádzalo najvyššie v
čase medzi 12:25 hod. až 12:45 hod. V tom čase bol uhol dopadu slnečných lúčov 63,80, pri daných
podmienkach teda nemohol nastať prípad, aby slnečné lúče dopadali takým spôsobom, aby zhoršovali
vodičovi vozidla Škoda 1203 možnosť rozpoznať pohyb chodca po vozovke.

Prvostupňový súd aj po doplnení dokazovania mal za to, že sa na skutkových a právnych záveroch, ku
ktorým dospel pri rozhodovaní rozsudkom zo dňa 31.3.2011 nič nezmenilo, preto rozsudkom č.k. 16C
159/2007 - 278 z 28.3.2013 žalobu opätovne zamietol, náhradu trov konania žalovaným a vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal a taktiež nepriznal právo na náhradu trov konania ani štátu. V odôvodnení
tohto rozhodnutia okrem iného uviedol, že o žalobnom návrhu voči žalovanému v 2. rade nemohlo

byť rozhodnuté inak ako bolo rozhodnuté pôvodne, pretože žalovaný v 2. rade bol zamestnancom
žalovaného v 1. rade, plnil si svoje pracovné povinnosti, jeho konanie nebolo vybočením z činnosti,
ktorú mal podľa príkazu na jazdu v konkrétny deň vykonať, čo znamená, že keby aj bola na jeho strane
zistená existencia protiprávneho úkonu spočívajúceho v porušení všeobecnej preventívnej povinnosti
alebo konkrétnej právnej povinnosti, išlo by o protiprávny úkon, za ktorý by priamo zodpovedal žalovaný

v 1. rade. Čo sa týka žalovaného v 1. rade, vo vzťahu k nemu dospel taktiež k rovnakému záveru,
k akému dospel pri rozhodovaní rozsudkom z 31.3.2011. Súd mal za to, že relevantnosť záveru jeho
pôvodného rozhodnutia k žalovanému v 1. rade bola doplneným dokazovaním podporená. Odborné
vyjadrenie znaleckého ústavu dalo odpoveď na hypotetickú otázku, či sa na vzniku nehodového deja
nemohla podieľať poloha stieračov na motorovom vozidle, či neovplyvnila výhľad vodiča. Žalobca sa

z pohľadu vodiča nachádzal v okamihu reakcie vodiča mierne vľavo, ak sa stierače z pohľadu vodiča
nachádzali vpravo, znamená to, že vodičovi vo výhľade brániť nemohli. Čo sa týka toho, z akého dôvodu
sa stierače nachádzali na mieste ako je zachytené na fotografii, súd mal za to, že s odstupom čase to
zistiteľné nie je, avšak logickou úvahou v kontexte s opísanými prírodnými podmienkami v čase nehody
- bolo polojasno, zamračené, nepršalo, na fotografii nebolo vidno, že by bola mokrá cesta, neboli ani

stopy atmosferických zrážok na vozidle, tak usúdil, že vodič nemal dôvod pre to, aby stierače dával pred
nehodou do pohybu, pravdepodobnejšou bola úvaha znaleckého ústavu, že poloha stieračov mohla byť
daná v dôsledku samotnej zrážky alebo stresového konania vodiča po zrážke, čím došlo k zapnutiu
stieračov a následnému vypnutiu chodu motora (počas pohybu stieračov), čím došlo k ich zastaveniu vdanej polohe. Poloha stieračov, čo sa týka príčiny nehodového deja nebola podstatná a nepreukazovala
ani hypotetické konštrukcie o možnom neadekvátnom technickom stave vozidla. Neadekvátny technický
stav vozidla nevyplynul ani z dôkazov, ktoré boli vo vyšetrovacom spise. Záznam o technickom stave

vozidla svedčil o tom, že v čase nehody bolo v bezchybnom stave. Súd mal aj ostatné úvahy žalobcu
o priebehu nehodového deja za úvahy len v rovine nepodložených konštrukcií. Pokiaľ žalobca mienil,
že žalovaný v 2. rade mal do času nehody jazdiť viac hodín a mohlo to mať vplyv na jeho reakčný čas,
na uvedené dal odpoveď znalecký ústav, keď uviedol, že reakcia vodiča bola včasná a správna, keď sa
tesne pred kolíziou snažil žalobcovi vyhnúť tak, že sa vyhýbal vpravo, čím žalobcovi poskytol časový

priestor na to, aby k zrážke nedošlo a tiež intenzita brzdenia bola na maximálnej úrovni 100 %. Súd
poukázal taktiež na to, že znalec uviedol, že ani pri jednej z alternatív lokalizácie objektov pohybujúcich
sa po ceste nemohol žalovaný v 2. rade zrážke zabrániť.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením 15Co 31/2013 - 314 z 23.10.2013 rozsudok
prvostupňovéhosúdu16C159/2007-278z28.3.2013zrušil;uviedol,žesúdprvéhostupňadostatočným

spôsobomzistilskutkovýstav,avšakvyvodilznehonesprávnyprávnyzáver.Vdôvodoch,prektorézrušil
rozsudok prvostupňového súdu z 28.3.2013 poukázal na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia,
v ktorom vyslovil presvedčenie, že pri zvýšenej opatrnosti by žalovanému v 2. rade neušla potenciálna
možnosť vzniku nebezpečenstva plynúceho z nerozvážneho konania detí. Už len zo samotného blíženia
sa k prechodu pre chodcov a zastávke MHD vyplýva pre vodiča povinnosť zvýšiť pozornosť a predvídať

aj náhle vkročenie na vozovku osôb, ktoré vystúpia na zastávke MHD. Zdôraznil, že doposiaľ vykonané
dokazovanie nesvedčí o zbavení sa zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobcu v
celom rozsahu. Povinnosťou súdu bude vyhodnotenie výpovede R. Q. z č. l. 76 z vyšetrovacieho spisu,
ktorý ako svedok dopravnej nehody idúci v protismere videl stáť na okraji vozovky troch chlapcov, ktorí
sa hašterili, následne jeden z nich vybehol na cestu. Opis takejto situácie znamená, že svedok venoval

dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla. Za situácie, keď žalovanému v 2. rade vo výhľade nič nebránilo,
čo bolo preukázané znaleckým posudkom a technický stav vozidla, resp. žalovaný v 2. rade nepreukázal
opak, pri rovnakej pozornosti by videl to, čo videl svedok pri vyšetrovaní. Podľa odvolacieho súdu z
pohľadu možností žalovaného v 2. rade zabrániť zrážke je nemenej významná aj výpoveď D. J. z č. l.
74 vyšetrovacieho spisu.

Po zrušení veci a jej vrátení prvostupňový súd po citáciách ustanovení § 415, § 420 ods. 1-3, § 427
ods. 1, 2, § 428, § 438 ods. 1, § 441 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. e), f), § 15 ods.
1, § 53 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, § 2 ods. 1,2, §
3 ods. 1-4, § 4 ods- 1-4, § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za

sťaženie spoločenského uplatnenia a po zhodnotení v konaní vykonaných dôkazov zamietol žalobu voči
žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného v
1. rade, plnil si svoje pracovné povinnosti, jeho konanie nebolo vybočením z činnosti, ktorú mal podľa
príkazu na jazdu v konkrétny deň vykonať. Uvedené znamená, že keby aj bola na jeho strane zistená
existencia protiprávneho úkonu spočívajúceho v porušení všeobecnej preventívnej povinnosti alebo

konkrétnej právnej povinnosti, išlo by o protiprávny úkon, za ktorý by priamo zodpovedal žalovaný v 1.
rade.

Čo sa týka žalobcom tvrdenej zodpovednosti žalovaného v 1. rade, na skutkových záveroch, ku ktorým
dospel prvostupňový súd, pri rozhodovaní predchádzajúcimi rozsudkami sa nič nezmenilo a v celom

rozsahunatietoskutkovézisteniapoukázal.SúdomvypočutásvedkyňaJ.sakokolnostiamvýhľadových
pomerov vyjadriť nevedela a čo sa týka výpovede R. Q., z tejto výpovede vyplynulo, na čo poukázal
aj žalovaný v 1. rade, že išlo o osobu, ktorá viedla motorové vozidlo v inom smere ako žalovaný v 2.
rade; R. Q. viedol vozidlo v protismere. Je teda zrejmé, že jeho výhľadové pomery nemohli byť rovnaké
ako výhľadové pomery žalovaného v 2. rade. Napokon každý z týchto vodičov sa nutne musel venovať

prioritne dopravnej situácii vo svojom jazdnom pruhu.

Zprávnehonázoruodvolaciehosúduvyslovenéhovuznesení15Co31/2013-314z23.10.2013vyplynul
jednoznačný záver, resp. názor, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobcu v
celom rozsahu danou nie je, nakoľko pre to nesvedčí vykonané dokazovanie. Pre uvedený jednoznačný

záver odvolacieho súdu, ktorým je súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia § 226 O. s.
p. viazaný, mal súd za to, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za poškodenie zdravia žalobcu je
danou. Pri stanovení rozsahu zodpovednosti vychádzal z vykonaných dôkazov. Bol to žalobca, ktorého
konanie viedlo k stretu s vozidlom, rozsah jeho zodpovednosti bol takmer na hranici výlučnosti, pretoho prvostupňový súd kvantifikoval v rozsahu 90 %. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade, zamestnanec
ktorého vozidlo, s ktorým došlo k stretu, viedol je minimálna, preto ju prvostupňový súd určil v rozsahu
10 %.

O trovách prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalobca bol v
konaní v prevažnej miere neúspešný, preto nemá právo na náhradu trov s konaním mu vzniknutých.
Žalovaný v 2. rade náhradu trov konania nežiadal, preto mu súd náhradu nepriznal. Prevažne
úspešnému žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal majúc za to, že pomery žalobcu,

trauma z dopravnej nehody, následné poškodenie jeho zdravia sú takými mimoriadnymi okolnosťami,
ktoré viedli prvostupňový súd k tomu, že tak žalovanému v 1. rade, ako aj vedľajšiemu účastníkovi,
napriek prevažujúcemu úspechu, náhradu trov nepriznal. Nepriznanie trov v predpokladanej výške sa
naviac pomerov žalovaného a pomerov vedľajšieho účastníka zásadne dotknúť nemôže. Z rovnakých
dôvodov prvostupňový súd nepriznal náhradu trov ani štátu.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že žalovaný v 1. rade má
minimálnetakýpodielzodpovednostinanehodovejudalostiakopoškodenýmaloletýžalobca.Zopakoval
odvolacie námietky svojho odvolania proti predchádzajúcemu rozsudku prvostupňového súdu s tým,
že podľa jeho názoru vyšetrovanie nehody bolo neobjektívne a rovnako tak podiel zodpovednosti

na nehode bol stanovený prvostupňovým súdom neobjektívne. Mal za to, že súd v odôvodnení
rozsudku nedostatočne konkretizuje, ktoré skutočnosti a dôkazy bral do úvahy pri stanovení 10 %
zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí opakovane poukazuje na rovnaké dôkazy a ich hodnotenie, ktoré vykonal aj vo svojich dvoch
predchádzajúcich rozhodnutiach. Z tohto dôvodu žalobca opätovne uvádza rovnaké odvolacie námietky,

ktoré uvádzal aj vo svojom predchádzajúcom odvolaní. Poukázal na nesprávne právne posúdenie veci s
citáciou ustanovení § 415, §427 ods. 1, § 428, § 441 Občianskeho zákonníka. K dopravnej nehode došlo
v mieste zvýšenej frekvencie pohybu osôb, pričom uvedená skutočnosť vytvára práve iné okolnosti, pre
ktoré je vodič povinný prispôsobiť rýchlosť vozidla situácii v cestnej premávke, a to aj vtedy, keď rýchlosť
vozidla neprekračuje najvyššiu povolenú rýchlosť v danom mieste. Súd sa nezaoberal zodpovednosťou

žalovaného v 1. rade podľa § 428 Občianskeho zákonníka, preto sa žalobca domnieva, že je daný
odvolací dôvod aj podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Skutkové zistenia žalobcu vedú k záveru o tom,
že zodpovednosť žalovaných na spôsobenej škode je vo výške 50 % zo žalovanej sumy. Na základe
toho žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť mu sumu 22.725,35 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 826,61 eur od 28.6.2007

do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21.898,74 eur od 20.10.2010 do zaplatenia.

Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozsudok prvostupňového súdu
potvrdiť a uviedol, že rozsudok prvostupňového súdu považuje za vecne správny a preskúmateľný.
Podľa názoru žalovaného súd správne stanovil rozsah zodpovednosti žalobcu vo výške 90 %. Žalovaný

akceptuje rozsah zodpovednosti vo výške 10 % a zároveň dodal, že zvýšenie zodpovednosti nad 10 %
by bolo nespravodlivé a neprijateľné.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213

ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.. Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého
rozhodnutia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený
preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní.
Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, ako i s vykonaným dokazovaním, pričom dospel k záveru,
že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., v znení účinnom od 15.10.2008, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľaustanovenia§441Občianskehozákonníka,akbolaškodaspôsobenáajzavinenímpoškodeného,
znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Len na margo odvolacích námietok žalobcu odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie veci
prvostupňovým súdom nevybočuje z ustálenej judikatúry týkajúcej sa zavinenia poškodeného na škode,

ak prvostupňový súd hodnotil konanie poškodeného v rozsahu, v akom sa na vzniku škody podieľalo
konanie poškodeného. Záver, že za daných okolností aj v prípade, že škoda vznikla následkom konania
poškodeného, ktorému by pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje správanie a posúdiť jeho následky
nebolo možné pripísať zavinenie, t.j. že poškodený bol maloletým, nie je zisteným skutočnostiam
neprimeraným.

Zodpovedajúcim je aj záver prvostupňového súdu v otázke rozsahu zodpovednosti žalobcu za
spôsobenú škodu, v zmysle ktorého je rozsah zodpovednosti žalobcu takmer na hranici výlučnosti
a z tohto dôvodu bol na základe vykonaného dokazovania kvantifikovaný na 90%. Skutočnosť, že k
spôsobeniu škody prispel aj úkon občana, ktorý mu nemožno pre nedostatočný vek, či duševnú poruchu
k zavineniu pričítať (§ 441 O. z.), neznamená ešte, že v takýchto prípadoch má prevádzateľ zodpovedať

za celú spôsobenú škodu. Objektívne skutočnosti môžu byť za určitých okolností, ak sú neodvrátiteľnými
a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi, ktoré zbavujú (celkom alebo sčasti)
zodpovednosti prevádzateľov dopravných prostriedkov. Prvostupňový súd primerane vyhodnotil podiel
zodpovednosti žalovaného v 1. rade na poškodení zdravia žalobcu, keď na základe vykonaného
dokazovania zistil, že predovšetkým konanie žalobcu viedlo k dopravnej nehode a stretu s vozidlom,

pričom kvalifikovanie zodpovednosti žalovaného v 1. rade bolo vyhodnotené náležite v nízkom rozsahu
10 %, vychádzajúc z objektívnej zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu aj s doplnením dokazovania
v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe ktorého správne zistil skutkový

stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Odvolací súd má za to,
že opätovné rozoberanie a hodnotenie vykonaných dôkazov by bolo len opakovaním úvah a právnych
záverov súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a tieto si v celom
rozsahu osvojuje a na ne odkazuje. Odvolací súd má za to, že na vecnej správnosti prvostupňového

rozhodnutia treba zotrvať.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia a konania ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
prvostupňový súd náležite a správne zhodnotil skutkový stav a vyvodil z neho správne závery, preto
stotožniac sa s jeho dôvodmi v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 150 ods.
1 O. s. p. Žalobca, neúspešný v odvolacom konaní, právo na náhradu trov konania nemá. Žalovaný
v 2. rade a vedľajší účastník náhradu trov odvolacieho konania nežiadali priznať. Žalovaný v 1. rade
žiadal náhradu trov odvolacieho konania priznať, avšak odvolací súd, obdobne ako prvostupňový súd,

dôsledne zohľadnil okolnosti konkrétnej právnej veci a dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce
v osobných pomeroch žalobcu, vážneho poškodenia zdravia, traume z dopravnej nehody a dospel k
záveru, že tieto sú zaiste hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. a odstraňujú tvrdosť
pri náhrade trov konania bez toho, aby zasiahli majetkové pomery žalovaného v 1. rade.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.