Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/468/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204495
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená:
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO 00 166 073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. marca
2014, č. k. 8C/68/2013-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 § 17 ods. 1, 2 , § 19 ods. 1, 3 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých

zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle vyššie citovaných
zákonnýchustanoveníavzhľadomnazistenéskutočnostipovažovalsúdnároknavrhovateľananáhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený, aj
keď Okresnému súdu Senica bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 21.12.2010, pričom súd túto zamietol dňa 18.4.2011, ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd

SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy
aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania, pričom exekučný poriadok
určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný
dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne - takéto rozhodnutie pritom nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola

určená pätnásťdňová lehota. Podľa názoru súdu navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej
zamietnutí bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež, že táto doba viedla k strate
jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav) a že by toto vyvolalo rizikoohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach navrhovateľa
ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Je zrejmé, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo

rozhodnuté, pričom v postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, súd konal
riadne a bez prieťahov - možno konštatovať, že konajúci súd sa nedopustil nesprávneho úradného
postupu. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti
štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (resp. nebol v konaní preukázaný).Vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ žiadnym spôsobom

nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkaz na
preukázanie tvrdených skutočností), pričom procesným dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou
je neunesenie dôkazného bremena; účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa navrhovateľovi nepodarilo vôbec preukázať,

že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek
škoda, či ujma. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané
nijako nezdokladoval a určenie / vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za
relevantný dôkaz o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v
prejednávanej veci by stačilo aj iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné
vedenie exekučného konania -bez ohľadu na jeho dĺžku- nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto, ak

by aj navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich
vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov,
t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, nepreukázanie vzniku škody / nemajetkovej ujmy
a jej výšky, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody /
nemajetkovej ujmy, súd návrh navrhovateľa na náhradu škody a priznanie nemajetkovej ujmy považoval

za neopodstatnený, a preto ho zamietol. V konaní odporca vzniesol námietku premlčania, ak došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pred dňom 23.4.2009 - o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 21.2.2010, preto sa
súd vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal. Vzhľadom k tomu, že odporcovi plne úspešnému

v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadal (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku) súd rozhodol tak, že náhradu trov konania mu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ a
uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p.

a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom

štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok nesprávnosti súdneho rozhodnutia

a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust.
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č.
412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného právana spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/68/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 409,37 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

náhrady škody v celkovej výške 125 eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojenésurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúdesumu15eur.Zároveňsinavrhovateľ
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 409,37 eur, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Sumu 409,37 eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom 55 eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu

teda 660 eur za rok. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcichk zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu spisu bolo zistené, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Senica žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vedenú pod sp. zn. 4Er/928/2010 dňa 21.12.2010 a Okresný súd
Senica o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo dňa 18.4.2011 č.k. 4Er/928/2010-10, ktorým žiadosť

súdneho exekútora zamietol.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný
titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúciealeboexekučnéhotitulusozákonom.Lenvtomprípadejepovinnosťouexekučnéhosúdudo15
dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporuexekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej
veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti. Rovnako
zo zákonných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica zákonná
lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia
rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, žiadnou

lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v predmetnej
veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil
žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti
v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom na vyššie

uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti navrhovateľa na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje Dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
bysazbytočnýchprieťahovdopustilnapr.NajvyššísúdSR,jehopostupbymalbyťpreskúmavanýsúdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom

konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú
výšku tejto škody. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch navrhovateľ ničím nepodložil a nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod

pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného,
prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a
príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného
podloženia a preukázania.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzinesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní

uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom

tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil a ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.