Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/67/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813211505
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813211505.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členiek senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: ZEPTER SLOVAKIA,
spol. s.r.o., Karadžičova 7610/16, 821 08 Bratislava, IČO: 31 323 570, právne zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, Advokátska kancelária Felšöci & Partners, so sídlom M.R. Štefánika 1,
Pezinok, proti žalovanému: H. H., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXXX/XX, Q. nad S., zastúpenému
opatrovníčkou P. W., súdnou tajomníčkou Okresného súdu M., o zaplatenie 608 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 7C 57/2013-47 zo dňa
21.5.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 608 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 108 eur od
16.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 16.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 16.12.2010
do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 16.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 16.2.2011, zo sumy 100
eur od 16.3.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Zároveň vyslovil, že žalovanému sa náhrada
trov konania nepriznáva.

Po citácii ustanovení §§ 52 ods. 1,2, 53 ods. 1, 588 Občianskeho zákonníka, §§ 1, 2 ods. 1, 4 ods. 1 5
ods. 1,2, 7 ods. 1, 8 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom
predaji v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy, §§ 1 ods. 1,2, 2 písm. a), b) bod 1, 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli
dňa 22.9.2010 kúpnu zmluvu č. 0105697, ktorá zmluva bola uzavretá mimo prevádzky predávajúceho
v uvedený deň o 16.00 hod. Žalovaný si objednal tovar uvedený zmluve, uznal platobné a dodacie
podmienky stanovené v zmluve. Spôsob platby bol dohodnutý prevodom na účet v splátkach, ktoré boli
dohodnuté na 6 mesiacov s tým, že prvá splátka bola dojednaná v sume 108 eur, splatná 15.10.2010 a
ostatných 5 splátok v sume po 100 eur s tým, že posledná bola splatná dňa 15.3.2011. V časti Termín
dodania tovaru zmluva tento určovala do 28 dní po pripísaní poslednej splátky na účet predávajúceho. Z
výpisu z písomného informačného systému žalobcu zo dňa 24.10.2013 vyplýva, že žalobca neevidoval
k tomuto dňu úhradu žiadnej splátky.

Prvostupňový súd mal za preukázané, že medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim
bola uzavretá kúpna zmluva, obsahom ktorej bol vznik záväzku žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť
za dodanie tovaru sumu 608 eur a povinnosť žalobcu ako dodávateľa dodať v zmluve uvedený tovar.
Jednanie o uzatvorení zmluvy sa uskutočnilo mimo prevádzkových priestorov žalobcu, pričom žalovaný
ako kupujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy v lehote 7 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru v
zmysle ustanovení zákona č. 108/2000 Z. z.

Predmetná kúpna zmluva medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom je tzv.
konsenzuálnym kontraktom, ktorý účastníkov zaväzuje odo dňa jej uzavretia bez ohľadu na existenciu
reálnych vzájomných plnení ( dodania tovaru, resp. zaplatenia ). Kúpna zmluva na ktorú sa vzťahuje
zákon č. 108/2000 Z.z. má svoje špecifiká, ktoré sa prejavujú aj v kogentne upravenom oprávnení
kupujúceho ( spotrebiteľa - žalovaného ) odstúpiť od uzatvorenej zmluvy bez udania dôvodu do 7
pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru. K prevzatiu tovaru žalovaným by došlo v zmysle zmluvy a
podmienok až do 28 dní po uhradení kúpnej ceny, teda následne by bol oprávnený v lehote siedmich
pracovných dní od zmluvy odstúpiť, čím by sa v zmysle § 8 ods. 1 Zákona č. 108/2000 zmluva zrušila
od začiatku a žalobcovi ako dodávateľovi by vznikla povinnosť vrátiť žalovanému ako kupujúcemu
zaplatenú kúpnu cenu.

V situácii v ktorej nedošlo ešte k dodaniu tovaru v dôsledku nezaplatenia kúpnej ceny kupujúcim, má
kupujúci právo v zmysle vyššie uvedenej právnej úpravy odstúpiť od dojednanej zmluvy hoci aj bez
uvedenia dôvodu, pričom v súvislosti s uplatnením tohto práva ho nemôže zaťažovať žiadna sankcia.

Takto prvostupňový súd uzavrel, že ak dôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, ktorá podlieha úprave zákonom č. 108/2000 Z. z. s tým, že dodávateľ ešte spotrebiteľovi
nedodal tovar a spotrebiteľ nezaplatil kúpnu cenu tovaru, ktorý má byť dodaný, v okolnosti, že spotrebiteľ
nezaplatil kúpnu cenu tovaru, je potrebné vidieť uplatnenie jeho práva odstúpiť od zmluvy. Takýto záver
možno vyvodiť berúc do úvahy zásady uvažovania a správania priemerného, bežného spotrebiteľa a
na druhej strane dodávateľa konajúceho v súlade s dobrými mravmi. Ak po prípadnom predvedení
výrobku, ktorý nebol spotrebiteľovi poskytnutý do užívania, spotrebiteľ už dodávateľa nekontaktuje, musí
dodávateľ rozumne predpokladať, že spotrebiteľ si svoj prvotný záujem o predmetný tovar rozmyslel.
Tu je potrebné zohľadniť špecifické potreby spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní vzhľadom na
svoj duševný, fyzický a psychický stav, vek alebo dôverčivosť a to spôsobom, ktorý môže obchodník
v rozumnej miere predpokladať. Ak kupujúci ako spotrebiteľ opätovne zváži všetky možnosti a výhody
ponúkaného tovaru, no na druhej strane aj svoje sociálne, rodinné, majetkové pomery a v neposlednom
rade aj záväzok zaplatiť za dodaný tovar kúpnu cenu, hoci aj v splátkach, ktorá suma práve voči
uvedeným pomerom môže byť značne vysoká, potom aj keď v prvom okamihu prevládol záujem o kúpu
tvaru, nemožno pričítať na škodu spotrebiteľa, ak po tomto nasledovalo reálne uvažovanie a zhodnotenie
celej situácie a z toho vyplývajúcich záväzkov, ktorá by v konečnom dôsledku mohli byť pre spotrebiteľa
veľmi nepriaznivé.

Prvostupňový súd mal za to, že s prihliadnutím na všetky okolnosti, žalovaný svojim následným konaním
od kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom odstúpil, teda zanikli všetky jeho záväzky voči žalobcovi
a teda zanikla aj jeho povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania,
preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol a v ďalšom sa už preto vznesenou námietkou premlčania
nezaoberal.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd v zmysle ustanovenia § 142. ods. 1 Osp. V konaní bol
v plnom rozsahu úspešný žalovaný, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný náhradu trov konania
nežiadal, prvostupňový súd mu náhradu trov nepriznal.

V zákonnej lehote podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie žalobca. V podanom
odvolaní žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom a na náhradu trov konania. Žalobca mal za to, že rozsudok prvostupňového súdu je
nesprávny. Mal za to, že prvostupňový súd nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav, na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ ďalej uviedol, že v samotnom predtlačenom formulári
uzavretej kúpnej zmluvy bolo v podmienkach predaja uvedené, že kupujúci je oprávnený odstúpiť od
zmluvy v lehote 7 dní odo dňa prevzatia tovaru, čo je v úplnom súlade so zákonnou úpravou. Podľa
názoru žalobcu žalovanému ani nevzniklo právo na odstúpenie od zmluvy, nakoľko nedošlo k naplneniu
základného predpokladu, a to k odovzdaniu predmetného tovaru. Podľa tvrdení žalobcu sa prvostupňový
súd zákonnou podmienkou vzniku práva na odstúpenie od zmluvy vôbec nevysporiadal, aj keď bolo v
konaní nesporne preukázané, že k odovzdaniu tovaru vôbec nedošlo. Ďalej v odvolaní uvádza, že je
absolútne v rozpore so zákonom konštatovanie súdu, že nezaplatením kúpnej ceny za tovar si kupujúci
ešte pred dodaním tovaru zo strany predávajúceho uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy. Spochybnil
jednak použitie zásady uvažovania priemerného spotrebiteľa a predajcu konajúceho v súlade s dobrými
mravmi, ako aj použitie pôsobnosť európskej legislatívy, na ktorú prvostupňový súd v odôvodnení
poukazuje. S odkazom na ustanovenie § 40 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka poukázal na to, že z
vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bol žalovaný odstúpil od zmluvy zákonom ustanovenou
formou. V prípade konštatovania prvostupňového súdu o nezaplatení kúpnej ceny, ktorým by žalovaný
smeroval k odstúpeniu od zmluvy, ide o zistenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a takáto
skutková okolnosť nemôže byť základom pre rozhodnutie súdu. Žalobca sa odvolával aj na smernicu
Európskeho Parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľa, ktorou sa
mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho Parlamentu a Rady 1999/44/ES
a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných
mimo prevádzkových priestorov a smernica Európskeho Parlamentu a Rady 97/7/ES, v zmysle ktorej
je presne špecifikovaný vznik práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy, ak dôjde k jej uzavretiu
mimo prevádzky predávajúceho. Tvrdenie súdu o tom, že žalovaný odstúpil od zmluvy a tým zanikli
všetky jeho voči žalobcovi, pričom v čase rozhodnutia súdu zostalo právo žalovaného na odstúpenie
od zmluvy zachované, považoval odvolateľ vzhľadom k uvedeným skutočnostiam za absolútne nejasné
a rozporuplné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nesie podľa názoru žalobcu znaky arbitrárnosti a
odôvodnenie jeho záverov je nielen nezrozumiteľné, ale ja nepreskúmateľné. V otázke vznesenej
námietke premlčania žalobca uviedol. že uplatňovaný nárok nie je premlčaný, nakoľko kúpna cena mala
byť uhradená v zmysle dojednaných podmienok v splátkach, preto je potrebné použiť ustanovenie §
105 OZ.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 O.s.p. postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému
použitiu ustanovení § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. h) Občianskeho zákonníka v súvislosti so zmluvnou
podmienkou v Kúpnej zmluve č. 10105697 zo dňa 22.9.2010 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným,
na základe ktorej sa žalovaný zaviazal uhradiť kúpnu cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a
zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume 500 eur v 5 splátkach po 100 eur s tým, že dátum prvej splátky bol
určený na 15.10.2010 a dátum poslednej splátky na 15.3.2011 s tým, že v zmluve bol dohodnutý termín
dodania tovaru do 28 dní po pripísaní poslednej splátky na účet predávajúceho.

Žalobca vo vyjadrení k výzve súdu uviedol, že zo samotného znenia ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia, ak sú tieto
zmluvné podmienky stanovené určito, jasne a zrozumiteľne. Posudzovanie neprijateľnej podmienky sa
nemôže týkať podstatných náležitostí zmluvy, a to predmetu a ceny plnenia. V prípade ceny plnenia
je možné ju posudzovať iba z pohľadu neprijateľnej podmienky uvedenej v ustanovení § 53 ods. 3
písm. h) Občianskeho zákonníka Dojednanie spôsobu úhrady kúpnej ceny je podmienkou individuálne
dojednanou, preto sa nemožno dovolávať jej neprijateľnosti. V súvislosti s úhradou kúpnej ceny súvisí
aj doba dodania tovaru, ktorú mohol žalovaný ako kupujúci ovplyvniť. Žalobca ako predávajúci si so
žalovaným dohodol výhradu vlastníckeho práva s tým, že vlastnícke právo prejde na kupujúceho až
úhradou kúpnej ceny. Použitie uvedeného inštitútu nemožno považovať za neprijateľnú podmienku.
Kúpna zmluva má povahu synalagmatického záväzku. Je však na dohode zmluvných strán, v akom
časovom okamihu budú jednotlivé povinnosti z kúpnej zmluvy plnené. Použitie ustanovenia § 53 ods. 3
písm. h) Občianskeho zákonníka týkajúce sa nesplnenia záväzku zo strany žalobcu nemožno aplikovať,
nakoľko nebol povinný v tom čase plniť. Na základe uvedeného mal za to, že sa nemožno dovolávať

neprijateľnosti zmluvnej podmienky, spôsobu úhrady ceny a dodania tovaru, nakoľko ide o individuálne
dojednanie, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia § 53 ods. 1, 4, 5 Občianskeho zákonníka a použitý
inštitút výhrady vlastníckeho práva nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Odvolací súd následne podľa § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal podané odvolanie bez nariadenia
pojednávania. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu (§ 156
ods. 3 O.s.p.). Preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal
vo veci dôkazy označené žalobcom a aj vecne správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol, aj
keď odvolací súd k rovnakému záveru dospel z iných dôvodov. Pri právnom posúdení nároku súd
prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ neprihliadol na zákonné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na
záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi konania a je pre rozhodnutie vo veci právne významný.

Pre komplexné posúdenie skutku je potrebné zohľadniť charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej
starostlivosti požadovanej v oblasti, v ktorej pôsobí účastník konania, ako aj úroveň informovanosti,
vedomostí a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby
adresované. V neposlednom rade je tiež potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým účastník konania
realizuje uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a špecifiká prípadu, a to
vo vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či konanie vykazovalo
znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet na uzavretie
zmluvy vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania
pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným
znakom spotrebiteľských zmlúv je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Túto ochranu spotrebiteľa podporuje aj doktrinálne pôsobenie
komunitárneho práva.

Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je
celkom absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá
vykonala úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný stav. Celkové okolnosti uzatvorenia
zmluvy, samotné zmluvné dojednania (obdŕžanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej
splátky, okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie mohol po tak dlhej dobe vyvolávať pocit, že od
zmluvy odstúpil, atď.), ale aj súdu z jeho činnosti známe obchodné praktiky žalobcu napovedajú tomu, že
žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.

Nároku žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu z dôvodu rozporu celého jeho konania s princípom
dôvery, resp. princípom právnej istoty.

Odvolací súd poukazuje na to, že právne princípy ako interpretačné pravidlá umožňujú prekonať
malaplikáciu a malinterpretáciu právnych predpisov, teda javy, akými sú napr. zneužívanie právnych

noriem, ich obchádzanie či ich porušovanie. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských
veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi
dňa 22.9.2010 ako platný záväzkovoprávny vzťah - kúpnu zmluvu a nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej
ceny zamietol s poukazom na to, že správanie sa žalovaného, ktorý v situácii, že žalobca mu nedodal
objednaný tovar tomuto nezaplatil kúpnu cenu kvalifikoval ako uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy
a v náväznosti na to uzavrel, že pokiaľ žalovaný od zmluvy odstúpil, zanikli jej aj všetky záväzky voči
žalobcovi a teda aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania.

Odvolací súd nepovažuje takéto právne závery súdu prvého stupňa za správne. Dospel totiž k záveru,
že na právny vzťah medzi účastníkmi konania sa vzťahuje aj ust. § 53 Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 písm. h/ OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré prikazujú spotrebiteľovi, aby plnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ neplnil
záväzky, ktoré vznikli.

Pri extenzívnom výklade týchto ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že za neprijateľnú zmluvnú
podmienku je treba považovať aj podmienku, ktorá prikazuje spotrebiteľovi aby plnil svoje záväzky po
dobu pre neho nie zanedbateľnú a v nie zanedbateľnej výške bez toho, aby došlo k plneniu aj zo strany
dodávateľa, teda aby počas tejto doby mohol spotrebiteľ tovar užívať. O takúto situáciu sa jedná aj v
prípade zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, keďže podľa jej obsahu sa žalovaný zaviazal uhradiť kúpnu
cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume 500 eur uhradiť
v 5-ich mesačných splátkach po 100 eur. Dátum prvej splátky bol dohodnutý na 15.10.2010 a dátum
poslednej splátky na 15.3.2011, pričom v zmluve bol dohodnutý termín dodania tovaru maximálne 28
dní od pripísania poslednej splátky na účet predávajúceho.

Takto dohodnutú zmluvnú podmienku ohľadne úhrady kúpnej ceny považuje odvolací súd za neprijateľnú
a teda aj neplatnú, keďže zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami žalovaného ako
spotrebiteľa a žalobcu ako dodávateľa. Z toho odvolací súd vyvodil, že nárok žalobcu na zaplatenie
kúpnej ceny je nedôvodný.

Na margo námietok odvolateľa a poukazu na to, že dojednanie o kúpnej cene nemôže byť neprijateľnou
zmluvnou podmienkou odvolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní konania dodávateľa vychádzal
komplexne z konkrétnych skutočností, ktoré sú obsahom spisu, celkových okolností uzatvorenia zmluvy,
samotných zmluvných dojednaní (obdŕžanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky,
okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie u spotrebiteľa po tak dlhej dobe), známych obchodných
praktík žalobcu napovedajúcim tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v
postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.

V pozitívnom práve sa ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti
dodávateľa, do práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských
zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich
pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplnený a korigovaný
princípom ekvity a spravodlivosti, preto spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať dojednanie, ktoré v
rozpore s požiadavkou dobrej viery znamenajú na ujmu spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán. Uvedený pojem dobrej viery, resp. zásady poctivosti je potrebné vykladať v
objektívnom slova zmysle, teda blíži sa poňatiu dobrých mravov, prípadne poctivého obchodného styku.

Výklad takejto interpretácie pojmu dobrej viery ako princípu ekvity podporuje aj článok 3 ods. 1 Smernice
Rady č. 93/13/EHS.

Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné,
preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p.. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a úspešnému žalovanému
odvolacie trovy nevznikli a ani náhradu trov nepožadoval, preto odvolací súd nepriznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.