Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/687/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112223259
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112223259.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľky Ing. R. C., štátnej občianky
Z. republiky, bytom Y.- S., S. č. XXX, v konaní zastúpenej JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so
sídlom Trenčín, Brnianska 1K proti odporcovi L. C., štátnemu občanovi Z. republiky, bytom Y.- S., S. č.
XXX, v konaní zastúpenému JUDr. Petrom Slaninom, advokátom, so sídlom Trenčín, Braneckého 14,

o vylúčenie z užívania domu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
27C/199/2012-289 zo dňa 17. júna 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 69,91
eur za trovy právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu odporcu JUDr. Petra Slaninu, advokáta,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorá sa domáhala, aby
bol odporca úplne vylúčený z užívania rodinného domu s.č. 406, postaveného na parc.č. 757, k.ú.
Chocholná- Velčice, zapísaného na LV č. 1582. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovateľke
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 99,- eur za zaplatený súdny poplatok a v
sume 729,19 eur za trovy právneho zastúpenia, všetko k rukám JUDr. Petra Slaninu, advokáta, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvého stupňa odôvodnil podľa čl.
16ods.2ačl.19ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,čl.3ačl.8ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráv
a základných slobôd a podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v čase podania návrhu
navrhovateľky na začatie konania boli navrhovateľka a odporca manželmi. Z ich manželstva pochádzajú
dve deti, t.č. plnoletý Jakub Husár a t.č. plnoletý V. C.. M. C. je študentom vysokej školy, V. C. bol v roku
2013/2014 študentom 4. ročníka strednej školy. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že ich manželstvo bolo

v priebehu tohto konania zrušené rozvodom rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 26P/134/2012-162
zo dňa 16.08.2013, právoplatným dňa 03.09.2013. Taktiež medzi nimi nebolo sporné, že odporca v
dome nebýva už viac ako dva roky, od januára 2012. Medzi účastníkmi konania prebieha konanie o
vyporiadanieichbezpodielovéhospoluvlastníctvanaOkresnomsúdeTrenčínpodsp.zn.27C/167/2013,
ktoré doposiaľ nie je skončené. Predmetom konania o vyporiadanie BSM je aj predmetný rodinný
dom, z užívania ktorého chce navrhovateľka týmto návrhom odporcu vylúčiť. Predmetom konania bolo

posúdenie konania účastníkov konania, a to s ohľadom na nariadené predbežné opatrenie, pretože
t. č. sa odporca už v predmetom dome nezdržuje a posúdenie toho, či konanie odporcu odôvodňuje
vylúčiť ho z užívania predmetného domu z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby
takéhoto násilia. Súd v konaní v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka skúmal existenciu
fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existenciu čo i len hrozby takéhoto násilia, realizáciu
násilia vo vzťahu k navrhovateľke alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome a prípadnú

intenzitu, zníženie kvality spolužitia a či toto spolužitie je možné objektívne považovať za znesiteľné.Súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že navrhovateľka je fyzická osoba ženského pohlavia a podobne
skúmal tieto podmienky aj voči synom účastníkov. Súd dospel k názoru, že navrhovateľka v tomto
smere neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala existenciu podmienok na postup podľa zákonného

ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že medzi účastníkmi sú rôzne závažné a intenzívne konflikty, nedorozumenia a nezhody. Z výpovede
samotnej navrhovateľky na pojednávaní ako aj z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že
tieto nezhody boli riešené vo viacerých priestupkových aj trestných konaniach (vždy na základe
podnetu navrhovateľky), avšak správanie odporcu nikdy nedosiahlo charakter priestupku ani trestného

činu, pretože odporca nebol nikdy uznaný za vinného z akéhokoľvek priestupku či trestného činu vo
vzťahu k navrhovateľke alebo ich deťom. Je pravdu, že podľa § 135 ods. 2 O.s.p. je súd viazaný iba
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny
delikt a kto ich spáchal, avšak vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov nemôže nechať úplne bez
povšimnutia fakt, že vo vzťahu k danej osobe bolo v priestupkové alebo trestné konanie zastavené, vec
bola odložená a podobne. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, publikovanom Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu pod č. R 27/1977 vyslovil, že súd je v občianskom súdnom konaní vždy
viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí
vynesených v trestnom konaní, a dbať o to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd
v občianskom súdnom konaní výslovne viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom
konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok,

z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody, nespáchal žalovaný a podobne. V danej veci závery
správneho orgánu, prejednávajúceho incidenty, ktoré sa medzi účastníkmi odohrali v dňoch 16.04.2012,
27.04.2012,22.05.2012,27.08.2012a30.08.2012spočívalivtom,žesanepodarilopreukázaťodporcovi
vinu za daný skutok (rozhodnutie Obvodného úradu Trenčín, Odbor všeobecnej vnútornej správy č.
325/2012/04338/Ple zo dňa 25.07.2012, č. 497/2012 Heg zo dňa 04.10.2012) alebo nebola vôbec

naplnená skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu vo vzťahu k navrhovateľke
a synom účastníkov (rozhodnutia Obvodného úradu Trenčín, Odbor všeobecnej vnútornej správy
č. 350/2012 Heg zo dňa 20.08.2012). Uvedené nezhody nabrali intenzitu po tom, ako sa odporca
zo spoločnej domácnosti odsťahoval, navrhovateľke oznámil, že sa hodlá rozviesť a našiel si novú
partnerku. V konaní o rozvod účastníkov nebol ešte riešený žiaden konkrétny incident medzi nimi a

takýto konkrétny incident, majúci charakter násilia odporcu voči navrhovateľke alebo ich synom, nebol
ani príčinou rozvodu. V tomto konaní navrhovateľka opierala svoj nárok predovšetkým o incidenty, ktoré
sa medzi účastníkmi prihodili v dňoch 16.04.2012, 27.04.2012, 22.05.2012, 27.08.2012 a 30.08.2012,
ktoré navrhovateľka charakterizovala ako prejavy násilia odporcu k nej, resp. ich synom. Čo sa týka
udalostí dňa 16.04.2012, tento bol predmetom priestupkového konania Obvodného úradu Trenčín,

Odbor všeobecnej vnútornej správy č. 325/2012/04338/Ple. Navrhovateľka v priestupkovom konaní
uviedla,ževtentodeňasio15:30hodjumalodporcadomafyzickynapadnúť, udrieťdooblastihrudníka,
chytiť ju za vlasy, vyhrážať sa jej fyzickou likvidáciou slovami že „ ju zabije a nikto ju nenájde“. Odporca
v priestupkovom konaní toto jej tvrdenie poprel, čo znamená, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu a dôkazné
bremeno na preukázanie takého konania odporcu zaťažuje navrhovateľku. Synovia účastníkov M. a V.

C. k tomuto v priestupkovom konaní uviedli, že svedkami tejto udalosti neboli a o uvedenom nemali
vedomosť. Pokiaľ svedok V. C. v konaní pred správnym orgánom ohľadne daného incidentu na otázku
odporcuuviedol,žesamalnavrhovateľkevyhrážaťtak,žečakánato,kedymamazaspíapotomeštelen
uvidí, toto tvrdenie mal súd za účelové, pretože odporuje tvrdeniu samotnej navrhovateľky ako tvrdenej
obeti vyhrážania, pričom svedok sám predtým, pri spontánnej výpovedi uviedol, že nebol svedkom

fyzického napadnutia jeho matky otcom, počul niečo o vyhrážaní, ale presné znenie nevedel uviesť.
Pokiaľ ide o incident dňa 27.04.2012, ktorý bol taktiež predmetom priestupkového konania Obvodného
úradu Trenčín, Odbor všeobecnej vnútornej správy č. 325/2012/04338/Ple, kedy mal odporca z detskej
izby v predmetnom dome odcudziť zakladač, ktorom sa nachádzali rôzne dokumenty a dispozičné karty,
opätovne ide o tvrdenie navrhovateľky proti tvrdeniu odporcu, pretože ani jeden zo synov nebol prítomný

pri údajnej krádeži a pri svojich výpovediach v správnom konaní aj v konaní pred súdom vychádzali len z
toho, čo im uviedla matka, t.j. navrhovateľka. Navrhovateľka aj synovia síce pri výpovedi pred správnym
orgánom aj v konaní pred súdom zhodne potvrdili, že odporca sa k uvedenému skutku napokon priznal,
ale ani v takom prípade toto konanie odporcu nenapĺňa charakteristiku násilia, zameraného voči životu
a zdraviu navrhovateľky alebo ich detí, ktorých ochrana je účelom § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ide o konanie odporcu, zamerané predovšetkým na vzťah účastníkov k ich spoločnému majetku a
vyplýva z nezhôd účastníkov ohľadne nakladania s ich majetkom, tvoriacim BSM počas rozvodového
konania, ktorého boli v tom čase obaja účastníkmi. Na pojednávaní súdu dňa 19.11.2012 navrhovateľka
doplnila, že dňa 27.04.2012 sa po hádke s odporcom v dielni vrátili do domu, ona do kuchyne, M. dosvojej izby, Adam do blízkosti kuchyne, keď prišiel odporca do kuchyne a začala medzi nimi slovná
hádka, po ktorej na ňu aj fyzicky zaútočil, sácal ju a ťahal za vlasy. Keďže V. bol blízko, pribehol a začal
ju brániť, o chvíľu dobehol M., odporca prestal na ňu útočiť a odišiel do dielne. Syn M. na pojednávaní

súdu dňa 22.11.2013 zasa vypovedal, že odporca prišiel za matkou do kuchyne, pýtal peniaze, potom
ju začal škrtiť. On počul krik, dobehol tam, brat tam už bol a ich rozbraňoval. Syn V. na pojednávaní
súdu dňa 22.11.2013 uviedol, že bol s M. v izbe, keď počul krik, keď tam prišiel, videl, ako otec útočil
na mamu. Snažil sa mu v tom zabrániť, potom prišiel aj brat. Keď dobehol do kuchyne videl, ako otec
škrtí mamu. Chytil ho za ruku a odťahoval ho, potom sa postavil medzi nich. Potom prišiel aj brat a

otec neskôr odišiel. Mal za to, že uvedené spomenul aj pri pojednávaní priestupku. Túto skutočnosť
ale navrhovateľka pri oznamovaní incidentu z 27.04.2012 ani pri výsluchu pred správnym orgánom
ohľadne tohto incidentu dňa 11.07.2012 neuviedla, rovnako ako synovia Jakub a V., vypočutí správnym
orgánom ako svedkovia dňa 11.07.2012. Navrhovateľka pred súdom tvrdila, že pri údajnom incidente
zo dňa 27.04.2012 - jej fyzickom napadnutí boli prítomné obe deti, hoci v zápisnici aj v rozhodnutí z
priestupkového konania sa uvádza, že deti prítomné neboli. Pri výsluchu dňa 22.05.2012 správnym

orgánomvovecič.350/2012Heg,ohľadneincidentumedziúčastníkmizodňa22.05.2012navrhovateľka
zasa uviedla, že v deň 27.04.2012 mal odporca fyzicky napadnúť syna M., nie ju, čo potvrdil aj syn
M. pri výsluchu dňa 22.05.2012. Syn V. zasa v tomto správnom konaní dňa 15.06.2012 vypovedal,
že odporca naposledy matku napadol v januári 2012, keď ju mal chytiť pod krk a tlačiť k stene, od
čoho upustil po jeho príchode. Z uvedeného vyplýva, že výpovede navrhovateľky a svedkov M. a V.

C. nie sú konzistentné, sú v nich závažné rozpory, pričom údajné fyzické napadnutie navrhovateľky
navrhovateľka ani synovia účastníkov M. a V. neoznámili bezprostredne po čine, respektíve priamo v
správnom konaní vo veci č. 350/2012 Heg, ktorého predmetom bol práve tvrdený skutok odporcu zo
dňa 27.04.2012, ale toto navrhovateľka uviedla až na pojednávaní súdu v novembri 2012, teda viac ako
pol roka po údajnej udalosti, synovia dokonca až po roku od tvrdenej udalosti. Z tohto dôvodu mal súd

ich výpovede za účelové, motivované snahou uviesť v konaní odporcu prvky násilia, smerujúce proti
životu a zdraviu navrhovateľky, respektíve synov, ktoré ale v ich pôvodných výpovediach bezprostredne
po tomto čine v správnom konaní, ktorého predmetom bol práve tento skutok, absentujú. Navrhovateľka
ďalej pri výsluchu súdom popísala incident zo dňa 22.05.2012, ktorú výpoveď potvrdil aj syn M. a v
podstate zhodne na súde vypovedal aj odporca. Ich výpovede v zásade korešpondujú s výpoveďami

učinenými v priestupkovom konaní, vedenom Obvodným úradom Trenčín, Odbor všeobecnej vnútornej
správy pod č. 350/12- Heg. Uvedené konanie odporcu však podľa názoru súdu nie je možné považovať
za násilie namierené proti životu alebo zdraviu navrhovateľky alebo syna M., ale ide o konflikt účastníkov,
ktorý sa opätovne týkal rodinného majetku a nakladania s ním. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z toho,
že navrhovateľka samotná priamo pri výsluchu priestupkovým orgánom potvrdila, že v konaní odporcu

nešlo o úmysel napadnúť ich ale predovšetkým o to, aby sa dostal k počítaču a aby si ho mohol odniesť.
Taktiež syn M. na otázku správneho orgánu, ako vnímal konanie otca, odpovedal, že je presvedčený,
že v prvom rade mu išlo o to, aby sa dostal k počítaču. Incident zo dňa 27.08.2012, riešený Obvodným
úradom Trenčín, Odbor všeobecnej vnútornej správy pod č. 497/12- Heg, popísala navrhovateľka aj
svedok M. C. obdobne ako v priestupkovom konaní. Výpoveď odporcu na súde sa líšila v tom smere, že

hociuvedenýskutokopätovnepoprel, tvrdil,že lenišielokoloM.izbyacezokno,otvorenénaventilačku,
nahliadol do izby. Keď navrhovateľka so synom zbadali, že nakúka do izby, vybehli, vzpažili ruky a
takýmto spôsobom mu bránili vstupu do izby. Odišiel do dielne a keďže mal strach, že navrhovateľka
opäť zavolá policajtov, opustil dom. Jeho výpoveď je ale v rozpore s výpoveďou učinenou pred správnym
orgánom, resp. OO PZ Trenčín, bezprostredne po incidente, v ktorej pripustil, že sa do izby snažil

dostať, pretože tam má posteľ a myslel si, že sa tam môže nachádzať náradie z dielne, ktoré mu
predtým zmizlo. Súd sa priklonil k jeho výpovedi zo správneho konania a výpoveď pred súdom mal za
účelovú, motivovanú snahou o „zmiernenie“ jeho konania v tento deň. Odhliadnuc od uvedeného ale súd
opätovne musel konštatovať, že uvedené konanie odporcu nebolo primárne motivované snahou ublížiť
navrhovateľka alebo jeho synovi fyzicky, či spôsobovať im psychické utrpenie, ale skôr snahou získať

prístup k majetku účastníkov, čo ale nie je postačujúce na to, aby súd vykonal tak závažný zásah do
jeho ústavného vlastníckeho práva, akým aplikácia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka nesporne je.
Napokon incident dňa 30.08.2012, ktorý nebol riešený v priestupkovom ani trestnom konaní sa odohral
taktiež na dvore rodinného domu. Navrhovateľka ohľadne neho na súde vypovedala tak, že s Jakubom
bola na zápise v Bratislave, v dome zostal len V.. Odporca prišiel s jeho otcom a začali na nákladné

vozidlo - Áviu nakladať stavebný materiál. Keď to V. zbadal, zatelefonoval jej a ona mu povedala, nech
to nechá tak, hlavne aby mu neublížil. Za chvíľu mi opäť zavolal, že nakladajú aj palivové drevo a že
toto mu nedovolí, potom už telefón nedvíhal. Po návrate domov jej V. popísal situáciu tak, že najskôr
sa s odporcom doťahovali o palivové drevo na zemi. Keďže odporca naďalej nakladal palivo, vyskočilV. na Áviu, čo odporca dal na auto, V. zhadzoval dolu. Odporca nato chytil kladu o veľkosti asi 1 m
a zahnal sa V. po nohách. V. bol nútený zoskočiť z Ávie, inak by ho bol odporca zasiahol. Po tomto
incidente svokor povedal odporcovi, aby to nechal tak, že drevo odvezú na druhýkrát a odišli. Odporca

k uvedenému uviedol, že nakladal so svojim otcom jeho drevo, pribehol syn V., spočiatku len sledoval,
čo robia. Keď chcel naložiť aj drevo na kúrenie, vyskočil na auto a drevo zase zhodil dole. V. reagoval
tak, že rukou, v ktorej držal poleno, sa napriahol voči nemu. Vtedy zakročil odporcov otec, aby všetko
nechal tak, že ho V. zabije. V. teda vyhádzal korbu, otec drevo uložil naspäť do stodoly a bez dreva
odišli. Svedok V. C. uviedol, že odporca prišiel s niekým cudzím, brali drevo zo stodoly. On volal mame,

ktorá mu povedala, že to má nechať tak. Snažil sa, ale keď brali aj palivové drevo, zasiahol. Odporca
chytil drevo a zahnal sa po ňom. On ho odstrčil, odporca ďalej vyhadzoval drevo na Áviu. Adam vyskočil
na auto a drevo zhadzoval späť, lebo ho potrebovali. Odporcov otec potom odporcovi povedal, aby to
nechal tak, že to vezmú inokedy. Svedok L. C. starší, otec odporcu vypovedal, že dňa 30.08.2012 prišli
k domu zobrať jeho materiál - dosky. Dosky naložili a syn si chcel vziať aj trochu dreva. Ako hodil na
Áviu 4 až 5 kúskov. V. vyskočil na kolesá, že to drevo brať nebude, že to je ich, ale syn, odporca ho

nepočul. V. stál nad ním červený, päste zovreté, kričal na neho že „Ty chrapúň, nebudeš brať to drevo“.
Snažil sa to ukľudniť a synovi povedal, nech to nechá tak. Potom bolo všetko v poriadku. Opätovne, aj
pri tomto incidente musel súd na základe výpovedí účastníkov konania a svedkov konštatovať, že nešlo
o násilie zo strany odporcu, smerujúce proti životu alebo zdraviu navrhovateľky alebo syna V., ktorým by
odporca chcel ublížiť fyzicky alebo psychicky, ale o konflikt rovnocenných strán pri nakladaní s majetkom

rodiny. Svedok V. C., napriek upozorneniu navrhovateľky, aby do veci nezasahoval, sám, aktívne vstúpil
do majetkového konfliktu s odporcom, ktorý ho nijakým spôsobom v dome neohrozoval a nekontaktoval
sa s ním. Následné trestné konania, začaté na základe trestných oznámení navrhovateľky, vedené
na OR PZ Trenčín, Odbor poriadkovej polície pod ČVS: ORP-1810/TN-TN-2012; ČVS: ORP-1829/TN-
TN-2012 a ČVS: ORP-118/TN-TN-2013 sa týkali údajných prečinov odporcu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. g/ Trestného zákona z dôvodu, že nerešpektuje nariadené
predbežné opatrenia, ktoré konania ale boli zastavené, resp. vec bola odmietnutá z dôvodu, že skutok
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, resp. skutok nenaplnil znaky skutkovej podstaty
uvedeného prečinu. Taktiež Okresný súd Trenčín vydal dňa 05.03.2013 rozsudok sp.zn. 8T/176/2012,
ktorým odporcu oslobodil spod skutku právne posúdeného obžalobou Okresnej prokuratúry Trenčín

ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia zo dňa 14.09.2012. Uvedené trestné konania sa
netýkali násilného správania odporcu, smerujúceho proti životu a zdraviu navrhovateľky alebo ich synov,
naviac odporca nebol uznaný za vinného ani z týchto skutkov, keďže skutky neboli ani kvalifikované ako
trestné činy. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam nie je daný predpoklad na postup podľa zákonného
ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože správanie odporcu neodôvodňuje jeho

úplné alebo čiastočné vylúčenie z užívania domu. Nebolo preukázané, že by spolužitie účastníkov bolo
neznesiteľné v dôsledku fyzického alebo psychického násilia v zmysle vyššie popísanej definície násilia
zo strany odporcu, resp. jeho hrozby. Navrhovateľka pritom nie je na odporcovi závislá ani materiálne,
dosahuje relatívne dobrý príjem a z dokazovania vyplynulo, že na jej strane v sporoch účastníkov
vystupujú synovia účastníkov, ktorí sú dospelými mladými mužmi. Synovia účastníkov napokon síce

prejavili obavu z ďalšieho spolužitia účastníkov, avšak nevyslovili obavu v tom smere, že by odporca mal
ich alebo navrhovateľku fyzicky napadnúť tak, že by im spôsobil ujmu na zdraví, ale skôr v majetkovom
smere, že im vezme drevo alebo nejaké iné veci, nebude prispievať na domácnosť, vezme jedlo, ktoré
kúpi navrhovateľka, vezme ich počítač a podobne. Aj syn M. „vyhrážky“ odporcu videl v tom, že odporca
uviedol, že príde na jeho maturity, že nebude platiť jeho vysokú školu a nech si na ňu zarobí sám a

podobne, čo ale rozhodne nepredstavuje hrozbu fyzickým a ani psychickým násilím (ktoré by v zmysle
vyššie popísanej definície násilia priamo narúšalo slobodnú vôľu a dôstojnosť menovaného) zo strany
odporcu.M.výslovneuviedol,ženemástrachžebymuodporcaublížil,aleskôrmatkealebobratovi.Súd
podporne poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 31P/138/2012-149, podľa ktorého sa
synM.kodporcovisprávalurážlivýmspôsobomaobmedzovalhovužívaníjehomajetku,očomnapokon

svedčia aj listy, napísané M., založené v spise na č.l. 31-32, z ktorých napokon vychádzal i súd vo veci
sp.zn. 31P/138/2012. Syn V. C. síce pred súdom vypovedal, že má z otca strach, aby nenapadol jeho
alebomatkualebobrata,ale vrozporesjehovýpoveďoujejehovlastnékonanie,keď(akojeužuvedené
vyššie), napríklad dňa 30.08.2012 aktívne vstúpil do majetkového sporu účastníkov, napriek tomu, že
odporca ho nijako neohrozoval a napriek odporúčaniu zo strany matky, aby do veci nezasahoval. Pri

tomto konflikte aj podľa svojej vlastnej výpovede pritom vystupoval voči odporcovi otvorene, bez obáv o
svoj život alebo zdravie. Taktiež podľa správy z psychologických konzultácií ÚPSVaR zo dňa 17.04.2013
je dialóg medzi odporcom a V. skôr ostrejšou výmenou názorov z oboch strán, čo nesvedčí o strachu
V. z odporcu. Uvedené vo všeobecnosti nesvedčí o reálnom strachu synov M. a V. o život a zdraviesvoje alebo navrhovateľky. Spory a incidenty medzi účastníkmi a ich synmi majú podľa názoru súdu
charakter rovnocenných konfliktov, kde nevystupuje silnejšia a slabšia strana a sú motivované jednak
nezhodami prameniacimi z rozvodu účastníkov a jednak nezhodami pri nakladaní s rodinným majetkom.

Rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Odporca, ktorý mal vo veci plný úspech, mal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania.
Trovykonaniaodporcuspočívalivnáhradezaplatenýchsúdnychpoplatkov99,-euravtrováchprávneho
zastúpenia vyčíslených súdom prvého stupňa podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Navrhovateľke súd uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania na účet jeho advokáta podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka. Podľa nej súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam jeho rozhodnutie tiež vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v predmetnej veci vyhovel súd prvého
stupňa jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a odporcovi dočasne zakázal vstupovať do
predmetného domu z dôvodu, že hrozbu fyzického a psychického násilia zo strany odporcu mal za

osvedčenú.Rozhodnutieonariadenípredbežnéhoopatreniapotvrdilajodvolacísúd,ktorývodôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že odsúdenie za trestný čin alebo priestupok nie je podmienkou na vylúčenie
odporcu z užívania spoločnej nehnuteľnosti. Táto úvaha je plne aplikovateľná i pri rozhodovaní o veci
samej. Okrem toho odvolací súd ustálil a priamo uviedol, že odporca sa dopúšťa na navrhovateľke a na
deťoch násilia. Tento skutkový záver súd prvého stupňa pri rozhodovaní ignoroval. Súd prvého stupňa

sa priklonil na stranu násilníka a vykonané dôkazy nevyhodnotil objektívne a nestranne. Dokazovanie
zameral len na zistenie, či sa odporca dopúšťal násilia, vôbec sa však nevysporiadal s otázkou, či
existuje zo strany odporcu do budúcna hrozba fyzického alebo psychického násilia. Domáce násilie sa
odohráva v uzavretých priestoroch a spravidla bez svedkov. Zákonodarca práve z dôvodu obtiažneho
preukazovania domáceho násilia ako jeden z predpokladov na postup podľa § 146 ods. 2 Občianskeho

zákonníka zakotvil i hrozbu fyzického alebo psychického násilia. Ratio legis takejto úpravy je, že
nemožno čakať dovtedy, kým násilník spôsobí svojej obeti vážne zranenie, prípadne inú obdobnú
ujmu, ale je potrebné riziku ujmy predchádzať tak, že súd násilníka úplne vylúči z užívania spoločnej
nehnuteľnosti. Skutkový záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého nebolo preukázané, že sa odporca
dopúšťal fyzického násilia voči navrhovateľke a deťom, je v príkrom rozpore s výsledkami vykonaného

dokazovania. Zo svedeckých výpovedí synov M. a V. vyplynulo, že odporca pri incidentoch v dňoch
19.4.2012 /tu mala asi navrhovateľka na mysli incident zo dňa 27.4.2012/ a 22.5.2012 správal násilne.
Navrhovateľka sa nemôže ani stotožniť s konštatáciou súdu prvého stupňa, že incident dňa 22.5.2012
nemožno považovať za násilie, ale išlo o konflikt týkajúci sa rodinného majetku. Súd prvého stupňa
tolerujeodporcoviakékoľvekprostriedkylenpreto,žekonanieodporcuprimárnesmerovalokzmocneniu

sapočítačaadobudúcnatakaprobujejehokonanie.Prizistenomagresívnomsprávaníodporcunemôže
navrhovateľka brať na ľahkú váhu ani jeho vyhrážku, ktorú počul aj syn V., že čaká na to, kým zaspí a
potom ešte len uvidí. Súd prvého stupňa nechal bez povšimnutia aj M. svedeckú výpoveď, ktorý potvrdil,
že videl ako odporca navrhovateľku udrel a videl aj to, ako ju odporca pri incidente dňa 27.4.2012 škrtil a
M. sa vyhrážal, že mu dá pár faciek. Aj odporcove vyhrážky, že príde počas M. maturít do školy a urobí

mu cirkus, je potrebné považovať za psychické týranie. Pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že neuveril
svedeckým výpovediam M. a V., je v tejto časti úsudok súdu arbitrárny a ničím nepodložený. Porovnaním
ich výpovedí v priestupkových konaniach a v tomto konaní pred súdom nie je možné zistiť jeden jediný
rozpor, t.j. že by si ich výpovede vzájomne protirečili, resp. nemohli popri sebe obstáť. Ak ich výpovede
nie sú obsahovo totožné, tak pri výsluchu pred súdom mali možnosť vlastnými slovami spontánne

opísať priebeh incidentov a v priestupkových konaniach len odpovedali na otázky vyslúchajúceho a
ten zaznamenal len časť výpovede, ktorú považoval za dôležitú. Navrhovateľka sa teda domnieva,
že súd prvého stupňa pochybil, keď z vykonaného dokazovania neidentifikoval fyzické a psychické
násilie, ktorého sa odporca na navrhovateľke a ich deťoch dopúšťal a najmä, že neidentifikoval vážnu
a odôvodnenú hrozbu takéhoto násilia do budúcnosti. Nakoniec navrhovateľka uviedla, že nesúhlasí

ani s výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. Jednak sa súd prvého stupňa
nezaoberal existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p.. Ak by tak
urobil musel by prísť k záveru, že nie je v možnostiach navrhovateľky priznanú náhradu trov konania
zaplatiť.Ichvýškajenaúrovnimesačnéhoplatunavrhovateľky,zktoréhoonamusíhradiťvšetkyvýdavky
na domácnosť ako aj výdavky svojich synov, ktorí nie sú schopní sami sa živiť. Namieta aj priznanie

odmeny za úkony právnej pomoci, ktoré nemožno považovať za účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva. Má na mysli odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, návrh na zrušeniepredbežného opatrenia, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky proti uzneseniu súdu prvého stupňa č.k.
27C/199/2012-128adovolanieodporcuprotiuzneseniuKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.6Co/2/2013-140.
V týchto prípadoch išlo o obranu odporcu proti predbežnému opatreniu, ktoré však bolo dôvodné a

odporca nebol v odvolacom, resp. dovolacom konaní úspešný a preto mu za tieto úkony nepatrí náhrada
trov konania. Navrhovateľka preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že návrhu vyhovie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca. Podľa neho dôvody odvolania uvádzané

navrhovateľkou neexistujú. Závery súdu prvého stupňa v rámci sudcovskej úvahy a podrobného
hodnotenia dôkazov obsiahnuté v prvostupňovom rozsudku vyplynuli z rozsiahle vykonaných dôkazov,
pričom prvostupňový súd použil nielen správny právny predpis na daný skutkový stav sa vzťahujúci, ale
ho i správne vyložil. Odporca sa ohradzuje na to, že v odvolaní navrhovateľky je označený za násilníka.
V konaní nevyšli najavo žiadne dôkazy o takejto skutočnosti. Vykonané dôkazy svedčia o tom, že násilné
správanie a vyvolávanie zbytočných konfliktov možno pričítať jedine navrhovateľke. Súd prvého stupňa

správne zistil, že hrozba násilia zo strany odporcu do budúcnosti neexistuje a tiež, že takáto neexistovala
ani v minulosti. Čo sa týka výpovedí synov, súd prvého stupňa takmer vo všetkých prípadoch konštatoval
nielen rozpornosť v ich výpovediach v priestupkových konaniach a v tomto súdnom konaní, ale z
prejavov týchto osôb na pojednávaní vyplynula voči osobe odporcu arogantnosť a predpojatosť. Syn
V. sa na neho napriahol polenom, keď chcel z dreva v bezpodielovom spoluvlastníctve naložiť malé

množstvo. Pokiaľ ide o syna M., samotný súd prvého stupňa zamietol jeho návrh voči odporcovi na
priznanie výživného z dôvodu, že by jeho priznanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. O hodnovernosti
výpovedí synov účastníkov tak mohol mať súd prvého stupňa závažné pochybnosti. Všetky konflikty
vyplývali len z rozporov účastníkov vyplývajúcich zo snahy navrhovateľky o zbavenie odporcu nároku na
adekvátnu náhradu pri vyporiadaní BSM účastníkov. Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania,

podľa odporcu neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby odporcovi náhrada nebola
priznaná. Navrhol preto, aby odvolací súd v celom rozsahu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a jemu
priznal vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny

právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu
si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľky dodáva nasledovné:

V prvom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutie o predbežnom opatrení nijakým spôsobom

neprejudikuje, a ani nemôže, rozhodnutie vo veci samej. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia súd v zásade nevykonáva riadne dokazovanie a svoje rozhodnutie založí na
skutočnostiach,ktorémáosvedčenézpredloženýchlistín,prípadneztvrdenínavrhovateľapredbežného
opatrenia. Za osvedčené skutočnosti je pritom potrebné považovať skutočnosti, ktorých existencia
sa vzhľadom na obsah predložených listín a tvrdenia navrhovateľa predbežného opatrenia javí ako

pravdepodobná, logická a dôvodne nespochybnená. Existencia takýchto skutočnosti sa však v ďalšom
konaní nemusí vždy potvrdiť. V konaní vo veci samej súd vykonáva riadne dokazovanie, na návrh
obidvochstránsporuaspravidlatakajvoväčšejmiereakovkonaníonávrhunanariadeniepredbežného
opatrenia. Výpovede účastníkov a svedkov ako aj predložené listinné dôkazy alebo aj iné dôkazy súd
overuje, vzájomne konfrontuje, porovnáva a zasadzuje do vzájomných súvislostí. Výsledkom celej tejto

činnosti potom nutne nemusí byť potvrdenie skutočností, ktoré mal súd pri rozhodovaní o nariadenípredbežného opatrenia len za osvedčené. Preto ani v tomto prípade nie je pre rozhodnutie o návrhu
navrhovateľky vo veci samej podstatné, že na jej návrh bolo vo veci vydané predbežné opatrenie, ktorým
bolo odporcovi dočasne zakázané vstupovať do rodinného domu účastníkov z dôvodu, že súdy mali za

osvedčené, že odporca sa na navrhovateľke a spoločných deťoch dopúšťa násilia.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľky, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav,
keď nemal za preukázané fyzické a psychické násilie odporcu voči nej a spoločným deťom s tým, že
arbitrárne a nepodložene neuveril svedeckým výpovediam synov M. a V., odvolací súd uvádza, že tieto
námietky dôvodné nie sú. Súd prvého stupňa v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho

rozhodnutia jasne a výstižne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil.Správnepritompoukázalnaviaceré
rozpory medzi svedeckými výpoveďami synov účastníkov ale aj navrhovateľky v správnych konaniach
a v tomto súdnom konaní ohľadne incidentu dňa 27.4.2012, pričom tieto nemohli byť spôsobené len
rozdielnosťou pri vedení výsluchu a protokolácii výpovedí v správnom a súdnom konaní /incident dňa
27.4.2012satýkalodcudzeniazakladačasrôznymidokumentmiadispozičnýmikartamiodporcom,takto

bol navrhovateľkou ohlásený a tak o ňom aj ona i synovia účastníkov vypovedali v správnom konaní
a o fyzické násilie zo strany odporcu bol doplnený až následne pri výpovedi navrhovateľky a syna M.
v správnom konaní týkajúceho sa incidentu zo dňa 22.5.2012, pričom sa najprv malo jednať o násilie
odporcu voči synovi M. a až v tomto súdnom konaní navrhovateľka i synovia účastníkov ako svedkovia
incident zo dňa 27.4.2012 doplnili o násilie odporcu voči navrhovateľke/. Okrem toho súd prvého stupňa

nezaložil svoje skutkové závery len na uvedených rozporoch ale aj na ostatnom vykonanom dokazovaní.

So súdom prvého stupňa možno súhlasiť aj v jeho hodnotení incidentov, ktoré sa udiali v dňoch
27.4.2012 /tu má odvolací súd na mysli incident s odcudzením zakladača bez neskôr tvrdeného násilia
zo strany odporcu/, 22.5.2012, 27.8.2012 a 30.8.2012. Ako správne uviedol súd prvého stupňa tieto
konflikty vyplynuli so vzájomných nedorozumení a nezhôd medzi navrhovateľkou a synmi účastníkmi na

strane jednej a odporcom na strane druhej a týkali sa nakladania, dispozície so spoločným majetkom
účastníkov. Odvolací súd, bez toho aby aproboval násilie pri riešení takýchto konfliktov, musí uviesť, že
zistené násilné konanie odporcu pri týchto incidentoch nebolo cielené na zdravie, či život navrhovateľky
alebo spoločných detí účastníkov. Zo strany odporcu bolo násilné konanie len prekonávaním odporu,
ktorý mu ostané osoby aktívne kládli v jeho snahe zmocniť sa spoločnej veci /incidenty v dňoch

22.5.2012, 27.8.2012 a 30.8.2012/, resp. takéto konanie bolo súčasťou konfliktu dvoch rovnocenných
subjektov /incident dňa 30.8.2012 medzi odporcom a synom Adamom/. Takéto konanie, akokoľvek musí
byťodmietnuté,niejedôvodompreobmedzenieužívaciehoprávaodporcukspoločnémudomuvzmysle
§ 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka incidentu zo dňa 16.4.2012, o ktorom bolo vedené priestupkové konanie, tento tak ako ho

opisovala navrhovateľka nebol preukázaný, a to tak v správnom konaní ako aj v tomto súdnom konaní.
Zostal len v rovine ničím nepodložených tvrdení navrhovateľky, ktoré odporca popieral.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením zistených skutočností súdom prvého stupňa. Ako
už bolo uvedené, súd prvého stupňa použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na zistený
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého

stupňa z hľadiska splnenia podmienok stanovených § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka neposudzoval
len existenciu fyzického alebo psychického násilia odporcu voči navrhovateľke a synom účastníkov ale
aj hrozbu takého násilia do budúcnosti. Jeho záverom o nepreukázaní existencie takéhoto násilia alebo
jeho hrozby do budúcnosti nemá odvolací súd čo vytknúť.

Nakoniec odvolací súd uvádza, že aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania účastníkov

je vecne správne. Odporca bol v konaní plne úspešný a preto má podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na
náhradu trov konania a to vrátane trov predbežného opatrenia /§ 145 O.s.p./. Nie je pritom rozhodujúce,
či bol odporca pri predbežnom opatrení so svojimi procesnými návrhmi a úkonmi /odvolaniu proti
nariadeniu predbežného opatrenia, návrh na zrušenie predbežného opatrenia a podobne/ úspešný
alebo nie. Dôležité je, že mal odporca úspech vo veci samej, čo mu zakladá právo na náhradu trov

konania a z tohto dôvodu mu v zmysle § 145 O.s.p. patrí aj náhrada trov predbežného opatrenia.Pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdený dôvod hodný osobitného zreteľa, výška priznanej náhrady trov
konania v porovnaní s jej mesačným príjmom, ktorý má byť v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. dôvodom pre
úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov konania odporcovi, odvolací súd sa ani v tejto otázke

s odvolaním navrhovateľky nestotožnil. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. je v zmysle tohto zákonného
ustanovenia možná len výnimočne. Samotná skutočnosť, že náhrada trov konania dosahuje výšku
mesačného príjmu účastníka, ktorý by mal náhradu trov konania zaplatiť, sama osebe podľa odvolacieho
súdu nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by výnimočnú aplikáciu ustanovenia § 150
ods. 1 O.s.p. odôvodňoval.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal proti navrhovateľke náhradu trov konania v sume
69,91 eur za trovy právneho zastúpenia odporcu v odvolacom konaní. Uvedená suma predstavuje
tarifnú odmenu 61,87 eur za písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky + 8,04 eur režijný paušál.
Výška základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon advokáta navrhovateľa je vypočítaná podľa § 11 ods.
1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb. Výška režijného paušálu bola určená podľa § 16 ods.
3 uvedenej vyhlášky ako jedna stotina výpočtového základu pre rok 2014, v ktorom bol úkon právnej
pomoci vykonaný. Povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania uložil odvolací súd navrhovateľke
k rukám právneho zástupcu odporcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .