Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/714/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206322
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812206322.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom

Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/66/2012-67 zo dňa 13.
júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 9C/66/2012-67 zo dňa 13. júna 2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (I. veta výroku).
Zároveň zamietol návrh žalobcu (II. veta výroku), žalovanej náhradu trov konania nepriznal (III. veta
výroku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie

predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané.

Okresný súd uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia
nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne
tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Poukazoval na fakultatívnu povahu

inštitútu prerušenia konania z dôvodov uvedených v ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorá ponecháva možnosť prerušenia na úvahu konajúceho súdu. V súdenej veci nebolo preukázané
naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie prerušiť. Dôvodom
prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. b) O.s.p. je závislosť súdneho rozhodnutia od otázky,
ktorú nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako otázku predbežnú. V danom prípade krajský
súd ako nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednania

veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6NcC/43/2013 zo dňa 31.01.2013, právoplatné dňa
14.08.2013), a preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené
prvostupňový súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre rozhodnutie
o prerušení konania v zmysle uvedených zákonných ustanovení.

V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom

pripojeného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6Er/622/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný
skutkový a právny stav:Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 13.08.2010 podal oprávnený na exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. sp.zn. SR 01454/10 zo dňa 15.04.2010. Uznesením

č.k. 6Er/622/2010-9 zo dňa 30.08.2010, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.04.2011, a
to po rozhodnutí odvolacieho súd o zastavení odvolacieho konania v dôsledku späťvzatia odvolania
oprávneným (uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 5CoE/4/2011-32 zo dňa 25.02.2011) V predmetnom
konaní exekučný súd postupoval v zmysle platnej legislatívny účinnej v čase podania návrhu na

vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie). Vyplýva
z neho, že lehota 15 dní na vydanie poverenia sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok.
Vzhľadomnato,žeExekučnýporiadokneobsahujeosobitnéustanoveniaopočítaníčasu,jenapočítanie
časuaplynutielehôtpotrebnéaplikovaťpríslušnéustanoveniaObčianskehosúdnehoporiadku(ďalejlen
„O.s.p.“). Keďže koniec pätnásťdňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie pripadol na sobotu 28. 08. 2010 (žiadosť bola doručená
súdu dňa 13. 08. 2010, pätnásťdňová lehota na rozhodnutie začala plynúť dňa 14. 08. 2010), posunul
sa koniec lehoty v zmysle § 57 ods. 2 O.s.p. na najbližší nasledujúci pracovný deň, t.j. pondelok 30.
08. 2010, kedy súd i rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehote.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 263,69 Eur z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6Er/622/2010), ktorý

nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej
lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov). Zároveň z exekučného spisu je zrejmé,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v zákonom stanovenej
pätnásťdňovej lehote. Súd I. stupňa konštatoval, že v prejednávanej veci nemal preukázané, že by zo

strany Okresného súdu Námestovo v dotknutom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako ho charakterizoval žalobca vo svojej žalobe. Ak potom nebolo preukázané splnenie
už prvej najpodstatnejšej podmienky pre založenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, logicky už nebolo ani potrebné zaoberať sa skúmaním ďalších dvoch
podmienok. Z uvedených dôvodov okresný súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ

navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený
ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal
možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Žalobca tiež namietal, že v prejednávanej veci nebolo
možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na
pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa
jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konanípodľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny

súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí
vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho,
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je
v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou

vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode
sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti

súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,

a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k I. vete výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol a návrh žalobcu na prerušenie
konania, odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky. Odvolací súd poukazuje na svoju viazanosťodvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd sa však v dostatočnom rozsahu vo všeobecnosti
zaoberal inštitútom prerušenia konania, jeho pojmovými znakmi a podmienkami. Účinne sa taktiež
vysporiadal s argumentáciou predloženou žalobcom a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli k

zamietnutiu procesného návrhu žalobcu.

Vo vzťahu k II. vete výroku rozsudku, odvolací súd opätovne poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto

súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní
žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a
skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej
zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom
rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Námestovo v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
6Er/622/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o

žiadosti o udelenie poverenia, nebol zistený nesprávny úradný postup, v dôsledku čoho by žalobcovi
mala vzniknúť, materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 263,69 Eur
s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca teda v konaní predovšetkým
nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom

konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/43/2013 zo
dňa 31.01.2013, že zákonná sudkyňa vo veci Mgr. Zuzana Hartelová nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 9C/66/2012. Od vydania tohto
rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu
možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým
skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o
konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna

aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.
Zuzany Hartelovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom. Termín pojednávania (13.06.2014)
prvostupňový súd vytýčil dňa 28.05.2014 a žalobcovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom
jeho splnomocneného zástupcu dňa 03.06.2014 (č. l. 51 spisu). Až dňa 05.06.2014 o 17:23 (štvrtok) bol

konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania,
pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na
pojednávaní uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu
žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného
dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným

záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu, pričom skutočnosť, že súd
návrhu žalobcu na odročenie pojednávania nevyhovuje, zaslal splnomocnenému zástupcovi žalobcu
dňa 11.06.2014 na jeho e-mailovú adresu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje
súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie

jej nestrannosti. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho
právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred
súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku
základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.

Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že žalovaná v predmetnej veci nepodala vyjadrenie k
návrhu, preto nemožno vyčítať súdu, že toto vyjadrenie žalobcovi nezaslal. Hoci z obsahu spisu je
zrejmé, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, postup súdu v zmysle ust. § 153b O.s.p. je v
prejednávanej veci vylúčený s poukazom na ust. § 153b ods. 5 písm. a) O.s.p..

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným podaním zo dňa 05.06.2014 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám

okruh a rozsah dokazovania, respektíve že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spisu. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného
súdu Námestovo sp. zn. 6Er/622/2010 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný

žalobca. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 67 -
70 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom prichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Postup súdu pri zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania bol správny a to z dôvodov uvedených vyššie. Zákon nevylučuje, aby súd pojal do
rozsudku procesné rozhodnutie o prerušení konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd listom zo dňa 26.11.2012 označeným ako:
„Doručenie potvrdenia o prijatí návrhu a poučenie účastníka konania“ doručil žalobcovi aj poučenie v
súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 5 -
6 spisu). Predmetné poučenie prevzal splnomocnený zástupca žalobcu dňa 30.11.2012.Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II. ako vecne správny
potvrdil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok III. o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.