Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/262/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211207233
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4211207233.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej, a členiek

senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci žalobcu: G. Z., nar. XX. XX.
XXXX, bytom X. č. XXX, zastúpený Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská
č. 34, proti žalovanému: Forlife, n.o., so sídlom Komárno, Mederčská č. 39, IČO: 37 970 933, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Komárno, zo dňa 10. júla 2013, č.k. 10C/116/2011 - 206 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou, podanou telefaxom na Okresný súd Komárno dňa 26.04.2011, doplnenou písomne

dňa 27.04.2011, domáhal určenia, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru žalovaným listom
zo dňa 24.02.2011, doručeného žalobcovi dňa 28.02.2011, je neplatné. Zároveň žiadal priznať náhradu
mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku od 01.03.2011 do právoplatnosti rozsudku. Žalobu
odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval od 1.12.2009 ako vodič záchrannej zdravotnej služby. Dňa
28.2.2011 mu bol doručený list žalovaného zo dňa 24.2.2011, ktorým mu bolo oznámené, že jeho
pracovný pomer založený zmluvou zo dňa 28.9.2009 končí podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce formou okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej

disciplíny, ktorého sa mal dopustiť 4.1.2011 na prevádzkovej porade pracovníkov napadnutím kolegu J.
N., ktorému malo byť uvedeným útokom spôsobené povrchné poranenie na krku a poranenie ľavého
ramena s následkom vzniku modriny. Okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné tak
z formálnych, ako aj z vecných dôvodov. Predovšetkým namietal, že v oznámení zamestnávateľa za deň
ukončenia pracovného pomeru je uvedený 24.2.2011, pričom mu bolo doručené až 28.2.2011 a účinky
zrušovacieho prejavu mohli nastať len dňom doručenia písomného oznámenia o okamžitom skončení
pracovného pomeru. Ďalej namietal, že udalosť, ktorá bola opísaná v zrušovacom prejave, sa vôbec

nestala tak, ako to uvádza žalovaný. Prevádzková porada pracovníkov dňa 4.1.2011 sa uskutočnila
za účelom riešenia rozpisu služieb a obsadzovania zmien konkrétnymi zamestnancami. Svoje námietky
viackrát vyslovil už pred prevádzkovou poradou aj pred inými zamestnancami, pričom u niektorých z
nich sa stretol so súhlasom, u iných s nesúhlasom. Keďže v danom kolektíve bol jediný, ktorý sa nebál
otvorene vysloviť svoj názor a nesúhlasiť s praktikami prebiehajúcimi v rámci stanice rýchlej zdravotnej
pomoci, zhoršili sa pracovné vzťahy medzi ním a inými zamestnancami, hlavne s vrchnou sestrou.
Ich názorový rozdiel vyvrcholil na predmetnej prevádzkovej porade. Keď videl, že J. N., ktorý predtým

zdieľal jeho názor ho nepodporí, vytiahol ho zo stoličky a nabádal ho k vysloveniu názoru, o ktorom
vedel že je rovnaký. Ďalej poukázal na to, že odôvodnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru
tak, ako to uvádza žalovaný v liste zo dňa 24.2.2011, nebolo dostatočne skutkovo vymedzené, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom a je v rozpore s ustanovením § 70 Zákonníka práce. Vzhľadomna to, že s rozhodnutím zamestnávateľa nesúhlasil, listom zo dňa 1.3.2011 oznámil žalovanému, že
okamžitéskončeniepracovnéhopomerupovažujezaneplatné,pretožesanedopustilkonania,ktorébolo
považované za dôvod na ukončenie jeho pracovného pomeru. Zároveň trval na tom, aby ho žalovaný i

naďalej zamestnával a prideľoval mu prácu v zmysle pracovnej zmluvy.

Súd prvého stupňa prvýkrát o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 10. 2011 č.k.
10C/116/2011-104 tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Na odvolania
žalobcu uvedený rozsudok Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31.08.2012 č.k. 7Co/6/2012-132 zrušil
avecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Odvolacísúdvosvojomzrušujúcomuzneseníuviedol,

že s ohľadom na obsah písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.02.2011,
doručeného žalobcovi dňa 28.02.2011, bolo potrebné najskôr skúmať splnenie podmienok uvedených
v ustanovení § 70 Zákonníka práce, t.j., či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo písomné,
či bol v ňom skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a či v
zákonnej lehote bolo žalobcovi aj doručené, t.j. či boli splnené formálne náležitosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru že z hľadiska

posúdenia formálnych náležitostí zrušujúceho prejavu, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
písomné, bolo dané osobu na to oprávnenou (žalovaným ako zamestnávateľom) a žalobcovi bolo riadne
doručené aajvymedzenieskutkovejvetyoporušenípracovnejdisciplínyzávažnýmspôsobom,vktorom
žalovaný videl porušenie pracovnej disciplíny možno považovať za dostatočne jasné, konkrétne, určité
a zrozumiteľné. Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa o tom, že skutok

sa stal tak, ako je popísaný v zrušujúcom prejave a že z hľadiska intenzity išlo o závažné porušenie
pracovnej disciplíny, pretože takýto záver nevyplýval z dovtedy vykonaného dokazovania. Poukázal na
to, že v preskúmavanej veci z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že žalobca
mal fyzicky napadnúť spolupracovníka a spôsobiť mu zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie.
K incidentu malo dôjsť na pracovnej porade, kde boli prítomní aj iní zamestnanci. Žalobca nepopieral,

že k incidentu došlo, ale popieral, že by sa skutok stal tak, ako je uvedený v okamžitom skončení
pracovného pomeru, poukazujúc aj na okolnosti pred a po incidente a svoje konanie nepovažoval za
takézávažnéporušeniepracovnejdisciplíny,abybolodôvodomnajehookamžitéskončeniepracovného
pomeru. Súd prvého stupňa pre zistenie skutkového stavu, podľa názoru odvolacieho súdu, nevykonal
dostatočné dokazovanie a následné posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Súd

založil svoje rozhodnutie o preukázaní skutku na výpovedi vypočutých svedkov, ktorí potvrdili, že došlo
k hádke medzi žalobcom a pánom N., ktorá vyústila do fyzického napadnutia pána N. žalobcom,
ktorý ho mal chytiť pod krk a sotiť do dverí. Dôkaznú povinnosť na preukázanie toho, že skutok,
ktorý je uvedený ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa stal, zaťažovalo žalovaného
(zamestnávateľa). Pretože z prevádzkovej porady sa nespisoval žiadny záznam, jej priebeh bolo možné

zistiť len výpoveďou tam prítomných svedkov, z ktorých výpovedí vyplýva, že sa incident síce stal,
ale hodnotenie intenzity konania žalobcu z hľadiska dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, bolo na úvahe súdu. Pokiaľ išlo o záver súdu prvého stupňa, že zotrvanie žalobcu u žalovaného
do uplynutia výpovednej lehoty by nebolo možné bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh
žalovaného, odvolací súd konštatoval, že tento záver súdu prvého stupňa nevyplýval z vykonaného

dokazovania, pretože na túto skutočnosť neboli vypočutí svedkovia. Okrem toho odvolací súd poukázal
na to, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa ustanovení upravujúcich vykonanie dôkazu listinami (§
129 ods. 1 OSP), keďže vo veci nevykonal dôkaz ani jednou listinou, a to napriek tomu, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatuje, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania,
ako aj listinami, špecifikovanými súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ďalší

dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku odvolací súd vzhliadol v tom, že v odôvodnení rozsudku
súd prvého stupňa síce poukázal na to, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a výsluchom
svedkov J. N., F. M., N. M., O. B. a F. N., avšak nepostupoval v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP, pretože
tieto výpovede nevyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, napriek tomu, že vo výpovediach
účastníkov a svedkov sú značné rozpory. Z uvedených dôvodov odvolací súd uložil súdu prvého stupňa

povinnosť opätovne vykonať dokazovanie, tak aby odstránil vytknuté vady, najmä vykonať dokazovanie
oboznámením všetkých listín, ktoré boli doložené oboma účastníkmi, pričom dokazovanie je potrebné
doplniť na zistenie okolností podstatných pre posúdenie konania žalobcu z hľadiska intenzity porušenia
pracovnej disciplíny.

Súd prvého stupňa po zrušení a vrátení veci doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia

odvolacieho súdu a opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) tak, žežalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu dal žalovaný
listom zo dňa 24. 02. 2011, doručené žalobcovi dňa 28. 02. 2011 a o náhradu mzdy, zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie a ust. § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2,§ 70, § 74 , §
77 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení neskorších noviel. Za preukázané považoval, že dňa
28. 09. 2009 bola medzi účastníkmi konania uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej žalobca
nastúpil do práce u žalovaného dňom 01. 12. 2009 ako sanitár v záchrannej zdravotnej službe s
miestom výkonu práce Šaľa v priestoroch zamestnávateľa - ambulancia záchrannej zdravotnej služby

RZP Šaľa a na prípadné zastupovanie na iných ambulanciách zamestnávateľa v zásahovom území SR.
Pracovnú zmluvu uzavreli na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Rovnako mal za preukázané, že dňa
28. 02. 2011 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24. 02. 2011
s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že dňa 04. 01. 2011 na prevádzkovej porade
pracovníkovAmbulancierýchlejzdravotnejpomociŠaľav časeokolo17.00hod.,fyzickynapadolsvojho

kolegu J. N., ktorému uvedeným útokom spôsobil povrchné poranenie na krku a poranenie ľavého
ramena s následkom vzniku modriny. Toto konanie zamestnávateľ kvalifikoval v zmysle bodu 3.6.1
písm. l) Pracovného poriadku ako fyzické napadnutie alebo iné hrubé správanie sa voči zamestnancovi,
pacientovi alebo inej osobe na pracovisku, ktoré sa v zmysle pracovného poriadku žalovaného
považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru na

žiadosť žalovaného bolo dňa 14. 02. 2011 prerokované Základnou odborovou organizáciou žalovaného,
ktorá uznesení č. 18/ZV/2011 z 24. 02. 2011 udelil súhlas k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru žalobcu z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca s okamžitým skončením
pracovného pomeru nesúhlasil a listom zo dňa 01. 03. 2011 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby
ho i naďalej zamestnával.

S poukazom na uvedené súd ako predbežnú otázku v danej veci riešil, či boli dodržané formálne
náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tomto smere zistil, že formálne náležitosti
boli splnené, keďže zrušovací prejav žalovaného bol písomný, podpísaný osobou na to oprávnenou,
dôvod skončenia pracovného pomeru bol skutkovo riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi v

zákonnejdvojmesačnejlehote.Zároveňmalzapreukázané,žežalobcaneplatnosťokamžitéhoskočenia
pracovného pomeru uplatnil na súde včas, t.j. v dvojmesačnej prekluzívnej lehote.

V ďalšom sa súd zaoberal skutkovými náležitosťami okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže
z prevádzkovej porady konanej dňa 4.1.2011, na ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, nebola
vyhotovená zápisnica, súd prvého stupňa vypočul každého zamestnanca žalovaného, ktorý bol na

porade prítomný. Výsluchom svedkov N., M., M. a H. mal preukázané, že na pracovnej porade dňa
4.1.2001 došlo medzi žalobcom a J. N. k incidentu opísanom v okamžitom zrušení pracovného pomeru,
a to i napriek tomu, že medzi výpoveďami svedkov sú určité rozpory týkajúce sa predovšetkým toho,
kto kde stál, či sedel v danom okamihu, presne sa nepamätali z čoho vypukla hádka medzi žalobcom
a žalovaným, avšak toto súd pripísal odstupu času, pretože prví svedkovia boli vypočutí až 3.10.2011,

pričomkdanémuincidentudošlo4.1.2011.ZosvedkovprítomnýchnaprevádzkovejporadesvedkyňaO.
B. potvrdila, že pán N. po hádke so žalobcom začal cúvať smerom ku chodbe a žalobca ho nasledoval,
avšak čo prebiehalo na chodbe nevidela, ale potvrdila, že na druhý deň videla nejakú modrinu na krku
N.. M. W., Q. a G. neboli priamymi svedkami incidentu, vypovedali o tom, čo sa dozvedeli následne od
kolegov, a to fyzické napadnutie N. žalobcom chytením za krk a sotením do protiľahlých dverí. Všetci

prítomní na porade, ale aj ostatní spolupracovníci konanie žalobcu odsudzovali s tým, že svedkovia N.,
M. a B. oznámili žalovanému, že odmietajú ďalšiu spoluprácu so žalobcom.

Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca tým, že na prevádzkovej porade pracovníkov Ambulancie
rýchlej zdravotnej pomoci Šaľa v čase okolo 17,00 hodiny fyzicky napadol svojho kolegu Františka
Kissa spôsobom vyššie uvedeným, obzvlášť hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu. V danom

prípadetakžalovanýokamžitýmskončenímpracovnéhopomeružalobcudôvodnepoužiltotovýnimočné
disciplinárne opatrenie. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa prihliadol aj na to, že konaním žalobcu
sú narušené vzťahy na pracovisku, viacerí zamestnanci odmietajú ďalšiu spoluprácu so žalobcom.
Súd vyslovil názor, že je neprípustné, aby sa pracovné problémy alebo osobné nezhody riešili takýmtoimpulzívnym, zavrhnutia hodným spôsobom. Poukázal na to, že žalovaný prevádzkuje v Šali dve
pracoviská, na oboch pracujú 4 záchranári a 4 vodiči, medzi ktorými musí byť maximálna zhoda, dôvera
a spolupráca aj vzhľadom na predmet činnosti žalovaného, ktorým je záchrana životov. Toto povolanie

podľa názoru súdu nie je možné vykonávať v napätom ovzduší, zamestnancami medzi ktorými sú
závažné, dlhodobo pretrvávajúce nezhody, kvôli ktorým viacerí sú odhodlaní v dobe hospodárskej krízy
a značnej nezamestnanosti radšej sa vzdať zamestnania, než spolupracovať s kolegom, ktorý dané
problémy rieši neadekvátnym spôsobom, fyzickým útokom na spolupracovníka. Z uvedených dôvodov
súd prvého stupňa preto nepovažoval zotrvanie žalobcu v organizácii do uplynutia výpovednej lehoty

bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného za možné a s poukazom na zistený
skutkový stav žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že oznámenie o okamžitom
skončení pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené až 28.2.2011, toto z hľadiska posúdenia
predmetu sporu súd prvého stupňa vyhodnotil ako irelevantné, pretože účinky tohto prejavu nastali
až doručením oznámenia, teda pracovný pomer žalobcu u žalovaného zanikol až dňom 28.2.2011. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní

úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil a žiadne trovy mu nevznikli.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa na základe
doplneného dokazovania a jeho vyhodnotenia vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci.
Bol toho názoru, že súd prvého stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, najmä sa

nevysporiadal s jeho prezentovanými skutočnosťami a dôkazmi, ako aj s nejasnosťami a rozpormi
vo výpovediach jednotlivých svedkov, ktoré sa po vykonanom dokazovaní ešte viac prehĺbili. Súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na právnej a skutkovej konštrukcii žalovaného, pričom svedecké
výpovede v jeho neprospech boli produkované zo strany svedkov, ktorí sú ekonomicky závislí na
žalovanom, pretože sú aj ďalej zamestnancami žalovaného. Podľa názoru žalobcu žiaden zo svedkov,

ktorých výpoveď vzal súd za relevantnú, nepotvrdil takú intenzitu útoku, ktorá by bola schopná privodiť
zranenia alebo fyzickú ujmu p. N.. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nepreukázal, že skutok, ktorý bol
uvedený v písomnom podaní žalovaného , ktorým okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom sa stal
tak, ako to tvrdí žalovaný a toto konanie nedosiahlo takú intenzitu, aby bolo spôsobilé privodiť okamžité
skončenie pracovného pomeru. Objektívne treba podľa názoru žalobcu konštatovať, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že na pracovisku žalovaného vládli medzi zamestnancami rôzne či
už prevádzkové alebo osobné problémy prejavujúce sa v sťaženej komunikácii. Tieto problémy však
nikdy nemali vplyv na riadny výkon práce a plnenie si pracovných povinností v rámci záchranárskej
skupiny. Takmer všetci svedkovia sa zhodli na konštatovaní, že hádky a osobné konflikty na pracovisku
žalovaného, ktoré je vo všeobecnosti považované za stresové, vždy boli a budú aj v budúcnosti. Ďalej

namietal, že súd prvého stupňa neskúmal jeho pracovný profil, ale zameriaval sa a hodnotil výlučne jeho
osobnosť a s ňou spojené charakterové vlastnosti. Z výpovedi svedkov pritom vyplývali osobné averzie
voči jeho osobe. Opätovne zdôraznil, že predmetná udalosť sa nestala spôsobom, ktorý by bolo možné
posudzovať ako fyzické napadnutie s prívlastkom „zavrhnutiahodné“, keďže všetci zúčastnení napokon
odišli z porady pokojne. Navyše opakovaným dokazovaním nebolo preukázané údajné zranenie pána

Kissa. Z doterajšieho dokazovania sa pritom zdá, akoby súd prvého stupňa neprihliadol na citlivosť
celej situácie, ktorá nastala v priebehu prevádzkovej porady zamestnancov žalovaného, ako ani na to,
že táto porada sa konala mimo pracovného časti, bez oficiálneho zvolania a programu, práve naopak
jednostranne vyhodnotil celú dôkaznú situáciu ohľadne priebehu porady zamestnancov v neprospech
žalobcu, nezaoberal sa skutočnosťami , ktoré odôvodňovali zvolanie takejto porady a že vzhľadom na

rôzne vzájomné nesympatie a predchádzajúce konfliktné situácie medzi zamestnancami žalovaného
prevládalo počas tejto porady napätie a rôzne prejavy emócií, a to nielen zo strany žalobcu ale aj zo
strany ostatných zúčastnených osôb.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu

(§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP),
prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania podľa §214ods.2OSP,sverejnýmvyhlásením
rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň mal na
zreteli ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákonníka práce ( ďalej „ZP“) zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa ods.
1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote 1 mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité

skončenie dozvedel, najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť
písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 74 ZP výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je

zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca
zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď, alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v
uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu platí, že k prerokovaniu došlo.

Podľa§77ZPneplatnosťskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďou,okamžitýmskončením,skončením

v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr
v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď,
alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí

s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať aby zamestnanca
naďalej zamestnával.

Súdprvéhostupňasprávnenajskôrzisťoval,čivdanejvecibolisplnenéformálnepodmienkyokamžitého
skončenia pracovného pomeru v zmysle vyššie citovaných ustanovení. Po zistení, že v danej veci boli
splnené všetky formálne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru, sa súd prvého stupňa

zaoberal hmotnoprávnymi podmienkami jeho skončenia.

Podstatným pre posúdenie či sa žalobca dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, bolo
zistenie,či napracovnejporadedošlokfyzickémunapadnutiuspolupracovníkaačitotokonaniežalobcu
možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny pre ktoré žalovaný so žalobcom skončil
pracovný pomer okamžite.

Súd prvého stupňa pri posúdení tejto otázky vychádzal z výpovedí svedkov, prítomných na pracovnej
porade, ktorí potvrdili, že žalobca fyzicky napadol kolegu, teda že sa skutok stal tak, ako je popísaný v
okamžitom zrušení pracovného pomeru. Žalobca v konaní nepopieral, že k incidentu došlo, ale popieral,
že by sa skutok stal tak, ako je uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, poukazujúc aj
na okolnosti pred a po incidente a svoje konanie nepovažoval za také závažné porušenie pracovnej

disciplíny, aby bolo dôvodom na jeho okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd sa však
s uvedeným tvrdením žalobcu nestotožnil, pretože doplnením dokazovania súdom prvého stupňa bolo
jednoznačne preukázané, že došlo ku skutku (incidentu) tak, ako je popísaný v zrušujúcom prejave,
čo potvrdili vypočutý svedkovia. Navyše odvolací súd poukazuje na rozdielne tvrdenia samotného
žalobcu, ktorý v žalobe uviedol, že keď videl, že J. ktorý predtým zdielal jeho názor, že ho nepodporí,

vytiahol ho zo stoličky a nabádal ho k vysloveniu názoru, o ktorom vedel že je rovnaký, pričom napojednávaní pre súdom prvého stupňa tvrdil, že J. N. si nechcel vypočuť jeho prejav, vstal zo stoličky
a chcel opustiť miestnosť, kde mali poradu, a preto ho chytil za golier zimníka, aby mu zabránil odísť,
nebil sa s ním, žiadne poranenie mu nespôsobil.

Súd sa ďalej zaoberal tým, či toto konanie žalobcu možno kvalifikovať ako dôvod pre okamžité zrušenie
pracovného pomeru.

Zákonník práce síce nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny,
keď vo všeobecnosti platí, že porušenie pracovnej disciplíny musí byť zo strany zamestnanca zavinené
a musí dosahovať intenzitu porušenia závažným spôsobom. Práve intenzita tohto porušenia je jedným
zo základných hľadísk pre voľbu a použitie prostriedku postihu. Preto bolo potrebné zobrať do úvahy

všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo s prihliadnutím aj na to, aký malo vplyv na ostatných
zamestnancov toto konanie žalobcu a akým spôsobom si žalobca doteraz plnil svoje povinnosti.
Posudzujúc intenzitu skutkovej podstaty porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno
ustáliť, že v danom prípade bola naplnená intenzita porušenia pracovnej disciplíny pre použitie takého
výnimočného spôsobu pre skončenie pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného

pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Súd prvého stupňa pri hodnotení stupňa intenzity správne zohľadnil predmet činnosti žalovaného,
ktorým je záchrana životov, ktoré povolanie nie je možné vykonávať v napätom ovzduší, ale právne
naopak je nevyhnutné, aby medzi zamestnancami bola dôvera, spolupráca a zhoda. V konaní vypočutí
svedkovia N., M. a B. potvrdili, že oznámili žalovanému, že odmietajú ďalšiu spoluprácu so žalobcom.

Žalovaný preukázal, že ponechanie žalobcu v pracovnom pomere do konca výpovednej lehoty by
negatívne vplývalo na pracovnú disciplínu ostatných zamestnancov, ktorí sa aj pred súdom prvého
stupňa vyjadrili, že odmietajú so žalobcom ďalej pracovať a takáto situácia vzhľadom na špecifickosť
predmetu pracovnej činnosti, pri ktorej musia zamestnanci ako členovia záchranárskej skupiny
spolupracovať, by negatívne vplývalo na pracovnú disciplínu zamestnancov a ohrozilo by plnenie úloh

žalovaného.

Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom odvolací súd zhodne ako súd prvého
stupňa dospel k záveru, že toto konanie žalobcu možno považovať za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, za ktoré možno s ním skončiť pracovný pomer okamžite. V konaní síce nebolo preukázané,
že by žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovaného bol riešený za porušenia pracovnej

disciplíny a ani že by mu bolo vytýkané zlé plnenie pracovných povinnosti, ale bolo preukázané, že
fyzicky napadol spolupracovníka na prevádzkovej porade preto, že nevyjadril súhlas s jeho názorom na
riešenie pracovného problému. Fyzické napadnutie spolupracovníka, bez ohľadu na to, aké zranenie
mu spôsobil, je možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny vzhľadom na to, že ide o
pracovisko rýchlej zdravotnej pomoci, kde sa od každého zamestnanca vyžaduje ovládanie sa nielen

priamoprivýkone,čojebezpochybyvždystresovásituácia,aleimimovykonávaniazásahu,akotobolov
tomto prípade na prevádzkovej porade. Takéto správanie zamestnanca voči kolegovi je vo všeobecnosti
neprípustné, o to viac medzi zamestnancami rýchlej zdravotnej pomoci, čo s prihliadnutím na osobitosť
tohto zamestnania možno z hľadiska intenzity považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, aj
keď ku nemu došlo u žalobcu prvý krát.

S ohľadnom na ďalšie námietky žalobcu v odvolaní odvolací súd dodáva, že námietku žalobcu, že
žiaden zo svedkov, ktorých výpoveď vzal súd za relevantnú, nepotvrdil takú intenzitu útoku, ktorá
by bola schopná privodiť zranenia alebo fyzickú ujmu pána N., nepovažoval za dôvodnú. Otázku
intenzity posudzuje súd s ohľadom na okolnosti skutku a v tomto prípade bolo rozhodujúce zistenie,
že žalobca fyzicky napadol kolegu, nie to, či mu spôsobil alebo nespôsobil zranenie. Rovnako za

nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadil s jeho
prezentovanými skutočnosťami a dôkazmi, že neúplne sa vysporiadal s nejasnosťami a rozpormi vo
výpovediach jednotlivých svedkov, ktoré sa po vykonanom dokazovaní ešte viac prehĺbili. Súd prvého
stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom doplnil dokazovanie na zistenie okolností
podstatných pre posúdenie konania žalobcu z hľadiska intenzity porušenia pracovnej disciplíny a v

rámci doplnenia dokazovania odstránil aj rozpor vo výpovediach vypočutých svedkov. Po preskúmanía posúdení všetkých týchto okolností možno ustáliť, že žalobca porušil pracovnú disciplínu a jeho
konanie dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, za ktoré s ním mohol žalovaný
skončiťpracovnýpomerokamžite.Pretoaksúdprvéhostupňanapadnutýmrozsudkom žalobuzamietol,

rozhodol vecne správne a odvolací súd jeho rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V odvolacom konaní bol odporca úspešný, preto by mu v zmysle ust. § 142 ods. 1 OSP a § 224 ods. 1
OSP patrila náhrada trov odvolacieho konania. V tomto štádiu konania mu však žiadne trovy nevznikli
a ani o ne podľa § 151 ods. 1 prvej vety OSP nepožiadal. Preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.