Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/97/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220440
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220440.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr.
Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
10C/371/2012-73 zo dňa 04. apríla 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 27.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy X.XXX,XX
eur ako náhrady škody a sumy XXX,XX eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Komárno sp. zn. 15Er/50/2011.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom do 31.05.2010, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom v čase začatia exekúcie, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov. Zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 15Er/50/2011 súd
zistil, dňa 29.03.2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, keď
oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným E. N., exekučným titulom je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 03.01.2011 SR 12945/10 a predmetom
exekúcie bolo vymoženie XXX,XX eur s príslušenstvom. Dňa 13.04.2011 bola exekučnému súdu
doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh
na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre Advocate s.r.o. so sídlom Pribinova
25, Bratislava, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zmenka, zmluva o úvere ,
všeobecné podmienky poskytnutia úveru a výpis oprávneného z obchodného registra. Uznesením
exekučného súdu č. k. 15Er/50/2011-10 zo dňa 10.05.2011, právoplatné dňa 31.05.2011 a doručené
právnemu zástupcovi oprávneného dňa 13.05.2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného
súdu č. k. 15Er/50/2011-23 zo dňa 21.05.2013, právoplatné dňa 12.06.2013 bola exekúcia zastavená.
Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa nie je predčasne podaný ani nárok navrhovateľa

nepovažoval za premlčaný. Konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, ktorá uplynula dňa 28.04.2011.
Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok
a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj
bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v §
44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01.06.2011 je extrémne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp.zn. Cdo 143/2011 z 18.12.2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp.
zn. 6Cdo1/2012 z 21.03.2012). Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že postup
exekučného súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom na pomerne
zanedbateľnú dĺžku omeškania exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, keď posledným dňom 15 dňovej lehoty bolo 28.04.2011 a exekučný
súd rozhodol dňa 10.05.2011, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Uviedol, že pri
spotrebiteľských veciach, je 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 mimoriadne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu.
Mal za to, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd
ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh
v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi,
ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne
trovy v konaní neuplatnil.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume X.XXX,XX eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume XXX,XX eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 15Er/50/2011, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote
15 dní. K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 56 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,

či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 15Er/50/2011 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 29.03.2011, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Komárno dňa 13.04.2011. O žiadosti o udelenie poverenia
exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 15Er/50/2011-10 zo dňa 10.05.2011, ktorým žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 13.04.2011
zamietol. Proti predmetnému uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal, preto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 31.05.2011. Následne Okresný súd Komárno uznesením č. k. 15Er/50/2011-23 zo
dňa 21.05.2013 exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2013.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 01.06.2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok
pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd
podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacím súdom, že 15 dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote bez meškania tak, že zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty
a k nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré
všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 len do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z., t.j. v znení účinnom v čase
podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.