Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/186/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312218885
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2312218885.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: Ing. W. C., nar. XX. Q. XXXX, bytom D. A., X. I. XX,
zast. advokátkou: Mgr. Ľudmila Spůrová, Bratislava, Geologická 32, proti žalovanému: Martin Lukács,
živnostník s obchodným menom „Martin Lukács - MARTRANS" a miestom podnikania Váhovce 259,
zast. advokátom: JUDr. Peter Mihalda, Bratislava, Gogoľova 18, o 1.043,81 eur s príslušenstvom, za
účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, Bratislava, Štefanovičova 4, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 3.
apríla 2013 č. k. 5C/9/2012 - 151 (správne „-152") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r
d z u j e .

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovanému nepriznáva náhradu
trov prvostupňového konania.

Žalovanému ani vedľajšej účastníčke nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 270,30 eur
s 8,75%-ným ročným úrokom z omeškania od 26. septembra 2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní; II.
vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému k rukám jeho advokáta
náhradu trov „právneho zastúpenia“ v sume 323,09 eur, i v tomto prípade do 3 dní. Rozhodnutie vo veci
samej odôvodnil právne ust. §§ 427 a 428, § 442 ods. 1 a §§ 822 a 823 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 2 písm. a/, d/, e/, g/, h/ a i/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a
ods. 2 písm. b/, § 10 ods. 1 písm. a/ a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej tiež len „zákon o PZP“) i s odkazmi na § 517 ods. 2 O. z. a nariadenie vlády č. 87/1995
Z. z. Vecne mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané spôsobenie škody na osobnom
motorovom vozidle žalobcu zn. Škoda Fabia, ktoré v inkriminovanom čase (2. septembra 2010) viedol
zamestnanec žalobcu v osobe jeho syna a to tak, že pri míňaní sa vozidla zhora s nákladným motorovým
vozidlom vedeným žalovaným v zákrute sa z vlečky vysypalo kamenie (štrk) a toto poškodilo čelné sklo
vozidla žalobcu. Neopodstatnenými boli podľa jeho názoru (súdu prvého stupňa) námietky žalovaného,
resp. vedľajšej účastníčky na jeho strane, týkajúce sa údajného nepreukázania, že škodu spôsobil
žalovaný (čo na základe hlásení škodovej udalosti oboma zúčastnenými sporné nebolo a neskoršie
tvrdenie žalovaným niečoho iného vykazovalo znaky účelovej obrany), nedostatku vecnej - tzv. pasívnej -
legitimácie žalovaného (kde žalovať bolo možné jeho, vedľajšiu účastníčku i obe takéto osoby) i polemiky

o tom, či tu šlo (iba) o dopravnú nehodu alebo aj o škodovú udalosť (v ktorom prípade nespísanie a
nevyplnenie tlačiva vydávaného poisťovateľom podľa zákona o PZP síce zhoršovalo dôkaznú pozíciu
poškodeného, to však neznamenalo, žeby poškodený nemal nárok na náhradu škody). Bola tu preto
objektívna zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorej sa tento nezbavil, na druhej strane ale žalobcovi
sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a
škodou v ním uvádzanom (a aj žalobou požadovanom) rozsahu, nakoľko pri vzniku poistnej (tu zrejme
tiež najmä „škodovej“) udalosti sa uvádzalo len poškodenie čelného skla a nie aj kapoty, resp. iných častí
vozidla (akými boli oba kryty i predné hmlovky), nešlo tu určiť ani výšku škody a niektoré z poškodení
sa tu nejavili ako príčinný následok škodovej udalosti, o ktorej je reč. Náhrada škody preto mohla byť
priznaná len vo výške preukázaných výdavkov vynaložených na výmenu čelného skla a to aj s úrokmi
z omeškania, tými však až odo dňa nasledujúceho po doručení žalovanému žaloby (pre nepreukázanie
existencie tzv. predžalobnej výzvy), dôvodil tiež súd prvého stupňa, ktorý napokon rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne výsledkom konania, ktorým bol čistý prevažný úspech
žalovaného v rozsahu 48% (ako rozdiel 74%-ného úspechu žalovaného a 26%-ného úspechu žalobcu) a
pomerne podrobným rozpisom trov tohto účastníka na právnej službe a súvisiacich náhradách advokáta
(paušálnych, cestovných a za stratu času), z ktorých mu patrila náhrada zodpovedajúca miere jeho
čistého úspechu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca a to navzdory priamemu nevymedzeniu ním
rozsahu napadnutia zjavne len v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania (keďže úmysel
pokúšať sa napadnúť tiež výrok čiastočne vyhovujúci žalobe bolo treba pre nedostatok subjektívneho
oprávnenia žalobcu na odvolanie v takejto časti vylúčiť), navrhujúc jeho zmenu (rozsudku) plným
vyhovením žalobe (čo samo osebe nie je účinným napadnutím rozsudku vo veci samej ako celku,
ale len vyjadrením požiadavky, aby okrem toho, čo bolo priznané už v prvom stupni, bolo priznané aj
to, čo okresný súd priznať odmietol) a prenosom povinnosti na náhradu trov konania na žalovaného.
Súdu prvého stupňa vytkol zaťaženie konania tzv. inou vadou s možným následkom nesprávneho
rozhodnutia vo veci a vyvodenie z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení (odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p.). Nie je podľa neho obhájiteľný postup, pri ktorom
súd jeden a ten istý dôkaz (odvolaním inak označený iba spôsobom „poškodenie čelného skla ako
aj ostatných častí ... bolo obsiahnuté vždy na jednom dokumente, vypracovanom jednou a tou istou
osobou ...“) posudzoval rozdielne pre každý dielčí nárok náhrady škody (v čom podľa odvolateľa tkvie
iná vada). Účastníci sa však po škodovej udalosti (aj odvolaním nazývanej „poistnou“) nezamerali na
ohliadku poškodeného vozidla, najmä žalovaný sa na rozsah poškodenia vozidla žalobcu nesústredil
a po korektnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania nemôže byť správnym záver, podľa
ktorého v dôsledku škodovej udalosti mohlo dôjsť len k poškodeniu čelného skla. Namieste je totiž
zohľadnenie i fyzikálnych zákonov, všetky poškodené plochy sú nárazovými, resp. dopadovými plochami
a on (rozumej žalobca a odvolateľ) by škodovú udalosť nikdy nezneužil na náhradu škôd vzniknutých
inak.

Žalovaný ani vedľajšia účastníčka na jeho strane odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda vo
veci samej len tam, kde žalobca zaznamenal v prvom stupni pre neho nepriaznivý výsledok a tiež v časti
trov konania, kde mal príslušný čiastkový výrok rozsudku povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí
vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla
potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu
si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti vo veci samej treba považovať za vecne správne rozhodnutie, ktorého
vydaniu predchádzalo zistenie skutkového stavu v dostatočnom rozsahu (s prihliadnutím i na limity tzv.
kontradiktórneho procesu, predstavované návrhmi účastníkov na dôkazy), rovnako správne posúdenie
veci po právnej stránke a ani odvolacie námietky na takomto nazeraní neboli spôsobilé nič zmeniť.

Predovšetkým sa pritom žiada uviesť, že tu nejestvoval dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal
stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a
podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia vo veci samej (čím treba rozumieť najmä závery vedúce
okresný súd k názoru o tom, že žalobe v prejednávanej veci šlo vyhovieť len čiastočne a prečo
jej nešlo vyhovieť celkom). Pre správnosť a tiež výstižnosť takýchto dôvodov, podaných spôsobom
nevykazujúcim skutkové, právne ani logické medzery a navyše i objektívne zrozumiteľne a presvedčivo
(kde inak platí štandardná definícia objektívnej presvedčivosti, teda schopnosť presvedčiť zásadne
každého s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania) by preto zo strany
odvolacieho súdu postačovalo aj len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie
sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). I v tejto veci však pre povahu právnej úpravy umožňujúcej
účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa polemizovať s dôvodmi rozhodnutia (a
poskytnúť takto i iný pohľad na vec), pre tým danú nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s odvolacími
námietkami a tiež pre celkovú úplnosť sa javí vhodné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

V prejednávanej veci síce v prvom stupni zazneli rôzne námietky, smerujúce k spochybneniu žalobou
uplatneného nároku ako takého (nielen čo do výšky, ale i čo do jeho základu), úvahy súdu prvého stupňa
podopierajúce jeho záver o danosti základu nároku na náhradu škody sú však nesporným svedectvom
korektného vyhodnotenia ním dôkaznej situácie aj náležitého posúdenia veci po právnej stránke. Týkalo
sa to ako konštatovania, že tu šlo o prípad zodpovednosti žalovaného ako prevádzkovateľa dopravy
za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky podľa § 427 ods. 1 O. z. (kde postačujúcim bolo
preukázanie takéhoto statusu u žalovaného, nakoľko škoda tu preukázateľne vznikla len žalobcovi
pôsobením okolností na strane žalovaného a nie aj naopak, kedy by boli namieste úvahy o strete
prevádzok a podiele účasti toho-ktorého prevádzkovateľa na spôsobení škody podľa § 431 O. z.), tak
i ďalšieho konštatovania, že u škôd krytých povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody
podľa zákona o PZP je za dnešného stavu rozhodného práva na žalobcovi, či nárok uplatní voči
škodcovi (na základe všeobecnej úpravy náhrady škody v O. z. s poskytnutím možnosti príslušnej
poisťovni zapojiť sa do konania v pozícii vedľajšieho účastníka), voči povinnej zmluvnej poisťovni škodcu
(tu na základe osobitnej úpravy z ustanovenia čl. I § 15 ods. 1 zákona o PZP) alebo aj voči obom
takýmto osobám (v tomto prípade na základe existencie relevantného právneho dôvodu požiadavky voči
obom, pre ktorý rozsudkom Najvyššieho súdu SR, zmieňovaným v odôvodnení napádaného rozsudku
z prejednávanej veci, bola pripustená i takáto možnosť). Do tretice to isté platilo aj u čiastkového záveru
súdu prvého stupňa o právnej bezvýznamnosti diskusie na tému, či v prípade cestného incidentu šlo o
dopravnú nehodu a/alebo škodovú udalosť, kde nad rámec logických úvah súdu prvého stupňa žiadúce
je evidentne poznamenať i to, že odvolací súd nechápe, ako by dopravná nehoda vedúca k poškodeniu
prinajmenšom jedného z vozidiel na nej účastných mohla byť nehodou a zároveň nebyť aj škodovou
udalosťou. Tu totiž súd prvého stupňa predovšetkým správne poukázal na rozdiel medzi existenciou
nároku na náhradu škody a dôkaznou situáciou (často i núdzou) pri jeho preukazovaní a najlepším
dôkazom konzistencie (súdržnosti) argumentácie súdu prvého stupňa, odmietajúcej podstatnú časť zo
súboru námietok žalovaného a vedľajšej účastníčky na jeho strane, bolo uzrozumenie sa takýchto osôb
s výsledkom konania v prvom stupni (rozumej nepodanie žiadnou z nich odvolania v tej časti, kde súd
prvého stupňa žalobe vyhovel).

Pokiaľ šlo potom o odvolacie námietky žalobcu, teda 1. námietku tzv. inou vadou a 2. námietku
vyvodenia z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, z týchto tou prvou nevznikol dôvod
sa bližšie zapodievať prakticky pre neozrejmenie žalobcom (resp. presnejšie isté zamotanie sa ním
samotným v tom), ktorýže dôkaz to súd prvého stupňa mal hodnotiť ohľadne dielčích nárokov na
náhradu škody rozdielne (v ktorej časti sa odvolanie označeniu takéhoto dôkazu vyhlo so snahou
obísť zadosťučinenie takejto povinnosti len všeobecnými úvahami o dostatočnej dôkaznej sile všetkých
dôkazov). Pre praktickú beznádejnosť žaloby v časti, v ktorej ju súd prvého stupňa zamietol a i odvolania
však rozhodujúcim bolo najmä to, že tu došlo k pokusu vložiť obrazné znamienko rovnosti medzi
škodovú udalosť, jej priebeh a možné - môžbyť i vysoko pravdepodobné - účinky pádu kamenia z
vlečky vozidla žalovaného (to všetko na jednej strane) a príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou
a všetkými poškodeniami vozidla žalobcu, majúcimi sa odškodniť na základe požiadavky v žalobe
(týmto na strane druhej); alebo (povedané inými slovami) že tu došlo k zjavnému nepochopeniu (zo
strany odvolávajúceho sa žalobcu) rozdielu medzi vznikom škody (pripísateľnej na vrub žalovaného) a
schopnosťou preukázať príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom škody práve v určitom
(avšak spornom) rozsahu.

Pre škodu v prejednávanej veci totiž platilo to, čo pre každú inú škodu a síce, že na konštatovanie
existencie nároku v tvrdenom rozsahu sa vyžaduje preukázanie (spôsobom vlastným dôkaznému
konaniu, teda bezpečne, čiže spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) všetkých atribútov
zodpovednosti, ktoré sú v prípade objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie, ktoré sa tu
prezumuje, teda predpokladá) tri a to 1. škodová udalosť, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a vznikom škody. Problémom tu pritom nebol prvý ani druhý z uvádzaných atribútov
(pokiaľ sa pominie skoršie popieranie škodovej udalosti a pretrvávajúce popieranie rozsahu žalobcovi
vzniknutej škody), ale práve príčinná súvislosť medzi nimi, bez ktorej preukázania nešlo objektívne
presvedčivo (v tomto prípade bez ohľadu na ubezpečenia žalobcu o hodnovernosti ním ponúkanej
verzie) uzavrieť, že všetky poškodenia vozidla žalobcu, urobené predmetom konania, boli zapríčinené
práve škodovou udalosťou za účasti žalovaného a jeho vozidla prevážajúceho kamenie.

Odvolací súd sa pritom stotožňuje s odôvodnením napádaného rozsudku súdu prvého stupňa aj v
tejto časti a prízvukuje, že žalobcu tu takpovediac dostihla nedôslednosť jeho syna pri prvotnom
dokumentovaní následkov škodovej udalosti a že tu jadro problému tkvelo v stave dôkaznej núdze,
pri ktorom nešlo určiť, ktoré z poškodení (a či všetky) boli zapríčinené inkriminovanou škodovou
udalosťou. S výnimkou čelného skla (preukázateľne poškodeného práve pádom kamenia z vlečky
vozidla žalovaného) sa tak nedal sa určiť ani rozsah poškodení pripísateľných na vrub žalovaného
(zvlášť ak napr. poškodenie predných hmloviek, nachádzajúcich sa v dolnej časti vozidla žalobcu mimo
nárazovej či dopadovej plochy za dôsledok pádu kamenia označiť ide len ťažko a opak preukázaný ani
tu nebol). Tieto nedostatky na poli dôkaznom museli samozrejme viesť i k podľahnutiu v spore toho
účastníka, na strane ktorého nastali, teda žalobcu, čo samozrejme znamená len to, že žalobca svoje
tvrdenia rozhodné pre úspech v spore v príslušnej časti nepreukázal (nie teda, že si vymýšľa, alebo že
sa chcel na žalovanom či poisťovni obohatiť).

Ak preto súd prvého stupňa za takejto situácie žalobu nad rámec zodpovedajúci nákladom na výmenu
poškodeného čelného skla vozidla žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne a odvolací súd preto jeho
rozsudok v takejto časti podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.

To sa však netýkalo rozhodnutia o trovách konania, kde odvolací súd zapríčinenie prevažného
neúspechu žalobcu stavom dôkaznej núdze v spojitosti s požiadavkou žalovaného na náhradu trov
konania vo výške presahujúcej prísudok vo veci samej na tzv. istine (323,09 eur > 270,30 eur) a s
nutnosťou znášania i žalobcovi vzniknutých trov na právnej službe ním samým považoval za dôvod
hodný osobitného zreteľa, pre ktorý uloženie žalobcovi povinnosti na náhradu trov konania by bolo
prílišnou tvrdosťou. Preto podľa § 220, § 224 ods. 1 a 2 a § 150 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu
prvého stupňa v časti trov konania zmenil spôsobom vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto rozsudku
odvolacieho súdu.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania to bol žalovaný a vedľajšia účastníčka na jeho strane, ktorí
aj v ňom zaznamenali plný úspech (žalobca s odvolaním vo veci samej neuspel vôbec) a boli to tak
oni, komu vzniklo právo aj na náhradu trov konania v tomto jeho štádiu (§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.
s. p.). Odvolací súd im však žiadnu náhradu nepriznal preto, že tu nebolo ako preukázateľného vzniku
akýchkoľvek trov týchto účastníkov v odvolacom konaní, tak ani návrhu na priznanie náhrady tých trov,
u ktorých by mal prípadne platiť opak (hoci v tomto prípade ide o nutnú procesnú podmienku podľa §
151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.