Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/285/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213076
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114213076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Jany Burešovej, predsedníčky senátu a sudcov JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 8C 25/2014 - 7 zo dňa 17.09.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu, v ktorej sa domáhal náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody podanej žaloby, ktorým je nesprávny úradný postup Okresného súdu
Vranov nad Topľou, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty, teda nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov.

Následne súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.12Er 2050/2009, citoval ust. § 3

ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.
1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z. z.), ust. § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v
znení neskorších predpisov, ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
uviedol, že žalobe nemožno vyhovieť.

Zo spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12Er 2050/2009 vyplýva, že súdny exekútor
doručil súdu dňa 28.10.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci žalobcu
ako oprávneného voči povinnej I. N. o vymoženie 202,45 Eur s príslušenstvom. Uznesením č. k.
12Er 2050/2009 - 9 zo dňa 15.12.2009 Okresný súd Vranov nad Topľou žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol v časti výšky úroku z omeškania čo do 0,15 % denného úroku z
omeškania zo sumy 192,50 Eur od 24.01.2009 do zaplatenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 20.01.2010. Dňa 27.01.2010 súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie vo zvyšnej časti

vymáhaného nároku. Súd v danom prípade čiastočne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom vyhodnocoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou
formulárovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a jeho dlžníkom a dospel k záveru o jej neplatnosti z
dôvodu neprijateľnosti. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučnéhoporiadku je zrejmé, že zákon ukladá súdu povinnosť rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade
vydania poverenia súdnemu exekútorovi. V prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom
titule, prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia, následne len stručne vyplní

príslušné tlačivo obsahujúce poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia (čo i len čiastočné), keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v
ňom náležite zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Pred takýmto rozhodnutím si
musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj
v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne

predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným
titulom. Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, bolo potrebné vychádzať aj
z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Tiež podľa názoru Ústavného súdu
SR exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

(uznesenie sp. zn. II. ÚS 545/2010 zo dňa 09.12.2010). Žalobca vytýkal exekučnému súdu nesprávny
úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý
dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná
nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (sp. zn. I.ÚS 42/01, sp. zn. I.ÚS 63/00, sp. zn.
IV. ÚS 606/12). Práve konkrétne okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch

exekučného súdu. Sú všeobecne známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov
v ich právach, čo konštatovali súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním
rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov,
ktoré súdy vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov.
Súdny exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov,

na základe ktorých požadoval vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok,
za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú
náročnosť. V mnohých prípadoch súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V
dôsledku nekalých obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy
musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú

zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík, a preto je
veľmi náročné konať tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca
porušuje zákon, ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie,
nanútenie rozhodcovskej doložky a pod.), s ktorými sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno
považovať za zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu, či je v zhode so

zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na základe uvedeného súd dospel k
záveru, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu a neporušil právo žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní
vzniku škody, lebo súdu nepredložil žiadne relevantné dôkazy dokumentujúce výšku skutočnej škody.
Preto súd nevykonal žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie, ktoré je bez existencie základu nároku

na náhradu škody irelevantné. Rovnako žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani dôvodnosť nároku
na nemajetkovú ujmu. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že
žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal, lebo návrh na priznanie

predložený nebol.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti
konať pred súdom, vadu konania, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie z dôvodu
aplikácie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu, ďalej nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý

bol neúplne zistený, pretože neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že súd nesprávne aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.01.2013
novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., a preto ust. § 9 ods. 2 v znení novely zákona č. 514/2003
Z. z. nemohol aplikovať na merito veci. Ďalej namietal, že sa súd nevyjadril k otázke stavu právnej

neistoty účastníka exekučného konania. Ďalej poukázal na to, že nie je úlohou súdu polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
de lege ferenda sú neprípustnými. Uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právnyporiadok takým spôsobom, aby vyhovoval požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zahŕňajúci aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote. Ďalej poukázal na to, že súd posudzoval rozpor exekučného titulu
so zákonom a poukazoval na skutočnosti, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom konania. Uviedol, že

predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, a to znalecký posudok
č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým
posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že v

konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. K návrhu na
prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu.
Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako

aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že
súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Namietané
nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 v znení
účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená, lebo súd prvého stupňa na uplatnený
nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 na danú
vec neaplikoval vôbec. Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 v
znení účinnom do 31.12.2012, čo pravdepodobne ušlo pozornosti žalobcu pri vypracúvaní hromadných

podaní.
K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že z postupu
súdu nevyplynulo porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, ani práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §

132 Občianskeho súdneho poriadku jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Posudzoval uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Vranov nad Topľou pod sp. zn. 12Er 2050/2009. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že

15 - dňová lehota sa vzťahuje výlučne na prípad, keď súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a poverenie v danej lehote vydá. V
prípade zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom, súd nie je viazaný lehotou 15 dní. Uvedené je odôvodnené požiadavkou náležitého
skúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom

a vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. o zastavení exekučného
konania, ktoré musí byť presvedčivo odôvodnené. Z uvedeného vyplýva, že postupom exekučného
súdu, pokiaľ podrobil kontrole rozhodcovský rozsudok a rozhodol o čiastočnom zamietnutí žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne vydal poverenie, nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu.
Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou

súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie
dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne pri uplatnenom nároku na náhradu škody skúmal
preukázanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a z dôvodu nepreukázania

existencie škody, ďalšie dôkazy, t. j. napr. navrhované znalecké dokazovanie za účelom preukázania
výšky škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, nebolo hospodárne, ani potrebné pre rozhodnutie v
predmetnej veci. Takýmto postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces,
ani na súdnu ochranu, lebo nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Súd na základe
výsledkov vykonaného dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu
v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné,ževexekučnomkonanívedenomnazákladerozhodcovskéhorozsudku,súdposudzujenávrh
na vykonanie exekúcie, exekučný titul, či je súladný so zákonom. Táto povinnosť exekučného súdu

vyplýva priamo z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ide o súdnu kontrolu
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry súdov, ako aj Súdneho dvora
Európskej únie.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani v časti týkajúcej sa zachovania práv ochrany spotrebiteľa v

spotrebiteľských zmluvách nemožno považovať za nadbytočné, nesúvisiace s predmetom konania. Ani
táto namietaná skutočnosť nebola dôvodná.

Vzhľadom na to, že znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a ani návrh na prerušenie
konania, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací

súd sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a návrhu na prerušenie konania
nezaoberal, ani nezaujal vecné stanovisko.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.