Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/243/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807201062
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3807201062.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa U. proti odporcovi X.,
zastúpeného Y., o zaplatenie 4.449,13 Eur s prísl. (134.034,40 Sk s prísl.), na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. júna 2012, č.k. 11C/76/2007-221, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že navrhovateľ je p o

v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.334,24 Eur, do troch dní,
k rukám právneho zástupcu odporcu.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 168,63
Eur, do troch dní, k rukám právneho zástupcu odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu
zaplatenia žalovanej sumy titulom nezaplateného nájomného, ako aj zaplatenia zmluvnej pokuty. Pre
posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku sa prednostne zaoberal predbežnou otázkou, či došlo k

platnémuprevodupredajne„Domácepotreby“,ktorábolaakosúčasťspoločnýchzariadenídomunaUlici
O., súpisné číslo X v L. v príslušných podieloch prevedená do vlastníctva vlastníkom bytov zmluvami o
prevode vlastníctva bytov. Zaoberal sa posúdením charakteru tohto priestoru. Vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že išlo o priestor - kryt CO, ktorý ale nikdy neslúžil na využitie CO. Žiadna právna
úprava nevylučovala, aby sa tento priestor využíval aj na iné účely ako na využitie CO, v prejednávanej
veci ako práčovňa. Vyslovil názor, že uvedený priestor má už charakter nebytového priestoru podľa

§ 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Zb. a nemá charakter spoločného zariadenia domu podľa § 2 ods. 5
citovaného zákona, preto nemal byť prevedený do vlastníctva vlastníkom bytov.
Charakter nebytového priestoru nadobudol až rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia,
ktorý svojím rozhodnutím povolil zmenu užívania krytu CO na predajňu „Domáce potreby“. Konštatoval
neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytov. Vlastníkom tohto priestoru bolo aj naďalej Mesto L.,
preto len Mesto L. mohlo uzatvoriť nájomnú zmluvu s odporcom, ktorý tento priestor aj užíval. Z týchto
dôvodov konštatoval neplatnosť aj nájomnej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi konania, z ktorého

dôvodu odporca nie je povinný zaplatiť navrhovateľovi nájomné za žalované obdobie.
Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. Vznesenou námietkou premlčania sa z dôvodu
zamietnutia návrhu nezaoberal. Záverom poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza
zo dňa 24.03.2000, sp. zn. 16C/89/1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2000, ktorým súd
určil zmluvu o prevode vlastníctva bytu, uzavretú medzi Mestom L. a X. X. a jeho manželkou T. X.zo dňa 17.04.1997, za neplatnú. Konštatoval, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že v zmysle
§ 4 zákona č. 42/1994 Z. z. - o civilnej ochrane obyvateľstva má bývalý CO kryt povahu ochrannej
stavby, ktorá je predurčená na plnenie úloh civilnej ochrany. Ak je takáto stavba podľa všeobecných

technických požiadaviek na výstavbu a kolaudačného rozhodnutia určená na civilnú ochranu,
zostáva povinnosťou vlastníka alebo nájomcu zachovať jej pôvodné účelové určenie. Z charakteristiky
tohto priestoru, ako i zo zákonnej definície spoločných priestorov domu je teda jednoznačné, že CO
kryt nemôže byť posudzovaný ako spoločné zariadenie domu, ktoré by malo byť súčasťou Zmluvy o
prevode bytu. Priestory tohto bývalého CO krytu sa využívajú na civilné účely slúžiace podnikateľským

subjektom. Neslúžia teda výlučne obyvateľom domu, ani nie sú na to určené, preto nemôžu
mať charakter spoločných zariadení. Stavebným úradom bolo vydané rozhodnutie o povolení zmeny
užívať tento priestor ako nebytový priestor. Ide teda o naplnenie zákonnej definície nebytového
priestoru v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. Nemal byť preto zahrnutý ako súčasť spoločných zariadení
a nemohol byť ani predmetom platného prevodu medzi účastníkmi konania. Takýto postup je v rozpore
s citovanými zákonnými ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z., čoho následkom bola aj absolútna

neplatnosť právneho úkonu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
v konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 1.334,24 Eur.
Výrok o trovách konania odôvodnil konštatovaním, že vo veci bolo vykonaných 7 úkonov právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia 03.05.2007, odpor zo dňa 04.05.2007, účasť na pojednávaní
dňa 21.09.2007, 20.01.2009, 12.02.2009 od 09:30 hod. - 11:30 hod., 11:30 hod. - 11:50

hod., 16.07.2009 a 07.06.2012) po 161 Eur; 3 x režijný paušál po 5,92 Eur, 3 x režijný paušál po
6,95 Eur a 1 x režijný paušál po 7,63 Eur. Zároveň konštatoval, že spolu trovy právneho
zastúpenia činia 1.334,24 Eur a súdny poplatok z podaného odporu 266,88 Eur.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zmeny
napadnutého rozsudku a vyhovenia návrhu. Súdu prvého stupňa vytýkal riešenie predbežnej otázky

bez účasti vlastníkov, čo považoval za porušenie ust. § 70 zákona č. 162/1995 Z. z., § 123, § 124
Občianskeho zákonníka, § 91 O.s.p., článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Dodatkového
protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach. Dôvodil, že mesto ako predávajúci, nájomníci
bytov ako kupujúci a štátne orgány považujú zmluvy o prevode bytov, ktorých predmetom aj prevod
spoluvlastníckych podielov na spoločných zariadeniach, určených v zmluvách, za platné. Nik ich

zákonným postupom nezrušil, v užívaní ich majetku im však bránia súdne konania, v ktorých neboli
účastníkmi. Okrem iného súdu prvého stupňa vytýkal, že sa náležite nevysporiadal so základnou
otázkou, o akú kategóriu a aký typ úkrytového priestoru išlo. Nevyporiadal sa s pojmami jednoúčelové
objekty COO a priestory určené na účely úkrytov COO s možnosťou ich mierového využitia, nebral do
úvahy vyjadrenia štátnych orgánov, ktoré jediné boli oprávnené dať k danej veci odborné stanovisko.

Vytýkal mu, že síce správne uviedol, že priestor nadobudol charakter nebytového priestoru až
rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia L., avšak jeho názor, že tento nebytový priestor
nemohol byť prevedený do podielového spoluvlastníctva bytov, je v rozpore s platným zákonom. Ďalej
poukazoval na to, že pokiaľ by išlo o CO kryt, bol by vo vlastníctve štátu, teda o zmenu užívania stavby
by nemohol žiadať Mestský bytový podnik L., ale by tak mohol urobiť len príslušný orgán miestnej štátnej

správy, ktorý však by bol povinný zachovať jeho účel. Zastával názor, že rozsudok okresného súdu,
sp. zn. 8C/232/2000 nie je pre súdne konanie záväzný, pričom poukazoval na podanú sťažnosť na
Európsky súd pre ľudské práva, vedený pod č.k. 48917/08, o ktorej nebolo rozhodnuté.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý sa domáhal potvrdenia napadnutého
rozsudku. Poukazoval na to, že nebytový priestor neslúžil pre obyvateľov bytového domu ako spoločný

priestor, ani ako spoločné zariadenia, a to ani v čase prevodu jednotlivých bytov od vlastníka Mesta
L. do vlastníctva nájomcom bytov a ani v predchádzajúcom období. Priestor bývalého CO krytu nikdy
neslúžil len obyvateľom bytového domu, v ktorých sa nachádzal, tieto priestory netvorili ani spoločné
zariadenia, ani spoločné priestory bytového domu, ale boli osobitnými tzv. zvláštnymi priestormi, ako sú
tieto priestory označené v projektovej dokumentácii k stavbe bytového domu.

Proti rozsudku vo výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý
sa domáhal zmeny rozsudku v napadnutej časti a priznania náhrady trov prvostupňového konania vo
výške 1.601,12 Eur. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa mienil priznať trovy konania vo výške 1.601,12
Eur, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia rozsudku, kde súd prvého stupňa uviedol, že trovy konania,ktoré si odporca uplatnil, pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 1.334,24 Eur a súdneho
poplatku z podaného odporu 266,88 Eur, avšak vo výroku rozsudku sú uvedené len trovy právneho
zastúpenia.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo výroku, ktorým
bol návrh zamietnutý podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť a vo výroku o náhrade trov
konania zmeniť podľa § 220 O.s.p.

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť
len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V prejednávanej

veci navrhovateľ v podanom odvolaní neuvádza žiaden z odvolacích dôvodov, pričom však z obsahu
podaného odvolania vyplýva, že súdu prvého stupňa vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), ako aj
nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom

postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia,

ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov
súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia
hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmipreukázané,aleboakhodnoteniedôkazovodporujeust.§133až§135O.s.p.Týmtoodvolacím
dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého nesprávnosť je
možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Pokiaľ navrhovateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., tento odvolací dôvod
spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej
normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok,
otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú

vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že ani tento odvolací
dôvod nie je daný.

V predmetnej veci odvolací súd zastáva názor, že súd prvého stupňa považoval správne za potrebné
pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku zaoberať sa predbežnou otázkou, a to platnosťou
zmluvy o prevode vlastníctva priestoru, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy, uzavretej medzi

účastníkmi. Predbežnú otázku posúdil totožne, ako bola táto posúdená v skutkovo obdobnej veci,
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 8C/232/2000-170, v ktorom konaní sa
odporca domáhal od navrhovateľa vydania bezdôvodného obohatenia titulom zaplateného nájomného
na základe neplatných zmlúv, uzavretých medzi účastníkmi v období od septembra 1999 do januára
2000. Rozsudkom zo dňa 29.03.2007, č.k. 8C/232/2000-170 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi (v konaní, sp. zn. 8C/232/2000 odporcovi) povinnosť zaplatiť odporcovi (v konaní
vedenom pod sp. zn. 8C/232/2000 navrhovateľovi) 67.634,90 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od
09.08.2000, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.09.2007,
č.k. 19Co/155/2007-193. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol:„Pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bolo v danom prípade potrebné zaoberať sa
predbežnou otázkou, a to platnosťou zmluvy o prevode vlastníctva priestoru, ktorý bol predmetom
nájomných zmlúv, uzavretých medzi účastníkmi, Dôvodne okresný súd postupoval, keď sa zaoberal

charakterom tohto priestoru, bývalého Co krytu, podľa tvrdení odporcu užívaného ako sušiareň. Správne
za relevantný považoval súhlas Mestského bytového podniku L. s prestavbou bývalého Co krytu na
predajňu domáce potreby zo dňa 16.10.1992, a najmä rozhodnutie Okresného úradu životného
prostredia v L. zo dňa 29.06.1992, č. Z. XXX/XX o zmene účelu stavebného určenia tohto
priestoru na predajňu domáce potreby. V súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z.

správne uzavrel, že tento priestor má charakter nebytového priestoru, pretože sa v zmysle rozhodnutia
stavebného úradu užíva na iný účel ako na bývanie. Okresný súd vo výroku rozsudku neplatnosť zmluvy
o prevode predmetného nebytového priestoru ( v zmluve označovaného za spoločný priestor)
neurčil,platnosťtohtoprávnehoúkonuposúdilakopredbežnúotázku,ktoránemáúčinky,abynazáklade
jej posúdenia príslušný katastrálny úrad vykonal záznamom zápis na liste vlastníctva. Názor odvolateľa,
že okresný súd posudzovaním platnosti právneho úkonu bez toho, aby vo veci ako s účastníkmi konania

konal so zmluvnými stranami tejto zmluvy, procesne pochybil, nie je správny. Týmto postupom okresný
súd žiadne ustanovenie O.s.p. neporušil. Z tohto zákona, ani zo žiadneho iného zákona nevyplýva, že
by v konaní o žalobnom návrhu na plnenie nemohol súd posúdiť otázku platnosti právneho úkonu, od
ktorého sa žalobným návrhom uplatnené právo odvodzuje. S ohľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníctva, pokiaľ ide o prevod predmetného nebytového priestoru, s ktorým sa odvolací

súd stotožňuje, nebol odporca oprávnený uzavrieť s navrhovateľom zmluvu o nájme tohto nebytového
priestoru. Právo na uzavretie nájomnej zmluvy odporcovi nevyplývalo ani ako oprávnenému
držiteľovivzmysleust.§130Občianskehozákonníka,akonatopoukazujeodporcavpodanomodvolaní.
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu vec alebo právo patrí (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ totiž vlastníci bytov zmluvou

o prevode bytu nadobudli aj podiel na spoločných zariadeniach vzťahujúcich sa k tomuto označenému
nebytovému priestoru a tento prevod je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný, nemožno U.
(odporcu) považovať za oprávneného držiteľa.“

Hoci rozsudok okresného súdu, sp. zn. 8C/232/2000 v spojení s rozsudkom krajského súdu, sp. zn.
19Co/155/2007 je záväzný len medzi účastníkmi sporu a navrhovateľ v preskúmavanej veci neuviedol

žiadne nové skutočnosti, aj podľa názoru odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 135 ods. 2 O.s.p. je
potrebné z takéhoto rozhodnutia vychádzať v záujme zachovania princípu právnej istoty v zmysle článku
1, ods. 1 Ústavy a práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ponechať bez povšimnutia, že otázku platnosti zmluvy o
prevode predmetných nebytových priestorov skúmal súd ako prejudiciálnu otázku už v inom konaní.

Vzhľadom na uvedené a vo vzťahu k svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu považuje odvolací súd
za nevyhnutné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na
určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a

predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných súdov, obsiahnuté v ich rozhodnutiach,
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov,

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery, vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej
istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.

Aj v danom prípade odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody k tomu, aby vo veci, ktorá je skutkovo
obdobná veci, v ktorej rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 19Co/155/2007, rozhodol pri posúdení

predbežnej otázky - otázky platnosti zmluvy o prevode, ktorá je podstatná pre posúdenie veci samej,
inak.Ďalej predmetom preskúmania odvolacím súdom bol aj výrok, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o
povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. O trovách konania súd prvého stupňa
rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Podľa obsahu konečného rozhodnutia bol odporca v konaní plne úspešný,
pretože návrh, ktorý voči nemu smeroval, bol zamietnutý. Trovy konania odporcu pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku z podaného odporu 266,88 Eur a trov z odmeny za právne zastúpenie
1.601,12 Eur, tak ako boli tieto trovy spolu vyčíslené v špecifikácii uplatnenej náhrady trov konania

odporcom pred súdom prvého stupňa. Výrokom napadnutého rozsudku súd prvého stupňa priznal
odporcovi náhradu trov za právne zastúpenie, pričom nepriznal navrhovateľovi trovy za zaplatený súdny
poplatok z podaného odporu i napriek tomu, že tieto boli odporcom účelne vynaložené. Odvolací súd
preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o trovách konania zmenil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 a § 151 O.s.p. a
vzhľadom na úspech odporcu v odvolacom konaní mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania,

spočívajúca v odmene jeho právneho zástupcu za 1 úkon právnej služby vo veci samej - vyjadrenie k
podanému odvolaniu á 161 Eur a 1 x 7,63 Eur režijný paušál, spolu 168,63 Eur v súlade s ust. § 10
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .