Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/425/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218482
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218482.2

Rozhodnutie

S. súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa V., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom O. proti odporcovi W. o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.
decembra 2013, č.k. 15C/176/2012-61 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 3.240,32 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 648,06 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza, a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo výroku o zamietnutí návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa po právnej stránke
odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods.
1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zo spisu Okresného súdu Prievidza, sp.

zn. 16Er/1273/2009, zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 24.07.2009. Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 29.10.2009 žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.Vočitomutouzneseniupodalnavrhovateľodvolanie
a odvolací súd uznesením zo dňa 14.01.2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,
a toto nadobudlo právoplatnosť 23.02.2010. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo dňa
14.02.2011. Súd prvého stupňa po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k právnemu

záveru, že návrh navrhovateľa bol podaný nedôvodne. Pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všeobecné podmienky,
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v
konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho
vzťahu. Podľa názoru súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa nerozhodol v rozpore so zákonom, lebo

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Súd
prvého stupňa nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v predmetom
exekučnom konaní), ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Na základe vyššie uvedeného, navrhovateľovi nemohla vzniknúť

majetková a ani nemajetková ujma na základe zistených skutočností, a súd prvého stupňa dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne, preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhradetrov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor

s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie

súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.,
pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne
správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 25.06.2009,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie predstavuje viac ako 417 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 24.07.2009, v danej veci na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 00618/09 zo dňa 12.05.2009. Okresný súd Prievidza uznesením
zo dňa 29.10.2010, č.k. 16Er/1273/2009-10, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2010, zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,

aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom
zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými

mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva
vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením
navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutéhosúdunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania
žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom
prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo

vzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu-právu,abyjehovecbolavprimeranejlehoteprejednaná
a rozhodnutá.
Preto, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo
potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá
ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáust.§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.byv
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v

prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného
zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 05.11.2012 pod sp. zn. 19NcC/599/2012, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. A. S. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Z

tohto dôvodu bola Opatrením predsedu súdu Spr. 2/12 predmetná vec odňatá sudkyni JUDr. A. S. a
pridelená bola náhodným výberom sudkyni JUDr. I. B., o ktorej už bolo vyššie uvedeným uznesením
krajského súdu zo dňa 05.11.2012, sp. zn. 19NcC/599/2012 rozhodnuté tak, že nie je vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom

navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých

sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek

tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 07.11.2013, pričom

termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 12.11.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.