Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/271/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612211730
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4612211730.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, proti odporkyni: O. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., X. XX/XX, zast. JUDr.
AndrejomCifrom,advokátom,sosídlomLučenec,J.Kráľa5/A,zaúčastivedľajšiehoúčastníkanastrane
odporkyne Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5,
IČO:42176778,zast.JUDr.AndrejomCifrom,advokátom,sosídlomLučenec,J.Kráľa5/A,ozaplatenie
873,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa

18. 02. 2014 č. k. 4C/79/2013-168, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že návrh
navrhovateľa zamieta.

V časti náhrady trov prvostupňového konania m e n í napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa takto:

Odporkyni nepriznáva náhradu trov konania.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 465,71 eura do 3
dníodprávoplatnostitohtorozsudkuJUDr.AndrejoviCifrovi,advokátovisosídlomLučenec,J.Kráľa5/A.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 304,94 eura do 3
dníodprávoplatnostitohtorozsudkuJUDr.AndrejoviCifrovi,advokátovisosídlomLučenec,J.Kráľa5/A.

Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

344,47 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 427,67 eura od 26. 09. 2012 do 21. 11. 2012,
zo sumy 417,67 eura od 22. 11. 2012 do 21. 12. 2012, zo sumy 407,67 eura od 22. 12. 2012 do 22. 01.
2013, zo sumy 397,67 eura od 23. 01. 2013 do 22. 02. 2013, zo sumy 387,67 eura od 23. 02. 2013 do
21. 03. 2013, zo sumy 377,67 eura od 22. 03. 2013 do 27. 11. 2013, zo sumy 361,07 eura od 28. 11.
2013 do 23. 12. 2013 a zo sumy 344,47 eura od 24. 12. 2013 do zaplatenia, ako i úrok z omeškania v
sume 66,50 eura a to všetko v mesačných splátkach po 16,60 eura s účinnosťou od prvého dňa mesiaca
nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia pod následkom straty výhody splátok. Včasti o zaplatenie sumy 83,20 eura konanie zastavil a v časti o zaplatenie sumy 446,17 eura s úrokmi
z omeškania návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov a vedľajší
účastník na strane odporkyne nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
odporkyňa dňa 27. 12. 2006 uzatvorila s V., a.s., B. Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky č. 5448301211206,
nazákladektorejjejbolposkytnutýúvervovýške20.000,-Sk,ktorýsazaviazalazaplatiťv24.mesačných
splátkach po 987,88 Sk s dňom poslednej splátky 27. 12. 2008, pri dohodnutej výške úrokovej sadzby
16,9 % ročne, RPMN vo výške 28,14 eura a poplatkoch vo výške 5.419,25 Sk. Pre riadne nesplácanie

úveru bola bankou listom zo dňa 03. 12. 2007 vyzvaná na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom vo výške 18.580,24 eura v 15-dňovej lehote od doručenia výzvy, pričom predčasná
splatnosť pohľadávky nastala dňom 07. 01. 2008. Následne banka zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 14. 02. 2011 pohľadávku voči odporkyni z tohto titulu postúpila navrhovateľovi a ku dňu postúpenia
pohľadávky jej výška predstavovala sumu 913,84 eura, z čoho istina činila 467,67 eura. Dňa 25. 11.
2011 odporkyňa podpísala dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej uznala

dlžnú istinu vo výške 467,67 eura a náklady na inkasné konanie vo výške 137,08 eura a následne po
podpise tejto dohody zaplatila navrhovateľovi 5 splátok po 10 eur a po podaní návrhu na súd 4 splátky
po 10 eur a 2 splátky po 16,60 eura. Poukázal na to, že právny predchodca navrhovateľa a odporkyňa
uzavreli zmluvu o poskytnutí flexipôžičky podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže ide o
úverový vzťah, ktorý je potrebné posudzovať ako obchodný záväzkový vzťah, rovnako ako aj ďalšie

vzťahy taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka bez zreteľa na povahu
ich účastníkov. Ide tak o tzv. absolútny obchod a jeho subjekty sa preto riadia Obchodným zákonníkom,
rovnako ako aj otázky súvisiace s týmto záväzkovým vzťahom a teda aj námietka premlčania vznesená
ako vedľajším účastníkom na strane odporkyne, tak i samotnou odporkyňou. Nakoľko však predmetná
zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, zároveň prihliadol i na zákonnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl.

OZ, ako aj na ust. § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2007.
Mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola platne uzatvorená a obsahovala zákonom predpísané
náležitosti, z ktorého dôvodu nebolo možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
Námietku premlčania posudzoval od dátumu predčasnej splatnosti úveru a to odo dňa 07. 01. 2008,
ktorá skutočnosť medzi účastníkmi ani nebola sporná. S ohľadom na skutočnosť, že záväzkový vzťah

účastníkovkonaniajeabsolútnymobchodnýmvzťahom,dospelkzáveru,žepremlčaciadobaje4-ročná,
začalaplynúťod08.01.2008askončiladňom08.01.2012.Pokiaľvrámciplynutiatejtopremlčacejdoby
došlo dňom 25. 11. 2011 zo strany odporkyne k podpísaniu dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku do výšky istiny 467,67 eura, od uvedeného dňa začala plynúť nová 4-ročná premlčacia
doba a v tejto časti preto nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný a dôvodný. Poukazujúc na

to, že odporkyňa z tejto sumy už zaplatila celkovo 123,20 eura, preto zaviazal odporkyňu na úhradu
zvyšnej sumy vo výške 344,47 eura. Zároveň v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal navrhovateľovi i úroky z omeškania špecifikované v petite,
keď odporkyňa sa dostala do omeškania s úhradou pohľadávky a tiež mu priznal i zákonné úroky
z omeškania v sume 66,50 eura, predstavujúce úroky zo sumy 467,67 eura od 15. 02. 2011 do 25.

09. 2012. Uznanie príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie vo výške 137,08 eura
považoval za absolútne neplatný právny úkon s poukazom na § 37 ods. 1 OZ, keď v tejto časti uznanie
záväzkujeneurčitéaniejemožnéžiadnymspôsobomzistiť,zčohopozostávapríslušenstvopohľadávky
a náklady na inkasné konanie, hoci navrhovateľovi v čase uznania záväzku bola známa výška úrokov,
úrokov z omeškania, ako aj poplatkov, a preto tieto mohli byť uvedené v dohode spôsobom, ktorý by

bolo možné hodnotiť ako určitý právny úkon. Priznanú pohľadávku navrhovateľovi umožnil odporkyni s
poukazom na ust. § 160 ods. 1 OSP zaplatiť v splátkach po 16,60 eura mesačne v súlade s požiadavkou
odporkyne z dôvodu, že jej finančná situácia neumožňuje, aby pohľadávku zaplatila navrhovateľovi
v hotovosti. Nakoľko navrhovateľ zobral svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 83,20 eura v priebehu
konania späť, postupujúc podľa § 96 ods. 1, 2 OSP v tejto časti konanie zastavil. Vo zvyšnej časti,

týkajúcej sa sumy 446,17 eura s úrokmi z omeškania, návrh ako nedôvodný zamietol majúc za to, že v
tejto časti došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa dňom 08. 01. 2012 pre absenciu platného uznania
záväzku odporkyňou v tejto časti. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. § 142 ods. 2 OSP
a pre čiastočný úspech každého z účastníkov konania a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
vyslovil, že žiadny z účastníkov konania a vedľajší účastník na strane odporkyne nemá právo na náhradu

trov konania.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa len v jeho vyhovujúcej časti a
v časti náhrady trov konania a žiadala tento zmeniť, návrh v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej i
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Dôvodila, že v napadnutej

časti rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, súd prvého
stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež neúplne zistil
skutkový stav. Mala za to, že prvostupňový súd vo veci náležite nezohľadnil, resp. zrejme prehliadol
právnu skutočnosť, že v rámci posudzovaného právneho vzťahu vystupuje navrhovateľ v postavení
dodávateľa a ona v postavení spotrebiteľa, čo viedlo nevyhnutne k pochybeniu pre nedostatočnú

aplikáciu príslušných ustanovení spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ a neaplikáciu zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vyjadrila presvedčenie, že
tiež nevykonal dostatočné hodnotenie predmetnej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku zo dňa 25. 11. 2011 ako nekalej obchodnej praktiky, ktorá nemôže požívať právnu ochranu
tak, ako je plošne súdmi hodnotená. V tejto súvislosti argumentovala, že je na navrhovateľovi ako
dodávateľovi preukázať, že neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré boli v dohode predformulované, s

ňou individuálne dojednal, navrhovateľ v tomto ohľade dôkazné bremeno neuniesol, a preto predmetný
uznávací prejav je potrebné považovať za absolútne neplatné dojednania v zmysle § 53 ods. 3 v
spojení s § 53 ods. 5 OZ. Ďalej uviedla, že aj keď v prejednávanej veci začala plynúť premlčacia
doba s ohľadom na predčasnú splatnosť úveru dňa 07. 01. 2008, ktorá skutočnosť nebola ani sporná,
nestotožnila sa s aplikáciou Obchodného zákonníka na predmetný právny vzťah. Predmetnú zmluvu

označila jednoznačne za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle čl. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS a § 23a zák.
č.634/1992Zb.účinnéhood31.12.1992do30.06.2007,resp.§52ods.1OZúčinnéhood01.01.2008,
a preto sa na ňu primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dôvodila tiež, že ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv uvedené v Občianskom zákonníku, ako aj v ostatných spotrebiteľských normách
vo vzťahu k ostatným súkromnoprávnym predpisom sú ustanoveniami špeciálnymi a v prevažnej miere

kogentnými, keďže implementujú záväzné európske spotrebiteľské predpisy priamo v našom právnom
poriadku. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov tak musí ustúpiť špeciálnej
záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá dňom 01. 05. 2004, t.j. dňom vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie, sa stala spolu s ostatnými právnymi aktami Európskej únie záväznou i na

území našej republiky. Teóriu absolútneho obchodu v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej
úpravy za súčasného stavu spoločenského vývoja označila za prekonanú, pričom pokiaľ by sa
pripustil opak, vytvorila by sa dvojkoľajnosť pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov. Mala za to, že
dojednania o použití všeobecnej úpravy záväzkov podľa Obchodného zákonníka, t.j. právneho kódexu
určeného pre podnikateľov, je potrebné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže v samotnej

koncepcii a filozofii spotrebiteľských vzťahov zodpovedá a je prirodzenejšia všeobecná úprava záväzkov
podľa Občianskeho zákonníka. Obdobne obsah pojmu dobré mravy, ktorý sa spája s Občianskym
zákonníkom, je širší ako obsah pojmu férový obchodný styk, ktorý sa spája s Obchodným zákonníkom
a úpravou vzťahov medzi podnikateľmi. Naviac použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej
úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a pokiaľ by mal

zákonodarca v úmysle vylúčiť z pôsobnosti Smernice Rady č. 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery
alebo poskytovanie všetkých ostatných úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov,
bol by tak výslovne urobil. Argumentačne podporila tieto svoje závery i s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 06. 2013, ktorým bolo vyslovené,
že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná a nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru. Zastala tak jednoznačný názor, že každá
zmluva o spotrebiteľskom úvere bez ohľadu na formu a typ spotrebiteľského úveru sa vždy spravuje
špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym zákonníkom. Tvrdila,
že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 25. 11. 2011 je vo vzťahu k hlavnej
spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, túto uzatvoril navrhovateľ v právnom postavení

dodávateľa s ňou ako dlžníčkou v postavení spotrebiteľa je vo formulárovej podobe, ktorú vopred
pripravil navrhovateľ, a preto je ju potrebné podrobiť ako každú spotrebiteľskú zmluvu kontrole v zmysle
§ 153 ods. 3 OSP. Takto predformulovaná dohoda predstavovala neprijateľné zmluvné podmienky
a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku, ktoré sú absolútne
neplatné a uzatvorenie dohody bolo i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 Zákona o

spotrebiteľoch, keď neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité
omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Naviac postupy pracovníkov navrhovateľa
vykazujú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách zjavné prvky prepracovanej psychologickej
manipulácie, t.j. nekalých obchodných praktík, navrhovateľ sa v rámci predmetu podnikania dlhodobozaoberá inkasovaním pohľadávok a dosiahnutím ich úhrady bez súdneho konania, oproti čomu
priemerný spotrebiteľ, ktorý je právne neznalý a neinformovaný, sa dostáva pod psychický tlak, kedy
sú u neho vyvolané emócie strachu a obáv, a preto je mimoriadne manipulovateľný. Naviac vzhľadom

k predformulovanému obsahu dohody možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle
dlžníka zodpovedá jej obsahu, keď spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár a
netušil význam toho, čo podpisuje. Tvrdila, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík
navrhovateľa (§ 7, § 8 ods. 1, 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa), ktoré odporujú dobrým mravom (§
4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 OZ), súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom

na posúdenie uznania ako neplatného právneho úkonu (§ 37 ods. 1, § 39 OZ). V tomto smere
poukázala i na uznesenie NS SR zo dňa 16. 01. 2013 sp.zn. 6MCdo 9/2012, kde dovolací súd ustálil, že
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, ako i na ňou označené rozhodnutia
odvolacíchsúdov,vktorýchformulárovádohodajehodnotenáakonekaláobchodnápraktikaaabsolútne
neplatný právny úkon.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť. Opierajúc sa o ust. § 558 a § 110 ods. 1
OZ mal za to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spĺňa všetky náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, pretože má písomnú formu, vyplýva z
nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť, čo má za následok

predpoklad, že záväzok trval aj v čase uznania. Naviac i odporkyňa potvrdila vedomosť o premlčaní
dlhu a následkoch s tým spojených a tým prejavila svoju vôľu záväzok splniť, čo je aj v jej záujme,
pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov a môže sa tým zlepšiť jej postavenie
v budúcnosti pri žiadosti o úver. K podpisu dohody nebola žiadnym spôsobom donútená a uzatvorením
dohody taktiež nedochádza k zhoršeniu jej postavenia ako spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na

rozsudok Súdneho dvora z 15. 03. 2012 vo veci C-453/10 a na návrhy generálnej advokátky, ktoré
súd prevzal do rozsudku a z ktorých vyplýva, že ochrana spotrebiteľa by stále mala byť len výnimkou
zo všeobecnej zásady zmluvnej slobody, mala by sa vykladať reštriktívne a na odstránenie každej
jednotlivej nekalej klauzuly by mali existovať vážne dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie

odporkynenaodvolacompojednávaní(§214ods.1OSP)konanomvneprítomnostiriadnepredvolaných
účastníkov konania a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne (§ 101 ods. 2 OSP) a po prejednaní
veci dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 873,84 eura,
úroku z omeškania vo výške 66,50 eura a 9 % úroku z omeškania zo sumy 427,67 eura od 26. 09.

2012 do zaplatenia ako zostatku úveru v súvislosti s porušením povinností odporkyňou vyplývajúcich
jej zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, ktorú uzatvorila dňa 27. 12. 2006 s právnym predchodcom
navrhovateľa. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel len v časti,
týkajúcej sa sumy 344,47 eura s príslušenstvom špecifikovaným v petite rozhodnutia a sumy 66,50
eura, v časti o zaplatenie sumy 83,20 eura konanie zastavil a v časti, týkajúcej sa sumy 446,17 eura s

príslušenstvom návrh navrhovateľa zamietol. Pre absenciu odvolania účastníkov konania v zastavujúcej
a zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho
konania takto zostala len odporkyňou odvolaním napadnutá jeho vyhovujúca časť a na ňu nadväzujúci
výrok o náhrade trov konania.

V súdenej veci ide už v poradí o druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď jeho skorší zamietajúci

rozsudok bol uznesením odvolacieho súdu zo dňa 30. 09. 2013 č.k. 25Co/168/2013-127 zrušený a
vec mu bola vrátená na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ OSP pre nesprávne právne
posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Po doplnení dokazovania vykonaným súdom
prvého stupňa bolo v konaní nepochybne preukázané a medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné,
že dňa 27. 12. 2006 odporkyňa uzatvorila so V. Y., so sídlom Bratislava Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky

č. 005448301211206, ktorou jej bol poskytnutý bezúčelový úver vo výške 20.000,-Sk (663,87 eura) pri
pevnej úrokovej sadzbe 6,9 %, ročnej percentuálnej miere nákladov 28,14 %, ktorý sa zaviazala spolus úrokmi a poplatkami vo výške 5.419,25 Sk (179,88 eura) zaplatiť v 24-och mesačných splátkach po
987,88Sk(32,79eura)sdátumomprvejsplátkydňa27.01.2007aposlednejsplátkydňa27.12.2008.K
predčasnej splatnosti úveru došlo dňom 07. 01. 2008 po tom, čo pre porušenie povinnosti riadne splácať

úver odporkyňou bola veriteľom dňa 03. 12. 2012 odporkyňa vyzvaná na predčasné splatenie zostatku
úveru v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Následne veriteľom bola pohľadávka voči odporkyni,
vyplývajúca zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, postúpená na navrhovateľa a to Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 14. 02. 2011, pričom celková výška postúpenej pohľadávky činila 913,84 eura. Dňa
25. 11. 2011 navrhovateľ s odporkyňou uzatvoril Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní

záväzku č. 1918553 (ďalej len „dohoda“), ktorou odporkyňa uznala čo do právneho dôvodu a výšky
záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom V. Y., a.s. dňa
27. 12. 2006 s tým, že dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 467,67 eura, príslušenstva pohľadávky
podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 137,08 eura. Odporkyňa ako zmluvná strana
tiež vyhlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, pričom súčasťou tejto dohody bola
i rozhodcovská doložka, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z dohody,

vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde a v prípade, že ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto dohody, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky (čl. 3 bod 3.1 a

čl. 4 dohody).

Súd prvého stupňa vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a riadiac sa záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, právny vzťah účastníkov konania
posúdil ako obchodný záväzkový vzťah a aplikoval naň normy Obchodného zákonníka a to aj v otázke
premlčania vznesenej odporkyňou a vedľajším účastníkom na strane odporkyne v tomto konaní. S

ohľadom na zásadnú námietku odvolateľky v tomto smere, podľa ktorej i na spotrebiteľské zmluvy
uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
bolo potrebné preto opätovne prioritne sa ňou zaoberať a vyhodnotiť, ustanovenia ktorého právneho
predpisu sa použijú na právny vzťah účastníkov konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje

celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu
spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý zrušil predtým platný
zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov,
predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a

označovanievýrobkovcenami.NaprotitomusúkromnoprávnaochranaspotrebiteľanáležíObčianskemu
zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej
únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v
dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z.z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho
zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný

typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil
o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné
pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne
zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si
vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,

že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z.z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho

zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré
upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia
sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01.
2008 nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú

spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ je však nejasné a vyvoláva
viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej
správe,ktorálenkonštatuje,že„zavádzaabsolútnuneplatnosťdojednaní,ktoréobchádzajúustanovenie
o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto
sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného

zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. §
53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým,
že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú
spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný

zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z.z., ktorým sa s
účinnosťou od 01. 04. 2015 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu, podľa ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zákonodarcatakdefinitívneodstránil
doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych

vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa.

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk odvolací súd, ktorý pri vyslovení
svojho predchádzajúceho právneho názoru sa riadil doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, dospel k záveru, že i keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na
ktorú dopadá 3. časť Obchodného zákonníka, je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné

aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona o priestupkoch, zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu Rady č. 93/13/
EHS z 05. 04. 1993 v znení účinných v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú
úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne
je totiž zmluvou typovou uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet

konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a odporkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá nemala
možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická
nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov
konania je dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie námietky
premlčania vznesenej odporkyňou v odvolaní. Znamená to potom, že pokiaľ k zaplateniu dlhu, ktorý

vznikol odporkyni voči navrhovateľovi z titulu zostatku nesplateného úveru, došlo dňa 07. 01. 2008, ktorú
skutočnosť nespravil spornou žiaden z účastníkov konania, odo dňa 08. 01. 2008 začala navrhovateľovi
bežať 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 101 OZ na uplatnenie jeho práva na súde a táto uplynula
dňom 08. 01. 2011. Navrhovateľ preukázateľne si svoje právo uplatnil na súde až návrhom, došlým
súdu prvého stupňa dňa 29. 11. 2012, z ktorého dôvodu došlo k jeho premlčaniu a odporkyňa sa tak

premlčania úspešne dovolala.

Zhora uvedený záver však je opodstatnený len v prípade, ak by nedošlo zo strany odporkyne k platnému
uznaniu dlhu v zmysle § 558 OZ, na ktorú skutočnosť sa navrhovateľ i odvoláva. Inštitútom uznania
záväzku (dlhu) sa odvolací súd podrobne zaoberal už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a poskytol v
ňom i teoreticko-právny výklad jeho aplikácie. Na týchto svojich záveroch i naďalej zotrváva, preto ich

duplicitne opakovať nebude a v ďalšom sa na ne len odvoláva. Zostávalo tak v konaní prioritne posúdiť
platnosť dohody uzatvorenej účastníkmi konania dňa 25. 11. 2011. Odvolací súd v tomto smere len
podčiarkuje, že právny úkon, akým je i uznanie záväzku, musí okrem zákonom požadovaných náležitostí
spĺňať v zmysle § 39 OZ i podmienku, že svojim účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho, ani sa
neprieči dobrým mravom, čo v opačnom prípade zákon sankcionuje jeho absolútnou neplatnosťou. S

ohľadom na námietky odporkyne i vedľajšieho účastníka spochybňujúce platnosť predmetnej dohodyodvolací súd preto osobitne skúmal, či tieto sú dôvodné a dospel k záveru o ich opodstatnenosti. Niet
pochybností, ako už bolo vyššie konštatované, že vzťah účastníkov konania je vzťahom spotrebiteľským
a že aj uznávací prejav odporkyne podlieha pod režim spotrebiteľských noriem. Odvolací súd si

osvojil tvrdenie odporkyne, že dohoda bola predtlačeným formulárom, bola jej predložená pracovníkom
navrhovateľa, ktorý ju navštívil v jej domácnosti, bez bližšieho vysvetlenia jej obsahu dal jej ju podpísať
s tým, aby platila aspoň 10 eur, pričom informáciu o dôsledkoch podpísania dohody jej neposkytol,
rovnako tak ju neinformoval o premlčaní dlhu, keď navrhovateľ v tomto smere ani neoznačil žiaden
dôkaz na preukázanie opaku. Vychádzajúc z uvedených zistení, ako i poznatkov odvolacieho súdu z

jeho ostatnej rozhodovacej činnosti v súvislosti s praxou navrhovateľa pri uzatváraní dohôd o uznaní
záväzku a uzavretí splátkového kalendára s ďalšími spotrebiteľmi (zhodné, ako ich popísala odporkyňa
v odvolaní), odvolací súd má za to, že sporom dotknutá dohoda je neplatným právnym úkonom. Pri jej
uzatváraní totiž navrhovateľ porušil predpisy spotrebiteľského práva a to najmä zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, ktorý i v znení platnom v čase uzatvorenia dohody obsahoval klauzulu, podľa ktorej
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi a za konanie v rozpore s dobrými mravmi na účely

tohto zákona označoval najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
službyaleboktorémôžeprivodiťujmuspotrebiteľoviprinedodržanídobromyseľnosti,čestnosti,zvyklostí
apraxe,využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnej
slobody (§ 4 ods. 8 zákona). Rovnako tak v ust. § 7 zakazoval nekalé obchodné praktiky a za takéto

označoval obchodnú praktiku, ak je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti alebo podstatne
narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 1, 2
zákona). Okolnosti, za ktorých došlo k podpisu dohody odporkyňou, samotný text tejto dohody, v

ktorom vyhlásenie o vedomosti odporkyne o premlčaní dlhu a jeho následkoch je zakomponované
do state o forme splatenia záväzku (bod 3, 3.1 dohody), logicky nasvedčuje tomu, že odporkyňa v
pozícii priemerného spotrebiteľa nemala v čase uzatvorenia dohody vedomosť o prípadných účinkoch
spojených s týmto vyhlásením a ani samotným uznaním záväzku, ktorý v čase podpísania dohody bol
premlčaný. Takéto konanie navrhovateľa je preto potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku,

ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti v zmysle § 7 ods. 1 písm. a/ Zákona o ochrane
spotrebiteľa, pretože odborná starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi predpokladá osobitnú schopnosť
a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri jeho konaní tak, aby táto zodpovedala
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti. Už
len samotné toto zistenie je postačujúce na záver o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového kalendára

a uznaní záväzku zo dňa 25. 11. 2011. Prihliadajúc na námietku zaujatosti tak preto bolo potrebné návrh
navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220 OSP tak, že návrh navrhovateľa zamietol, keďže neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Vnadväznostinazmeňujúcerozhodnutieodvolaciehosúdubolopotrebnénáslednezmeniťirozhodnutie
súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania za použitia ust. § 224 ods. 1 a 2
OSP. Vychádzajúc z dikcie zákona (§ 142 OSP) je zrejmé, že občianskoprávne (sporové) konanie je
ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok konania, podľa ktorej účastník, ktorý mal v sporovom
konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie

alebo bránenie svojho práva, pričom plný úspech vo veci sa zisťuje porovnávaním žalobného petitu
s výrokom rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Ďalšou všeobecne platnou zásadou je, že
účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Nemožno preto priznať náhradu trov konania, hoci aj plne úspešnému účastníkovi
konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne vynaložené. Účelnosť

vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci.

V súdenej veci predmetom konania bol návrh navrhovateľa požadujúci od odporkyne zaplatenie
peňažnej sumy, pričom jeho návrh bol v celom rozsahu zamietnutý. Niet teda pochýb, že v danej veci
bol navrhovateľ neúspešný, z ktorého dôvodu mu vznikla povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trovkonania potrebných na účelné bránenie jej práva. V prvostupňovom konaní odporkyni zo spisu žiadne
účelne vynaložené trovy konania nevyplývajú, preto jej ich odvolací súd nepriznal. Pokiaľ i odporkyňa
dňa 27. 01. 2014 splnomocnila na svoje zastupovanie v konaní JUDr. Andreja Cifru, advokáta, tento v

mene odporkyne v prvostupňovom konaní žiaden úkon nevykonal a naviac s ohľadom na skutočnosť,
že v konaní zastupoval i vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, bol s vecou už pred prevzatím
zastúpenia dôkladne oboznámený, takže si tento úkon nevyžadoval žiadnu osobitnú prípravu.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť

manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 OSP).

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Vyššie citované zákonné ustanovenia zmysel vedľajšieho účastníctva vzhliadajú v pomoci v spore
niektorému z účastníkov konania. Vedľajší účastník je osoba odlišná od samotného účastníka a konania
sa nezúčastňuje preto, aby v ňom uplatňovala alebo bránila svoje právo, ale z dôvodu, že chce pomôcť
zvíťaziť v spore niektorému zo sporových strán, pretože na jeho úspechu v konaní má právny záujem.
Zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny

poriadok, zákonodarca umožnil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka i takej právnickej osobe,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov. Cieľom tejto novej právnej
úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby
a združenia. Takýmto osobitným predpisom je i zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľa, z
ust. § 3 ods. 4 ktorého vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach

a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy
spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach
spotrebiteľov. Združenie môže právo spotrebiteľov chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti
porušiteľovi práva, môže zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže vstúpiť do
konania ako vedľajší účastník. I keď vedľajší účastník je treťou osobou, o právach a povinnostiach

ktorej sa v konaní nekoná, môže v konaní vykonať všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré
znamenajú dispozíciu s konaním alebo s predmetom konania a úkonov, ktoré učinil sám účastník.
Procesné úkony vykonáva vedľajší účastník vo svojom mene, ak však odporujú úkonom podporovaného
účastníka, posudzuje ich súd po uvážení všetkých okolností. Keďže vedľajší účastník má rovnaké práva
a povinnosti ako účastník konania, má právo zvoliť si i právneho zástupcu v občianskoprávnom konaní

v zmysle zákonom ustanovených možností (§ 24, § 25 ods. 1 OSP). V tomto smere už Ústavný súd
SR prijal záver, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe,
štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana, pričom hlavný význam práva na právnu
pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány
verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využívali

právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia.
Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania.
Platípreto,žesohľadomnaskutočnosť,ževedľajšíúčastníkmárovnaképrávaapovinnostiakoúčastník
konania, má tiež právo na náhradu trov konania, pokiaľ ním podporovaný účastník v spore zvíťazil.
Avšak rovnako tak je povinný vedľa účastníka, ktorému v spore pomáhal, zaplatiť spoločne a nerozdielne

náhradu trov konania víťaznému účastníkovi.

Ako vyplýva z obsahu spisu, v danom prípade procesným úkonom, došlým súdu prvého stupňa dňa
27. 12. 2012, oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „združenie“), zast.
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne
a požiadalo o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami. Následne v konaní aktívne vystupovalo

na strane odporkyne a to či už svojimi písomnými vyjadreniami k návrhu navrhovateľa a tiež i účasťou napojednávaniach, pričom odporkyňa jeho vstup do konania nerozporovala. Niet preto sporu, že v zmysle
§ 93 ods. 2 OSP sa združenie stalo vedľajším účastníkom na strane odporkyne v konaní, ktoré využilo
i svoje právo dať sa zastúpiť advokátom. Vo svetle zhora uvedených záverov preto v zásade platí, že

vedľajšiemu účastníkovi taktiež vzniklo právo na náhradu všetkých trov účelne vynaložených vo vecnej
súvislosti s bránením práva hlavného účastníka - odporkyne, na strane ktorej vystupoval. I v prípade
vedľajšiehoúčastníkataktoboldanýzákonnýpredpokladprepriznaniemunáhradytrovprvostupňového
konania podľa § 142 ods. 1 OSP od navrhovateľa. Tieto pozostávali z trov právneho zastúpenia, na
výpočet ktorých sa vzťahuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška“).

Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v prvostupňovom konaní boli reprezentované
odmenou advokáta stanovenej podľa tarifnej hodnoty veci a počtu úkonov právnych služieb (§ 9 ods.
1 vyhlášky), pričom pri tarifnej hodnote veci 873,84 eura základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky predstavovala sumu 51,45 eura. Podľa § 13a ods. 1 písm. a/,
c/ a d/ vyhlášky právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka patrí odmena za 5 úkonov právnej služby

(27. 08. 2012 - prevzatie a príprava zastúpenia, 13. 02. 2013 - písomné vyjadrenie k návrhu, 01. 03.
2013 a 28. 01. 2014 - účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa a 02. 05. 2013 - písomné
vyjadrenie k odvolaniu) po 51,45 eura a teda odmena v celkovej výške 257,25 eura. Popri nároku na
odmenu právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka v zmysle § 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vzniklo právo
i na náhradu hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb vo výške

1/100-iny výpočtového základu za každý úkon právnej služby a to za 1 úkon v roku 2007 vo výške 7,63
eura, za 3 úkony v roku 2013 po 7,81 eura a 1 úkon v roku 2014 vo výške 8,04 eura, t.j. celkovo v sume
39,10 eura. Naviac v súvislosti s účasťou právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na pojednávaniach
na súde prvého stupňa, keďže išlo o úkony vykonávané v mieste, ktoré nebolo jeho sídlom, mu vznikol
taktiež nárok na cestovné (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 4 vyhlášky) a náhradu za stratu času stráveného

cestou na pojednávania za každú aj začatú polhodinu (§ 15 písm. b/, § 17 ods. 1 vyhlášky). Právny
zástupca vedľajšieho účastníka sa zúčastnil celkovo dvoch pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 01.
03. 2013 a 28. 01. 2014, čo pri ceste z Lučenca do Topoľčian a späť predstavuje súhrne 20 polhodín
(dve pojednávania x 10 polhodín). Náhrada za stratu času stanovená vyhláškou vo výške 1/60-iny
výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu v roku 2013 predstavovala 13,01 eura a v roku 2014

- 13,40 eura. Znamená to potom, že právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka prináleží náhrada za
stratu času v roku 2013 v sume 130,10 eura (10 polhodín x 13,01 eura) a v roku 2014 v sume 134 eur
(10 polhodín x 13,40 eura) a teda úhrnom v sume 264,10 eura.

Pri stanovení výšky náhrady preukázaných cestovných výdavkov právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka bolo potrebné postupovať v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,

ako i opatrením MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných
motorových vozidiel pri pracovných cestách. Cestovné náhrady za účasť na dvoch pojednávaniach
pred súdom prvého stupňa pri použití motorového vozidla zn. H. z Lučenca do Topoľčian a späť pri
vzdialenosti 320 km, spotrebe paliva 6,5 l/100 km, cene paliva 1,44 eura/l (01. 03. 2013) a 1,40 eura/
l (28. 01. 2014) a základnej náhrade 0,183 eura/1 km jazdy činilo 88,51 eura (r. 2013) a 87,60 eura (r.

2014), a teda celkovo 176,11 eura. Takto zistené trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v
prvostupňovom konaní v spornej veci pozostávajúce z odmeny, náhrady hotových výdavkov, náhrady
za premeškaný čas a cestovných náhrad takto predstavovali úhrnnú sumu 736,56 eura. Za situácie,
že právny zástupca vedľajšieho účastníka si svojim návrhom uplatnil náhradu trov prvostupňového
konania vo výške 465,71 eura, pričom súd bol jeho návrhom viazaný, vedľajšiemu účastníkovi bola

priznaná náhrada trov prvostupňového konania v ním požadovanej výške, ktorú mu je navrhovateľ
povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia jeho právnemu zástupcovi v intenciách §
149 ods. 1 OSP. Pri vyhlásení rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti, keď vedľajšiemu účastníkovi bola
priznaná náhrada trov konania vo výške 465,54 eura, ktorú odvolací súd opravil v intenciách § 164 OSP
v tomto jeho písomnom vyhotovení.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v
odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a to trovy
právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (podanie odvolania a účasť na odvolacom pojednávaní
dňa 10. 12. 2014) po 29,88 eura podľa § 10 ods. 1 vyhlášky pri tarifnej hodnote odvolacieho konania410,97 eura a náhradu hotových výdavkov 2 x 8,04 eura (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky). Trovy
právneho zastúpenia odporkyne v odvolacom konaní boli taktiež reprezentované i náhradou za stratu
času (§ 15 písm. b/, § 17 ods. 1 vyhlášky) v súvislosti s účasťou právneho zástupcu odporkyne na

odvolacom pojednávaní stráveného cestou z Lučenca do Nitry a späť za celkovo 8 polhodín po 13,40
eura a cestovnými výdavkami (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 4 vyhlášky), ktoré si právny zástupca odporkyne
uplatnil vo výške 77,40 eura zodpovedajúcej vyššie uvedenej právnej úprave, pri určení ktorých bolo
potrebné vychádzať z 314 km jazdy osobným motorovým vozidlom zn. C. Y. X., spotrebe 5 l nafty/100
km, cene paliva 1,227 eura/l a základnej náhrady 0,183 eura/1 km. Nakoľko právny zástupca odporkyne

od 16. 04. 2014 je platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmenu a náhrady v súvislosti s účasťou
na pojednávaní bolo potrebné zvýšiť i o sumu 44,50 eura predstavujúcu 20 % daň z pridanej hodnoty
zo sumy 222,52 eura. Trovy právneho zastúpenia odporkyne v odvolacom konaní takto činili celkovo
sumu 304,94 eura, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť odporkyni do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku jej právnemu zástupcovi. Pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka, tomuto odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože vedľajší účastník návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho

konania nepodal (§ 151 ods. 1 OSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.