Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/547/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104119060
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1104119060.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: 1./ Mgr. W. A., I. O. Č..
XXX, 2./ Mgr. B. A., I. F. XXX/XX, Z., 3./ W. A.U., I. O. Č.. 120, 4./ A. G., I. F. Q.. Č.. XX, Svit, X./. O.
X., bytom M. Q.. Č.. XXXX/XX, Z., 6./ O. Š., I. I. Q.. Č.. XXX, S. J., 7./ L. L., bytom ul. Š.J. E. Č.. XXX,
P. J., 8./ O. A., I. G. Q.. Č.. XXX, G., 9./ O. A., I. G. Q.. Č.. XXX, G., navrhovatelia 1/, 2/, 3/, 5/ až 9/
zastúpení HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Vlčkova ul. č.
8/A, Bratislava, IČO: 36 727 334, proti odporcom: 1./ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, 2./ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom
Pribinova ul. č. 2, Bratislava, 3./ Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, so sídlom Štefanovičova
ul. č. 5, Bratislava, 4./ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, so sídlom Mierová ul. č.
19, Bratislava, o náhradu škody vo výške 188.099,98 Eur, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 5/ až
9/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. marca 2013, č. k. 12C/104/2004-279 a na
odvolania navrhovateľa 1/ proti uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-294, navrhovateľky
2/ proti uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-296, navrhovateľky 3/ proti uzneseniu zo
dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-298, navrhovateľa 5/ proti uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č.
k. 12C/104/2004-302, navrhovateľa 7/ proti uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-306,
navrhovateľa 8/ proti uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-308, navrhovateľa 9/ proti
uzneseniu zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-310, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-294,
zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-296, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-298, zo dňa 01.
júla 2013, č. k. 12C/104/2004-302, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-306, zo dňa 01. júla 2013,
č. k. 12C/104/2004-308, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-310 potvrdzuje.

Odporcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/ až 9/, ktorým sa voči
odporcom 1/ až 4/ domáhali, aby spoločne a nerozdielne zaplatili navrhovateľovi 1/ sumu 74.354,38 Eur,
navrhovateľke 2/ sumu 18.526,66 Eur, navrhovateľke 3/ sumu 78.002,39 Eur, navrhovateľke 4/ sumu
4.315,21 Eur, navrhovateľovi 5/ sumu 4.315,21 Eur, navrhovateľke 6/ sumu 3.319,39 Eur, navrhovateľovi
7/ sumu 1.888,73 Eur, navrhovateľovi 8/ sumu 1.656,38 Eur a navrhovateľovi 9/ sumu 1.991,64 Eur,
to všetko titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov podľa
zák. č. 58/1969 Zb. Súčasne uvedeným rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľky
4/ obsiahnutý v podaní doručenom súdu dňa 23. 04. 2004 v časti petitu I., ktorým sa od odporcu,

Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR alebo Ministerstvom vnútra SR alebo
Ministerstvom financií SR alebo Ministerstvom hospodárstva SR, domáhala zaplatenia sumy 4.315,21
Eur. V konaní úspešným odporcom 1/ až 4/ náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal,
nakoľko si ju neuplatnili a ani im žiadne trovy v konaní nevznikli.

Navrhovatelia podaný návrh odôvodnili tým, že uzatvorili so spoločnosťami B.M.G.INVEST, s.r.o.,
BDV Družstvo, AGW, s.r.o. a HORIZONT SLOVAKIA, ocp. a.s., zmluvy, na základe ktorých do
uvedených spoločností investovali finančné prostriedky. Tieto im mali byť vrátené spolu s dohodnutými
úrokmi, čo sa však nestalo a na spoločnosti bol vyhlásený konkurz. Na základe spôsobu ponúkaných
výnosov a spôsobu uverejňovania výzvy na investovanie prostredníctvom médií nadobudli navrhovatelia
presvedčenie, že investujú svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní,
resp. že ich investujú do bankových subjektov. Ich rozhodnutie ovplyvnila aj skutočnosť, že výnosy, ktoré
im boli sľubované, prevyšovali výnosy sľubované bankovými subjektmi. S poukazom na ekonomickú
nereálnosť týchto výnosov, označili konanie predmetných nebankových spoločností za nereálne.
Podľa navrhovateľov, tým že nebankové subjekty prijímali vklady, vykonávali bankovú činnosť bez
požadovanej licencie, čím porušovali zákon o bankách. Národná banka Slovenska, v ktorej kompetencii
bolo zasiahnuť, až do 10. 10. 1999 nevyužila svoju právomoc a voči nebankovým subjektom, ktoré
vykonávali bankovú činnosť v rozpore so zákonom, nezasiahla. Navrhovatelia pritom pri uzatváraní
zmlúv konali v dobrej viere, že nebankové subjekty vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť v súlade
so zákonom a so súhlasom odporcu, najmä na základe príslušných zákonných povolení. Nekonanie
a zanedbanie povinností zo strany odporcov 1/ a 3/ tak malo za následok, že nelegálna činnosť
nebankových subjektov nadobudla nebývalé rozmery. Slovenská republika prostredníctvom svojich
orgánov nepodnikla nič, aby odvrátila protiprávny stav, nepodnikla ani kroky smerujúce k obmedzeniu
ich podnikania. Konaním osôb oprávnených konať v mene nebankových subjektov dochádzalo počas
ich podnikania k spáchaniu viacerých trestných činov, okrem iného trestného činu neoprávneného
podnikania, porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku a podvodu. Napriek dostatku
známych skutočností odporca nekonal, aj keď bol povinný konať, a nezabránil tak vzniku škody.
Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany odporcu 4/, ako orgánu nadriadenému Slovenskej
obchodnej inšpekcii, ktorý ako dozorný orgán mohol včas zakázať šírenie takejto reklamy alebo jej
časti, resp. rozhodnúť o povinnosti zverejniť rozhodnutie, že reklama je v rozpore so zákonom o
masmédiách, zapríčinilo, že na navrhovatelia základe klamlivej reklamy vložili svoje finančné prostriedky
do nebankových subjektov. Škoda, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom štátu sa rovná
hodnote sumy investovanej do nebankových subjektov. Príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a
nesprávnym úradným postupom štátu je podľa navrhovateľov jednoznačne preukázaná skutočnosťou,
že ak by štát včas, razantne a v súlade s právomocami zverenými jeho orgánom zákonom zakročil voči
nebankovým subjektom a pozastavil ich činnosť už v čase, keď na protizákonnosť stavu poukazovala
ministerka financií a štátu boli známe aj podvody a bankroty iných nebankových subjektov, neboli by im
navrhovatelia a iní zverili svoje peniaze.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ 1/ uzavrel v dňoch 25. 11. 1999, 10.
05. 2001 a 04. 07. 2001 zmluvy o pôžičke so spoločnosťou B.M.G.INVEST, s.r.o. Uvedenej spoločnosti
navrhovateľ 1/ požičal finančnú hotovosť vo výške 13.277,57 Eur, ktorá mu mala byť vrátená spolu s
úrokom 48 % ročne, a tiež finančné prostriedky vo výške 19.916,35 Eur a 14.937,26 Eur, ktoré mu
mali byť vrátené spolu s 35 % ročným úrokom. Dňa 30. 07. 2001 uzatvoril zmluvu o pôžičke aj so
spoločnosťou AGW s.r.o. zmluvu o pôžičke, ktorá mu mala požičané peniaze vrátiť s dohodnutým
úrokom 31,2 % ročne. Na základe dokladov zo dňa 21.11.2001, 11.12.2001 a 11.1.2002 sa navrhovateľ
1/ stal aj členom BDV družstva, do ktorého vložil členský vklad a ďalšie členské vklady celkovo v
sume 11.285,93 Eur, ktoré mu družstvom neboli vrátené. Spolu investoval do predmetných obchodných
spoločností sumu 74.354,38 Eur.

Navrhovateľka 2/ uzavrela dňa 03. 12. 2001 zmluvu o pôžičke s B.M.G.INVEST, s.r.o., na základe ktorej
požičala tejto spoločnosti sumu 9.958,18 Eur, ktorá jej mala byť vrátená aj s úrokom 35% ročne. Dňa
05. 05. 2000 sa stala členkou BDV družstva, do ktorého vložila finančnú hotovosť 8.298,48 Eur, ktorá
jej tiež nebola vrátená. Celkovo do týchto spoločností investovala sumu 18.256,66 Eur.

Navrhovateľka 3/ uzavrela dňa 06. 09. 2001 so spoločnosťou B.M.G.INVEST, s.r.o. zmluvu o tichom
spoločenstve, ktorou poskytla tejto spoločnosti sumu 26.555,14 Eur, za čo jej mal byť vyplatený podiel
na zisku v dohodnutej výške. S uvedenou spoločnosťou uzatvorila navrhovateľka 3/ v dňoch 25. 11.

1999 a 05. 11. 2001 aj zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorých tejto spoločnosti požičala sumu 13.277,57
Eur pri dohodnutom 48 % ročnom úroku a rovnakú sumu s úrokom pôžičky vo výške 35 % ročne. Podľa
dokladu zo dňa 07. 07. 2000 sa navrhovateľka 3/ stala členkou BDV Družstva, do ktorého vložila členský
vklad 14.937,26 Eur, ktorý jej mal byť vrátený vo výške 14.904,07 Eur. Zmluvu o pôžičke uzavrela aj so
spoločnosťou AGW s.r.o., a to dňa 28. 06. 2001. Predmetom pôžičky poskytnutej navrhovateľkou v 3.
rade bola suma 9.958,18 Eur, ktorá jej mala byť vrátená s úrokom vo výške 31,2 % ročne. V súhrne
navrhovateľka 3/ týmto spôsobom investovala sumu 78.005,71 Eur.

Navrhovateľka 4/ uzatvorila zmluvy o pôžičke dňa 15. 11. 2001 a 08. 01. 2002 so spoločnosťou B.M.G.
INVEST, s.r.o. a dňa 13. 02. 2002 so spoločnosťou AGW s.r.o. Požičaná suma 1.690,13 Eur jej mala
byť vrátená s úrokom vo výške 22 % ročne, suma 995,82 Eur jej mala byť vrátená s úrokom vo výške
7 % ročne a sumu 1.659,70 Eur požičala s 34,5 % ročným úrokom. Investovaná suma predstavovala
spolu 4.345,65 Eur.

Navrhovateľ 5/ uzavrel v dňoch 25. 06., 25. 09., 25. 10., 30. 11., 19. 12. a 21. 12. 2001 so spoločnosťou
B.M.G.Invest s.r.o. zmluvy o pôžičke, ktorými jej požičal sumy 66,39 Eur, 199,16 Eur, 132,78 Eur, 531,10
Eur, 3.319,39 Eur a 66,39 Eur za podmienok a s úrokom dohodnutým v jednotlivých zmluvách. Celkovo
týmto spôsobom investoval 4,315,24 Eur. Svoju pohľadávku voči spoločnosti B.M.G. INVEST s.r.o. si
prihlásil v konkurze podaním zo dňa 17.10.2002 vo výške 1.998,47 Eur.

Navrhovateľka 6/ uzavrela dňa 17. 12. 2001 so spoločnosťou AGW s.r.o. zmluvu o tichom spoločenstve,
na základe ktorej sa dlžník zaviazal zaplatiť jej podiel na zisku v zmluvne dohodnutej výške. Do
obchodnej spoločnosti investovala sumu 3.319,39 Eur.

Navrhovateľ 7/ sa na základe dokladov zo dňa 10. 04. 2001 a 20. 06. 2001 stal členom BDV družstva,
pričom do spoločnosti vložil členský vklad 331,94 Eur a ďalší členský vklad vo výške 1.560,11 Eur, ktorý
sa spoločnosť zaviazala v určenej výške vrátiť navrhovateľovi späť. Celkovo do spoločnosti vložil sumu
1.892,05 Eur.

Navrhovateľ 8/ sa stal na základe dokladu zo dňa 09. 04. 2001 členom BDV družstva, pričom členský
vklad vo výške 1.659,70 Eur sa mu spoločnosť zaviazala vrátiť vo výške 1.656,38 Eur.

Navrhovateľ 9/ uzavrel dňa 06. 04. 2001 so spoločnosťou HORIZONT SLOVAKIA, ocp. a.s. zmluvu o
pôžičke, ktorou vložil do spoločnosti hotovosť 1.991,64 Eur a túto sa mu dlžník zaviazal vrátiť späť aj
s dohodnutými úrokmi.

Nakoľko navrhovateľka 4/ sa v návrhu doručenom súdu dňa 23. 04. 2004 domáhala, aby súd zaviazal
odporcu - Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR alebo Ministerstvom vnútra
SR alebo Ministerstvom financií SR alebo Ministerstvom hospodárstva SR k úhrade sumy 4.315,21
Eur, alebo aby súd zaviazal odporcu- Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
SR, Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, Slovenskú republiku zastúpenú
Ministerstvom financií SR, Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom hospodárstva SR zaplatiť túto
sumu spoločne a nerozdielne, súd ju uznesením zo dňa 21. 01. 2013, č. k. 12C 104/2004-264 vyzval na
odstránenie vád podania v časti I. petitu, ktorý nepredstavoval ani alternatívny a ani eventuálny žalobný
petit. Navrhovateľka 4/ bola v uznesení súčasne poučená, že ak v stanovenej lehote vady neodstráni,
súd jej návrh v tejto časti odmietne.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka aj napriek riadne doručenému uzneseniu, v stanovenej lehote
vytknuté vady neodstránila, prvostupňový súd jej návrh v časti I. žalobného petitu a s poukazom na ust.
§ 43 ods. 2 veta prvá O.s.p. odmietol.

Právnym posúdením zisteného skutkového stavu dospel prvostupňový súd k záveru, že návrhu
navrhovateľov nie je možné vyhovieť.

Uvedený záver vyvodil zo skúmania predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu podľa zák. č.
58/1969 Zb., ku ktorým patrí 1./ existencia škody ako nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./
nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom. Uviedol, že v prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú

s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného
postupu samy o sebe nevedú k vydaniu rozhodnutia, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa
neprejavia v jeho obsahu alebo ide o inú činnosť orgánu štátu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.

S odkazom na ust. § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 37 ods. 4 zák. č. 248/1992 Zb. o
investičných spoločnostiach a investičných fondoch v znení účinnom do 31. 12. 1999, § 5 ods. 1, § 60
os. 1 písm. a), c) zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení účinnom od 01. 01. 2000 vo
vzťahu k odporcovi 3/ uviedol, že tento mohol pri výkone štátneho dozoru, v rámci svojej kompetencie
zakázať neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona mohli vykonávať iba
investičné spoločnosti alebo neinvestičné fondy, t. j. muselo by ísť nepochybne o zhromažďovanie
peňažných prostriedkov predajom podielových listov alebo upisovaním a vydávaním akcií. O takýto
spôsob činnosti však zo strany nebankových subjektov nešlo. Z uvedeného preto vyvodil, že inú činnosť
odporca 3/ nemal právomoc zakázať a navrhovateľmi namietaná nečinnosť odporcu 3/ v spojení s jeho
právomocou vymedzenou zákonom nemohla založiť z jeho strany nesprávny úradný postup. Dodal,
že kompetenciu odporcu v 3. rade v tomto smere nemožno založiť ani rozšírením výkladu príslušných
zákonných ustanovení a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť odporcu.

Na druhej strane prvostupňový súd poukázal na to, že ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám
široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno
ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení bolo potom predmetným
obchodným spoločnostiam v postavení podnikateľov umožnené vstupovať do právnych vzťahov s
občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, či tichom spoločenstve, resp. prijímaním členských vkladov.
V súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov, tak
navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s obchodnými spoločnosťami a na základe
svojho individuálneho rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce z uzavretých zmlúv
v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej
súťaže a konkurencie, kým pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej
oblasti.

Podľa názoru prvostupňového súdu, pokiaľ by odporca 3/ zakázal činnosť spočívajúcu v uzatváraní
zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve s občanmi, ako aj vkladanie členských vkladov, zasiahol by
tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva,
ako aj vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože
by tým obmedzil, resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty, realizovať svoje práva a
uplatňovať nároky vyplývajúce z predmetných úkonov (na vrátenie vkladu, úrokov a podielu na zisku).

Obdobne možno podľa prvostupňového súdu konštatovať, že podľa zák. č. 385/1999 Z.z. v znení
účinnom od 01. 01. 2000, do 01. 11. 2000, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 329/2000 Z.z. o Úrade
pre finančný trh, bola daná kompetencia odporcu 3/ podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie
činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár,
pričom činnosť správcovskej spoločnosti bola vymedzená v § 5 ods. 1 ako zhromažďovanie peňažných
prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto
zákonom (§ 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať
nútenú správu podielových fondov, z čoho vyplýva, že ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť
uvedených obchodných spoločností činnosti zákonom zverenej správcovskej spoločnosti. Odporcovi 3/
prisvedčil tiež v tom, že už v čase uzatvorenia väčšiny zmlúv vykonával štátny dozor Úrad pre finančný
trh.

Aj s poukazom na ust. § 2 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení účinnom do 10. 11. 1999 a § 3 zák.
č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného od 01. 01. 2002 prvostupňový súd uviedol, že nebankové subjekty
v danom prípade podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych
noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami
uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, a tiež prijímaním členských vkladov, ktoré sú
uvedenými ustanoveniami vylúčené z prípadov prijímania vkladov a pôsobenia ako banka. Konštatoval
preto, že nebola daná ani kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keď uzatváranie
zmlúv bolo mimo rámca jej dozoru. Okrem toho mal za to, že navrhovatelia neuviedli žiadne skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní týchto zmlúv, keďže
navrhovatelia zmluvy do 10. 11. 1999 s nebankovými subjektmi neuzavreli. Pokiaľ novela zák. o bankách
č. 252/1997 Zb. s účinnosťou od 11. 10. 1999 túto kompetenciu NBS v § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v
dôsledku koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom.
V časti, v ktorej sa navrhovatelia odvolávali na nečinnosť NBS v rámci výkonu jej kompetencie,
prvostupňový súd dodal, že žiaden z navrhovateľmi označených odporcov nie je v tejto časti pasívne
vecne legitimovaným.

Vo vzťahu k nečinnosti vytýkanej odporcom 1/ a 2/ prvostupňový súd s odkazom na ust. § 2 ods. 4, § 158
ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok, § 2 ods. 1 písm. b), d) zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom
zbore v znení účinnom do 31. 03. 2002, čl. 141 ods. 1 Ústavy SR, § 18 ods. 1 zák. č. 347/1990 Zb. o
organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy účinného do 31. 12. 2001 a § 13
ods. 1, § 36, § 37 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v znení účinnom od 01. 01. 2002 uviedol, že navrhovatelia nekonkretizovali, ktoré z viacerých orgánov
činných v trestnom konaní, kedy a v akej veci a v zmysle ktorých konkrétnych ustanovení postupu ich
konania mali začať konať a to tak, aby opomenutie ich činnosti predpísaným spôsobom bolo možné
kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu ich nesprávny úradný postup. Navrhovatelia v tomto smere
neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti orgánov činných v trestnom
konaní spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie
ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť
jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať určitým
predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy.
V tomto smere odporca 2/ preukázal listinnými dôkazmi, že orgány činné v trestnom konaní venovali
pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti,
a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v priamej
príčinnej súvislosti s ktorým uzatvorili navrhovatelia predmetné zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy
o pôžičke a vložili tak na ich základe a na základe členských vkladov do nebankových subjektov svoje
peňažné prostriedky. Za absentujúcu prvostupňový súd označil aj príčinnú súvislosť medzi nečinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní a vznikom škody. Škoda nevznikla navrhovateľom tým, že uzatvorili
zmluvu o tichom spoločenstve alebo o pôžičke alebo že vložili členské vklady, ale nevrátením vložených
vkladov, a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie a hospodárenia nebankových subjektov, na
podnikaní ktorých dokonca v prípade zmlúv o tichom spoločenstve ako tichí spoločníci mali účasť, a nie
v dôsledku postupu či nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa prvostupňového súdu v prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo spravodlivosti SR samo, či
prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov súdnej moci, v rámci svojej kompetencie zakázať
podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom, či uzavretie zmlúv o tichom spoločenstve a o pôžičke,
alebo vkladanie členských vkladov, resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových
subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť nesprávny úradný postup v spojení s
uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Opätovne súd poukázal na to, že kompetenciu
odporcu 1/ v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť.
Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii ani zakázať
či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť, či uzatváranie zmlúv s občanmi. Rovnako
ani trestné stíhanie zodpovedných štatutárnych zástupcov nemohlo ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky
navrhovateľov, mohlo len založiť ich občiansko-právnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestnou
činnosťou voči navrhovateľom ako poškodeným touto trestnou činnosťou, pokiaľ by bola preukázaná. Do
úvahy preto neprichádzala ani príčinná súvislosť medzi postupom trestného konania a vznikom škody
v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky.

Ani argumentáciu navrhovateľov o klamlivej reklame aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. f), ods. 2 písm. b)
zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy účinného do 31.
12. 2001, § 6 písm. g) zák. č. 575/2001 Z.z. účinného od 01. 01. 2002, § 3 ods. 1, ods. 4, § 8 zák.
č. 220/1996 Zz. o reklame účinného do 30. 04. 2001 a § 3 ods. 2, ods. 4 písm. a), § 10 písm. d)
zák. č. 147/2001 Z.z. nevyhodnotil prvostupňový súd ako dôvodnú. Navrhovatelia podľa neho v návrhu
neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama nebankových subjektov
v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy podľa § 45 Obchodného zákonníka. K znakom
klamlivej reklamy nepatria sľubované výnosy z vkladov, keďže vzhľadom na predmet podnikateľskej

činnosti nebankových subjektov zapísaný v obchodnom registri, takéto zisky nevylučovali, pričom je
všeobecne známe že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté zisky riadne vyplácali, čo potvrdili aj
samotní navrhovatelia. V tomto smere neboli teda navrhovatelia uvedení do omylu, nebola zneužitá ich
dôvera, či nedostatok skúseností alebo vedomostí. Navrhovatelia totiž vedeli, že sa nejedná o bankové
subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky a v snahe dosiahnuť vyššie výnosy z vložených peňazí
si museli byť vedomí, že je s tým spojené adekvátne riziko; uzatvorené zmluvy o pôžičke a o tichom
spoločenstve, ako aj doklady k členským vkladom riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené
a na ich pochopenie nebolo potrebné, aby disponovali odbornými vedomosťami či skúsenosťami. Aj v
ďalšom prisvedčil odporcovi 4/, že v danom prípade išlo o verejnú výzvu na zhromažďovanie peňažných
prostriedkov od verejnosti, eventuálne verejný návrh na uzavretie zmluvy, nie o reklamu ako prezentáciu
tovarov, služieb, iných práv a záväzkov súvisiacich s podnikaním a navrhovateľov nemožno považovať
za spotrebiteľov v zmysle § 2 ods. 1, písm. a) zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ani vo
vzťahu k odporcovi 4/ nebola splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou Slovenskej
obchodnej inšpekcie a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľom tým, že vložili finančné
prostriedky do nebankových subjektov v dôsledku klamlivej reklamy, ale mohla im vzniknúť jedine v
dôsledku neschopnosti nebankových subjektov splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu ich
nepriaznivej finančnej situácie.

Zo skutkových okolností prípadu súd prvého stupňa vyvodil, že to boli práve samotní navrhovatelia, ktorí
svojou hrubou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia znášať
s tým spojené následky. Pred uzatvorením zmlúv a vložením vkladov sa totiž mohli presvedčiť, napr.
na základe výpisu z obchodného registra, že obchodná spoločnosť s ktorou vstúpili do záväzkového
vzťahu, nie je investičnou spoločnosťou ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok
k označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených
zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve a dokladov o členských vkladoch mohli poznať (bez právnych
a iných odborných znalostí), že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom
podielových listov či formou akcií. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od
nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Neznalosť zákona ich podielu viny nezbavuje.
Navrhovatelia sa tiež na základe výpisu z obchodného registra, ktorý je verejnou listinou, moli presvedčiť,
že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie vkladov a poskytovanie
úverov (§ 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách ), nemali formu akciovej spoločnosti predpísanú bankám
a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie
vloženej sumy o výnos, ktorý mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami, znamená to, že
mali vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným, nie bankovým subjektom, a z toho vyplýva,
že si boli vedomí, že nevkladajú peniaze do banky.

Prvostupňový súd tiež konštatoval, že nie je daná ani zodpovednosť odporcov podľa § 415
Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti
štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie
§ 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou (zákonom č. 58/1969 Zb.).
Nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľov v tom smere, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa
má rovnať hodnote sumy investovanej do nebankových subjektov a nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť tým, že keby tieto včas zakročili
a pozastavili by činnosť nebankových subjektov, neboli by navrhovatelia svoje peniaze zverili týmto
nebankovým subjektom. Je síce pravdou, že keby bola ich činnosť zakázaná, tak by navrhovatelia
neuzavreli zmluvy, ale ich uzavretím im škoda ešte nevznikla (ako vyplynulo z výpovede navrhovateľa
5/, z niektorých zmlúv boli spočiatku výnosy vyplácané). Navrhovateľom vznikla vkladom vymožiteľná
pohľadávka voči nebankovému subjektu a škoda im vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto ich
pohľadávky voči nebankovým subjektom, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú
súvislosť v nečinnosti orgánov štátu, ale vo finančnom hospodárení nebankových subjektov v rozsahu
predmetu ich podnikania. Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť nebankových subjektov, podľa súdu by
to samo o sebe ešte neznamenalo, že pohľadávka navrhovateľov z uzavretých zmlúv a z vkladov by
bola uspokojená, práve naopak uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená pre dosah
na celú ich podnikateľskú činnosť.

Záverom súd k otázke existencie škody uviedol, že pokiaľ si viacerí navrhovatelia uplatnili pohľadávku
v konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha (výslovne len navrhovateľka 6/ uviedla, že si svoje práva

neuplatnila v konkurznom konaní), je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v
rámci konkurzu uspokojená. Uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu vyhodnotil žalobu ako podanú predčasne, keďže škoda im môže
vzniknúť až po skončení konkurzného konania, kedy budú vedieť aj jej výšku a začiatok plynutia
premlčacej lehoty (§ 22 zák. č. 58/1969 Zb.). Podľa prvostupňového súdu si navrhovatelia musia
najprv vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si
môžu uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy keď právo navrhovateľov na plnenie nebolo a už ani nemôže
byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľov voči nebankovým subjektom zo
zmluvy o tichom spoločenstve, o pôžičke, o členských vkladoch, a to buď v rámci konkurzného konania
alebo po jeho skončení zo zostatku majetku, eventuálne ako poškodených v trestnom či civilnom konaní
voči zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov. Z výsluchov navrhovateľov naviac vyplynulo,
že konkurzné konanie voči BDV družstvu, z ktorého mala byť navrhovateľom 1/ až 3/ a 8/ vyplatená
časť do tohto subjektu vloženej sumy, už bolo ukončené a v tejto časti je ich nárok aj z tohto dôvodu
neopodstatnený.

Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ až 3/, 5/ až 9/,
ktorí pre danosť odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. navrhli
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V úvode odvolania
prvostupňovému súdu vyčítali formalizmus pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu k
činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom
investovaní a zákona o bankách, keď vychádzal výlučne z vymedzenia pôsobnosti uvedených právnych
predpisov zákonodarcom a neprihliadol na účel a cieľ predmetnej právnej úpravy v kontexte relevantných
ústavných princípov. Záver prvostupňového súdu o nemožnosti extenzívneho výkladu relevantných
zákonných povinností odporcov označili odvolatelia za nepreskúmateľný. Vyslovili tiež názor, že v
právnom štáte je neprípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým
sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, resp. pôsobenie určitého
subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/ pôsobenia v danom sektore.
Pripustenie takejto logiky by podľa odvolateľov znamenalo, že daný orgán verejnej moci nemá nad čím
dohliadať, pretože činnosť v súlade s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s
ňou je mimo pôsobenia daného orgánu. Navrhovatelia pritom zastávajú názor, že činnosť nebankových
subjektov bola z pohľadu občana obsahovo zameniteľná s činnosťou povolenou podľa zákona o
bankách. Nebankové subjekty touto činnosťou obsahovo zasahovali do sféry dozoru a regulácie štátu,
najmä odporcu 3/ a 4/ a neprihliadnutie na vecnú stránku tejto činnosti zasahujúcej do finančného a
bankového sektora a hospodárstva SR pri hodnotení rozsahu zodpovednosti odporcov navrhovatelia
vnímajú ako alibistické a neústavné.

Pokiaľ ide o čiastkový argument súdu o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov
súkromnoprávnej povahy medzi nebankovými subjektmi a ich klientmi, i keby tento argument bol
správny, podľa navrhovateľov nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti a
úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych klientov. Naviac
dozor nad finančným orgánom podľa nich nemusí mať automaticky za následok aj zásah do zmluvnej
autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to vyvodil súd prvého stupňa.
Ak by k takémuto zásahu aj došlo, tento by mal zákonný podklad a sledoval by legitímny cieľ v podobe
ochrany práv tretích strán, regulácie finančného a bankového sektora. Za predpokladu jeho primeranosti
by zásah odporcov nebol porušením ústavných princípov ochrany vlastníctva.

Navrhovatelia sa nestotožnili ani s vylúčením aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o všeobecnej
zodpovednosti za škodu z dôvodu osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zák. č. 58/1969 Zb., nakoľko
táto osobitná právna úprava neobsahuje ustanovenia o prevenčnej povinnosti a neprekrýva v tomto
smere Občiansky zákonník a súčasne ani nevylučuje jeho uplatnenie na prípady zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ďalšom navrhovatelia uviedli, že činnosť nebankových
subjektov bola všeobecne známa, a preto ktorýkoľvek a každý orgán činný v trestnom konaní bol povinný
konať ex offo podľa ustanovení Trestného poriadku, zákona o prokuratúre a zákona o Policajnom zbore.
Vyšetrovanie a iné úkony, ktoré boli podľa odporcu 2/ vo vzťahu k nebankovým subjektom vykonané

neboli dostatočna účinné a neviedli k včasnému zastaveniu rozsiahlej protiprávnej činnosti nebankových
subjektov a zamedzeniu vzniku škody veľkého rozsahu veľkého počtu poškodených. Za procesnú
povinnosť odporcu 2/ označili preukázanie, že v jeho sfére zodpovednosti boli povinnosti voči činnosti
nebankových subjektov splnené.

V otázke posúdenia znakov klamlivej reklamy navrhovatelia spochybnili záver prvostupňového súdu
o tom, že v danom prípade sa nejednalo o reklamu v zmysle zákona o reklame, ale o verejnú výzvu
a v tejto súvislosti poukázali aj na širšiu definíciu reklamy podľa zákona o vysielaní a retransmisii. V
kombinácii s ust. § 32 ods. 3 zákona o vysielaní a contrario dospeli k záveru, že išlo k reklamné šoty
zaradené do reklamných blokov. Reklama pritom svojim obsahom bola spôsobilá vyvolať klamlivé
očakávania u spotrebiteľov. Slovenskej obchodnej inšpekcii pritom bola dostatočne známa nereálnosť
prísľubu vysokých výnosov zo strany nebankových subjektov.

Za logicky nekonzistentný označili navrhovatelia aj právny záver prvostupňového súdu o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi škodou spôsobenou navrhovateľom a nesprávnym úradným postupom
odporcov, nečinnosťou ktorých bola umožnená rozsiahla a dlhodobá nezákonná činnosť nebankových
subjektov. V tomto smere žiadali navrhovatelia vykonanie dôkazu audítorskými správami, resp. inými
účtovnými dokladmi a daňovými priznaniami príslušných nebankových subjektov, ktoré by ozrejmili
finančné súvislosti. Už vôbec podľa navrhovateľov neobstojí konštatovanie prvostupňového súdu o
predčasnosti podaného návrhu, nakoľko nebankové subjekty sa dostali do konkurzu v prvej polovici roka
2002 a odvtedy nevykonávajú žiadnu konštruktívnu činnosť. Z priebehu konkurzného konania je navyše
zrejmé, že pohľadávka navrhovateľov v plnej výške uspokojená nebude.

Odporca 1/ sa k podanému odvolaniu v stanovenej lehote nevyjadril.

Odporcovia 2/, 3/, a 4/ vo svojich vyjadreniach k odvolaniu navrhovateľov žiadali napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca 4/ naviac dodal, že predmetné odvolanie je
obsahovo a vecne totožné so samotným žalobným návrhom a navrhovatelia nepredložili žiadne nové
skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť napadnuté rozhodnutie.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania neboli
navrhovateľmi podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovatelia v konaní
nepreukázali nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť štátu v konaní zastúpeného
odporcami v 1. až 4. rade za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvého stupňa jasne a presvedčivo
v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II.
ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky, ktoré majú
rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje aj súd druhého
stupňa.

Naviac navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne podstatné námietky, s ktorými by sa súd prvého
stupňa nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť jeho rozhodnutia. Nevykonanie
dôkazov, ktoré navrhovali v konaní vykonať navrhovatelia, nebolo zo strany prvostupňového súdu
odňatím možnosti konať pred súdom, nakoľko rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú
podľa § 120 ods. 1 O.s.p. vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (porovnaj R 37/1993).
Rozsah súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania považuje aj odvolací súd za dostatočný a
doplnenie audítorskými správami, účtovnými a daňovými dokladmi za nadbytočné, nehospodárne a
nemajúce vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pre zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že navrhovatelia
dobrovoľne a na základe vlastnej vôle uzatvorili s tzv. nebankovými subjektmi zmluvy podľa
súkromnoprávnych predpisov (zmluvy o pôžičke podľa § 657 a 658 Občianskeho zákonníka, zmluvy
o tichom spoločenstve podľa § 673 a nasl. Obchodného zákonníka), či uhradili členský vklad do
BDV družstva. Aj s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štát nemal oprávnenie zasahovať

do týchto súkromnoprávnych záväzkových vzťahov medzi navrhovateľmi a nebankovými subjektmi.
Nebankové subjekty nevykonávali ani činnosť zodpovedajúcu kolektívnemu investovaniu, a preto štát
nemohol zasiahnuť ani na základe zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní. Vo veci absentoval
aj ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb., a to existencia škody. Nespornou bola skutočnosť, že navrhovatelia si svoje pohľadávky uplatnili
v konkurzných konaniach, ktoré doposiaľ neboli skončené. Aj keď by tieto neboli ako namietajú
navrhovatelia uspokojené v celom rozsahu (čo zatiaľ možno len dedukovať), náhrady škody by sa títo
mohli domáhať až po ukončení konkurzného konania a ustálení presnej výšky škody. Preto už len z
dôvodu predčasnosti podania žalobného návrhu v danej veci mu nebolo možné vyhovieť. Nakoľko vo
veci nebol splnený ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu, a to existencia škody, nemožno hovoriť ani
o príčinnej súvislosti medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom (tretia kumulatívna
podmienka pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu podľa zák. č. 58/1969 Zb.).

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutými uzneseniami zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-294, zo dňa 01. júla 2013,
č. k. 12C/104/2004-296, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-298, zo dňa 01. júla 2013, č.
k. 12C/104/2004-302, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-306, zo dňa 01. júla 2013, č. k.
12C/104/2004-308, zo dňa 01. júla 2013, č. k. 12C/104/2004-310 bola navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 5/, 7/,
8/ a 9/ uložená povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané
odvolania, každému vo výške 20,- Eur, vyrubenej podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti všetkým vyššie uvedeným uzneseniam podali navrhovatelia 1/, 2/, 3/, 5/, 7/a 8/ obsahovo totožné
odvolania, na základe ktorých žiadali napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu
podania návrhu, t. j. k 23. 04. 2004 a § 4 ods. 3, § 18 ods. 2, § 18a ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v účinnom
znení, ako aj závery vyslovené NS SR v uznesení zo dňa 10. 08. 2011, sp. zn. 6MCdo/2/2011 mali
navrhovatelia za to, že na konanie, vrátane konania o odvolaní, sa vzťahuje vecné oslobodenie konania
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom od súdnych poplatkov (podľa § 4 ods. 1
písm. c) zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania návrhu, t. j. k 23. 04. 2004).

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní vec prejednal podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolania
navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 5/, 7/, 8/ a 9/ voči poplatkovej povinnosti za odvolania proti meritórnemu
rozhodnutiu nie sú dôvodnými.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
účinnom od 01. 09. 2012 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,

poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase podania odvolaní ako
poplatkových úkonov (nie v čase podania žaloby, ako nesprávne uvádzajú odvolatelia) uložil každému z
navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 5/, 7/, 8/ a 9/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu, vo výške 20 Eur (odvolania doručené súdu dňa 24. 04. 2013).

Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania odvolaní, ktorý je rozhodným pre vznik
poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola stanovená poplatková
povinnosť aj v prípade konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci (inak pred 01. januárom 2006 a v čase od 01. júla 2007 do 30. 09. 2012 vecne
oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa
súdny poplatok zo žaloby iniciujúcej takéto konanie platí vo výške 20 Eur. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá
zák. o súdnych poplatok sa preto v rovnakej výške platí aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu
rozhodnutiu v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na
uvedenom závere nič nemenia ani prechodné ust. §18 ods. 2 , § 18ca zák. o súdnych poplatkoch,
na ktoré poukazovali odvolatelia, nakoľko odvolanie ako poplatkový úkon za odvolacie konanie bolo
navrhovateľom podané dňa 24. 04. 2013, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09.
2012. O opačnom závere nesvedčí ani uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo/2/2011, na ktoré
poukazovali navrhovatelia, a ktoré sa týkalo len súdnych poplatkov v konaní na jednom stupni (viď už
zmienené ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
aj uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti navrhovateľom, ktorí podali odvolanie voči rozsudku
prvostupňového súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešným odporcom v 1. až 4. rade náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.