Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/205/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110248993
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110248993.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: D.. R. U., T. R. P., Z. X,
protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Bratislava,Župné
námestie 13, o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., na odvolanie navrhovateľa i odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 24. septembra 2012 č.k. 11C/227/2010-91
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady škody m e n í
tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 961,20 euro do troch dní od

právoplatnosti rozsudku, vo zvyšných častiach rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady škody sumu 638,88 euro ako aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 euro do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobný návrh zamietol a napokon vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 16. 12. 2010 domáhal od odporcu podľa
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody za nezákonné

rozhodnutie-Uznesenieovzneseníobvinenia,ktorébolovydanévtrestnomkonanípolicajnýmorgánom
Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia trestného konania, Inšpekčného odboru Košice pod sp. č. ČTS:
ÚIS-284/IKE-PO- 2003 zo dňa 22.10.2003. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu odmeny
vyplatenej advokátovi pri obhajobe vo výške 1.127,17 euro, náhrady ušlej mzdy, straty funkčného platu,
prídavku za výsluhu rokov, hodnostného príplatku, rizikového príplatku, osobného príplatku, príplatku za
riadenie motorového vozidla, príplatku za štátnu službu v noci, sobotu a nedeľu, vo sviatok, odevnom,
za dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby, ďalšom služobnom plate, odmien, na odchodnom,

vrátením pomernej časti nákladov vynaložených na získanie vysokoškolského vzdelania v celkovej
výške 79.069,35 euro, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 264.550 euro.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že tu absentuje existencia
nezákonného rozhodnutia ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Trestné
konanie prebehlo v súlade s Trestným poriadkom a iba samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol ako
obvinený v trestnom konaní právoplatne oslobodený spod obžaloby, nezakladá automaticky jeho nárok
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o ušlú mzdu navrhovateľa a všetky

mzdové nároky popísané v žalobe, ktoré mu vznikli z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru, naich náhradu je príslušné Ministerstvo vnútra SR, a preto odporca vzniesol v tomto smere námietku
nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie. Súčasne odporca poukázal, že uvedené nároky priamo
súvisia s personálnym rozkazom ministra vnútra SR, ktorý nebol pre nezákonnosť zrušený, preto nie

je daný nárok navrhovateľa pre ich priznanie v tomto konaní. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto
zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje priznať. Zároveň však z oslobodzujúceho rozsudku vyplýva dôležitá
skutočnosť, a to, že navrhovateľ ako verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, keď pozmenil obsah zápisnice o výsluchu svedkov, a preto je odporca názoru, že navrhovateľ
svojim konaním prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu bolo začaté. Z vyššie uvedených dôvodov

odporca navrhoval žalobný návrh zamietnuť.

Uznesením policajného orgánu Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia trestného konania, Inšpekčného
odboru Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa 22.10.2003 bolo začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie navrhovateľovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
158 ods. 1 písm. a),c) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že navrhovateľ ako vyšetrovateľ
PZ z Okresného úradu justičnej polície PZ Košice II od dňa 6.1.2003 do dňa 5.3.2003 pozmenil

v podstatných okolnostiach prípadu trestného činu lúpeže spáchaného formou spolupáchateľstva
vedeného na Okresnom úrade justičnej polície v Košiciach II pod ČVS: OUJP-5/10-K2-2003 obsah
zápisnice svedka poškodeného E. P. - P. a svedkov Š. U. I. A. U., v dôsledku čoho následne dňa
5.3.2003 prerušil trestné stíhanie podľa §173 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, nakoľko sa nepodarilo
zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe , aj napriek tomu, že z

pôvodných zápisníc menovaných boli podozrivé osoby zrejmé, čím umožnil podozrivým osobám vyhnúť
sa trestnému stíhaniu za trestný čin lúpeže spáchaný spolupáchateľstvom , čím konal v rozpore s
ustanovením § 2 ods. 5 trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,
aby bol náležite zistený skutkový stav veci, čím teda takto ako verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť
inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc

spôsobom odporujúcim zákonu a zároveň nesplnil povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 8.3.2007 č.k. 8T 95/04-339 navrhovateľa spod obžaloby
pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a),c) TZ oslobodil.
Prvostupňový súd poukázal na to, že trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa je úmyselným
trestným činom, pri ktorom existujú 3 podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to: a/ špeciálny

subjekt (verejný činiteľ), b/ konanie v rozpore s právomocou verejného činiteľa, pričom forma tohto
konania musí zodpovedať porušeniu taxatívne uvádzajúcu v § 158 ods. 1 písm. a) až c) TZ a c/
subjekt musí konať v úmysle spôsobiť konaním škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený
prospech. Bolo nepochybné, že prinajmenšom posledná z týchto podmienok v danom prípade splnená
nebola. Okresný súd teda oslobodil navrhovateľa spod obžaloby preto, že skutok nie je trestným činom.

Na odvolanie vojenského obvodového prokurátora, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa
27.9.2007 č.k. 5 To 30/2007 - 416 odvolanie zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia krajský
súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom nižšieho stupňa a okrem iného odvolací súd poukázal
aj na to, že krajský súd už vo svojom uznesení zo dňa 30.6.2006 sp. zn. 5 To 17/2006 vyslovil právny
názor, že navrhovateľ ako verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, keď

pozmenil obsah zápisníc o výsluchu svedkov v podstatných okolnostiach a teda konal v hrubom rozpore
s ustanoveniami § 47 a § 48 ods. 3 písm. a), i) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ,
podľa ktorého je policajt povinný dôsledne plniť povinnosti ustanovené Ústavou, ústavnými zákonmi,
ďalšímivšeobecnýmizáväznýmiprávnymipredpismi,akoajúlohyuloženérozkazmi,príkazmiapokynmi
nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený a ďalej je povinný v štátnej službe i mimo nej zdržať sa

konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť policajného zboru alebo ohroziť tento zbor. Zároveň odvolací
súd poukázal na to, že nie každé porušenie služobnej povinnosti príslušníka PZ bez preukázania ďalších
okolností zakladá trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Obsahom vyššie označeného vyšetrovacieho spisu boli aj zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného
E.- P. P., svedka Š. U. a svedka A. U.. Tieto si navrhovateľ síce prečítal, ale nepamätal si presne ich

obsah. Keďže nešťastnou náhodou, poliatím ovocným čajom, znehodnotil obsah týchto zápisníc, tieto sa
následnerozhodolprepísaťnanovonapočítačiatodotakejmiery,doakejdokázalzistiťichobsah.Svoje
správanie pripísal vzniknutej panike, ako aj tomu, že uvedená náhoda sa mu prihodila 5.3.2003, teda v
posledný deň dvojmesačnej lehoty, keď mal podľa interných inštrukcií ukončiť vo veci vyšetrovanie. Tieto
zápisnice sa podľa neho stali nepoužiteľné a následne sa rozhodol ich skartovať. Rekonštrukciu spisu

nevykonal a radšej sa rozhodol, že uvedené zápisnice prepíše, aj keď s nedostatkami a dal ich podpísaťniektorému z kolegov, čo bolo podľa neho v záujme zachovania dvojmesačnej lehoty u vyšetrovateľov
bežné.

V zmysle personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 658 bol navrhovateľ prepustený podľa § 192

ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Dôvodom
bolo, že navrhovateľ svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým
spôsobom. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva vtom, že nebol čestným a disciplinovaným
príslušníkom PZ, keď svoje sily nevynaložil na ochranu práv občanov, ale naopak svojím protiprávnym
konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol tým, že v protiklade s platnou právnou

úpravou podstatným spôsobom pozmenil obsah zápisníc v jemu pridelenom vyšetrovacom spise, čím
umožnil podozrivým osobám vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a nepostupoval teda tak, aby bol náležíte
zistený skutkový stav veci, čím inému zadovážil neoprávnený prospech. Služobnú povinnosť zvlášť
hrubo porušil tým, že riadne nevykonával štátnu službu, keď si počas nej svedomito neplnil úlohy na
úseku svojho služobného zaradenia uložené zákonom.

Predmetný personálny rozkaz bol predmetom preskúmania jeho zákonnosti Najvyšším súdom SR,

ktorý rozsudkom zo dňa 29.4.2005 sp.zn. 4 Sž 55/2004 žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nebolo sporné, že navrhovateľ
sa dopustil skutku uvedeného v personálnom rozkaze, t.j. že ako vyšetrovateľ v pridelenom mu
vyšetrovacom spise prepísal obsah zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného a ďalších svedkov,
pričom ich výpovede pozmenil tak, že oproti obsahu pôvodných zápisníc, z ktorých boli podozrivé

osoby zrejmé, pozmenené zápisnice neposkytovali informácie oprávňujúce vykonať trestné stíhanie
proti určitej osobe, v dôsledku čoho trestné stíhanie následne dňa 5.3.2003 prerušil. Navrhovateľ túto
skutočnosť potvrdil ako pravdivú, bránil sa však, že tak nekonal s úmyslom niekomu pomôcť alebo
uškodiť alebo získať výhodu pre seba, ale k prepísaniu zápisníc ho priviedlo to, že na pôvodné zápisnice
vylial čaj. Najvyšší súd sa stotožnil s tým, že navrhovateľ svojim konaním porušil služobnú prísahu a

služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, lebo riadne nevykonával štátnu službu, keď si počas
nej neplnil úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené zákonom. Podľa súdu boli naplnené
všetky pojmové znaky ust. § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z.z. Za porušenie služobnej prísahy
zvlášť hrubým spôsobom treba jeho konanie považovať najmä preto, že hoci jeho povinnosťou bolo
vynaložiť svoje sily na ochranu práv občanov, do týchto práv zasiahol tým, že v protiklade s platnou

právnouúpravoupodstatnýmispôsobompozmenilobsahzápisnícvovyšetrovacomspise,nepostupoval
tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, čím umožnil konkrétnym osobám vyhnúť sa trestnej
zodpovednosti za spáchaný trestný čin. Konanie navrhovateľa ani súd neposúdil len ako „formálne“,
menšej intenzity a teda neprimerané, ako sa toho navrhovateľ domáhal. Pre naplnenie pojmových
znakov dôvodu prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona sa pritom nevyžaduje, aby skutok resp.

konanie naplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Z vyššie uvedeného popisu skutkového stavu mal potom súd prvého stupňa nepochybne za to, že
navrhovateľ sa síce nedopustil trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, avšak nebolo
sporné, že sa dopustil hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej disciplíny tak ako na to poukázal
vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd SR. Navrhovateľ bol teda prepustený zo služobného pomeru nie

z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, ale pre porušenie služobnej prísahy a služobnej
disciplíny, aj keď po skutkovej stránke sa tieto okolnosti prelínali. O tom, že personálny rozkaz ministra
vnútra SR bol zákonným rozhodnutím svedčí aj obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Sž 55/2004. K prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru došlo potom na základe takéhoto
zákonného personálneho rozkazu a teda neexistuje priama príčinná súvislosť medzi prepustením

navrhovateľa zo služobného pomeru a vedením trestného stíhania voči jeho osobe (resp. uznesením
o vznesení obvinenia), ale existuje tu priama príčinná súvislosť medzi prepustením navrhovateľa zo
služobného pomeru a porušením služobnej prísahy a služobnej disciplíny samotným navrhovateľom.
Vzhľadom k tomu aj jednotlivé nároky navrhovateľa vyplývajúce z jeho prepustenia zo služobného
pomeru neboli v priamej príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia pre trestný čin zneužitia právomoci

verejného činiteľa, ale boli v príčinnej súvislosti s jeho prepustením pre porušenie služobnej prísahy
a služobnej disciplíny. Preto súd prvého stupňa žalovaný nárok v časti zaplatenia náhrady mzdy (a
ostatných nárokov súvisiacich so služobným pomerom) v celkovej výške 79.069,35 euro ako nedôvodný
zamietol.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia,

ktoré bolo vydané v trestnom konaní policajným orgánom Úradu inšpekčnej služby PZ, oddeleniatrestného konania, Inšpekčného odboru Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa
22.10.2003. Keďže k jeho vydaniu došlo pred 1.7.2004, bolo potrebné na posudzovaný prípad aplikovať
ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§27 zákona č. 514/2003 Z.z.).

V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 22.10.2003, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento bol
trestným činom, preto bol spod obžaloby oslobodený („skutok nie je trestným činom“). Keďže toto

uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa
otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona
rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení
spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku
by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb.

ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná
odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť
materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo
tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú

otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 zákona č.
58/1969 Zb. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním
s ustanoveniami § 5 aj § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a
oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v

podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vynesení obvinenia
nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického
výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť

rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu
škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin
zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v § 5 a 6).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o

vznesení obvinenia zo dňa 22.10.2003 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle
citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na
náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného
rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu - úhrada trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných
(bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané,
súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku
nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná („nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla

by ani škoda“).

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1zákona č. 58/1969 Zb. ako aj § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení

obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na
právne zastúpenie v trestnom konaní, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.
nesie zodpovednosť štát zastúpený odporcom. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej
súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a
vznesené obvinenie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Navrhovateľ včas požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej
lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
(pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou
obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, nie je
dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov

navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov,
teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov
majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne
zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú
sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením

trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči
jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.

Listina základných práv a slobôd, v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami
nezákonného rozhodnutia súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým

bola nezákonným či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie
všeobecne vychádza zo skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak ai osoby
zdržujúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v
prípade ich porušenia umožnil domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny)
zákon, ktorý podmienky i podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

či nesprávnym úradným postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č.
58/1969 Zb. (neskôr zákon č. 514/2003 Z.z.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu
škody, v dôsledku spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom
aspekte. Inak povedané, zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou
zaručené základné právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená

úprava podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu
ochrany práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

Za tohto stavu je podľa súdu prvého stupňa potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu
zákona č. 58/1969 Zb., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods.

3 Listiny - zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu
nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania, ktoré
sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané. Opačný výklad by
značil, že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody

spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. PI. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov
konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia

je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene
alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 58/1969

Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa ai nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na
oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania.

Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu
trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k

oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 638,88
euro, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje
o trovách konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného

trestného stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi
uhradil), čo vyplýva aj z potvrdenia JUDr. Ivana Vanka, advokáta, ktorý navrhovateľa v trestnom konaní
zastupoval (viď podanie na č.l. 23-24 spisu). Vo zvyšku uplatnenej škody predstavujúcej vynaložené
trovy na obhajobu v trestnom konaní prevyšujúce priznanú sumu (navrhovateľ si totiž v žalobe uplatnil
z tohto titulu škodu až vo výške 1.127,16 euro), súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol, nakoľko

navrhovateľ zaplatenie vyššej sumy (ako 638,88 euro) za poskytnuté právne služby pri jeho obhajobe
v trestnom konaní nepreukázal.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd poukázal na to, že trestné
stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do

súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že
trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé

vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi
prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu
za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným

oslobodzujúcim rozsudkom).

Je síce pravdou (tak ako to tvrdí odporca), že zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach náhradu
nemajetkovej ujmy neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto
náhradu nie je možné priznať.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa

uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú
totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primáme zodpovedné aj za dodržiavanietých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver,

že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003
Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. a to
odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným
postupom orgánov štátnej moci. Keby sa nepripustila možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá
vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby,

ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám,
ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené
anedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatiojustitie).
To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny štát (čl. 1 Ústavy SR),
tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme
nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Inak povedané

nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 5 rokov trestné
stíhanie aj v konaní pred súdom, a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom zo strany
orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená, a následne obžalovaná z trestného
činu, toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala prípadne, že
skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celých päť rokov vystavená

stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákon
č. 58/1969 Zb. neupravoval (hoci ak by k vzneseniu obvinenia došlo za účinnosti nového zákona č.
514/2003 Z.z. tak by k odškodneniu došlo). Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy
a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie

totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať
len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že štát aj tu môže byť
subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako
subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej
moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a

to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je teda zrejmé, že
osoba,protiktorejsavedietrestnéstíhaniejepovinnásaprocesnýmúkonomorgánovčinnýchvtrestnom
konaní podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ustanovení § 11
a nasl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských
práv používajú terminológiu „spravodlivá náhrada škody“, „náhrada v peniazoch“, „plná náhrada za
akúkoľvek stratu alebo ujmu“, pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku
alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osoba
sa stala obeťou /poškodenom) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá

náhrada nie je postačujúca). Je čas, aby sa definícia škody v zákone č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako
majetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímanie škody vnímalo ako celková (tak majetková ako
aj nemajetková) ujma.

Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, že u navrhovateľa je daný právny nárok aj na

náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a následného
vedenia trestného stíhania.

Navrhovateľ poukázal na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú
česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľa, čo do
jeho postavenia v rodine a v spoločnosti. Súd za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal

v pracovnom, rodinnom príp. inom prostredí navrhovateľa, v tomto smere vypočul svedkov navrhnutých
navrhovateľom, ako aj vykonal výsluch samotného navrhovateľa.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že tento nebol v minulosti ani trestaný ani stíhaný. V dôsledku
trestného stíhania voči jeho osobe, sa od tej doby nevie zamestnať, v očiach verejnosti aj po jeho
oslobodení zostal stále páchateľom skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu, aj jeho manželka malaproblémy v práci, pretože jej muž bol obvinený z trestného činu, od tej doby má zdravotné problémy a
musí sa liečiť na vysoký krvný tlak.

Navrhovateľ teda dôvodil pri tomto nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) aj tým, že sa u neho začal

zhoršovať aj jeho fyzický zdravotný stav tým, že sa mu zvýšil krvný tlak a začal brať lieky na jeho
úpravu. Z predloženého potvrdenia MUDr. J. Č. (č. 1. 74 spisu) síce vyplýva skutočnosť, že navrhovateľ
je sledovaný v kardiologickej ambulancii pre artériovú hypertenziu, avšak z tohto potvrdenia nie je
jednoznačne zrejmé, v dôsledku čoho došlo k takémuto zhoršeniu zdravotného stavu. Z predloženého
potvrdenia (mimochodom potvrdenie nevydal kardiológ, ale všeobecný lekár pre dospelých) teda

nevyplýva, že predmetná srdcová hypertenzia je následkom napr. dlhodobého stresu spôsobeného
predmetným trestným konaním. Ak teda navrhovateľ mal za to, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu
(srdcová hypertenzia) došlo v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, mal o tom súdu
predložiť relevantný dôkaz, čo však neurobil (napr. potvrdenie kardiológa u ktorého sa navrhovateľ lieči
o možných príčinách vzniku hypertenzie). Za danej situácie nemohol potom súd jednoznačne ustáliť, že
predmetné poškodenie zdravia nastalo práve v dôsledku vedenia trestného stíhania voči navrhovateľovi.

Rovnako navrhovateľ nepreukázal, že vedenie trestného stíhania voči jeho osobe malo až také
negatívne dôsledky v jeho osobnom živote, pokiaľ ide o okruh priateľov, známych, susedov a pod., ako
deklaroval vo svojej žalobe. Navrhovateľ (okrem negatívnych dopadov na jeho bývalom pracovisku,
resp. medzi bývalými kolegami) nepreukázal, že by v dôsledku trestného stíhania bola znížená jeho
česť príp. dôstojnosť v spoločnosti (v okruhu priateľov, susedov, rodiny). Tieto tvrdenia zostali len vo

všeobecnej rovine jeho tvrdení, avšak bez preukázania týchto skutočností relevantným dôkazom (aj v
tomto smere dokazovanie zaťažovalo navrhovateľa).

Z výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi pre trestný
čin zneužitia právomoci verejného činiteľa nepochybne v určitom smere zasiahlo do jeho osobnostnej
sféry (najmä do jeho pracovnej a profesijnej oblasti), avšak nie až v takom rozsahu, aby mu súd

priznal nemajetkovú ujmu v celej žalovanej výške. Napriek tomu už len samotné vedenie trestného
stíhania voči osobe navrhovateľa je spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, ktorú je možné odškodniť
len priznaním nemajetkovej ujmy, o to viac, ak trestné konanie sa viedlo viac ako 4 roky bez tohto,
aby orgány činné v trestnom konaní preukázali, že skutok je trestným činom. Za danej situácie podľa
súdu teda nepostačuje ako odškodnenie obyčajné skonštatovanie porušenia práva, ale je namieste

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko trestné stíhanie trvalo viac ako 4 roky,
navrhovateľ musel byť počas tohto obdobia neustále pod tlakom, už len z dôvodov účasti na jednotlivých
úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a v konaní pred súdom, čo nepochybne prispelo k jeho
stavu psychickej neistoty.

Je teda nepochybné, že predmetné trestné stíhanie zanechalo stopy na psychike navrhovateľa, keď

tento z hľadiska viktimácie je „obeťou“ predmetného trestného konania. Najmä existencia terciálnej
viktimácie u navrhovateľa má pre neho doživotné následky. Podľa súdu už len samotné vedenie
(akéhokoľvek) trestného stíhania voči osobe zanechá (a najmä u osôb labilnejšej povahy) na jeho
psychike určité následky. Tým, že v prípade zásahu do osobnostných práv treba každý prípad
posudzovať individuálne (okrem iného) aj s prihliadnutím k osobe poškodeného, mal súd za to, že aj

vedenie trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa spôsobilo taký zásah
do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý si vyžadoval priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj k tomu, že navrhovateľ bol pre skutok pre ktorý sa
voči nemu viedlo trestné stíhanie právoplatne oslobodený a nikdy predtým sa nedopustil protiprávneho
konania, práve naopak bol v práci hodnotený veľmi kladne.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy v priznanej výške 5.000 euro bolo teda preukázanie zásahu
trestného stíhania najmä čo sa týka pracovnej oblasti navrhovateľa (kde v očiach bývalých kolegov
sa naďalej prejavuje tendencia považovať navrhovateľa za úplatného a neschopného). Zároveň
navrhovateľ bol po celé 4 roky vedenia trestného stíhania vystavený stresu, úzkosti a frustrácii,
čo malo za následok to, že sa uzavrel do seba a odmieta komunikovať s okolím. Súd spomedzi

okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do
mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti.
Navrhovateľboltotižvrozporesoskutočnosťouoznačenýza„páchateľaprotiprávnejčinnostizávažnéhocharakteru,ktorájevšeobecnepovažovanázaprotispoločenskúanemorálnuaakotakájespoločnosťou
odsudzovaná (najmä v dnešných spoločenských podmienkach, keď dôvera v políciu je na veľmi nízkej
úrovni). Dôležitou skutočnosťou je aj to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi tým, že sa

voči nemu celé 4 roky viedlo trestné stíhanie pre závažný a morálne odsúdeniahodný trestný čin (najmä
v súčasných podmienkach vnímania korupcie), odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy.
Doposiaľ totiž navrhovateľovi nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia
sa. Preto súd považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za
primeranú.

Vo zvyšku súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, pretože vzhľadom na výsledky
dokazovania považoval nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 euro, vzhľadom na osobu navrhovateľa,
jeho doterajší život a následky trestným stíhaním spôsobené za primeranú. Výška nemajetkovej ujmy
požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je podľa súdu neprimeraná následkom (je prehnaná),
ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. Súd vo zvyšku nárok na nemajetkovú ujmu zamietol
aj preto, lebo sa nepreukázalo, že by navrhovateľ stratil zamestnanie v priamej príčinnej súvislosti s

trestným konaním vedeným pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, nepreukázalo sa,
že v dôsledku tohto trestného stíhania sa mu zhoršil fyzický zdravotný stav (srdcová hypertenzia),
nepreukázali sa (okrem všeobecných tvrdení svedkov) negatívne dopady na rodinný život navrhovateľa,
ako aj na ďalšie sféry jeho spoločenského pôsobenia (s výnimkou následkov v pracovnej oblasti).
Zároveň súd poznamenáva, že bolo na navrhovateľovi, aby predložil alebo označil dôkazy preukazujúce

nemajetkovúujmuvuplatnenejvýške.Vtomtosmeresúdnemôženahrádzaťjehočinnosťprinavrhovaní
dokazovania (je teda na navrhovateľovi, aby v tomto smere uniesol dôkazné bremeno). Súd mal za to,
že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno len do takej výšky nemajetkovej ujmy, akú mu súd priznal
týmto rozsudkom.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,

podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie tak navrhovateľ, ako aj odporca.

Odporca v odvolaní proti návrhu vyhovujúcej časti prvostupňového rozsudku poukázal na zákonné
predpoklady vzniku práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v

zmysle zák. č. 58/1969 Zb., pričom poukázal na skutočnosť, že pokiaľ navrhovateľ svoje právo na
náhradu škody odvodzuje od rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 8. 3. 2007 sp. zn. 8T 95/02
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 9. 2007 sp. zn. 5To 30/2007, ktorým
bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, nie je v danom prípade u navrhovateľa splnená podmienka
vzniku nároku na náhradu, keď neexistuje nezákonné rozhodnutie a teda ani škoda, ktorá by vznikla v

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Všetky predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu musia byť naplnené súčasne. V tomto prípade o oslobodení
spod obžaloby rozhodol súd, pričom v rámci uvedeného konania neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo
právoplatné a neskôr pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Odporca bol toho názoru,
že trestné konanie prebehlo v súlade s trestným poriadkom a iba samotná skutočnosť, že navrhovateľ

bol spod obžaloby oslobodený, nezakladá automaticky jeho právo na náhradu škody za nezákonné
rozhodnutie. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy odporca poukázal na článok 51 ods. 1 Ústavy
SR, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v článku 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46
tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zákon číslo 58/1969
Zb. náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

neumožňuje. Otázkou práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo 58/1969 Zb. sa zaoberal
už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31. 5. 2007 pod sp. zn. 4Cdo 177/2005, kde
vyslovil právny názor, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno podľa uvedeného
zákona priznať. Súčasne odporca namietol existenciu príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení
obvinenia zo dňa 22. 10. 2003 a navrhovateľom uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy.

Mal za to, že pokiaľ navrhovateľ utrpel ujmu v oblasti pracovnej a profesijnej, tak nie v príčinnej súvislosti
s trestným stíhaním, ale predovšetkým v súvislosti s jeho vlastným konaním, pre ktoré bol následne
prepustenýzoslužobnéhopomeru.Navrhovateľsapredsadopustilhrubéhoporušeniaslužobnejprísahy
a služobnej disciplíny a to tým, že v protiklade s platnou právnou úpravou podstatným spôsobom
pozmenil obsah zápisníc v jemu pridelenom vyšetrovacom spise, čím umožnil podozrivým osobámvyhnúť sa trestnej zodpovednosti a nepostupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci,
čím inému zadovážil neoprávnený prospech. Odporca mal za to, že toto konanie navrhovateľa bolo
hlavnoupríčinoutoho,žedošloknegatívnymnásledkomvoblastijehopracovnéhoaprofesijnéhoživota.

Súčasne odporca zotrval na tom, že navrhovateľ svojim konaním prispel k tomu, že trestné stíhanie proti
nemu bolo začaté, vzhľadom na konštatovanie súdu, že navrhovateľ ako verejný činiteľ vykonával svoju
právomoc spôsobom odporujúcim zákonom. Na základe uvedeného mal odporca za to, že súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej návrhu vyhovujúcej časti zmenil tak, že návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietne.

Navrhovateľ v odvolaní voči zamietajúcej časti prvostupňového rozsudku namietal neúplné zistenie
skutkového stavu veci, keď súd prvého stupňa vychádzal len z personálneho rozkazu ministra vnútra
č. 658, na základe ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného
zboru. Skutočným dôvodom prepustenia navrhovateľa bolo jeho trestné stíhanie a nie hrubé porušenie
služobných povinností. Rozhodnutie prvostupňového súdu vychádzalo tiež z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď vo svojom odôvodnení vo veci náhrady škody vo výške 79.069,35 euro sa odvoláva

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Sž 55/2004, kde sa konštatuje, že k prepusteniu
navrhovateľa zo služobného pomeru došlo na základe personálneho rozkazu, a teda neexistuje priama
príčinná súvislosť medzi prepustením navrhovateľa zo služobného pomeru a vedením trestného stíhania
voči jeho osobe. V personálnom rozkaze sa pritom jasne hovorí, že navrhovateľ bol prepustený zo
služobného pomeru na základe jeho trestného stíhania. Navrhovateľovi sa nepodarilo opätovne vstúpiť

do radov polície, keď jeho návrhu na obnovu správneho konania nemohlo byť vyhovené, keď tento návrh
nebolo možné podať v lehote troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľ
vychádzal z dikcie ustanovenia § 21 zák. č. 58/1969 Zb. a zastáva názor, že náhrada škody v uplatnenej
výške bola oprávnená. Bol toho názoru, že mu uznesením o vznesení obvinenia ako aj následným
trestným stíhaním bola spôsobená škoda aj vo forme vynaložených prostriedkov na právne zastúpenie v

trestnomkonanívcelkovejvýške1.127eura,nielenvpriznanejvýške638,88eura.Navrhovateľpredložil
súdu všetky doklady ohľadne jeho právneho zastúpenia, nerozumel preto, prečo bola priznaná len nižšia
suma. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa vychádzal z
lekárskeho potvrdenia všeobecnej lekárky, a nie kardiológa E.. U. zo 17. 4. 2012, kde sa konštatuje,
že prepustenie zo zamestnania môže mať nepriaznivý vplyv na liečbu vysokého tlaku. Navrhovateľ tiež

poukázal na to, že celú situáciu ťažko znášal a podľa výsledkov vykonaného dokazovania plánoval aj
rozvod manželstva. Navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti zmeniť a priznať
mu náhradu škody v celej uplatnenej výške, náhradu nemajetkovej ujmy priznať vo vyššom rozsahu,
ako to realizoval súd prvého stupňa.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril písomne navrhovateľ, poukázal na skutočné dôvody svojho prepustenia

zo služobného pomeru, ktorým nebolo porušenie služobných povinností, ale existencia trestného
stíhania, ktoré bolo nedôvodné, odvolanie odporcu považoval za zavádzajúce.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p., doplnil dokazovanie oboznámením listinných
dôkazovavýsluchmiúčastníkov,dospelpritomkzáveru,žeodvolanienavrhovateľabolosčastidôvodné,

odvolaniu odporcu vyhovieť nebolo možné.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát

zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (§ 1 ods. 2 cit. zákona).

Podľa § 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú
účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 cit. zákona, ak nejde o prípady hodného osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto
rozhodnutiebolonazákladeopravnéhoprostriedku(§3)zrušenéalebozmenené(§4ods.2cit.zákona).

Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená
nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. So zreteľom na citované ustanovenie § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. uvedený predpoklad je splnený len vtedy, ak príslušné rozhodnutie bolo zrušené alebo

zmenené; dovtedy nemožno nárok na náhradu škody uplatniť. Zákonnosť rozhodnutia nie je teda možné
riešiť v konaní o náhradu škody ako predbežnú otázku. V súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia,
ktoré je predbežne vykonateľné, prichádza do úvahy - ako výnimka z ustanovenia § 4 ods. 1 - aplikácia
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej
takýmto uznesením môže dôjsť aj v prípade, že došlo k oslobodeniu spod obžaloby takto obvinenej

a následne obžalovanej osoby. Judikatúra (porovnaj napr. R č. 35/1991) ustálila, že oslobodenie spod
obžaloby z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia.

Uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine
obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný

čin (ak na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný
určitou osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o
vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé
dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení
obvinenia rovnaký význam.

Podľa § 5 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 58/1969 Zb. o náhrade škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe nemá právo na náhradu škody ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že
pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej
predĺženia; ani ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené
len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo

že trestný čin bol amnestovaný.

Podľa § 6 ods. 3 písm. a/ a b/ tohto zákona o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím o treste nemá
právo na náhradu škody ten, kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne alebo proti komu bolo neskoršie
trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po právoplatnosti pôvodného
rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný trest uložený.

So zreteľom aj na systematický výklad (prihliadnutie na cit. úpravu v ustanoveniach § 5 ods. 2 písm. a/ a
b/ a § 6 ods. 3 písm. a/ a b/ tohto zákona, ktoré ustanovenia stanovujú prípady, kedy právo na náhradu
škody neprichádza do úvahy) a na analogické použitie uvedených ustanovení na riešenú právnu vec
(ako výnimiek - negatívne vymedzenie, kedy nemá spod obžaloby oslobodená osoba právo na náhradu
škody), je treba uzavrieť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod

obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal
iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to, že nie je

zatrestnýčintrestnezodpovedný,resp.žemubolaudelenámilosťalebožetrestnýčinbolamnestovaný.

Navrhovateľ bol v danom prípade oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom. Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je možno teda posúdiť podľa ustanovenia §

1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. Tento zákon sledoval, aby majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Ak preto proti navrhovateľovi bolo
vznesené obvinenie, nie je na ňom, aby niesol materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia (trovyvynaložené na svoju obhajobu), keď sa neskôr ukázalo uvedené obvinenie nesprávnym a trestné
konanie sa skončilo tak, že na navrhovateľa treba pozerať ako na nevinného.

Právo na náhradu škody podľa § 1 - 4 zák. č. 58/1969 Zb. spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia

nemá okrem iného ten, kto si obvinenie zavinil sám. Zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej
alebo nedbanlivostnej) na zahájení trestného stíhania voči nemu (t. j. na vydaní uznesenia o vznesení
obvinenia) znamená, že obvinený svojím zavineným konaním prispel k tomu, že trestné stíhanie voči
nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k zahájeniu trestného stíhania
proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného

je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť
skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred zahájením
trestného stíhania, resp. v jeho priebehu, predovšetkým jeho postoji voči orgánom činným v trestnom
konaní, teda v tom, či svojim konaním či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie
muselo byť začaté. Nejde teda o to, či obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým
vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil

postup orgánov činných v trestnom konaní pred zahájením trestného stíhania alebo v jeho priebehu
tak, že bez tohto konania by k zahájeniu či pokračovaniu trestného stíhania nedošlo, a to napríklad
uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu,
ktoré objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už
tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie voči nemu začaté.

Predmetom odvolacieho konania bolo i právne posúdenie otázky, či navrhovateľovi vznikol ním
uplatnený nárok na náhradu aj nemajetkovej ujmy, keď zák. č. 58/1969 Zb. uvedený nárok neupravoval.

Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku teda bola otázka, či v súvislosti so
zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 22.10.2003) podľa zák. č. 58/1969 Zb., možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, proti komu bolo vedené nezákonné trestné stíhanie.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že medzi prípady vadného
obmedzovania osobnej slobody, patria aj prípady, v ktorých sú podmienky zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zák. č. 58/1969 Zb., keďže daný zákon sankcionuje
zodpovednosť štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným

stíhaním, ktoré skončilo pre obžalovaného oslobodzujúcim rozsudkom.

Podľa § 17 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odvolací súd je toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s
článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom

46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, i keď nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb. nevznikol.

Trestné stíhanie nesporne predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného

čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu
súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon
uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé
vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

Odvolací súd považuje za správny právny názor odvolateľa, podľa ktorého v prejednávanej veci
aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania neumožňuje. Z ustanovenia § 20 tohto zákona
v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to,
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za škodu ujma,

ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamenázmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne
vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nezväčšení
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne očakávať s ohľadom

na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa
nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj s výnimkou škody spôsobenej
niektorým trestným činom korupcie.

Podľa názoru odvolacieho súdu i keď zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

neupravoval, tento nárok navrhovateľovi vznikol, nakoľko správne uplatnený nárok bolo potrebné
posúdiť aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len "Dohovor"), ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných
práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný
súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za

predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku.

Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné trestné stíhanie zaručuje nielen vnútroštátna
úprava-vprejednávanejvecizákonč.58/1969Zb.(vsúčasnejdobeužnahradenýzákonomč.514/2003
Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru.

Čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch
obdobných, prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
alebo nezákonným rozhodnutím a nakoľko Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj
nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou

úpravou. Ak teda prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľovi je možné priznať nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa aj zákona č. 58/1969 Zb., odvolací súd dodáva, že aj v spojení s čl.
46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol vecne správne, pričom odvolací súd sa stotožnil aj s
výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal, keď ju považoval
za primeranú zásahu, ktorý bol navrhovateľovi v každej sfére jeho osobného života spôsobený.

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku tak v časti existencie nároku na náhradu
škody, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, v podrobnostiach na toto odôvodnenie poukazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.). V danom prípade súd prvého stupňa správne konštatoval existenciu nároku z nezákonného
trestného stíhania, tieto správne odlíšil od nárokov uplatnených v súvislosti s prepustením navrhovateľa

zo služobného pomeru, ktoré nebolo vyhodnotené oprávneným orgánom ako nesprávne či nezákonné,
nemohlomaťtedazanásledokvznikškodynastranenavrhovateľa.Rovnakosúdprvéhostupňasprávne
postrehol a vyhodnotil, aké následky, resp. aký zásah nastal u navrhovateľa v súvislosti s trestným
stíhaním (ktoré predchádzalo jeho prepusteniu zo služobného pomeru z časového hľadiska) a doposiaľ
žiadna satisfakcia za toto navrhovateľovi poskytnutá nebola, aj z ktorého pohľadu je stanovená náhrada

nemajetkovej ujmy priznaná celkom namieste, výška tejto bola rovnako určená správne a citlivo.

Ohľadom samotnej výšky náhrady škody, predstavujúcej náklady na obhajobu, došlo zo strany súdu
prvého stupňa k pochybeniu pri preberaní údajov z dokladov vyúčtovania, keď skutočná suma
navrhovateľom uhradená advokátovi bola vo výške 28.957,10 Sk (961,20 eura), nie 19.247,10 Sk
(638,88 eura), ktorá suma priznaná súdom prvého stupňa predstavovala len doplatok po úhrade

preddavku 6.990 Sk u advokáta JUDr. Vanka, v súvislosti s trestným konaním bola navrhovateľom
vynaložená i suma 2.720 Sk. Ďalšia suma zaplatená za právne služby (D.. Č. vo výške 5.000 Sk) už bola
v súvislosti s obranou voči personálnemu rozkazu MV SR ohľadne prepustenia zo služobného pomeru,
kde navrhovateľ úspešný nebol, neboli teda podmienky pre priznanie náhrady aj v tejto časti.

Z vyššie uvedeného dôvodu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

týkajúcej sa náhrady skutočnej škody podľa § 220 O.s.p. zmenil a navrhovateľovi priznal náhradutrov obhajoby zodpovedajúcej výške vyplývajúcej z listinných dokladov, ktoré boli oboznámené pred
odvolacím súdom, vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z hľadiska
vecnej správnosti tohto, podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 O.s.p., keď
každý z účastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.