Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108200659
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7108200659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej, v právnej veci žalobcu I. P., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcehovP.,E.Č..XX,zastúpenéhoD..O..S.U.,advokátomsosídlomvP.XXXXXXXXXXXXXXXU.,
P. Č.. XX, proti žalovanému T.E. H. E. P. J..S..Z.. so sídlom v P., D.É. F. Č.. XX, o zaplatenie 414,92 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 27. novembra
2013 č.k. 40C 18/2008-153 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho zamietavom výroku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 215,52
eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol, v časti prevyšujúcej

zaplatenie 403,37 eura konanie zastavil a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodol tak o žalobe (doručenej súdu dňa 25.5.2006), ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 414,92 eura (12.500,-Sk), predstavujúcej sumu zaplatenú
ním dňa 3.11.2005 žalovanému na základe jeho vynútenia bezprávnou vyhrážkou, ktorou podmienil
uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. XX v P. F. E. Č.. XX, ktorého bol nájomcom. Pretože
žalobca vzal dňa 10.11.2013 v časti istiny prevyšujúcej sumu 403,37 eura návrh späť, podľa ust. § 96
ods. 1,2 O.s.p. konanie v tejto časti (t.j. v časti o zaplatenie 11,55 eura) so súhlasom žalovaného zastavil.

Vychádzal zo zistenia, že E. P. ako vlastník bytu na E. Č.. XX v Košiciach, v správe právneho
predchodcu žalovaného (T. H. E. P., H. Z. E. P.), prenajalo označený byt nájomcom W. P. a jeho
manželke E. P., nar. XX.X.XXXX, ktorá sa po smrti manžela stala jeho výlučnou nájomkyňou. Do bytu
k nej sa v roku 1992 nasťahoval žalobca, zostal v ňom bývať aj po jej smrti dňa 22.10.1997, pričom
platby za jeho užívanie poukazoval nepravidelne, nakoľko ho právny predchodca žalovaného odmietol
uznať za nájomcu a vystavoval všetky listiny na meno I. P. (minimálne do roku 2002). Potom, ako
rozsudkom zo dňa 11.6.2004 č.k. 15C 493/02-22, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.8.2004, bol

návrh žalovaného na vypratanie predmetného bytu žalobcom zamietnutý s odôvodnením, že žalobca
splnil zákonné podmienky prechodu nájmu bytu, vlastník bytu uzatvoril dňa 8.12.2004 so žalobcom
nájomnú zmluvu v zmysle § 706 Občianskeho zákonníka. Žalobca následne požiadal o uzavretie zmluvy
o prevode jeho vlastníctva, na základe čoho právny predchodca žalovaného vyčíslil nedoplatok na
nájomnom a službách spojených s bývaním v označenom byte na sumu 403,37 eura (12.151,90 Sk),
ktorý špecifikoval ako poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile za každý začatý deň omeškania z
nezaplateného nájomného v sume 199,-Sk za mesiac 7/1997 (od 11.8.1997 do 31.5.2003), za mesiac8/1997 (od 11.9.1997 do 31.5.2003), za mesiac 11/1997 (od 11.12.1997 do 31.5.2003), za mesiac
12/1997 (od 11.1.1998 do 31.5.2003), za mesiac 9/1998 (od 11.10.1998 do 31.5.2003), za mesiac
1/1999 (od 11.2.1999 do 31.5.2003), za mesiac 7/1999 (od 11.8.1999 do 31.5.2003), za mesiac 8/1999

(od 11.9.1999 do 31.5.2003), za mesiac 11/1999 (od 11.2.1999 do 31.5.2004), ako i z vyúčtovania
poskytnutých služieb za rok 1997 (od 29.11.1998 do 31.5.2003) v sume 3.641,46 Sk a z vyúčtovania za
rok 1999 (od 1.7.2000 do 31.5.2003) vo výške 279,30 Sk. Keďže zaplatením tohto nedoplatku podmienil
uzavretie zmluvy, dňa 21.10.2005 zaplatil žalobca žalovanému sumu 414,92 eura (12.500,-Sk).

Po právnom posúdení veci podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu

22.10.1997, podľa § 685 ods. 1, § 696 ods. 1 a 2, § 697, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
§ 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008 dospel k záveru, že žalobca
nebol povinný uhrádzať platby splatné do 22.10.1997, pretože nebol právnym predchodcom pôvodného
nájomcuanájomcomoznačenéhobytusastalaždňom22.10.1997,t.j.kudňusmrtipôvodnejnájomkyne
E. P., kedy v súlade s § 706 Občianskeho zákonníka nastali účinky prechodu nájmu a nebolo ani
potrebné, aby ktokoľvek vykonal akýkoľvek právny úkon a stanovil okamih, ku ktorému sa tieto práva

nadobúdajú, keď okamih, ku ktorému sa tieto práva nadobúdajú, je okamih nájomcovej smrti. Na základe
uvedeného potom vyvodil, že žalobca zaplatil žalovanému (jeho právnemu predchodcovi) bez právneho
dôvodu spolu 215,52 eura (6.492,80 Sk), z toho sumu 51,68 eura (1.557,-Sk), zaplatenú právnemu
predchodcovi žalovaného dňa 20.3.1998, ktorej účel nebolo možné identifikovať a tiež sumu 163,84
eura (4.935,80 Sk). Pokiaľ totiž žalobca zaplatil poplatok z omeškania z nezaplateného nájomného

za mesiace júl a august 1997, zaplatil ho bez právneho dôvodu, keďže pohľadávka žalobcu titulom
zaplatenia nájomného za mesiac júl 1997 (1.054,20 Sk) a august 1997 (1.038,78 Sk) je pohľadávkou,
ktorá prechádza na právnych nástupcov poručiteľa a nedôvodne zaplatil i poplatok z omeškania z
vyúčtovania za rok 1999 (279,30 Sk) i poplatok z omeškania z vyúčtovania služieb poskytnutých za
rok 1997 v rozsahu 2.563,53 Sk, t.j. sumy vyčíslenej ako rozdiel sumy 1.077,93 Sk a ním zaplatenej

sumy 3.641,46 Sk. Uzavrel totiž, že žalobca bol povinný zaplatiť len pomernú časť vyúčtovania za rok
1997 (za obdobie od 22.10.1997 do 31.12.1997), t.j. istinu 262,27 eura (1.077,93 Sk), nezaplatením
ktorej sa dostal do omeškania od 29.11.1998 (do 31.5.2003), keďže žalobca v zmysle podpisovej
listiny predmetné vyúčtovanie prevzal dňa 28.10.1998 a svoje tvrdenie o prevzatí a podpísaní tohto
vyúčtovania až v roku 2005, nepreukázal.

Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že žalobca bol počnúc dňom
22.10.1997 povinný plniť si svoje povinnosti zo zmluvy o nájme, t.j. platiť nájomné a úhrady spojené
s užívaním bytu, s tým, že žalobca bol povinný uhrádzať mesačné zálohové predpisy v zmysle jemu
známej výšky mesačného zálohového predpisu, teda vo výške 199,- Sk mesačne, keďže žalovaný
nevyhotovoval mesačne zálohové predpisy na meno žalobcu a nedoručoval mu ich, resp. ich doručenie

žalobcovi nepreukázal. Pretože si túto svoju povinnosť žalobca plnil nepravidelne, a nesplnil si ju za
mesiac november a december 1997, september 1998, január, júl, august a november 1999, nesplnením
tejto svojej povinnosti sa dostal do omeškania a preto bol povinný platiť poplatok z omeškania, ktorý
žalovaný vyčíslil z dlžných súm spolu vo výške 6.138,17 Sk.

Výrok o trovách konania odôvodnil použitím § 153 ods. 3 O.s.p., s poukazom na zložitosť veci.

Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal včas odvolanie žalobca z
odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Navrhol zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania za zásadné označil právne posúdenie skutočnosti, či v rozhodnom období,
za ktoré si žalovaný vyúčtoval poplatok z omeškania, existoval medzi účastníkmi zmluvný vzťah, t.j.

zmluva o nájme bytu. V tejto súvislosti namietol správnosť aplikácie ust. § 706 Občianskeho zákonníka
a záver súdu prvého stupňa, že žalobca sa stal nájomcom predmetného bytu dňom smrti pôvodnej
nájomkyne E. P., a to ku dňu jej smrti 22.10.1997, na základe ktorého potom nesprávne vyvodil, že
bol vzhľadom na nezaplatenie niektorých úhrad mesačného nájomného povinný z dôvodu omeškania
uhrádzať aj zákonný poplatok z omeškania tak, ako keby mal riadne uzavretú písomnú zmluvu o

nájme bytu. Takéto právne posúdenie označil za nesprávne, zjavne nespravodlivé a pozitivistický výkladpráva prvostupňovým súdom za rozporný so základnou zásadou občianskeho súdneho konania, a to
zásadou spravodlivosti. Poukazom na Ústavným súdom SR vyslovený názor o povinnosti všeobecného
súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolností súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu

dobrých mravov, výkon práva žalovaného, t.j. uplatňovanie si nároku na poplatok z omeškania v čase,
kedy popieral jeho právo byť nájomcom, označil za zjavne v rozpore s dobrými mravmi, vykonaný
výlučne s cieľom postihnúť ho s čo najvyššími sankciami ako odplatou za to, že v konaní o vypratanie
predmetného bytu v konečnom dôsledku nebol úspešný, a zároveň v situácii, ak po celú dobu od
úmrtia pôvodnej nájomkyne (t.j. od 22.10.1997 do 8.12.2004) odmietal s ním komunikovať a poskytnúť

mu akékoľvek informácie, pretože popieral akékoľvek jeho právo na nájom bytu, no súčasne si však
počas celého tohto obdobia vo svojom účtovníctve evidoval nárok na zaplatenie poplatku z omeškania,
ako keby bol riadnym nájomcom s platnou písomnom nájomnou zmluvou. Trval na tom, že žalovaný
mohol evidovať jeho dlh iba titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania predmetného bytu
bez riadne uzavretej písomnej nájomnej zmluvy, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol
zamietnutý návrh na vypratanie bytu. Pretože podľa žalobcu si mohol žalovaný až do uzavretia nájomnej

zmluvy v roku 2004 uplatniť iba zákonný úrok z omeškania, výkonom práva žalovaného v rozpore s
dobrými mravmi došlo k neprimeranému zvýšeniu tejto sankcie na jeho úkor, keď naviac splatnosť
záväzku vzniknutého z titulu vydania bezdôvodného obohatenia môže vzniknúť až po doručení výzvy
na zaplatenie a nedodržaní lehoty na zaplatenie, a nie automaticky každý mesiac ako pri poplatku z
omeškania z dôvodu neuhradenia zmluvne dohodnutého nájomného, ale jeho splatnosť je vždy viazaná

na nedodržanie lehoty na zaplatenie. Pretože nárok na zaplatenie nedoplatkov a sankcií za omeškanie
si žalovaný voči nemu uplatnil až v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 14C 794/02,
mal za to, že až od toho okamihu mohol byť voči nemu uplatňovaný nárok na zaplatenie sankcie vo
výške zákonných úrokov z omeškania.

Žalovaný navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Označil odvolanie

žalobcu za účelové a za správny právny názor prvostupňového súdu, že v posudzovanej veci došlo
okamihom smrti bývalého nájomcu k prechodu nájmu označeného bytu, s čím sa stotožnil a po
právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I č.k. 15C 493/02-22 umožnil
žalobcovi prevod sporného bytu do osobného vlastníctva za podmienky úhrady všetkých vzniknutých
nedoplatkov vrátane príslušenstva. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa

25.7.2003 sp. zn. 26Cdo 1056/2002 a na skutočnosť, že žalobca mal vedomosť o svojej povinnosti,
pretože mu poukazoval nepravidelne nájomné i úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, čo
potvrdil i v konaní o vypratanie bytu, v priebehu ktorého tvrdil, že od roku 1993 v celom rozsahu za
pôvodného nájomcu platil všetky platby spojené s užívaním označeného bytu. Mal pritom za to, že na
žalobcumaliprejsťvšetkyprávaapovinnostiznájmuvyplývajúce,tedaajnedoplatokzarok1997,keďže

tu existovala právna skutočnosť, vedenie spoločnej domácnosti podľa § 115 Občianskeho zákonníka.
Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu o porušení zásady spravodlivosti napadnutým rozsudkom i s jeho
tvrdeniami o rozpore s dobrými mravmi, resp. uplatňovania akejsi odplaty za neúspešné konanie o
vypratanie bytu a zdôraznil, že v danom prípade nedošlo ani k bezprávnej vyhrážke, ani k žiadnej inej
hrozbe, žalobca bez námietok celý dlh uhradil a E. P. podalo návrh na vklad v prospech žalobcu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za
dodržania podmienok ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Žalobca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. že rozhodnutie
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
tomuto odvolaciemu dôvodu možno uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku
ktorémudochádzavtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,aleboaksíceaplikovalsprávnyprávny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, prípadne zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k
záveru, že v prejednávanom prípade žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je naplnený. Odvolacie
námietky žalobcu nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku v jeho napadnutej časti. Súd

prvého stupňa totiž vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na
skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli. Vykonané dokazovanie následne vyhodnotil
podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane
toho, čo uviedli účastníci. Na základe takto dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne

posúdil, na danú vec aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vo veci správne rozhodol.
Rozsudok je v jeho zamietavom výroku vecne správny a preto je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1
O.s.p.).

Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody tejto časti napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu

odvolací súd považuje za potrebné dodať:

Žalobca v odvolaní namietal správnosť aplikácie ust. § 706 Občianskeho zákonníka súdom prvého
stupňa pri posudzovaní jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného a jeho záver, že
sa stal nájomcom označeného bytu dňom smrti pôvodnej nájomkyne Márie Kissovej, a to ku dňu jej smrti
22.10.1997. Za zásadné pre rozhodnutie označil pritom právne posúdenie skutočnosti, či v rozhodnom

období, za ktoré si žalovaný vyúčtoval poplatok z omeškania, existoval medzi účastníkmi zmluvný vzťah,
t.j. zmluva o nájme bytu.

Podľa § 685 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou
prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania.

Ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými
nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej
domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o
spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej
domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt (§ 706 ods.1 Občianskeho zákonníka).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že prechod práva nájmu bytu nastáva priamo zo zákona a na prechod
práva sa nevyžaduje žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo právo z osoby pôvodného
nájomcu a prenajímateľom. Najmä netreba uzavrieť novú nájomnú zmluvu. Osoba, na ktorú prešlo právo
nájmu, vstupuje totiž zo zákona do všetkých práv a povinností spojených s nájmom bytu, vstupuje teda
do nájomnej zmluvy.

Záver súdu prvého stupňa, že žalobca sa stal nájomcom označeného bytu dňom 22.10.1997, t.j. ku dňu
smrti pôvodnej nájomkyne E. P., kedy v súlade s § 706 Občianskeho zákonníka nastali účinky prechodu
nájmu, je tak správny a súladný s ustálenou súdnou praxou (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo 50/2007).

Vzhľadom na uvedené možno potom konštatovať, že žalobca neopodstatnene namietal, že žalovaný

(eventuálne jeho právny predchodca) mohol evidovať jeho dlh iba titulom bezdôvodného obohatenia, a
to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na vypratanie označeného bytu
a až do uzavretia nájomnej zmluvy v roku 2004 uplatniť iba zákonný úrok z omeškania.Vo vyššie uvedených súvislostiach nemožno totiž prehliadnuť, že platenie nájomného patrí medzi
základné povinnosti nájomcu bytu. Nájomca je povinný užívať byt, spoločné priestory a zariadenie domu
riadne a riadne požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu (§ 689 Občianskeho

zákonníka). Splnenie tejto povinnosti nemožno pritom podmieňovať tým, či prenajímateľ plní svoju
povinnosť zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu (§ 687 ods.
1 Občianskeho zákonníka) a bez právneho významu je i skutočnosť, že sa žalovaný domáhal voči
žalobcovi vypratania označeného bytu. Uvedená povinnosť prenajímateľa v zmysle § 687 ods. 1
Občianskeho zákonníka a povinnosť nájomcu platiť nájomné nemajú totiž povahu vzájomných záväzkov

(§ 560 Občianskeho zákonníka) a ich plnenie preto nemožno vzájomne viazať, keďže Občiansky
zákonníkposkytujenájomcovisamostatnéprávneprostriedkyktomu,abysadomáhalplneniapovinností
prenajímateľa. Možno tiež pripomenúť, že pokiaľ dôjde k prechodu nájmu bytu, je vzhľadom na charakter
nájomného vzťahu ako vzťahu záväzkového, následne iba na zmluvných stranách, teda prenajímateľovi
a nájomcovi, ako si ďalej upravia nájomné práva a povinnosti, pričom vylúčená nie je ani novácia
doterajšej nájomnej zmluvy.

Tiež ďalšiu koncipovanú námietku žalobcu o výkone práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 Obcˇianskeho zákonníka, pokiaľ si voči nemu uplatňoval nárok na poplatok
z omeškania z oneskorene zaplateného nájomného a vyúčtovaných služieb, nemožno posudzovať
oddelene od vyššie uvedeného esenciálneho prvku základu nájomného vzťahu účastníkov a je zjavné,
že žalobcom dovolávaný zákaz výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi sa v danom prípade uplatniť

nemôže. Ak totiž nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do
piatichdnípojejsplatnosti,jepovinnýzaplatiťprenajímateľovipoplatokzomeškania(§697Občianskeho
zákonníka), a to vo výške určenej ust. § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V danom prípade výkon
práva žalovaného vylučuje v zmysle zásady neminem laedit, qui iure sui utitur protiprávnosť, pretože
smerovalkuskutočneniucieľasledovanéhouvedenouprávnounormou(§697Občianskehozákonníka),

a to i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej ujmy na strane ďalšieho
účastníka právneho vzťahu (žalobcu). V konaní pritom nebolo preukázané (a v priebehu konania
na prvom stupni ani účastníkmi tvrdené), že by žalovaný prostredníctvom realizácie namietaného
správania, inak právom dovoleného (uplatnenie nároku na poplatok z omeškania z oneskorenej úhrady
nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním označeného bytu), sledoval poškodenie žalobcu

a dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo pre neho vedľajšie a
bez významu.

Je nepochybné, že pri nachádzaní práva je určujúce nevyhnutne vychádzať z individuálnych okolností
každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach a posudzovať ich tiež
cez prizmu kogentného ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka, ktoré je odrazom požiadavky

spravodlivého riešenia a zásady spravodlivosti. Na podklade vyššie uvedeného však dôvod k záveru o
porušení zásady spravodlivosti súdom prvého stupňa nesprávnym právnym posúdením daného prípadu
a vydaním zjavne nespravodlivého rozhodnutia v posudzovanej veci zjavne nie je. Učinené zistenia súdu
prvého stupňa majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne
závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení

ochrany subjektívneho práva oboch účastníkov, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej
dôvery v právo, ako i predvíteľnosti súdneho rozhodnutia.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Pretože rozhodnutím vo veci samej nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151

ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.