Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217283
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217283.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa11.novembra2013,č.k.19C/4/2013-89,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 11. júla 2013, č. k. 19C/4/2013-89 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa
žalobou zo dňa 28. 09. 2012, podanou prostredníctvom právneho zástupcu, domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 2.970,90 eura titulom majetkovej škody a sumy 594,18 eura titulom

nemajetkovej ujmy ktorú odôvodnil tým, že žalobca navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka X. Q. a
vymôcť pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4371276.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30. 01. 2011 (konanie sa začalo dňa 13. 05. 2010), teda k

rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie
o viac ako 262 dní). Nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Súd prvého stupňa poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom žalovaný žiadal žalobu
zamietnuť z dôvodu, že je zmätočná, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne
dôkazy, žiadne dôkazy však sám nepredložil, nepodnikol žiadne kroky pre odstránenie neželaného stavu

v prieťahoch v konaní. Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žaloba je podaná predčasne,
keď neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Uviedol, že
žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23. 04. 2012, pričomuž 27. 09. 2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že ju nepodal po uplynutí 6
mesačnej lehoty, ale skôr. K postupu súdu žalovaný uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie
exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak

exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01. 06. 2011 pätnásťdňová
lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonania exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,

že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Posúdenie veci a
vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietne a proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Lehota

15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia
a 15 dňová lehota sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu (okrem titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Ak ho súd nepoverí, 15 dňová
lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom
konaní by súd mohol vychádzať len vtedy, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia

sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí
vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má
zanásledokprieťahyvkonaní,príp.vprávoplatnomrozhodnutíEurópskehosúdupreľudsképrávaalebo
právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Žalovaný namietal aj premlčanie
návrhu, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť k období pred dňom 23.

04. 2009, teda tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Žalobca
nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, nepreukázal
anivymožiteľnosťpohľadávky,vznik,anivýškuškody.Vychádzajúczozákladnejcharakteristikypríčinnej
súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku podľa žalovaného nemožno tvrdiť,
že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že by

v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma,
či majetková škoda.
Z vykonaného dokazovania a v jeho rámci z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn.
7Er/459/2010 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal
súdny exekútor na súd dňa 16. 07. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa

13. 05. 2010. Súd dňa 12. 08. 2010 vyzýval súdneho exekútora na predloženie Zmluvy o úvere, ktorá
bola súdu predložená dňa 06. 09. 2010. Súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 19. 10. 2010.
Voči rozhodnutiu odvolanie bolo podané, ktoré bolo vzaté späť, Krajský súd v Nitre odvolacie konanie
zastavil a Uznesením č. k. 7Er/459/2010-45 zo dňa 08. 07. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
03. 07. 2013, exekučné konanie zastavil. Listom zo dňa 30. 08. 2010 sa oprávnený sťažoval na prieťahy

v konaní.
Takto zistený skutkový stav posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení v čase začatia tohto konania a podania návrhu
na vydanie poverenia, podľa § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.
Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym
úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti,
pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,
resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánuštátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3
ústavy („Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“). Právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná
v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v
peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu
k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a

len týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim,
t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Prvostupňový súd
zistil, že žalobca sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody (zoznam podaní je uložený na súdnej správe pod Spr/1001/2012, súd sa s ním oboznámil -
čl. 84 spisu) dňa 25. 09. 2012, pričom podal žalobu na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od

podania tejto žiadosti. Z komunikácie medzi žalobcom a žalovaným súd zistil, akú formu mali žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako ich žalovaný evidoval, na doplnenie akých
náležitostí žalobcu vyzýval, pričom je zrejmé, že žiadosti mali zákonom požadované náležitosti, a preto
žalobu žalobcu nemožno považovať za predčasne podanú. Aj keď žaloba bola podaná pred uplynutím
6 mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o nej už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal nárok žalobcu

a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovaného, a preto
mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, a ani z tohto dôvodu žalobu
nemožno považovať za predčasne podanú.
Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká

škoda vznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti
Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku súd dospel
k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu na vykonanie
exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna lehota na rozhodnutie.

Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so
zákonom, táto činnosť rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje
aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných pre rozhodnutie. V tomto
prípade bola žiadosť o udelenie poverenia doručená súdu 16. 07. 2010 a súd rozhodol 19. 10. 2010,
ktorému rozhodnutiu však predchádzala žiadosť súdu o predloženie zmluvy o úvere. Súd tak rozhodol po

95 dňoch a nie po 262 dňoch, ako je uvedené v návrhu žalobcu a podľa názoru súdu v konaní exekučný
súd rozhodol v primeranej lehote a jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže
žiadosť o udelenie poverenia súd zamietol. Oprávnený podal v exekučnom konaní dňa 30. 08. 2010
sťažnosť na prieťahy v konaní, voči rozhodnutiu súdu podal odvolanie, ktoré zobral späť, KS v Nitre
odvolacie konanie zastavil, následne bola exekúcia právoplatne zastavená a žiadne konanie, v ktorom

by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučný súd
je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá

vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť -rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za
neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak

tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto
právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť

spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami
uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 OSP.
V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,

o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému
právnemu záveru dospel aj najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29. 04. 2013.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd neprihliadal na znalecký posudok č. 1/2013, ktorý si
dal žalobca vypracovať, majúc za to, že znalec riešil otázku právnu, ktorú je oprávnený riešiť súd, a
pretože súd dospel k záveru, že na strane žalovaného konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu, ďalej sa nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej
ujmy, pretože nebol zistený právny základ, a to zodpovednosť žalovaného za škodu.
Odo dňa doručenia rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
oprávnenému (29. 10. 2010) do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
u odporcu neuplynula lehota 3 rokov, súd nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu
spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa odňal

účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,nesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd

nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie

s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil
tým, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Podľa jeho judikatúry zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na
riešenievzniknutejkritickejsituácieanedostatoktakýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinužalobcovi
a to v tejto forme, že on nepresadzoval svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá a nechápe, aký dopad môže mať na výsledok konania
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav

nesústredenejčinnostisúdu,kedysúdvyhodnocovalskutočnosti,ktoréspredmetomkonanianesúviseli.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1)

nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i
len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky
náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, výslovne definovaný, je uvedený len
exemplifikatívne.Zustálenejjudikatúrymožnovyvodiť,žeideotakýúradnýpostup,ktorýniejevsúlades
príslušnou právnou úpravou, teda ide o taký postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo

koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd poznamenáva,
že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie, pretože lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie

poverenia. V preskúmavanej veci súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 16. 07. 2010 na Okresný
súd Levice (exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 13748/09 zo dňa 25. 08. 2009, pričom návrh na vykonanie
exekúcie bol spísaný dňa 13. 05. 2010. Exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol uznesením zo dňa 19. 10. 2010, č. k. 7Er/459/2010-14. Oprávnený

podal odvolanie proti uvedenému uzneseniu, ktoré potom zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením
zo dňa 31. marca 2011, č. k. 9CoE/25/2011-42 odvolacie konanie zastavil. Následne na to exekučný súd
exekúciu zastavil uznesením zo dňa 08. 07. 2011, č. k. 7Er/459/2010-45. Uvedený postup exekučného
súdu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu 15
dňová lehota sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo možno vyvodiť z

gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 44 ods. 1 EP v znení účinnom do 31. 05. 2011.
Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania s cieľom, aby poverenie na vykonanie
exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a aby bolo exekučným titulom priznané
právo efektívne vymožiteľné. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť
v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu

každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na
prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy
a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu sa vzťahovala aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietne žiadosť

exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších
ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v
ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote,
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od
doručeniažiadosti„poveriť“exekútora,abyexekúciuvykonal.Obdobnúparalelumožnonájsťivodvolaní

proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ
Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež
i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, §
95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§
251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto

jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať extenzívnym spôsobom tak, ako to predkladá žalobca.
Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciebolaexekučnýmsúdomzamietnutá,nedošlotakzjehostrany
k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca preto nepreukázal
základ žalobného nároku.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a ním prijatých záverov vyplýva, že
žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. , čím nebol naplnený základný
predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v tomto konaní požadovanú náhradu škody

a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúceho mu z
úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa
ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak stará zásada rímskeho práva: „Ius ex iniuria non orfitur“ (právo nevzniká z bezprávia).

Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.