Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223366
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112223366.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné

námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/238/2012-85 zo dňa 09. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol
návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu v
exekučnom konaní EX/16574/2010, EX/7560/2011, EX/1221/2011, EX/7505/2011, EX/6682/2011,
EX/16084/2012, EX/16482/2010, EX/5965/2011, EX/776/2011, EX/5133/2010, EX/5501/2011,
EX/5644/2011, EX/13677/2012, EX/16691/2010, EX/10826/2010, EX/13081/2010, EX/4826/2011,

EX/7060/2011, EX/8214/2011 vyčíslenú majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Okresný súd postupom
podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania spojil uznesením č. k. 9C/238/2012-60 zo dňa
26. 07. 2013 na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 9C/238/2012 a ďalej sp. zn. 9C/239/2012,
9C/252/2012 až 9C/261/2012, 9C/263/2012, 9C/265/2012, 9C/270/2012, 9C/275/2012, 9C/276/2012,
9C/294/2012 a 9C/309/2012 s tým, že ďalšie konanie viedol pod sp. zn. 9C/238/2012.

Okresný súd z exekučného spisu sp. zn. 1Er/2272/2010 zistil, že dňa 22. 12. 2010 bola súdu doručený
návrh súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý bol zamietnutý 28. 12.
2010. Z exekučného spisu sp. zn. 7Er/93/2011 zistil, že dňa 09. 02. 2011 bol súdu doručený návrh
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý návrh bol zamietnutý 06. 04.
2011. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/1606/2011 zistil, že dňa 21. 07. 2011 bol súdu doručený návrh
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý návrh bol zamietnutý 27. 07.

2011. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/1141/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa
08. 06. 2011 bol zamietnutý 28. 07. 2011. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/2229/2012 zistil, že návrh
súdneho exekútora doručený dňa 27. 08. 2012 bol zamietnutý 04. 09. 2012. Z exekučného spisu sp.
zn. 6Er/759/2010 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa 22. 12. 2010 bol zamietnutý 29.
12. 2010. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/931/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa
17. 05. 2011 bol zamietnutý 16. 06. 2011. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/276/2011 zistil, že návrh

súdneho exekútora doručený dňa 09. 02. 2011 bol zamietnutý 16. 02. 2011. Z exekučného spisu sp.
zn. 4Er/1198/2010 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa 26. 04. 2010 bol zamietnutý 13.10. 2010. Z exekučného spisu sp. zn. 4Er/983/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa
19. 05. 2011 bol zamietnutý 01. 06. 2011. Z exekučného spisu sp. zn. 1Er/987/2011 zistil, že návrh
súdneho exekútora doručený dňa 19. 05. 2011 bol zamietnutý 27. 05. 2011. Z exekučného spisu sp.

zn. 2Er/2193/2012 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa 20. 08. 2012 bol zamietnutý 04.
09. 2012. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/1662/2010 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa
23. 09. 2010 bol zamietnutý 28. 09. 2010. Z exekučného spisu sp. zn. 4Er/1832/2010 zistil, že návrh
súdneho exekútora doručený dňa 20. 10. 2010 bol zamietnutý 09. 12. 2010. Z exekučného spisu sp.
zn. 7Er/221/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa 07. 04. 2011 bol zamietnutý 20. 05.

2011. Z exekučného spisu sp. zn. 2Er/1326/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa 23.
06. 2011 bol zamietnutý 28. 07. 2011. Z exekučného spisu sp. zn. 1Er/1615/2011 zistil, že na návrh
súdneho exekútora doručený dňa 21. 07. 2011 bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané dňa 23.
11. 2011. Z exekučného spisu sp. zn. 1Er/1661/2011 zistil, že návrh súdneho exekútora doručený dňa
28. 07. 2011 bol zamietnutý 29. 07. 2011 a z exekučného spisu sp. zn. 5Er/756/2010 zistil, že na návrh
súdneho exekútora doručený dňa 22. 12. 2010 bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané dňa 07.

11. 2011, keď krajský súd dňa 07. 08. 2011 zrušil predchádzajúce rozhodnutie z 24. 02. 2011, ktorým
exekučný súd návrh na vydanie poverenia zamietol.

Okresný súd zistil, že v exekučných konaniach 2Er/1606/2011, 2Er/2229/2012, 6Er/759/2010,
2Er/276/2011, 4Er/983/2011, 1Er/987/2011, 2Er/2193/2012, 2Er/1662/2010, 1Er/2272/2010 a

1Er/1661/2011 bolo rozhodnuté v lehote 15 dní od doručenia žiadosti.

V exekučných konaniach 7Er/93/2011, 2Er/1141/2011, 2Er/931/2011, 4Er/1198/2010, 4Er/1832/2010,
7Er/221/2011 a 2Er/1326/2011 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.
Zo systematického, jazykového aj gramatického výkladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

účinnom do 31. 05. 2011 vyplýva, že pokiaľ v uvedených konaniach došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, neplatila pre vydanie rozhodnutia 15 dňová lehota. Z toho dôvodu nebol
preukázanýnesprávnyúradnýpostupanebolnaplnenýpredpokladzodpovednostizaškodu,spočívajúci
v nedodržaní lehoty.

V exekučnom konaní 1Er/1615/2011 bol návrh súdneho exekútora doručený 21. 07. 2011, kedy od 01.
06. 2011 došlo k zmene právnej úpravy § 44 ods. 2 exekučného poriadku, podľa ktorej lehota na vydanie
poverenia neplatí, ak sú exekučnými titulmi rozsudky rozhodcovských súdov. V danom prípade lehota
na rozhodnutie súdu nebola stanovená.

Vo všetkých exekučných veciach, ktoré súviseli s predmetom sporu bol dôvodom na odmietnutie vydať
poverenie pre súdneho exekútora nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu
neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním
rozhodcovskej doložky exekučné súdy nepreskúmali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale
realizovali oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnenie posúdiť, či exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. V žiadnej exekučnej veci súd nekonal neprimerane dlho. Po
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora došlo k zastaveniu exekúcie. Z uvedených dôvodov navrhovateľ
nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu ako základnej podmienky zodpovednosti
odporcu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Situáciu zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý rozhodcovskú
doložku formuloval vo svojich zmluvných podmienkach a ktorý spôsobil jej neprijateľnosť. Nebol daný

nárok ani na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal vznik majetkovej škody, z akého
dôvodu sa nemôže domáhať plnenia od povinného na základe žaloby pred všeobecným súdom, keďže
zastavenie exekučného konania zanikla materiálna právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a prekážka
rozsúdenej veci.

Okresný súd súčasne zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej
sťažnosti, s odôvodnením, že vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý nebol nadriadeným súdom z konania
a prejednania veci vylúčený a v návrhu na prerušenie konania nešlo o otázku, ktorú by konajúci súd
nebol oprávnený riešiť.

Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 9 ods. 1, zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.
2 písm. a) a d) Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011. O trovách konaniarozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 2 OSP a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
pretože podľa obsahu spisu mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, OSP)
odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým

upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej

situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť

o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej

situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 OSP). Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe
iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. V tejto súvislosti je zrejmé, že z
dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani

procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol v každej z vecí,
ktoré okresný súd spojil na spoločné konanie, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania tejto veci. Od vydania týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení

tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k
záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,
nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda
dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad
spravodlivéhoprocesucitlivozvažovaťichvzťahvposudzovanýchsúvislostiach.Nezodpovedáprávnym

pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov
je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá
nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch
voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť
nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo

svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je
vzťahomzamestnaneckýmaleboslužobným.Sudcajeprivýkonefunkciesudcunezávislýazákonyainé
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný

postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje
dôvodprevylúčeniezákonnéhosudcuzprejednávaniaarozhodovaniapredmetnejveci.Vtejtosúvislosti
odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z
prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej

veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravnýchprostriedkov,tedanieústavnýsúdvkonaníosťažnosti(sťažnostiach)navrhovateľa.Uvedené
vyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013
zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje súdu konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie

pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 OSP, keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom

je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa 16. 05. 2013, ktoré bolo
doručenénavedomieprávnemuzástupcovinavrhovateľadňa11.júna2013(viďdoručenkunač.l.57,58
spisu), a teda, navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Tútomožnosťnevyužilanipopoučenípodľaust.§120ods.4OSP otom,ževšetkydôkazyaskutočnosti
musí predložil alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo
veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a
dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v

súdenej veci nebol exekučný súd viazaný 15 dňovou zákonnou lehotou, nemal teda za preukázaný
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, v
exekučných konaniach začatých po 01. 06. 2011 neplatí pre exekučný súd na rozhodnutie o podanej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15 dňová lehota (§ 44 ods.

2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011; § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
v znení účinnom od 01. 06. 2011). Preto v prípade, že okresný súd (rovnako ako odvolací súd) z
pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená po 01. 06. 2011 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné

konanie) a exekučný súd písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, uvedený postup a
obdobie od predloženia žiadosti do udelenia poverenia nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávny
úradný postup (prieťahy v konaní). Exekučný súd nebol v tomto prípade viazaný zákonnou 15 dňovou
lehotou na rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože v uvedenom časovom období exekučný súd vykonával preskúmanie formálnej a

materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom predloženého exekučného titulu.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. 05. 2011 vyplýva,
že zákonodarca stanovil lehotu len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade,
že nie sú splnené podmienky pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o

zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 606/2012 - 20
zo dňa 14. 12. 2012, podľa ktorého aj ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v relevantnom čase lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu, alebo

exekučného titulu zo zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný
súd Slovenskej republiky konštatoval, že okresný súd zákonnou 15 dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol
viazaný.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v posudzovanej

veci nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti prípadu, keď tak okresnému ako aj
odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom
podaní a konajúci súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie
objektívne potreboval dlhší čas.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo sňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno
subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti

je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup,
nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd
postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Okresný súd
preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti skúmať
nemusel.

Navrhovateľ nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym
dôvodomzamietnutianávrhu.Napriektomuodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdumožnilúčastníkom
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tvrdenia účastníkov konania
a dôkazy. Vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods.

2 OSP aj správne a presvedčivo odôvodnil.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 80 spisu).
Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 OSP). Okresný súd pri rozhodovaní o

náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 OSP, podľa úspechu v
konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa výsledku odvolacieho konania a
§ 151 ods. 1, ods. 2 OS. Vzhľadom k tomu, že úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania

neuplatnil a z obsahu spisu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.