Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/60/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211208261
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8211208261.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta právnej veci žalobcu: A. F. F., W. X, XXX XX L., proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ul.
Špitálska č. 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, o uloženie povinnosti prideľovať prácu a iné, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 11.12.2013 č.k. 6C/218/2011 - 130, zhodou hlasov

členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že :

„Z a s t a v u j e konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému mu
poskytovať prácu.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :

„ žalobca sa žalobou zo dňa 6.12.2011, doplnenou jeho písomnými podaniami zo dňa 11.4.2012, zo dňa
21.6.2012 a zo dňa 2.3.2013 domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť prideľovať mu prácu
vo vedúcej pozícii v štátnych službách, v mieste jeho trvalého bydliska s tým, že táto práca by mala byť
v úrovni prednostu štátneho úradu s finančným ohodnotením ( platom) na úrovni primátora mesta a to

až do doby jeho nároku na odchod do riadneho dôchodku. Žalobu odôvodňoval tým, že právoplatným
a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 4C 184/89 zo dňa 16.1.1991 v spojení s
konečnýmrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachč.k.18Co25/91-224zodňa19.7.1991bolourčené,že
výpoveď z pracovného pomeru daná mu jeho bývalým zamestnávateľom- Okresným národným výborom
v Bardejove listom zo dňa 14.11.1988 s účinnosťou od 1.3.1989 je neplatná. Tvrdil, že týmto mu
bol priamo zo zákona kontinuálne, spätne a aj do budúcna obnovený jeho pracovný pomer,

avšak jeho faktického naplnenia sa nikdy nedočkal, lebo keď po právoplatnosti uvedených rozsudkov
nastúpildňa2.8.1991doprácenaOkresnýúradvBardejove,ktorýboltohočasupovinnýmsubjektomna
uspokojenie všetkých jeho pracovnoprávnych nárokov a domáhal sa tam prideľovania mu práce titulomtrvaniajehopracovnéhopomeruzozákonavzmysle§61Zákonníkapráce,žiadnaprácazodpovedajúca
jeho možnostiam a schopnostiam mu prideľovaná nebola a po troch dňoch prítomnosti v úrade bol jeho
štatutárom vykázaný na ulicu. Žalobca tvrdil, že práca, na ktorej prideľovanie má v zmysle uvedených

rozsudkov právo, mu nie je prideľovaná dodnes, hoci sa výkonu svojich práv a naplnenia uvedených
rozsudkov opakovane domáhal.

V priebehu konania žalobca prostredníctvom svojich písomných podaní zo dňa 4.8.2013 a zo dňa
8.12.2013 a prednesu na pojednávaní dňa 19.11.2013 svoju žalobu rozšíril aj o ďalšie uplatňované

nároky a to tak, že žiadal, aby žalovanému popri povinnosti prideľovať mu prácu, bola uložená tiež
povinnosť uspokojiť nároky žalobcu, ktoré už konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 4C 263/95 a zaplatiť mu odstupné všetko spolu vo výške 37.000,- eur, ďalej povinnosť vydať
žalobcovi posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktoré vyplývajú z §
20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za
ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13-teho a 14-teho platu, pravidelných i mimoriadnych

odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, tiež povinnosť nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie
a vytrpené psychické útrapy vo výške spolu 400.000,- eur a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty
na dôchodku od roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,- eur.

Súd túto zmenu žaloby v zmysle podaní žalobcu zo dňa 4.8.2013, 8.12.2013 a jeho prednesu na
pojednávaní dňa 19.11.2013 uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 11.12.2013 pripustil, preto
predmetom rozhodovania boli nároky žalobcu v zmysle takto zmenenej žaloby ako sú špecifikované v
predchádzajúcom odseku.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne tak, že o nároku žalobcu na prideľovanie mu práce už bolo
právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 3C/171/2005, preto
je tu prekážka veci rozsúdenej. Podľa žalovaného z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 3C 171/2005-169 zo dňa 21.20.2010 vyplýva, že pracovný pomer žalobcu zanikol likvidáciou
bývalého Okresného národného výboru, pričom povinnosti tohto zamestnávateľa neprešli na bývalý

Okresný úrad, ani na ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem
miestnej štátnej správy. Uviedol, že ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom neboli
na Slovenskú republiku ani na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prenesené povinnosti
zamestnávateľa žalobcu, preto označený žalovaný v spore nie je pasívne vecne legitimovaný, lebo
naň neprešli zamestnávateľské povinnosti bývalého Okresného národného výboru Bardejov, ktorý

zanikol bez právneho nástupcu. Žalovaný tvrdil, že oblasť ľudovej kontroly, v ktorej žalobca pred
rokom 1991 pracoval, nebola žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom prenesená do úseku
štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny, žalobca nikdy nepracoval v oblasti sociálnych vecí
a rodiny spadajúcej pod právomoc Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, nároky a záväzky z
pracovnoprávnych vzťahov žalobcu na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nikdy neprešli, preto

žaloba je nedôvodná. Poukazujúc na skutočnosť, že žalobca svoju žalobu opiera o rozsudok sp. zn. 4C
184/89 a odvoláva sa v nej na udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1991, žalovaný z opatrnosti vzniesol
tiež námietku premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobu ako nedôvodnú žiadal
zamietnuť v celom rozsahu.

Žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 7.12.2013 navrhol spojiť tu prejednávanú vec na spoločné
konanie s vecou vedenou na tunajšom súde pod spisovou značkou 4C 263/95 s tým, že žiada to preto,
aby sa predišlo ďalším špekuláciám a snahám o znemožnenie jeho práva, ktoré mu garantujú zákony a
Ústava SR. Tomuto návrhu však súd nevyhovel a na pojednávaní dňa 11.12.2013 ho zamietol, lebo na
spojenie vecí neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku

( ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto zákonného ustanovenia v záujme hospodárnosti konania môže súd
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia,
alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné
konanie. V konaní sp. zn. 4C 263/1995, v ktorom sa koná o žalobe žalobcu na náhradu finančných

nárokov s príslušenstvom proti žalovaným 1/ Slovenskej republike zast. Ministerstvom vnútra SR a 2/
Obvodný úrad Bardejov už pred podaním návrhu žalobcu na spojenie vecí bolo meritórne rozhodnuté,
a to rozsudkom zo dňa 28.11.2012, ktorým súd žalobu zamietol, vec je toho času v štádiu odvolacieho
konania, preto spojenie vecí neprichádzalo do úvahy, keďže spojenie nerozhodnutej a rozhodnutej vecido spoločného konania nemá oporu v § 112 O.s.p.. Návrhu žalobcu na spojenie vecí preto nebolo možné
vyhovieť.

Na prejednanie veci samej nariadil súd pojednávanie, na ktorom vec v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal v neprítomnosti žalovaného s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy, lebo ten sa
napriek riadnemu a včasnému predvolaniu ani na jedno z nariadených pojednávaní nedostavil a o ich
odročenie nežiadal. Na pojednávaní dňa 11.12.2013 súd vec v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal
a rozhodol aj v neprítomnosti žalobcu, ktorý podaním zo dňa 9.12.2013 oznámil, že pre pooperačné

ťažkosti sa pojednávania nezúčastní a o jeho odročenie nežiadal.“

Ďalej prvostupňový súd konštatuje, že sa „oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení
účastníkov, vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa s obsahom spisu a
zberných spisov tunajšieho súdu sp. zn. 1C 11/06, 3C 171/05, 3Er 210/06, ďalej s obsahom rozhodnutí
tunajšieho súdu sp. zn. 4C/52/03, 4C 263/95, 4C 137/07, 3C 171/05, 4C 212/01, 1C 11/06, rozhodnutí

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 101/09, 11Co 7/11, 5Co 243/09, 18Co 130/2011, dôkazy
vyhodnotil podľa svojej úvahy, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobe
žalobcu nemožno vyhovieť ani sčasti.“

Prvej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť poskytovať

mu prácu, jej meritórnemu prejednaniu bránila prekážka veci rozsúdenej (res iudicata), pretože už
rozsudkom zo dňa 21.10.2010, č.k. 3C 171/2005-169 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č.k.11Co/7/2011-199 zo dňa 28.4.2011 rozsudok č.k. 3C 171/2005-169 dňa 31.5.2011 súd takúto totožnú
žalobnú požiadavku žalobcu v celom rozsahu zamietol. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata)
svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie

k jeho zastaveniu bez toho, aby súd uvažoval o iných opatreniach. Ak by totiž súd napriek tejto
procesnej prekážke konal vo veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ďalším meritórnym rozhodnutím
by mohol porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.
Splnenie procesných podmienok a ich nedostatky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo). Po zistení
neodstrániteľného nedostatku podmienok konania, medzi ktoré patrí aj prekážka veci rozsúdenej, súd

konanie musí zastaviť (§ 103, § 104 ods.1 O.s.p.). Právoplatný rozsudok vo veci 3C/171/2005 tvorí
prekážku veci rozsúdenej pre opätovné prejednanie nároku žalobcu na prideľovanie mu práce, lebo
konanie 3C/171/2005 malo tých istých účastníkov a prejednával sa tam ten istý nárok, ktorý sa opieral o
ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu (povinnosť žalovaného ako tvrdeného
nástupcu zrušeného ONV prideľovať žalobcovi prácu s primeraným platom na základe neplatného

skončenia pracovného pomeru konštatovaného v konaní 4C/184/89). Vzhľadom na zistenú prekážku
veci rozsúdenej, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, neostávalo súdu nič iné,
než konanie o tej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanému
poskytovať mu prácu podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastaviť.

Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobcu, t.j. na uloženie povinnosti žalovanému uspokojiť nároky žalobcu,
ktoré konkretizoval v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 263/95 a zaplatiť mu odstupné
všetko spolu vo výške 37.000,- eur, ďalej povinnosť vydať žalobcovi posudok o pracovnej činnosti,
potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktoré vyplývajú z § 20 Zákonníka práce, ďalej povinnosť
zaplatiť žalobcovi priame hmotné finančné nároky, a to náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho

zamestnanca včítane 13-teho a 14-teho platu, pravidelných i mimoriadnych odmien s príplatkami za
nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, tiež povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie a vytrpené psychické
útrapy vo výške spolu 400.000,- eur a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od
roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,- eur, ani v tejto časti nebolo možné žalobe

vyhovieť. Žalobca ako žalovaného, ktorý by mal uspokojiť tieto jeho nároky označil Slovenskú republiku,
zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny argumentujúc nástupníctvom po zrušenom
Okresnom národnom výbore a potom Okresnom úrade. Národné výbory boli orgánmi socialistickej
štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a v obciach, a to na základe zák. č. 69/1967 Zb. o národných
výboroch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1968. Zákon o národných výboroch bol zrušený zákonom č.

369/1990 Zb. o obecnom zriadení (§ 31 tohto zákona). Zákon o obecnom zriadení nadobudol účinnosť
dňom volieb do orgánov samosprávy obci (§ 32 tohto zákona), ktoré ako je všeobecne známe sa
konali v dňoch 23. a 24. novembra 1990. Dňom vykonania volieb, t.j. 24. novembra 1990 nadobudol
účinnosť zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy (§ 17 tohto zákona), ktorým bolizriadené nové orgány miestnej štátnej správy a to okresné a obvodné úrady. V zmysle § 13 ods.
2 písm. b/ zákona o organizácii miestnej štátnej správy plnili úlohy súvisiace s likvidáciou a prevodom
majetku národných výborov a s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov likvidátori

vymenovaní ministrom vnútra, ktorí mali v pracovnoprávnych veciach postavenie vedúceho organizácie
podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v tom čase účinnom. Ako je vyššie spomenuté, všetky národné výbory
dňom 23. a 24. novembra 1990 ukončili svoju činnosť a vstúpili do likvidácie, ktorá v zmysle uznesenia
vlády SR zo dňa 24. novembra 1990 skončila dňa 31. júla 1991. Podľa § 251 Zákonníka práce účinného
v čase likvidácie národných výborov, ak sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje,

ktorá organizácia je povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej
nároky. Ak sa však vykonáva pri zrušení organizácie jej likvidácia, má túto povinnosť orgán vykonávajúci
likvidáciu, prípadne štát. V nadväznosti na likvidáciu národných výborov Ministerstvo vnútra SR spolu
s Ministerstvom financií SR prijalo Zásady postupu riešenia pracovnoprávnych vzťahov pracovníkov
aparátu národných výborov v súvislosti s ich zrušením (ďalej len „zásady“) a taktiež Postup likvidačných
skupínnárodnýchvýborovdoukončenialikvidácie (ďalejlen„postup“). Vzásadách apostupevsúlades

§ 13 Zákona o organizácii miestnej štátnej správy sa konštatuje, že úlohy súvisiace s pracovnoprávnymi
vzťahmi pracovníkov národných výborov plní v čase ich likvidácie likvidátor vymenovaný ministrom
vnútra SR, ktorému odporúča riešiť ukončenie pracovných pomerov zamestnancov národných výborov
dohodami o rozviazaní pracovných pomerov alebo výpoveďami z dôvodu organizačných zmien. Z toho
však nemožno vyvodiť záver o prechode zamestnávateľských práv a povinností bývalého okresného

národného výboru na bývalý okresný úrad. Zásady, postup a uznesenie vlády SR z 24. novembra
1990 treba považovať za rozhodnutie vydané podľa § 251 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer
žalobcu likvidáciou bývalého okresného národného výboru zanikol a povinnosti zamestnávateľa neprešli
na bývalý okresný úrad, a teda ani ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe
reforiem miestnej štátnej správy (počnúc zákonom č. 472/1990 Zb., cez zákon č. 222/1996 Z.z.

a zákon č. 515/2003 Z.z. v znení zákona č.254/2007 Z.z.), teda žalovaný nie je v tomto spore vecne
pasívne legitimovaný, nakoľko na neho podľa žiadneho zákona neprešli zamestnávateľské povinnosti
z bývalého ONV, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu. Súd ďalej uvádza, že žalobca viedol
proti bývalému ONV spor o neplatnosť výpovede na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4C 184/89 v
spojení s konaním na Krajskom súde Košice sp. zn. 18 Co 25/91, kde bolo právoplatne rozhodnuté dňa

2.8.1991, že výpoveď je neplatná. To však bolo už v čase po ukončení činnosti likvidačných skupín,
kedy bývalé národné výbory už neexistovali, nakoľko ako bolo vyššie spomenuté tie zanikli likvidáciou
bez právneho nástupcu. Na Slovenskú republiku neprešli povinnosti „zamestnávateľa“ žalobcu ako sa
tento mylne domnieva, preto Slovenská republika ani nemôže vystupovať ako nositeľ povinností, ktoré
sú predmetom tohto konania. Keďže na Slovenskú republiku neprešli zamestnávateľské povinnosti

z bývalého ONV, ktorý zanikol bez právneho nástupcu, preto ani Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny nemôže byť v spore vecne pasívne legitimovaná na
uspokojenie nárokov, ktoré majú súvis s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu. Preto bolo potom potrebné
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť, lebo žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný
na uspokojenie uplatnených nárokov žalobcu. Keďže na Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom

práce,sociálnychvecíarodinyneprešlizamestnávateľsképovinnostibývaléhozamestnávateľažalobcu,
potom je zrejmá tiež absencia akejkoľvek príčinnej súvislosti a jej možnej zodpovednosti za žalobcom
tvrdený vznik nemajetkovej ujmy a poškodenia zdravia, ktoré mal žalobca utrpieť v súvislosti s ním
uvádzaným znemožnením mu výkonu jeho zamestnania a povolania v štátnych službách. Preto
odhliadnuc od toho, že žalobca na preukázanie vzniku, základu a výšky týchto svojich uplatňovaných

peňažných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a poškodenie zdravia neoznačil a nepredložil žiadne
dôkazy, už len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie označeného žalovaného ani v tejto časti
žaloby nemohol byť úspešný. Záverom súd poukazuje na to, že právny názor, podľa ktorého
bývalý Okresný úrad Bardejov a jeho právni nástupcovia neboli zamestnávateľmi žalobcu po zániku
ONV a že na Slovenskú republiku neprešli povinnosti zamestnávateľa žalobcu musí byť žalobcovi dobre

známy, lebo tento právny názor už bol opakovane konštatovaný aj v iných súdnych konaniach, v ktorých
bol žalobca účastníkom, viď napr. rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 3C 171/2005-169 zo dňa
21.10.2010 (strana jeho 6 odôvodnenia) potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 11Co
7/2011-199 zo dňa 28.4.2011 alebo rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 4C/52/2003-131 zo dňa
18.3.2009 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.8.2009 č.k. 7Co/101/2009.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 151 ods.1 O.s.p. tak, že
účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Neúspešný žalobca právo na náhradu trov konania nemá,preto mu ju priznať nebolo možné. Úspešný žalovaný návrh na uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť
mu trovy konania v priebehu konania neurobil, ani jemu preto súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Vytýka súdu prvého stupňa, že rozsudkom
nerozhodol o tom, o čom mal, teda o predmete sporu. Nebolo potrebné vychádzať z konania 3C/171/05,
ktorého „finálny produkt“ je priamo zo zákona neplatný. Terajšie konanie pod sp. zn. 6C/218/2011
vzniklo z podnetu samotného súdu ako nedokončené súdne dielo vyplývajúce z rozhodnutí vo veci
4C/184/89 nerealizovaných ani vo výkone rozhodnutia pod sp. zn. E 182/98 či v exekučnom konaní

Er 20/2006. Inštitúty podľa § 174b O.s.p. v spojení s ust. § 365 O.s.p. sa minuli účinku tak, ako sa
bezvýsledným stal jeho pokus o zmier, pre ktorý súd neurobil nič, preto si súd ani nesplnil túto zo zákona
vyplývajúcu mu úlohu. V konaní mu v prvom rade ide o prideľovanie dávno už právoplatne a vykonateľne
vysúdenej práce. Toto sa nikdy ani na okamih nestalo. Nejde mu bezprostredne o neplatnosť výpovede
z 27. 8. 1991, ktorú priamo zákon robí neplatnou. Za takéhoto stavu v predmetnej veci nemôže ísť o
prekážku res iudicata ku konaniu pod sp. zn. 3C/171/05. Z dôvodov rozsudku vyplýva aj to, že súd

vychádzal z podobných konaní, pričom spor 4C/212/01 tam vôbec nepatrí, pretože sa v ňom jedná o
bytový problém a nie o pracovno-právnu záležitosť. V dôvodoch rozhodnutia absentujú dôležité súdne
spory ako 4C/968/98, 4C/732/98 a podobne. Prideľovaniu práce nebráni prekážka rozsúdenej veci.
Stav totálneho bezprávia u neho trvá neprestajne od 1. 1. 1992 a od tohto času až po dnes nie je
naplnený pracovnoprávny vzťah daný k SR ako mu garantuje priamo zákon v ust. § 61 ods. 1 Zák.

práce. Vytýka súdu prvého stupňa aj to, že v tomto konaní tak, ako aj v minulosti v iných súdnych
konaniach tohto druhu, si súd mieša dva rozdielne a taxatívne vymenované výpovedné dôvody zrušenie
organizácie a jej zánik. Z hľadiska skutkového stavu i právneho posúdenia je to absolútne nesprávne.
V rámci výkonu pôvodného rozsudku v konaní 4C/184/89 v nadväznosti na konania E 182/98 i Er
210/06 bolo povinnosťou štátu voči nemu zabezpečiť mu prácu a nie pre štát vyvodiť právo na ďalší

vyhadzovák jeho osoby z práce na ulicu. Za nezmysly označuje odvolateľ to, že národné výbory zanikli
a boli zlikvidované, pretože tieto slovné spojenia sú nemožné, pretože takýmto spôsobom zaniknuté
právne a štátne subjekty sa nelikvidujú, keďže majú priamo zo zákona právne nástupníctvo kontinuálne
zabezpečené tak, ako je to upravené v § 249 a 250 Zák. práce. ONV Bardejov bol zrušený a zlikvidovaný
a jeho právnym nástupcom je štát zhmotnený jeho určenou štátnou organizáciou, čo sa aj stalo, keď

ním bol bývalý Okresný úrad Bardejov. Prednosta takéhoto úradu ako fyzická osoba mu nemôže dať
výpoveď z práce v mene svojom, ako sa to stalo, ale môže urobiť tak len pod hlavičkou organizácie, za
ktorú sa podpisuje ako jej štatutár. Druhá jeho výpoveď z mesiaca august 1991 je zo zákona neplatná.
Nesúhlasí so súdom prvého stupňa, že tu neexistuje právne nástupníctvo. Právnym nástupcom je tu
štát. Ust. § 251 Zák. práce hovorí jasne o jeho povinnostiach, čo štát vo vzťahu k jeho osobe nesplnil.

Povinnosť prideľovať práce mu vyplynulo prinajmenšom zo singulárnej sukcesie prostredníctvom svojej
štátnej organizácie Okresného úradu Bardejov. Jeho bývalá prednostka odignorovala nielen pokyny
č. 18, ale aj osobne adresovaný list z Ministerstva vnútra SR pod č. OVS/3-875/1991 zo 16. 8. 1991.
Nie je pravdou ani to, že jeho pracovná náplň po bývalom ONV neprešla na nikoho. Má vedomosť o
tom, že podľa zákona o výkone štátnej správy táto pôvodne prešla na Krajský úrad v Prešove a zákony

o ľudovej kontrole č. 103 a 131 platili ešte cca 2 roky po zmene režimu. Základom nových úradov v
tomto období na vyše 80 % obsadili a tvorili kmeňoví zamestnanci bývalého ONV. Preto sa na jedno
z najlepších miest v novom úrade len deň pred ním dostal jeden bývalý partajník, ale on ako živiteľ 5-
člennej rodiny zostal viaznuť po dlhé roky na ulici. Ani s uplatnenými finančnými náležitosťami sa súd
vôbec nevyporiadal, a to ani len na základe svojej úvahy napriek tomu, že tieto požívajú právnu ochranu

podľa zákona, resp. podľa kolektívnych zmlúv. Právoplatne vysúdené a nevykonané práva sú porušením
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Navrhuje preto zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie. Ak by jeho odvolacie dôvody nezobral odvolací súd vážne na zreteľ a zostane napadnutý
rozsudok nezmenený a právoplatný, aj táto vec sa ocitne na stole ESĽP v Štrasburgu. K alternatíve
návrhu na zrušenie prvostupňového rozhodnutia pripája aj alternatívu jeho zmeny na nahradenie nových

spravodlivým rozsudkom.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalobca žiadal súd, aby v rámci výkonu
súdneho rozhodnutia aj fakticky naplnil jeho platne vysúdené právo na prácu. Takto podaná žaloba
je značne zmätočná a nevykonateľná. Žalobca bol v minulosti zamestnancom Okresného národného

výboru Bardejov vo funkcii „vyššieho kontrolóra ľudovej kontroly na úrovni okresu“. Okresný národný
výbor Bardejov bol zrušený a všetky jeho kompetencie prešli na Okresný úrad Bardejov, ktorý
žalobcovi ponúkol zamestnanie, ktoré však žalobca neprijal. Na Slovenskú republiku ani na Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR nikdy neboli prenesené povinnosti „zamestnávateľa“ žalobcu. Ztohto dôvodu žalovaný v rámci prvostupňového konania poukázal a v rámci odvolacieho konania
to zdôrazňuje, že v tomto spore nie je vecne pasívne legitimovaný, pretože na neho neprešli
zamestnávateľské povinnosti z bývalého Okresného národného výrobu Bardejov. Žalovaný má sám

problém identifikovať žalovanú stranu, o čom svedčia aj jeho vyjadrenia na prvostupňovom súde dňa
19. 11. 2013, keď okrem iného uviedol, „ak ide o konanie o výkon rozhodnutia, tak v prvom rade by
malo ísť o prideľovanie práce, sú na to judikáty, štátom, Ministerstvo práce je iba realizátorom, ale
správne pred súdom by malo procesne konať a vystupovať Ministerstvo vnútra SR“. S poukazom aj
na ust. § 5 ods. 1 zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy SR žalovaný zdôrazňuje, že oblasť „výbor ľudovej kontroly“, v ktorej žalovaný pred rokom
1991 pracoval, nebola nikdy prenesená do úseku štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny.
Žalobca nepracoval v oblasti sociálnych vecí a rodiny spadajúcej pod právomoc Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR a nároky a záväzky z pracovno-právnych vzťahov žalobcu nikdy neprešli
na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Odkazuje aj na závery z rozhodnutia Ústavného
súdu SR II.ÚS 12/93, podľa ktorých „právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na

ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu“. Právu na prácu nezodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať
konkrétnu osobu na konkrétne pracovné miesto. Žalovaný považuje za správny záver súdu prvého
stupňa týkajúci sa prekážky res iudicata a v nadväznosti na právoplatný rozsudok v konaní vedenom na
Okresnom súde Bardejov 3C/171/2005. Žalovaný zotrváva na konštatácii zmätočných vyjadrení žalobcu
pri uplatňovaní nárokov v tomto konaní. Žalobca aj v odvolaní zdôrazňuje to, že sa domáha v prvom

rade o prideľovania dávno právoplatne a vykonateľne vysúdenej práce ešte v roku 1991. Návrh na
začatie konania bol prvostupňovému súdu doručený 6. 12. 2011. Žalobca v ňom rovnako ako v odvolaní
poukazuje na udalosti, ktoré sa odohrali pred rokom 1991. Preto žalovaný zotrváva aj na vznesenej
námietke premlčania podľa § 100 a násl. zák. č. 40/1964 Zb. Žalovaný preto navrhuje rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. potvrdil
ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust.

§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolacísúdsastotožňujesdôvodmirozhodnutiaokresnéhosúduanatietovpodrobnostiachodkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k najzásadnejším argumentom uvádzaným
navrhovateľom v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány;
ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

V zmysle uvedeného ustanovenia záväznosť právoplatného rozsudku spočíva v tom, že právoplatný

rozsudok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať znova, zakladá to prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá sa v odbornej verejnosti
nazýva tiež prekážka res iudicatea a ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.

Za tú istú vec v novom konaní treba považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo,

ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu.

V predmetnej veci žalobca totožne ako vo veci 3C/171/05 sa okrem iného domáha proti štátu
povinnosti prideľovať mu prácu v nadväznosti na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie vo veci
4C/184/89, ktoré nebolo naplnené ani v rámci exekučných konaní. Záväznosť právoplatného rozsudku

pre účastníkov konania i pre súd znamená okrem iného aj to, že nemožno pripustiť akékoľvek výhrady
niektorého z účastníkov proti záverom vyplývajúcim z právoplatného rozsudku. Nemôže preto obstáť
argumentácia žalobcu o tom, že finálny produkt vo veci 3C/171/05 je zo zákona neplatný. Za takéhoto
stavu hodnotenie tejto prekážky súdneho konania v rámci skúmania podmienok civilného súdnehokonania pri aplikácii ust. § 103 a § 104 ods.1 O.s.p. prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za
správne a uplatnené odvolacie dôvody nemôžu v tomto smere privodiť zmenu či zrušenie napadnutej
časti rozsudku o zastavení konania.

Odvolateľ poukazuje v odvolaní na aplikáciu ust. § 174b O.s.p. i ust. § 365 O.s.p. Odvolateľovi v tomto
smere unikajú podstatné skutočnosti, ktoré sú relevantné pre aplikáciu týchto ustanovení. Kým ust. §
365 O.s.p. nadväzuje na realizáciu už právoplatne prisúdených nárokov v rámci exekučného konania,
ust. § 174b O.s.p. je úpravou rozhodnutia súdu, ktoré má byť rozhodnutím vo veci samej, ktoré by bolo aj

následne spôsobilým exekučným titulom. Každopádne aj pri úvahe pre rozhodnutie podľa § 174b O.s.p.
je súd povinný skúmať podmienky konania (§ 103 O.s.p.) a z neodstrániteľnej prekážky vyvodiť závery
podľa § 104 ods. 1 O.s.p.. To, že súd prvého stupňa v tejto veci neurobil pokus o zmier, nemožno tiež
vyhodnotiť ako takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by
odôvodňovala zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.

K námietkam žalobcu sa žiada uviesť i to, že s najväčšou pravdepodobnosťou žalobca už stráca prehľad
v tom, čo urobil predmetom toho ktorého súdneho konania vyvolaného ním podanou žalobou. Neúspech
v jednom konaní založený právoplatným rozhodnutím súdu sa snaží nahradiť ďalším súdnym konaním,
pričom si neuvedomuje dôsledky záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Namiesto vecnej a
objektívne zdôvodnenej argumentácie sa obmedzuje hrozbami o tom, že podania adresuje súčasne

rôznym európskym inštitúciám či ústredným orgánom štátnej správy v SR.

Po preskúmaní veci v ostatnej časti podanej žaloby odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal
dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p.
a svoje rozhodnutie náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..

Závery prvostupňového rozhodnutia v zamietavej časti poukazujú okrem iného aj na to, že žalobca
žiadnym spôsobom ním uplatňované finančné nároky bližšie neobjasnil čo do základu i výšky. V tejto
súvislosti treba uviesť aj to, že ani podané odvolanie v tomto smere nie je konkrétnejšie. Odvolateľ
vytýka súdu, že sa nevyporiadal s výškou týchto finančných nárokov aj vlastnou úvahou. Určenie výšky

nároku voľnou úvahou v zmysle ust. § 136 O.s.p. prichádza do úvahy len vtedy, ak je nepochybne
preukázaný nárok oprávneného účastníka, resp. jeho základ, avšak jeho výška sa nedá zistiť alebo sa
dá zistiť s nepomernými ťažkosťami. Voľnú úvahu súdu podľa § 136 O.s.p. nie je však možné zamieňať
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), preto označené ust. § 136 O.s.p. sa nevzťahuje
na prípady, kedy ide o zistenie určitej právne relevantnej skutočnosti, kedy sa súd riadi ustanoveniami

O.s.p. o dokazovaní.

Tak ako je už uvedené vyššie, žalobca sa proti žalovanému okrem povinnosti prideľovať mu prácu
(konanie o tejto časti žaloby zastavené pre prekážku res iudicatea) uplatňoval aj nároky ako zaplatiť
mu odstupné vo výške 37.000,- eur, vydať mu posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní,

zaplatiťmupriamehmotnéfinančnénároky,akoajnáhraduzaušlýplatvedúcehoštátnehozamestnanca
včítane 13 a 14 platu, pravidelných mimoriadnych odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo
výške spolu 1.500.000,- eur, povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu za znemožnenie vo výkone jeho
povolania, zamestnania, sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške 400.000,- eur i nahradiť
mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 až doteraz vo výške 63.000,- eur. Tieto

všetky nároky odvádza od súdneho rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti jeho výpovede
danej mu ešte bývalým ONV Bardejov. V konaní neboli produkované také skutkové okolnosti, ktoré
by svedčili o opodstatnenosti uplatnenia týchto nárokov. Na žalovaného neprešli zamestnávateľské
povinnosti z bývalého Okresného národného výboru Bardejov. Už tento nedostatok vecnej pasívnej
legitimácie postačuje na to, aby sa súd bližšie nezaoberal jednotlivými vyššie uvedenými nárokmi

uplatnenými žalobcom v tomto konaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, že
takéto závery boli žalobcovi dané na vedomie už aj v iných konaniach, v ktorých uplatňoval ďalšie nároky
proti štátu tiež odvádzané od neplatnej výpovede z pracovného pomeru danej mu ešte v roku 1988 na
bývalom Okresnom národnom výbore Bardejov. Tieto súdne konania správne v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia označil i súd prvého stupňa.

Za takéhoto stavu je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne.

Uplatnené odvolacie dôvody nemohli preto privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný. Žalovaný, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní návrh na
priznanie trov odvolacieho konania nepodal. Podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., §

151 ods. 1 O.s.p. preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.