Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/177/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4504113739
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:4504113739.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: O. L., nar. XX. Y. XXXX, trvale bytom J. XXX, t. č. Ústav
pre výkon trestu odňatia slobody Ilava, Ilava, Mierové nám. 1, proti žalovanému: E. Q., nar. X. G. XXXX,
trvale bytom Z., R. X, t. č. Ústav pre výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, Želiezovce, Cintorínska 3,
o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Galanta z 18. apríla 2013 č. k. SA-8C/205/2004-691 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého rozsudku, spočívajúcej v
zosúladení spôsobov označenia oboch účastníkov a v odstránení odtiaľ zjavne tam nepatriacich údajov.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (nech aj označenú v dôsledku použitia
nie celkom náležitého výraziva za „návrh na konanie“ - pozn. odvolacieho súdu), ktorou sa žalobca
domáhal I. určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciach v
trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru Nitra pod ČVS: KÚV-76/
OVVK-2001 PR a KÚV-80/OVVK-2001 PR, konkretizovanými v žalobnom návrhu (čiže v návrhu na
výrok rozsudku súdu alebo tiež tzv. petite) a poukazujúcimi na trestnú činnosť žalobcu neoprávnene
zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a uvedením nepravdivých údajov spôsobil vystavenie
žalobcu vyšetrovaniu v rámci trestného stíhania a II. uloženia žalovanému povinnosti v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku žalobcovi a/ zaslať 7 písomných ospravedlnení zodpovedajúcich vyššie
spomínaným údajom (kde inak z obsahu žaloby nemožno vylúčiť, že žalobca by sa tu mohol uspokojiť
aj s jedným súhrnným ospravedlnením - opäť pozn. odvolacieho súdu) so zneniami požadovaných
ospravedlnení taktiež uvedenými v žalobnom návrhu a b/ zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 3.319,39 eur (to všetko okrem náhrady trov konania). Žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 11 a § 13 ods. 1 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odvolaním sa niektoré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR (vo veciach vedených takýmto súdom pod sp. zn. 1 To 12/2007, 3 Cdo 201/2007
a 5 Cdo 274/2007), vecne potom prakticky tým, že všetky tvrdenia urobené predmetom konania v
prejednávanej veci žalovaný urobil v čase vedenia rozsiahleho trestného stíhania oboch účastníkov a
tiež B. K. (všetkých pre spáchanie trestného činu lúpeže a žalobcu i pre trestný čin vraždy). Obsah
svedeckých výpovedí v trestnom konaní nemožno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, zvlášť ak všetky osoby zhora boli za závažnú trestnú činnosť odsúdené (žalobca dokonca

na mimoriadny trest odňatia slobody), rozhodnutia v trestných konaniach sú už právoplatné a u žiadneho
z nich dosiaľ nedošlo k zrušeniu (rozumej ani na základe mimoriadnych opravných prostriedkov),
pričom zmyslom požiadaviek žalobcu je opätovné otváranie otázok vyriešených už v trestnom konaní
(čo je ale neprípustné). Ani medializácia informácií o trestnom konaní proti žalobcovi (zo strany
popredných predstaviteľov ministerstva vnútra) nebola spôsobilou privodiť zásah do osobnostných
práv, ak primárnou príčinou inak možného zníženia dôstojnosti žalobcu pri úkonoch orgánov činných v
trestnom konaní bola práve trestná činnosť účastníka dožadujúceho sa ochrany, medializácia vyplynula
z plnenia si úloh verejnoprávnych a iných inštitúcií pri napĺňaní práva verejnosti na informácie a svedecké
výpovede otca a brata žalobcu neboli podľa súdu prvého stupňa vierohodné ako pre príbuzenský
vzťah k žalobcovi, tak aj pre prihlásenie sa takýchto osôb ako svedkov až v čase, keď mohli žalobcovi
pomôcť. Nebol tak naplnený žiaden z oboch kumulatívnych predpokladov úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti (neoprávnenosť zásahu ani jeho objektívna spôsobilosť privodiť ujmu
na osobnostných právach) a so žalobou nešlo uspieť (a to so žiadnou z čiastkových požiadaviek v
nej uvedených); dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne
paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a vecne nedostatkom požiadavky v konaní úspešného žalovaného
na náhradu trov.

Proti tomuto rozsudku podal len žalobca včas odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokračujúc v odvolávaní sa na Ústavu Slovenskej republiky (ústavný
zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a z nej najmä
na čl. 19 a 46, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho
ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“), z tohto čl. 8 a O. z. i O. s.
p. a na nimi zaručované práva na poli ochrany súkromia aj osobnosti namietal, že predmetom konania
v prejednávanej veci nie je obsah ním rozprávaného B. K. alebo iným osobám (o vražde ženy M.), ale
obsah toho, čo povedal žalovanému. V právnom štáte nemôže nikto o druhom tvrdiť nepravdivé veci
a zamietnutím žaloby došlo aj k porušeniu jeho (žalobcovho) práva na súdnu ochranu. Špeciálne vo
vzťahu k tvrdeniu o držaniu ním strelnej zbrane žalovaný ničím nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia,
pričom za toto žalobca nikdy ani trestne stíhaný nebol. Na podporu jeho (odvolateľovej) verzie, podľa
ktorej je nepravdivým tvrdenie žalovaného o spálení žalobcom dámskeho oblečenia, obuvi a kabelky
potom môže poslúžiť aj znalecký posudok Ing. Martina Černého, CSc. z odboru chémie a kriminalistiky,
spochybňujúci úplnosť dokumentácie polície pri ohliadke miesta, na ktorom malo podľa žalovaného k
tvrdenému dôjsť a/alebo pravdivosť výpovede žalovaného v trestnom konaní, keď na inkriminovanom
mieste sa nenašli žiadne kusy kovu (pracky, zipsy a pod., ale ani kľúče či mince), sklo či podobné zvyšky,
ktoré by tam však napriek pôsobeniu ohňa zostať museli a tento dôkaz získal (i tu rozumej žalobca) až
po rozhodnutí súdu prvého stupňa v prejednávanej veci.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, argumentujúc pritom zhoršeným zdravotným stavom, brániacim mu
v preštudovaní si spisu a zaujatí stanoviska.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od jeho najzásadnejšej časti, teda rozhodnutia vo
veci samej, bolo závislými i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez
pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom
by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba
dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobcu i
niektorým chybám v úvodnej časti rozsudku aj rezervám jeho odôvodnenia považovať za vecne správne
rozhodnutie, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj
správne posúdil po právnej stránke.

Hneď úvodom sa totiž žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť s
podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia.
Takúto podstatu by bolo možno zhutniť aj vo forme konštatovaní, že 1. neoprávneným zásahom do práva

na ochranu osobnosti zásadne nemôžu byť tvrdenia tvoriace súčasť svedeckej výpovede v trestnom
konaní (vrátane tvrdení považovaných tým, koho sa týkajú, za nepravdivé), 2. osoba podrobovaná
úkonom trestného konania musí z povahy veci zniesť obmedzenia či dokonca aj pozbavenia niektorých
základných práv a slobôd, garantovaných všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie (ktorá úprava je inak úpravou všeobecného zákazu
diskriminácie na úrovni základného zákona štátu, tu por. i čl. 12 ods. 2 ústavy) a 3. preskúmavanie
pravdivosti svedeckej výpovede v trestnom konaní nie je možným (bez ďalšieho) za pomoci prostriedkov
ochrany práv v občianskom súdnom konaní, keďže opak by znamenal preskúmavanie správnosti
postupov orgánov činných v trestnom konaní a tiež ich rozhodnutí mimo rámca na toto ustanoveného
zákonmi upravujúcimi tzv. trestný proces a takto buď faktické pripustenie ďalšieho opravného prostriedku
proti rozhodnutiu v trestnom konaní alebo vytváranie podkladu pre uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov, i tu bez toho, aby pre takýto postup existovala nevyhnutná zákonná opora. Všetky takéto už
súdom prvého stupňa prijaté závery zdieľa aj odvolací súd, pričom len ony (a nie aj skutočnosti uvádzané
odvolaním) mali pre možnosť úspechu žaloby v prejednávanej veci význam. Odvolací súd potom nad
rámec dôvodov použitých súdom prvého stupňa na doplnenie a aj pre nutnosť vyporiadania sa tiež s
odvolacími námietkami žalobcu považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p.) nasledovné :

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru (inak ustanovenia nazvaného „Právo na rešpektovanie súkromného a
rodinného života“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a
korešpondencie a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len
v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje a podľa odseku 2 vety prvej rovnakého
ustanovenia nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 97 Trestného poriadku (účinného v čase urobenia žalovaným svedeckých výpovedí, ktoré sú
predmetom žaloby v prejednávanej veci, teda zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v
znení neskorších zmien a doplnení, predchádzajúcich nadobudnutiu účinnosti zákona č. 422/2002 Z. z.
a po ňom nasledujúcich zákonov, ďalej tiež len „Tr. por.“) každý je povinný na predvolanie sa ustanoviť
a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach
dôležitých pre trestné konanie.

Podľa § 100 ods. 1 Tr. por. právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v pokolení
priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh; ak je obvinených viac a svedok je v
uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených
len vtedy, keď nemožno odlúčiť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s
ktorým je svedok v tomto pomere. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia svedok je oprávnený odoprieť
vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v
pokolení priamom, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným
osobám v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorých ujmu by právom pociťoval ako ujmu vlastnú a
oprávnený je odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo
informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe

poverenej pastoračnou starostlivosťou; podľa odseku 3 však odoprieť výpoveď ako svedok nemôže ten,
kto má povinnosť trestný čin, ktorého sa svedecká výpoveď týka, oznámiť podľa trestného zákona.

Podľa § 164 ods. 1 Trestného zákona (v tomto prípade ustanovenia zákona č. 140/1961 Zb., aj tohto v
znení neskorších zmien a doplnení, predchádzajúcich v tomto prípade nadobudnutiu účinnosti zákona
č. 421/2002 Z. a po ňom nasledujúcich zákonov, ďalej tiež len „Tr. zák.“, nazvaného „Neoznámenie“)
kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal niektorý z trestných činov v takomto ustanovení
uvedených, o. i. trestný čin vraždy (§ 219) a taký trestný čin neoznámi bez odkladu prokurátorovi,
vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu alebo namiesto toho, ak ide o vojaka, veliteľovi alebo
náčelníkovi, potresce sa odňatím slobody až na tri roky; ak ustanovuje tento zákon na niektorý z týchto
trestných činov trest miernejší, potresce sa týmto trestom miernejším.

Podľa § 7 ods. 1 Tr. zák. konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré záleží v organizovaní obzvlášť
závažného (§ 41 ods. 2) trestného činu, v zadovažovaní alebo prispôsobovaní prostriedkov alebo
nástrojov na jeho spáchanie, v spolčení, zhluknutí, v návode alebo v pomoci na taký trestný čin alebo
v inom úmyselnom vytváraní podmienok pre jeho spáchanie, je prípravou na trestný čin, ak nedošlo k
pokusu ani dokonaniu trestného činu a podľa odseku 2 tu citovaného ustanovenia príprava na trestný
čin je trestná podľa trestnej sadzby ustanovenej na trestný čin, ku ktorému smerovala, ak tento zákon
v osobitnej časti neustanovuje niečo iné.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 (kde sa
okrem už vyššie zmieneného trestného činu vraždy nachádza aj trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2
a 3 Tr. zák.) a tie úmyselné trestné činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou
hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov.

Napokon podľa § 175 ods. 1 Tr. zák. kto ako svedok, znalec alebo tlmočník pred súdom, prokurátorom
alebo vyšetrovateľom alebo policajným orgánom v trestnom konaní alebo pred vyšetrovacou komisiou
zákonodarného orgánu a/ uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie
alebo pre zistenie vyšetrovacej komisie zákonodarného orgánu, alebo b/ takúto okolnosť zamlčí,
potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom.

Z obsahu práve odcitovaných ustanovení vyplýva, že požiadavky žalobcu z prejednávanej veci museli
byť od začiatku odsúdené na neúspech.

Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej slobody síce
majú povahu základných práv, zaručovaných Dohovorom, ústavou aj predpismi nižšej právnej sily (v
tuzemských podmienkach predovšetkým vnútroštátnymi zákonmi Slovenskej republiky), na rozdiel od
niektorých iných, prakticky neobmedziteľných práv (akým je napr. právo na život) nemajú však povahu
práv absolútnych, uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i ústava pripúšťajú
zákonom aprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší záujem.
To, čo takýmto záujmom je, Dohovor vymedzuje výslovne a nech aj ústava sa tomuto vyhla, pre priamo
ňou zakotvenú prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (akou
zmluvou je aj Dohovor) pred zákonmi (tu por. i čl. 7 ods. 5 ústavy) je tu takto pomerne jasná poznateľnosť
podmienok, za ktorých splnenia musia práva uplatňované aj žalobou v prejednávanej veci ustúpiť,
pretože je to pre demokratickú spoločnosť a zachovanie takéhoto jej charakteru bezpodmienečne
nutné. Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že tzv. osobnostné
práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej stávke verejná bezpečnosť,
nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany morálky či ochrany práv a slobôd iných.
Záujem na verejnej bezpečnosti prakticky nie je dosiahnuteľný bez vymýtenia trestnej činnosti násilnej
povahy, záujem na predchádzaní zločinnosti bez vymýtenia de facto akejkoľvek trestnej činnosti alebo
prinajmenšom tej páchanej úmyselne (vychádzajúc z dnešného členenia trestných činov na závažnejšie
úmyselne páchané zločiny a často len nedbanlivostné prečiny), súčasťou morálky v širšom slova zmysle
je aj desatoro (ktorého prikázania predstavujú elementárne vodítko na rozlišovanie medzi dobrom a
zlom a jedným z nich - tým piatym - je aj „Nezabiješ“) a i záujem na ochrane práv a slobôd iných

je len praktickým vyjadrením známeho, že sloboda každého končí tam, kde začína sloboda iného a
samozrejmým predpokladom bezproblémovej koexistencie ľudí v civilizovanej spoločnosti je rešpekt a
úcta k právam a slobodám iných.

Ani pozbavenie osobnej slobody jednotlivca či zásahy do jeho súkromia v záujme dosiahnutia vyššie
opísaných cieľov nie sú neoprávnenými zásahmi do práv, ak k takýmto zásahom dochádza z dôvodov
a spôsobom, ktoré ustanoví zákon; pričom tu z povahy veci i hierarchického usporiadania právneho
poriadku musí byť každému zrejmé, že Dohovor aj ústava môžu obsahovať nanajvýš rámcovú úpravu
hraníc výkonu nimi garantovaných práv aj podmienok pre tolerovateľné zásahy do nich a na bližšiu
konkretizáciu sú tu zákony (čo platí aj v prípade práva na súdnu ochranu, u ktorého konkretizáciu
podmienok jeho uplatňovania obsahujú predovšetkým predpisy o konaní pred súdmi, čiže najmä O. s.
p. a Tr. por. a okrem nich tiež tzv. statusové zákony, upravujúce postavenie súdov a sudcov).

Na riadne naplnenie účelu trestného konania, ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom
nevyhnutným ako celkom jednoznačné vymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre
spoločnosť, tak i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika
výskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených na neúplných
alebo aj realite odporujúcich podkladoch.

Súčasťou spomenutých mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces
dokazovania a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených na
odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov meč visiaci nad
každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú výpoveď (ktorou je na základe
vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva nepravdivého, ale aj svedectva neúplného).
Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania)
nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom
konaní odoprieť, najčastejšie vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k
tomu, voči komu sa trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký,
pri ktorom sú jedna osoba s druhej v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde o
požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto nie je povinný
napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či priťažiť). V kontrapunkte
k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu svedectva je tu potom generálna povinnosť
každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach
dôležitých pre trestné konanie (v tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký
sa tu má jednať), umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní
zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou nemožnosťou
v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na trestný čin, platí aj na
skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák.
aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust. § 7 zákona, o ktorom je práve reč).

Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu zaštítiť sa
ustanovením čl. 19 ústavy, nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má charakter takého,
ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými právami a u prvého z takýchto
dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho,
čo žalobca v minulosti porozprával iným osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným
osobám, bol vecou primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou
využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania z prejednávanej veci)
aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť (a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom
rozhovorov medzi účastníkmi konania z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb.
Sám žalobca tu inak vypustil z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté
informácie budú (a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti
či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť vecou
primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného vyvodenia konzekvencií
v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného činu krivej výpovede, žeby však
malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané. Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že

žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť za najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme
uchránenia sa pred trestným postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to
bez akéhokoľvek z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní
uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho pristihnutie pri
krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo bez právneho významu, či výstup
zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými
v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči
žalobcovi alebo inej osobe aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca
pripúšťal), keď v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení
(svedka) ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú
výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť tým, čo
by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi vedelo
postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým bolo aj to v prejednávanej
veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena, vlastného občianskoprávnym konaniam
všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to
nemôže byť vtedy, ak informácia označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti
bola súčasťou výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to, čo odznelo v
trestnom konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka
za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé.

Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom
predkladaného znaleckého posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj
v odvolacom konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní
pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť nazeranie na
pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých sa takýto dôkaz týkal alebo
iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol súd v tzv. civilnom spore oprávnený
revidovať - nech aj len sčasti - závery orgánov činných v trestnom konaní).

Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol a rovnako správne nepriznal
v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania, ak tento nepodal v zákonom určenej lehote
návrh na jej priznanie (za súčasnej úpravy civilného procesu nutná podmienka podľa § 151 ods. 1
O. s. p.) a v neskoršom období sa procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdal
i nepodaním ním odvolania proti rozsudku okresného súdu v časti trov konania (ktoré predstavovalo
posledný procesný prostriedok tohto účastníka, pri ktorom by mohol presvedčiť o opaku, teda že mu
trovy vznikli a o ich náhradu aj včas požiadal).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s.
p. potvrdil.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však nutné bolo nariadiť súdu prvého stupňa vykonanie opravy
úvodnej časti jeho rozsudku. V tej sa totiž pre zjavne odchylný prístup súdu k uvedeniu mena a priezviska
žalobcu (na jednej strane) a ostatných identifikátorov oboch účastníkov (na strane druhej) vyskytla
anomália nasvedčujúca buď označeniu len žalobcu spôsobom zaužívaným napr. Najvyšším súdom SR
(rozumej v druhom páde, v takom prípade však bez vysvetlenia, prečo všetky ostatné údaje boli uvedené
v páde prvom) alebo označeniu takéhoto účastníka spôsobom navodzujúcim dojem, žeby tu malo ísť
o osobu ženského pohlavia rumunského či podobného pôvodu (žalovaným má byť „E. Q.“ a žalobcom
„O. L.“). Úvodná časť rozsudku však obsahovala i nadbytočný údaj o dni vyhlásenia rozsudku (známy z
rozsudkov v trestných veciach, do civilných rozsudkov však nepatriaci, tu por. aj § 157 ods. 1 O. s. p.) a
rovnako nadbytočné uvedenie poštového priečinka v mieste aktuálneho pobytu žalovaného (u ktorého
musí byť zrejmé, že bydliskom nikoho byť nemôže), pričom nápravu všetkých takýchto nesprávností je
žiadúce vykonať postupom predpokladaným v ust. § 164 O. s. p.

V odvolacom konaní tak rovnako ako v konaní prvostupňovom bol plne úspešným žalovaný (žalobca
požadujúci zrušenie napadnutého rozsudku s odvolaním neuspel ani len čiastočne) a bol to on, komu
vzniklo tiež právo na náhradu trov tohto konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Tak ako

v konaní pred súdom prvého stupňa ale žalovaný ani tentoraz nepodal návrh na priznanie mu náhrady
(urobiť tak mohol ešte do troch dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu) a ak zo spisu nevyplynuli
žiadne preukázateľné trovy žalovaného v tomto štádiu konania, odvolací súd o trovách odvolacieho
konania rozhodol tak, ako to vyplýva z ostatnej (tretej) vety výroku tohto jeho rozsudku (nie súc pritom
viazaný v príslušnej časti výrokom vyhláseného rozsudku, tu por. tiež § 211 ods. 2 a § 151 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.