Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/464/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212862
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412212862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr.JaroslavaGallaaJUDr.KlaudieKoskovej,vprávnejvecižalobcuPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo
dňa 28. 01. 2014, č. k.: 6 C/89/2012-55, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o náhradu majetkovej škody vo výške 3 047,94 € a
nemajetkovej ujmy vo výške 609,59 € zamietol. Taktiež zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania
zo dňa 24. januára 2014. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 27. 09.
2012 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu okresného súdu v exekučných veciach. Tvrdil, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so značným časovým odstupom. Nesprávny
úradný postup videl v nevydaní rozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Tvrdil, že exekučné konanie začalo 28. 09. 2010, súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až do dňa 24. 02. 2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 149 dní ).

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že žalobca nepreukázal splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou

toho,abysúdymohliobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písmena c)
zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo vekom v počte nezákonných
exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Podľa
§ 44 ods. 2 exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011 15 dňová lehota na vydanie poverenia
neplatíprirozhodnutierozhodcovskéhosúduakoexekučnomtitule.Akbolažiadosťoudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd.
Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 30 Cdo/675/2011, v zmysle
ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní

nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo.

Konštatoval, že súd konal podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a rozhodol v neprítomnosti žalobcu
a jeho zástupcu, ktorý podaním doručeným okresnému súdu dňa 24. januára 2014 požiadali o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď

žalobcom označené skutočnosti v podanom návrhu sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie
všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vo veci. Zároveň žiadal konanie
prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného

prejednávaním veci.

Súd žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania neakceptoval s poukazom na to,
že o námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 11. 10. 2012, č. k.:
16 NcC/88/2012 - 13, pričom zákonná sudkyňa Mgr. Milena Fegyesová nebola vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci.

Vo veci samej zistil, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
09. 12. 2010. Súd vo veci vydal dňa 07. 02. 2010 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora
o vykonanie exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 04. 2011, následne súd uznesením

exekučné konanie zastavil uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 05. 2011.

Prvostupňový súd poukázal na dikciu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Lehota 15
dní sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu okrem

exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písmena c, d Exekučného poriadku. Zdôraznil, že v
zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 60/2011 a rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky3Cdo/146/2011,3MCdo/11/2010a5Cdo/291/2010vnútroštátnysúdmápovinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky.

Taktiež vychádzal z judikatúry ústavného súdu sp. zn.: 16/02, ktorá konštatuje, že ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave a v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky
za porušenie uvedeného základného práva upraveného v článku 48 ods. 2 ústavy, pretože v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Poukázal na podmienky, ktoré musia byť splnené pre
priznanie nároku, žalobca však nepreukázal nesprávny úradný postup, vznik škody ani výšku škody.
Taktiež nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za. Súd preto dospel k záveru, že nie sú
splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 ods. 1 zákona číslo 514/2003
Z. z. Záverom uviedol, že konanie na tamojšom súde začalo 09. 12. 2010, rozhodnutie o poverení bolo

vydané dňa 07. 02. 2011, nie ako tvrdil žalobca, že konanie začalo 28. 09. 2010 a rozhodnuté
o poverení bolo 24. 02. 2011.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, kedy žalovaný
mal vo veci plný úspech, trovy konania mu nevznikli, preto mu ich súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p,
pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), vo veci rozhodovalvylúčený sudca ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) O.
s. p.), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).

Konkrétne uviedol, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho
právneho zástupcu. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol

dôležité dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, preto okresný súd nemohol
postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Ajkeďnatútookolnosťkrajskýsúdneprihliadol,

v jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na
nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do

úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania
o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Namietal, že meritórne rozhodnutie

je predčasné, pretože ním predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu.

Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na

pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho
právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.

Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem
toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k

skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Preto súd
nemohol založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

Namietal, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním na dlžníka. Súd ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správu informačného systému. Preto rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Namietal záver, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník. Žalobca hodlal v konaní pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom

znaleckého posudku, súd však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. ani mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, navyše,
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby.

Súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných „ prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd sám zistil, že
o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť za nesprávny úradný
postup „nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! “ Rozhodnutie súdu považujeza vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd nezistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Namietal, že súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolností, ktoré s vecou vôbec
nesúvisia a tieto okolnosti nevydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Práva žalobcu boli porušené
prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného
dokazovania.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal žalobca, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov
konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania

z dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo konať pred
súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie

pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle

účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred

dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v

každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 28. 01. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Žalobcovi bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 28. 11. 2013, právnemu zástupcovi žalobcu
bolo doručené dňa 26. 11. 2013.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť

dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Žalobca doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 24. 01. 2014 návrhy na zrušenie nariadených
pojednávaní, pričom z e-mailovej správy vyplýva, že prílohou mailu boli návrhy na zrušenie pojednávaní

a ústavné sťažnosti.

Súčasťou prílohy bol návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania, v
ktorej veci súd nariadil pojednávanie, z dôvodu podanej sťažnosti na Ústavný súd SR podľa čl. 127
Ústavy SR pre porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu. Zároveň bola pripojená aj ústavná sťažnosť

protirozhodnutiuKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.:16NcC/97/2012zodňa 11.10.2012.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu

rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom

okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.
16NcC/88/2012 z 11. 10. 2012, ktorým konania o námietke zaujatosti vedených pod
spisovými značkami 16NcC/88/2012, 16NcC/90/2012 a 16NcC/97/2012 spojil na
spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod spisovou značkou 16 NcC/88/2012 a v ktorom sudcovia
okresného súdu Žiar nad Hronom neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí, teda ani Mgr.

Milena Fegyesová.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadenýmsúdomvzmysle§16ods.1O.s.p.Ztohtohľadiskapoukazžalobcunaskutočnosťohľadne
nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Odvolací súd zároveň odkazuje na webovú stránku

Ústavného súdu SR, kde z jeho mnohých rozhodnutí vyplýva, že sťažnosť žalobcu v obdobných veciach,
aj vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá, napr. II.
ÚS 443/2013 - 11 zo dňa 12. 09. 2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10. 10. 2013.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 656/2013 -

10 zo dňa 6. novembra 2013, z ktorého vyplýva, je ústavný súd zistil, že na ústavnom súde prebieha
konanie o sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa článku 46
ods. 1 a článku 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 16 NcC/88/2012
z 11. 10. 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie konania o námietkachzaujatosti, medziiným aj konanie pod spisovou značkou 16NcC/97/2012. Vo všetkých
sťažnostiach vystupujú identickí účastníci, je rovnaký predmet konania a sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia rovnakých práv vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.: 16 NcC/88/2012,

pričom konštatoval, že začatiu konania pod spisovou značkou Rvp 15579/2013 bráni tomu, aby vo veci
prebiehali súbežne konania vedené podľa ďalšími spisovými značkami, preto tieto sťažnosti odmietol.
Ústavnýsúdzároveňzvýraznil,„ženemoholprehliadnuťpredovšetkým„hmotnoprávne“aspektytvoriace
nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s
už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých
zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti
vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z
materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.“

V závere ústavný súd poznamenal, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje
ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným
súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie
z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako
snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje,
a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom

a fakultatívnom prerušení konania. Ust. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm.
c) O. s. p. Pokiaľ zo strany žalobcu bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie

o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že Ústavný
súd SR o obdobných ústavných sťažnostiach žalobcu, z dôvodu podania ktorej navrhoval prerušiť
prvostupňového konanie, rozhodol napr. uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013 a
inými. V danom prípade nenastali dôvody, pre ktoré by súd musel konanie prerušiť, pretože rozhodnutie

nezáviselo od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne
podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný súd
postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd v

jeden deň rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci
samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia
okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), nemožno v žiadnom prípade
hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý
by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je plne v

súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, aby súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol tým
istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci samej alebo samostatným uznesením aj v ten istý deň.
Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím
v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.

K námietke nerešpektovania požiadavky žalobcu na osobnú účasť právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní treba uviesť, že nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Rovnako nie je možné ani prihliadnuť na to, že žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.Substancovať svoje skutkové tvrdenia je žalobca povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady

kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje žalobca. Žalobca sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré
bolriadneavčaspredvolaný,zmarilsvojumožnosťvlastnýmzavinenímdôsledneuplatňovaťsvojepráva
a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v rámci
princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva

účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho
konania. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za
dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., preto žalobca
a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia
(napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v
tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Žalobca v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., že
rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., pričom posledné
odvolacie dôvody uvedené žalobcom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), len
vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z ., pričom po vykonaní
dôkazov oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu a zo strany žalobcu bola žaloba podaná bezdôvodne. Okresný súd
disponoval spisovým materiálom dostatočne preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v návrhu na

začatie konania označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom,
preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a tvrdeniam odporcu, z
ktorých pri rozhodnutí súd vychádzal a založil na nich svoje rozhodnutie. Prvostupňový súd založil
svoje rozhodnutie len na dôkazoch relevantných pre rozhodnutie vo veci, ktoré sám navrhol žalobca.

Svoje rozhodnutie nezaložil na iných tvrdeniach odporcu, pretože ich neakceptoval, čo v rozhodnutí aj
odôvodnil. Odvolací súd nezistil, že by záver prvostupňového súdu o dodržaní lehôt nebol správny,
pretože svoje zistenia riadne a konkrétne odôvodnil, pričom žalobca len všeobecne namietal správnosť
týchto zistení, avšak nekonkretizoval, v čom boli nesprávne. Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota
pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulusozákonomamusírozhodnúť ozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo
dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa
25. 04. 2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13. 02. 2013). Vzhľadom na množstvo exekučných

konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sú vykonával a založil na nich
svoje rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri rozhodovaní nevychádzal z tvrdení
žalovaného, dokazovanie vykonal v súlade s návrhom žalobcu a vykonal dôkazy, ktoré priamo navrhoval
v žalobe. Pretože nič žalobcovi nebránilo zúčastniť sa na pojednávaní, nemohlo dôjsť k tejto nadácii
zásady kontradiktórnosti ak k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj možnosti konať pred

súdom. V čase rozhodovania prvostupňového súdu totiž už bol známy výsledok rozhodnutia ústavného
súdu o sťažnosti žalobcu v danej veci. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol v konaní
pod spisovou značkou I. ÚS 657/2013-10 dňa 6. novembra 2017, pričom predvolanie na pojednávanie
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 26. novembra 2013 na pojednávanie sa uskutočnilo až28. januára 2014. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sťažnosti obchodnej spoločnosti
P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15579/2013, sp. zn. Rvp 15627/2013, sp. zn. Rvp 15737/2013, sp.
zn. Rvp 15741/2013, sp. zn. Rvp 17753/2013 - sp. zn. Rvp 17757/2013 a sp. zn.

Rvp 17768/2013 - sp. zn. Rvp 17769/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.
zn. Rvp 15579/2013. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Ústavný súd uviedol, že mu boli 9. mája 2013, 7. júna 2013 a 14. júna 2013 doručené sťažnosti

obchodnejspoločnostiP.,s.r.o.(ďalejlen„sťažovateľka“),ktorýminamietaporušeniesvojichzákladných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 NcC 88/2012 z 11.
októbra 2012 (sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 15579/2013 a sp. zn. Rvp
15627/2013), sp. zn. 16 NcC 86/2012 z 11. októbra 2012 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 15737/2013,

sp. zn. Rvp 15741/2013, sp. zn. Rvp 17753/2013, sp. zn. Rvp 17755/2013, sp. zn. Rvp 17757/2013
a sp. zn. Rvp 17769/2013), sp. zn. 14 NcC 107/2012 z 8. októbra 2012 (sťažnosť vedená
pod sp. zn. Rvp 17754/2013), sp. zn. 13 NcC 99/2012 z 8. októbra 2012 (sťažnosť vedená pod sp.
zn. Rvp 17756/2013) a napokon sp. zn. 23 NcC 351/2012 z 11. októbra 2012 (sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 17768/2013) týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Žiar nad

Hronom a im predchádzajúcim postupom. Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených
pod sp. zn. Rvp 15579/2013, sp. zn. Rvp 15627/2013, sp. zn. Rvp 15737/2013, sp. zn. Rvp 15741/2013,
sp. zn. Rvp 17753/2013 - sp. zn. Rvp 17757/2013 a sp. zn. Rvp 17768/2013 - sp. zn. Rvp 17769/2013,
týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s

jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už
zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných
súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach
vedených pred okresnými súdmi, v ktorých konaniach si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona
č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a
skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch
predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného
súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí krajského súdu
(bod 1) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára

2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 355/2013 z 5. júna 2013, sp. zn. II.
ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013...).

Námietky žalobcu v tomto smere sú preto právne irelevantné. Žalobcovi nič nebránilo zúčastniť sa

pojednávania. Pokiaľ namieta, že nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, odvolací
súd uvádza, že prvostupňový súd rozhodol na riadne nariadenom pojednávaní. Námietka žalobcu,
že súd rozhodol na základe dôkazov získaných z vlastnej iniciatívy, nie je pravdivá, pretože svoje
rozhodnutie založil na dôkazoch navrhnutých žalobcom. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal je škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas jej

činnosti súdu, pretože súd za škodou z tohto pohľadu nezaoberal, pretože dospel k záveru, že nie je
splnená základná podmienka, a to nesprávny úradný postup ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Nie je dôvodná ani námietka, že súd dokazovanie skrátil len na
dôkazy vykonávané ex offo, pretože, ako bolo vyššie uvedené, vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom,
avšak len tie, ktoré boli rozhodujúce prvé vec samú. Naviac, súd zároveň s predvolaním na pojednávanie

poučil žalobcu v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. ako aj na pojednávaní samotnom. Súd nemá
povinnosť oznámiť účastníkovi, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, pretože z ustanovenia §
114 ods. 1 O. s. p. nepochybne vyplýva, že súd pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť oveci spravidla na jedinom pojednávaní. Nie je žiadny dôvod pre to, aby sa účastník domnieval, že súd
pojednávanie odročí a vo veci nerozhodne.

Pokiaľ žalobca namietal, prečo súd nevysvetlil, respektíve prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, treba konštatovať, že prvostupňový súd
na to nemá právomoc. Nie je pravdivý ani záver, že by súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase, pretože, ako bolo uvedené, táto lehota neplatí v prípade, pokiaľ súd žiadosť
súdneho exekútora o vykonanie exekúcie zamietne. Rozhodnutie prvostupňového súdu nie vnútorne

rozporné, pretože nezistil porušenie práva. Rozhodnutie nie je založené na skutkovej a právnej chybe
súdu.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.

s. p. v spojení s ust. § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovaný trovy odvolacieho konania nenavrhol nahradiť.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.