Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/602/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214656
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214656.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/234/2012-111 zo dňa 29. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 8C/234/2012-111 zo dňa 29. 04. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
V odôvodnení súd konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody
vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 eur, ktoré mu mali vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Martin. Tento sa mal nesprávneho úradného postupu dopustiť tým,
že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Súd preto v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) zisťoval existenciu podmienok (nesprávny
úradný postup pri rozhodovaní o udelení poverenia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradnýmpostupomavzniknutouškodou),ktorézakladajúobjektívnuzodpovednosťštátuzavznikškody,
a ktoré musia byť splnené súčasne.
Súd konštatoval, že bolo preukázané, že navrhovateľ dňa 25. 09. 2012 písomne požiadal Ministerstvo
spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku, nemal však preukázané, že by nárok navrhovateľa

na náhradu škody alebo jeho časti bol do rozhodnutia súdu uspokojený.
Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú odporcom vo vyjadrení k návrhu, súd dospel k záveru, že
táto nie je dôvodná nakoľko návrh na začatie konania bol podaný v rámci trojročnej premlčacej lehoty.
Ďalej súd konštatoval, že z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/3206/2006 vyplýva, že okresný súd skutočne nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu, teda v lehote, ktorú predpokladalo ust. §
44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01. 12. 2006. Je možné súhlasiť s navrhovateľom, že v

tomto konaní, pokiaľ exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote, je možné vidieť nesprávny úradný
postup súdu. Ďalším predpokladom na priznanie uplatnených nárokov navrhovateľa je však preukázanie
vzniku škody v príčinnej súvislosti s takýmto nesprávnym úradným postupom súdu a ujmy spôsobenej
takýmto postupom. Oprávnený navrhovateľ listom zo dňa 20. 09. 2011 (správne malo byť uvedené 20.09. 2010, pozn. odvolacieho súdu) podal návrh na zmenu súdneho exekútora, uznesením zo dňa 10.
04. 2012 súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Ako vyplýva z uplatnenia
exekučných trov pôvodného súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa, do momentu, keď došla na súd

žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora, vykonával súdny exekútor úkony pre úspešný výkon
rozhodnutia, keď pohľadávka navrhovateľa - oprávneného bola čiastočne vymožená. Nie je preto možné
konštatovať, že po podaní žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora nastalo riziko zániku
povinnej, riziko straty kontaktu s povinnou alebo riziko insolvencie povinnej. Navrhovateľ nepreukázal
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oba v žalobe uplatnené nároky. Za takýchto okolností

súd nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy považoval za nepreukázaný,
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súdu sa vypracovanie znaleckého posudku pre vyčíslenie výšky vzniknutej škody javilo ako neúčelné
a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci pre právne posúdenie nároku aj irelevantné, preto návrh
navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom zamietol.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal konštatovania zbytočných prieťahov, čím došlo k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd poukázal na to, že existenciu zbytočných prieťahov
v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“). Odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento

si žiadne trovy nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou
v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho priadku až po tom čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je jeho nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemôže založiť
odôvodnenie zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. Nakoľko nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať, ako dôkaz označil príslušný exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť

údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote.
Súd vôbec nevysvetlil prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však

túto legitímnu sféru ignoroval. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Pokiaľ súd zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, bolo tak len s poukazom na
skutočnosť, že sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody. Súd mu tak

znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo
veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Navrhovateľ nakoniec uviedol, že nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania
a tvrdil, že k premlčaniu práva nedošlo.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a obsahu spisu dospel k záveru, že okresný súd
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako
aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožňuje. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s
poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal
so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné,

preto odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných
bodoch na ne odkazuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa, tieto odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Keďže v
zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní

danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z toho hľadiska, či došlo
k chybám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že jednotlivé odvolacie námietky navrhovateľa v danom prípade vôbec nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie okresného

súdu.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody na
nedôveryhodnosti údajov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však táto skutočnosť nevyplýva,
okresný súd sa vo svojom rozhodnutí dôveryhodnosťou či nedôveryhodnosťou údajov vôbec

nezaoberal.
Rovnako s odôvodnením napadnutého uznesenia nekorešponduje ani odvolacia námietka navrhovateľa
vo vzťahu k stavu právnej neistoty, keď v tejto súvislosti poukazoval na to, že exekučný súd rozhodoval o
udelenípoverenianavykonanieexekúcie.Vdanomprípadevšaknavrhovateľnárokuplatnenýžalobným
návrhom založil na oneskorenom rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nie o návrhu na

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Dôvodná nakoniec nie je ani odvolacia námietka navrhovateľa vo vzťahu k vyhodnoteniu námietky
premlčania, keď navrhovateľ tvrdil, že k premlčaniu práva nedošlo. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia však jednoznačne vyplýva, že uvedená námietka navrhovateľa je nelogická, keď okresný
súd námietku premlčania vznesenú odporcom vyhodnotil ako nedôvodnú, t. j. rovnako ako navrhovateľ

dospel k záveru, že v danom prípade k premlčaniu nedošlo.

Jedinou odvolacou námietkou navrhovateľa, ktorá by mohla zodpovedať skutkovým zisteniam a
právnemu posúdeniu veci je námietka navrhovateľa, že sa súd nechal inšpirovať novou právnou úpravou
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., účinnou od 01. 01. 2013. Pokiaľ však navrhovateľ v odvolaní

vytýkal nesprávnu retroaktívnu aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je jeho odvolacia
námietka dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na str. 7 jednoznačne vyplýva, že okresný
súd na vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z., vrátane § 9 ods. 2, v znení účinnom do 31. 12. 2012. Ak
okresný súd pri výklade predmetného ustanovenia následne zaujal rovnaké stanovisko ako vyplýva z
dôvodovej správy k zákonu č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo k zmene zákona č. 514/2003 Z. z., nemožno

tomuto výkladu nič vytknúť nakoľko tento je logický a riadne odôvodnený. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že z obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 412/2012 Z. z. vyplýva, že návrh zákona
vychádzalzplatnejúpravy,„nakoľkoexistujemožnosťdomáhaťsaochranysvojichprávvyužitíminštitútu
ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti naprieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov“. Z uvedeného
vyplýva, že v danom prípade nejde o úpravu novú, len spresnenie existujúcej právnej úpravy v záujme

odstránenia vzniku možných pochybností a rozdielov pri výklade zákona.

V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou však odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný
súd v danom prípade konštatoval, že zákonná lehota na vydanie rozhodnutia nebola dodržaná, čím
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Okresný súd teda vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému

nesprávnemu úradnému postupu dal za pravdu navrhovateľovi. Nie vždy pritom podľa názoru
odvolacieho súdu možno nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote stotožňovať s konaním,
v ktorom došlo k prieťahom, ako to v danom prípade robí navrhovateľ. So zreteľom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002,
I. ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako
porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Je teda

zrejmé, že v prípade oboch konaní (nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a prieťahy
v konaní) ide o samostatné konania napĺňajúce skutkovú podstatu nesprávneho úradného postupu v
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, nebolo
to z dôvodu, že v danej veci nebol zistený nesprávny úradný postup, ale z dôvodu, že navrhovateľovi
nemohla v súvislosti s oneskoreným rozhodnutím vzniknúť žiadna škoda, keďže všetky potrebné úkony

mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ak je
podaný návrh na zmenu súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať
úkony exekučného konania, a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie, a to
až do doby kým nie je rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene
súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. V súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote teda nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu
k vzniku žiadnej materiálnej škody oprávnenému, ako to v napadnutom rozhodnutí správne konštatoval
aj okresný súd.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli

vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.