Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212823
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912212823.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/169/2012 - 48 zo dňa 22. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 970,58 € a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 194,12 €, teda, 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Pri rozhodovaní okresný súd
vychádzal zo skutočnosti, že zo spisu 2Er/151/2010 Okresného súdu Rimavská Sobota bolo zistené,
že dňa 2. 2. 2010 bola na súd podaná žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej Monike Šustríkovej a súd uznesením
zo dňa 3. 9. 2010 súd žiadosť zamietol, pretože po preskúmaní exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že dojednanie o rozhodcovskej doložke je
neprijateľnou podmienkou a že rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané aj plnenie v
rozpore s dobrými mravmi. Súd rozhodnutie zdôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku v znení ku dňu podania žiadosti o udelenie
poverenia, pričom súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV ÚS 606/2012 zo dňa 14.
12. 2012, kde ústavný súd judikoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ojedinelá
nečinnosti súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Súd síce
nerozhodol v lehote ustanovenej exekučným poriadkom, avšak súd nebol touto lehotou viazaný. V
zmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvrelevantnomčaselehota15dníoddoručenia
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o

vykonanie exekúcie. V tomto ustanovení je taktiež výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na
prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku
zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Súd tiež poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal, že by
ohľadne dotknutých exekučných konaní príslušný orgán, či už predseda súdu v rámci posudzovaniasťažností účastníka podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. alebo Ústavný súd SR, rozhodovali
o prípadnej sťažnosti niektorého z účastníkov exekučného konania, a že by boli konštatovali v danej
exekučnej veci existenciu nejakých prieťahov v konaní. Pokiaľ navrhovateľ sa domáha náhrady škody a

náhrady nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, a to nerozhodnutia v zákonnej
lehote, ktorá však v tomto prípade nie je zákonom daná, resp. v primeranom čase bez zbytočných
prieťahov, jeho návrh súd považoval za nedôvodný. Navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnej veci,
na základe ktorej podal návrh, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda nepreukázal, že by boli
splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona a tým ani splnenie predpokladov

pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Keďže návrh bol zamietnutý ako nedôvodný, súd
nemal dôvod na zisťovanie, či bola žiadosť navrhovateľa podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
predbežne prerokovaná.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 1, 2 O. s. p. Odporcovi pri vyhlásení
rozsudku náhradu trov konania priznal, avšak odporca si trovy nevyčíslil do troch pracovných dní po

vyhlásení rozsudku, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože zo spisu nevyplýva, že by
odporcovi nejaké trovy vznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský

súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval

§ 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu

ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,
nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal

len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
K odvolaniu navrhovateľa podal odporca písomné vyjadrenie, v ktorom odvolaním napadnutý rozsudok
žiadal ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd na pojednávaní aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.
s. p., teda, pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, keďže tento bol riadne predvolaný a nepožiadal

o odročenie z dôležitých dôvodov. Vo vzťahu k námietke, že meritórne rozhodnutie neprichádzalo do
úvahy, kým súd právoplatne nerozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, uviedol, že je plne
v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, aby súd po neprávoplatnom zamietnutí nedôvodného
návrhu na prerušenie konania rozhodol vo veci. Uvedený postup je v súlade aj s požiadavkouefektivity rozhodovania. Za situácie, že navrhovateľ sa nariadeného pojednávania bez ospravedlnenia a
vážneho dôvodu nezúčastnil, k odňatiu práva konať pred súdom a k porušeniu zásady kontradiktórnosti
konania dôjsť nemohlo. Námietku navrhovateľa, že sa vo veci neuskutočnilo pojednávanie, považoval

za nedôvodnú, keďže súd o veci rozhodol na pojednávaní. Súd žalobu zamietol z dôvodu, že v
namietanom exekučnom konaní nedošlo k prieťahom, teda, z dôvodu nepreukázania nesprávneho
úradného postupu. Za takéhoto stavu pre rozhodnutie vo veci nie je významné posúdenie vzniku škody
a nemajetkovej ujmy. Ak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nie je možné za žiadnych okolností priznať. Podľa jeho názoru súd správne vec právne posúdil ,

na súdený prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom

rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).
Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových

podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací
súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
41NcC/3/3012 zo dňa 10. 10. 2012, pokiaľ ide o konanie vedené na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. č. 6C/169/2912 tak, že z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil len sudcu
JUDr. Zoltána Borosa a ostatných sudcov okresného súdu uvedených v uznesení z prejednávania a
rozhodovania tejto veci nevylúčil, a teda, z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil ani zákonnú

sudkyňu JUDr. Adrianu Dulovičovú. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Adriany Dulovičovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41NcC/4/2012 zo dňa 10. 10. 2012 uvedená sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.
6C/169/2012, pretože nebola zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z
ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj narozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu
škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda.

Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť (sťažnosti) Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd

v konaní o sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR
v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I. ÚS 92/2013
zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o

odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom

je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.
Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnekonanie.Vyjadreniaprávnehozástupcuodporcumuboliriadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo

ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 53 spisu).
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.
Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje lehotu

lennavydaniepovereniaexekútoranavykonanieexekúcieavprípade,ženiesúsplnenépodmienkypre
takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac, okresný súd dôsledne uviedol, že uvedené
neznamená, že by súd nemusel vo veci pokračovať plynulo a bez prieťahov. V prejednávanej veci bolozistené, že vydaním rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie
exekúcie došlo po približne 7. mesiacoch od podania žiadosti (bola podaná na okresnom súde dňa 02.
02. 2010 a zamietnutá uznesením okresného súdu zo dňa 03. 09. 2010). V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa 14. 12. 2012, podľa
ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd
zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR, teda, konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-

dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k
vydaniu tohto rozhodnutia došlo po 7. mesiacoch, či nekonal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil
tým prieťahy v konaní. Doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v takomto trvaní je sama o
sebe neprimeraná, nie však s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému, ako aj
odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším

počtom podaní, vzhľadom načo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom.
Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú aj vzhľadom na
právne stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju
dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01), pričom ústavný súd aj

v uznesení IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej veci rozhodol, že doba rozhodovania
o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne
udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom načo musela počítať s určitým

technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za ústavne akceptovateľnú.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť

osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch

základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,
nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.
Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157
ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej
škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v

príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že
nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne
za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,

ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení
rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie
prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., teda v
žiadnomprípadeniejedôvodnánámietkanavrhovateľatýkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokonca

arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu
a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť
na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. V
takom prípade ani odvolací súd na tieto skutočnosti nemôže reagovať skutkovo a ani právne.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní
o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda rozhodol

podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol taktiež podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda
podľa zásady úspechu v konaní, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom
konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca, ktorý si však právo na náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu odvolací súd náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.