Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112200350
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112200350.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: N. P., nar.
XX.XX.XXXX, E. XXX/XX, R., zastúpená advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, Hlavná 23, Trnava, proti
odporcovi: ZVOLDENT s.r.o., Kuzmányho 11, Trnava, zastúpený advokátskou kanceláriou: BADUCCI
Legal s.r.o., Bratislava, Mostová 2, o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 19Cpr 1/2012-157 zo dňa 24. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 1.258,52
eur s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 83,34 eur do

troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet advokáta odporcu.

Ukladá súdu prvého stupňa opraviť označenie odporcu a jeho právneho zástupcu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 3.633,93 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 299,57 eur od
31.1.2012 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 2.3.2012 do
zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 31.3.2012 do zaplatenia, s 9%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 1.5.2012 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 403,77 eur od 31.5.2012 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77

eur od 1.7.2012 do zaplatenia, s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 31.7.2012
do zaplatenia, s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 31.8.2012 do zaplatenia, s
8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, a s 8,75% úrokom z
omeškaniaročnezosumy104,20eurod31.10.2012dozaplatenia,do3dníododňaprávoplatnostitohto
rozsudku. Výrokom II. v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.258,52 eur a úroku z omeškania súd návrh
zamietol. Výrokom III. vo zvyšku súd konanie zastavil, výrokom IV. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 744,73 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku

k rukám splnomocneného zástupcu navrhovateľky a napokon výrokom V. odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť štátu súdny poplatok vo výške 317,- eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na
účet Okresného súdu Trnava.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení
účinnom k 31.12.2011 vecne odôvodnil tým, že v danej veci bolo dňa 19.8.2013 právoplatne súdomrozhodnuté, že výpoveď daná odporcom ako zamestnávateľom navrhovateľke ako zamestnankyni je
neplatná, navrhovateľke tak vznikol nárok na náhradu mzdy. V danej veci mal súd preukázané, že
odporcovi bolo doručené oznámenie navrhovateľky, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 8.12.2011.

Odporca neumožnil navrhovateľke pokračovať v práci, preto v zmysle citovaného ustanovenia § 79
ods. 1 Zákonníka práce by jej náhrada mzdy patrila až do právoplatného rozhodnutia súdu o skončení
pracovného pomeru, k čomu ale v danej veci nedošlo. Možno preto mať za to, že v danej veci
pracovný pomer navrhovateľky u odporcu mohol skončil najskôr dňom 5.10.2012, kedy navrhovateľka
uzavrela pracovnú zmluvu s novým zamestnávateľom, čo však presahuje celkový čas, za ktorý v

zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce možno zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy,
t.j. za čas deväť mesiacov. V zmysle uvedeného navrhovateľke patrí náhrada mzdy za obdobie od
8.12.2011 do 8.9.2012, t.j. za čas deväť mesiacov. Súd sa nestotožnil s názorom splnomocneného
zástupcu navrhovateľky, že navrhovateľke patrí za obdobie od apríla 2012 do júla 2012 náhrada
mzdy v zmysle zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných
asistentiek, podľa ktorého mala navrhovateľka nárok na vyššiu mesačnú mzdu, a to s poukazom

na znenie ustanovenia § 79 ods. 1,2 v spojení s ustanovením § 134 ods. 1,2 Zákonníka práce, v
zmysle ktorého patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, resp. podľa § 79 ods.
2 najdlhšie po dobu 9 mesiacov, pričom podľa § 134 ods. 1,2 Zákonníka práce priemerný zárobok

zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období ktorým je
kalendárnyštvrťrokpredchádzajúcištvrťroku,vktoromsazisťujepriemernýzárobok.Zuvedenéhopodľa
názoru súdu jednoznačne vyplýva, že zákon presne určuje akým spôsobom sa postupuje v prípade
výpočtu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a z takto vypočítanej výšky mzdy je
potrebné vychádzať počas celého obdobia za ktoré možno zamestnancovi priznať náhradu mzdy bez

ohľadu na akékoľvek skutočnosti, ktoré nastanú počas tohto obdobia. Preto sa súd nestotožňuje ani s
názorom splnomocnenej zástupkyne odporcu, že je potrebné zohľadniť, že odporkyňa sa v tomto období
zamestnala bola jej vyplatená mzda, ktorú žiadala odrátať od náhrady mzdy.

Prvostupňový súd pri výpočte náhrady mzdy vychádzal v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1,2 Zákonníka
práce z priemernej mzdy, ktorú navrhovateľka dosahovala u odporcu za mesiace august 2011 až október

2011 i keď to nie je predchádzajúci kalendárny štvrťrok, ktorý predchádza mesiacu december 2011,
a to z toho dôvodu, že navrhovateľka po ukončení materskej dovolenky nastúpila k odporcovi až dňa
1.8.2011. V uvedenom období bol priemerný mesačný zárobok navrhovateľky 403,77 eur (hrubá mzda
v mesiaci august 2011 bola 465,02 eur; v mesiaci september 2011 bola 408,16 eur a v mesiaci október
2011 bola 338,15 eur; t.j. spolu 1.211,3299 : 3 = 403,77 eur). S poukazom na uvedené náhrada mzdy

predstavuje celkovo sumu 3.633,93 eur, t.j. 403,77 eur krát 9 mesiacov (náhrada mzdy za časť mesiaca
december 2011 vo výške 299,57 eur / 403,77 eur : 31 dní krát 23 dní/ + náhrada mzdy za obdobie január
2012 až august 2012 vo výške 3.230,16 eur /8 mesiacov krát 403,77 eur/ + náhrada mzdy za obdobie
od 1.9.2012 do 8.9.2012 vo výške 104,20 eur /t.j. 403,77 : 31 dní, t.j. rovnako ako v mesiaci december,
nakoľko pomerné časti náhrady mzdy za tieto dva mesiace majú dať sumu priemernej mzdy vo výške

403,77 eur, krát 8 dní/) .

Súd nepriznal navrhovateľke náhradu mzdy v plnej výške, tak, ako si ju uplatnila (žiadala priznať náhradu
mzdy v celkovej výške 4.892,45 eur a súd jej priznal náhradu mzdy vo výške 3.633,93 eur) vo zvyšnej
časti - vo výške 1.258,52 eur a k tomu prináležiacemu príslušenstvu - úroku z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 314,63 eur od 31.5.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy

314,63 eur od 1.7.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 314,63 eur od
31.7.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 314,63 eur od 31.8.2012
do zaplatenia, súd návrh ako nedôvodný zamietol.

Nakoľko odporca nezaplatil navrhovateľke náhradu mzdy, dostal sa do omeškania a to dňom
kedy sa mzda za jednotlivé mesiace stala splatná, t.j. dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy

v jednotlivých mesiacoch, keď podľa pracovnej zmluvy mzda bola splatná vždy k 30-temu dňu
nasledujúcemu po odpracovanom mesiaci. Súd sa nestotožnil s názorom splnomocnenej zástupkyne
odporcu, že náhrada mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru sa stáva splatnou
až dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keďpodľa názoru súdu povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru vyplýva z ustanovení hmotného práva - Zákonníka práce (,,Mzda je
splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca,

ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.“ § 129 ods. 1 Zákonníka práce).
Súd sa nestotožnil ani s názorom, že zamestnancovi ktorému patrí náhrada mzdy nepatrí úrok z
omeškania, keď podľa argumentácie odporcu, že pokiaľ inštitút úroku z omeškania nie je upravený
v Zákonníku práce nemôže ho zamestnanec v rámci nároku voči zamestnávateľovi požadovať (túto
argumentáciu používa odporca s poukazom na vzťah Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka) avšak

vykladá si ju nesprávne. Zákonník práce upravuje vo svojej prvej časti len odchýlky od všeobecnej
úpravy ustanovení Občianskeho zákonníka a teda z toho vyplýva podporná platnosť všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka pre prípady, ktoré nie sú odchylne upravené vo všeobecných
ustanoveniach Zákonníka práce. Ak teda všeobecné ustanovenia Zákonníka práce uvedené v jeho
prvej časti neustanovujú inak, na posudzovanie týchto pracovnoprávnych vzťahov, t.j. na posudzovanie
právnych vzťahov upravených primárne Zákonníkom práce sa delegovane vzťahuje vecná pôsobnosť

Občianskeho zákonníka. Napokon Občiansky zákonník nemá všeobecné ustanovenia len v prvej časti,
ale aj v ôsmej časti v prvej hlave teda v záväzkovom práve, kde je upravené aj omeškanie dlžníka.
Teda pod všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka sa rozumejú ustanovenia § 1 až § 122,
a ustanovenia § 488 až § 587. Ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka o omeškaní dlžníka je
preto všeobecným ustanovením Občianskeho zákonníka subsumovaným pod ustanovením § 1 ods. 4

Zákonníka práce. Keďže úrok z omeškania je právnym inštitútom upraveným v Občianskom zákonníku
a platí pre všetky právne vzťahy medzi právnymi subjektmi, je pochopiteľné, že musí platiť aj vo vzťahu
medzi zamestnancom a zamestnávateľom, najmä preto, že títo vzhľadom na predmet sporu - náhrada
mzdy, majú postavenie veriteľa a dlžníka. Práve z tohto dôvodu by nemožnosť uplatnenia si úroku z
omeškania bola nielen nespravodlivá, ale aj nezákonná. Súd priznal navrhovateľke úrok z omeškania

dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy v tom ktorom mesiaci, keď vychádzal zo základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky, ktorá v období od 14.12.2011 do 10.7.2012 bola 1% a v období od
11.7.2012 do 7.5.2013 bola 0,75%.

Nakoľkonavrhovateľzobralnávrhvčastiozaplatenieistinyvovýške1.631,72euravčastiozaplatenie9
%úrokuzomeškaniaročnezosumy11,16eurod31.1.2012dozaplatenia,9%úrokuzomeškaniaročne

zo sumy 33,- eur od 31.5.2012 do zaplatenia, 9 % úroku z omeškania ročne zo sumy 33,- eur od 1.7.2012
do zaplatenia, 8,75 % úroku z omeškania ročne zo sumy 33,- eur od 31.7.2012 do zaplatenia, 8,75 %
úroku z omeškania ročne zo sumy 33,- eur od 31.8.2012 do zaplatenia, s 8,75 % úroku z omeškania
ročne zo sumy 299,57 eur od 31.10.2012 do zaplatenia, s 8,75 % úroku z omeškania ročne zo sumy
403,77 eur od 1.12.2012 do zaplatenia, s 8,75 % úroku z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od

31.12.2012 do zaplatenia a s 8,75 % úroku z omeškania ročne zo sumy 403,77 eur od 31.1.2013 do
zaplatenia späť, súd konanie s § 96 ods. 1,2 O.s.p. v tejto časti so súhlasom odporcu zastavil.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľke,
ktorá bola v konaní úspešnejšia priznal náhradu trov konania vo výške 744,73 eur, t.j. 48,88 % (úspech
navrhovateľky 74,44 % mínus neúspech 25,56 %) z celkových trov, ktoré jej vznikli vo výške 1.523,59

eur, keď jej úspech bol v rozsahu 74,44 %, nakoľko navrhovateľka žiadala priznať náhradu mzdy v
celkovej výške 4.892,45 eur a príslušenstvo - úroky z omeškania, ktoré po vyčíslení ku dňu rozhodnutia,
t.j. k 24.2.2014 predstavujú sumu 735,78 eur, t.j. spolu žiadala sumu 5.628,23 eur a navrhovateľke bola
priznaná suma istiny vo výške 3.633,93 eur a príslušenstvo po vyčíslení ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
vo výške 555,70 eur, t.j. spolu 4.189,63 eur (t.j. 4.189,63 eur : 56,2823 eur = 74,44 % je úspech

navrhovateľky mínus neúspech 25,56 % = 48,88 %). Trovy právneho zastúpenia navrhovateľky vznikli
vo výške 1.523,59 eur, keď predmetom sporu bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a nárok na náhradu mzdy. Základná sadzba tarifnej odmeny vo veci určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru je v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 1/13-tina výpočtového
základu (t.j. suma 57,- eur v roku 2011; suma 58,69 eur v roku 2012; suma 60,07 eur v roku 2013;

suma 61,87 eur v roku 2014); základná sadzba tarifnej odmeny vo veci náhrady mzdy je v zmysle §
10 ods. 1 citovanej vyhlášky pri hodnote sporu 4.892,45 eur suma 170,97 eur. V zmysle § 13 ods. 3
citovanej vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z
tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by
advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Odmena za jeden úkon právnej služby tak predstavuje

súčet sumy 170,97 eur a tretiny odmeny vo veci neplatnosti výpovede; od právoplatnosti rozsudku voveci neplatnosti výpovede, t.j. od 19.8.2013 je predmetom konania len náhrada mzdy a teda odmena
vo výške 170,97 eur. Navrhovateľke patrí náhrada trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony: 1.
prevzatie a príprava zastúpenia dňa 6.12.2011 á 189,97 eur + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej

vyhlášky á 7,41 eur; 2. Návrh na začatie konania dňa 9.1.2012 á 190,53 eur + režijný paušál podľa §
16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,63 eur; 3. Zastupovanie na pojednávaní dňa 30.5.2012 á 190,53 eur
+ režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,63 eur; 4. Zastupovanie na pojednávaní dňa
10.9.2012 á 190,53 eur + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,63 eur; 5. Vyjadrenie k
odvolaniu dňa 10.12.2012 á 190,53 eur + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,63 eur;

6. Zastupovanie na pojednávaní dňa 6.11.2013 á 170,97 eur + režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky á 7,81 eur; 7. Zastupovanie na pojednávaní dňa 2.12.2013 á 170,97 eur + režijný paušál podľa
§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 7,81 eur; 8. Zastupovanie na pojednávaní dňa 3.2.2014 á 170,97 eur
+ režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky á 8,04 eur.

Zároveň súd v súlade s § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm. d), § 8 ods. 4 Zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za

návrh podľa položky 1 písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného
zákona vo výške 317,- eur (99,50 eur za návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
+ 217,50 eur, t.j. 6% zo sumy 3.633,93 eur), keď navrhovateľka bola v konaní oslobodená od súdnych
poplatkov a súd jej návrhu vyhovel v časti z ktorej bol súdny poplatok vyrúbený.

Prvostupňový súd nevyhovel žiadosti odporcu splácať dlh navrhovateľke v splátkach vzhľadom na

skutočnosť, že odporca je právnickou osobou - spoločnosťou s ručením obmedzeným, o svojej
povinnosti vyplatiť navrhovateľke náhradu mzdy mal vedomosť najneskôr od právoplatnosti rozhodnutia
súdu o určení neplatnosti výpovede, t.j. od 19.8.2013, keď už i predtým mal vedomosť, že navrhovateľka
považuje výpoveď za neplatnú a požaduje náhradu mzdy. Skutočnosť, že odporca vykazuje vo svojom
účtovníctve stratu, súd nepovažoval za dostatočný dôvod pre vyhovenie jeho žiadosti splácať dlh voči

navrhovateľke v splátkach.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu a to výlučne
proti tej časti, v ktorej súd návrh zamietol (výrok II.) a nadväzne proti výroku o trovách konania ( výrok IV).
Rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu o zaplatenie 1.258,52 eur spolu s úrokmi
z omeškania považuje za nesprávny a odporujúci zákonu. Prvostupňový súd sa nestotožnil s názorom

navrhovateľky, že má nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od apríla 2012 do júla 2012 a to v zmysle
zákona č. 62/2012 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek, pričom záver
odôvodnil súd s poukazom na § 79 ods. 1 a 3 v spojení s § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Tento
záver považuje odvolateľka za nesprávny a je v priamom rozpore so zákonom. Je síce pravda, že zákon
presne určuje spôsob výpočtu náhrady mzdy, avšak nie je správny názor, že z takto vypočítanej výšky

mzdy je potrebné vychádzať počas celého obdobia, za ktoré možno zamestnancovi priznať náhradu
mzdy a to bez ohľadu na akékoľvek skutočnosti, ktoré nastanú počas tohto obdobia. Naopak priamo
zákon výslovne stanovuje právne skutočnosti, ktoré spôsobujú, že sa pri výpočte priemerného zárobku
zamestnanca nepostupuje podľa pravidiel uvedených v § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, pričom
takouto špecifickou a zákonom jednoznačne pomenovanou právnou skutočnosťou je napr. zmena výšky

minimálnej mzdy. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na § 134 ods. 5 Zákonníka práce, z ktorého
vyplýva, že vypočítaný priemerný zárobok podľa ods. 1 a 2 sa nepoužije, ak je nižšia ako minimálna
mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba
priemerný zárobok použiť. V tomto prípade sa priemerný zárobok, ktorý bol vypočítaný, zvýši na výšku
zodpovedajúcu minimálnej mzdy. A práve takáto situácia nastala aj v prípade navrhovateľky. V období

od 01.04.2012 do 31.07.2012 bol účinný zákon č. 62/2012 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch
sestier a pôrodných asistentiek, ktorý osobitne upravoval minimálnu mzdu zdravotných sestier. Keďže
ide o osobitnú pracovnoprávnu úpravu, uplatní sa tento zákon ako lex specialis, a má prednosť pred
ustanovením § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý má povahu lex generalis. Odvolateľka poukázala na
§ 2 ods. 1 tohto zákona podľa ktorého sadzby minimálnych mzdových nárokoch sestier člení podľa dĺžky

výkonu ošetrovateľskej praxe. Navrhovateľka pracovala ako zdravotná sestra u MUDr. J. od 01.09.2000
teda ku dňu neplatnej výpovede mala 11- ročnú prax a podľa prílohy k zákonu mala byť jej minimálna
mzda 718,40 eur. Ak by teda riadne pracovala u odporcu, za mesiace apríl až júl 2012 by mala nárok
na mzdu v takejto výške, nakoľko zákonná úprava má prednosť pred dojednaním v pracovnej zmluve.Keďžetedavkalendárnommesiaci,vktoromvzniklapotrebapriemernýzárobokpoužiť(aprílažjúl2012)
bol jej priemerný zárobok nižší ako minimálna mzda, na ktorú by jej vznikol nárok priamo zo zákona,
je potrebné zvýšiť priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzdy. Vychádzajúc z

uvedeného je z tohto priemerného zárobku potrebné vypočítať nárok na náhradu mzdy v relevantnom
období, teda za obdobie od apríla 2012 do júla 2012 a preto nárok na náhradu mzdy predstavuje sumu
718,40 eur. Nesprávny bol preto záver súdu prvého stupňa pokiaľ jej v tomto období priznal náhradu
mzdy iba v sume 403,77 eur. Pokiaľ prvostupňový súd postupoval tak, že jej priemerný zárobok vypočítal
podľa § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a nezobral zreteľ na odlišnú úpravu v § 134 ods. 5 Zákonníka

práce, pochybil. Nadväzne na toto svoje pochybenie nepriznal ani náhradu mzdy v sume, na ktorú
má nárok podľa týchto zákonných ustanovení. Odvolateľka teda navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 1.258,52 eur
spolu aj s príslušenstvom. Zároveň odvolateľka navrhuje, aby odvolací súd zmenil aj výrok IV. týkajúci sa
priznaného nároku na náhradu trov konania, nakoľko má nárok na celú požadovanú sumu a teda nie je
dôvod krátiť nárok na náhradu trov konania z dôvodu čiastočného úspechu účastníka konania. Navrhuje

teda, aby odvolací súd zmenil aj výrok IV. rozsudku tak, že jej prizná náhradu trov prvostupňového v
sume 1.523,59 eur ako bola v priebehu konania vyčíslená jej právnym zástupcom a uplatnila aj náhradu
trov odvolacieho konania v sume 69,45 eur.

K doručenému odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca prostredníctvom právneho zástupcu.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho

konania odporcovi vo výške 83,34 eur s DPH. Odporca poukázal na to, že odvolanie navrhovateľky
treba v prvom rade považovať za neúplné, pretože nie je zrejmé, o ktoré zákonom vymedzené
dôvody navrhovateľka svoje odvolanie opiera. S odvolacími argumentmi navrhovateľky sa odporca
nestotožňuje, pretože zo samotnej dikcie § 134 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtované zamestnancovi na výplatu v

rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodnom období. Zamestnávateľ
resp. súd pri uplatňovaní nárokov zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru a pri
zisťovaní priemernej mzdy vychádza výlučne zo zúčtovanej mzdy a z obdobia reálne odpracovaného
v rozhodujúcom období. Tvrdenie navrhovateľky, že mal súd pri výpočte náhrady mzdy vychádzať
zo mzdy za obdobie apríl 2012 až júl 2012 v sume 718,40 eur mesačne, by prichádzalo do úvahy

len v prípade predpokladu, že podkladom na vyčíslenie náhrady mzdy nie je priemerný zárobok, ale
pravdepodobný zárobok. Odporca zopakoval, že náhrada mzdy má mať satisfakčnú povahu z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru a nie formou mzdy. Odporca sa stotožňuje s právnym
názorom prvostupňového súdu a s jeho odôvodnením výroku o zamietnutí návrhu v časti. Zároveň sa
stotožnil aj s výrokom, ktorým priznal náhradu trov konania vo výške 744,73 eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má aspoň základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania

(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.)
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v
napadnutej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle
§ 219 O.s.p.

Predmetom konania na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 19Cpr 1/2012 bol návrh navrhovateľky
uplatnený na súde 09.01.2012, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a náhrady mzdy.

Odvolanie navrhovateľky bolo podané iba v zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 1.258,52 eur a úroku
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 314,63 eur od 31.5.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 314,63 eur od 1.7.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 314,63 eur od 31.7.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zosumy 314,63 eur od 31.8.2012 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov konania. Ostatné výroky neboli
napadnuté odvolaním navrhovateľky a preto nadobudli právoplatnosť.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľke.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí

správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľky na náhradu mzdy je čiastočne dôvodný.

K odvolacím argumentom navrhovateľky odvolací súd uvádza nasledovné:

Spornou okolnosťou v danej veci bola otázka, či u navrhovateľky za obdobie od apríla 2012 do júla 2012
priemerný mesačný zárobok na účely náhrady mzdy má byť zvýšený s poukazom na zákon č. 62/2012
Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek.

Napriek tomu, že v odvolaní sa neuvádza ustanovenie O.s.p. týkajúce sa odvolacieho dôvodu, je možné

z obsahu odvolania vyvodiť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., teda že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolateľka dôvodila, že v období od 01.04.2012 do 31.07.2012 (teda počas obdobia za ktoré
navrhovateľke patrí náhrada mzdy) bol účinný zákon č. 62/2012 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch
sestier a pôrodných asistentiek, ktorý osobitne upravoval minimálnu mzdu zdravotných sestier. Keďže
ide o osobitnú pracovnoprávnu úpravu, uplatní sa tento zákon ako lex specialis, a má prednosť pred
ustanovením § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý má povahu lex generalis. Podľa § 2 ods. 1 tohto

zákona sa sadzby minimálnych mzdových nárokoch sestier členia podľa dĺžky výkonu ošetrovateľskej
praxe, navrhovateľka pracovala ako zdravotná sestra u MUDr. J. od 01.09.2000 teda ku dňu neplatnej
výpovede mala 11- ročnú prax a podľa prílohy k zákonu mala byť jej minimálna mzda 718,40 eur.
Nesprávny bol preto podľa navrhovateľky záver súdu prvého stupňa, pokiaľ jej v tomto období priznal
náhradu mzdy iba v sume 403,77 eur. Odporca v konaní dôvodil, že tvrdenie navrhovateľky, že mal súd

pri výpočte náhrady mzdy vychádzať zo mzdy za obdobie apríl 2012 až júl 2012 v sume 718,40 eurmesačne,byprichádzalodoúvahylenvprípadepredpokladu,žepodkladomnavyčíslenienáhradymzdy
nie je priemerný zárobok, ale pravdepodobný zárobok. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom,
že navrhovateľke patrí za obdobie od apríla 2012 do júla 2012 náhrada mzdy v zmysle zákona č.

62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek, podľa ktorého mala
navrhovateľka nárok na vyššiu mesačnú mzdu, a to s poukazom na znenie ustanovenia § 79 ods. 1,2 v
spojení s ustanovením § 134 ods. 1,2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého patrí zamestnancovi náhrada
mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o

skončení pracovného pomeru, resp. podľa § 79 ods. 2 najdlhšie po dobu 9 mesiacov, pričom podľa § 134
ods. 1,2 Zákonníka práce priemerný zárobok zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období, ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa
zisťuje priemerný zárobok. Podľa názoru prvostupňového súdu zákon presne určuje akým spôsobom
sa postupuje v prípade výpočtu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a z takto
vypočítanej výšky mzdy je potrebné vychádzať počas celého obdobia za ktoré možno zamestnancovi

priznať náhradu mzdy bez ohľadu na akékoľvek skutočnosti, ktoré nastanú počas tohto obdobia.

Podľa § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v znení účinnom k 31.12.2011, priemerný zárobok na
pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v

ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 5 veta prvá a druhá Zákonníka práce v znení účinnom k 31.12.2011 ak je
priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v

kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok
na sumu zodpovedajúci tejto minimálnej mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve a priemerný zárobok u zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny
mzdový nárok (§ 120 ods. 4), zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu
mzdovému nároku.

Citované ustanovenia podrobne upravujú spôsob určenia priemerného zárobku. Pri jeho výpočte sa
vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je v zásade predchádzajúci kalendárny
štvrťrok. Iba ak zamestnanec neodpracoval v rozhodujúcom období aspoň 22 dní alebo 170 hodín,
použije sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa takisto

zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, prípadne z hrubej
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. januáru, 1. aprílu, 1. júlu, 1.
októbru kalendárneho roka, pričom zárobok za predchádzajúci štvrťrok sa používa vždy až do zistenia
nového priemerného zárobku. Zmeny spočívajúce vo zvýšení (znížení) sa teda prejavia až pri výpočte
priemerného zárobku za ďalšie rozhodujúce obdobie. Takto zistený priemerný zárobok sa používa počas

celého štvrťroka, ak zákon neustanovuje inak. Vypočítaný priemerný zárobok sa nepoužije, ak je nižší
ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla
potreba priemerný zárobok použiť. V takom prípade sa priemerný zárobok, ktorý bol vypočítaný, zvýši
na výšku zodpovedajúcu minimálnej mzde (odsek 5).

Zákon č. 62/2012 Z.z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek bol prijatý

na základe uplatňovania finančných predstáv pracovníkov v zdravotníctve. Koncom júna 2012 bol na
Ústavný súd SR doručený návrh prvého námestníka Generálneho prokuratúra Slovenskej republiky na
vyslovení nesúladu zákona č. 62/2012 Z.z. Ústavou Slovenskej republiky a súčasne bolo navrhnuté,
aby Ústavný súd do rozhodnutia vo veci samej pozastavil účinnosť zákona č. 62/2012. Ústavný súd
tak urobil vyhlásením uznesenia v Zbierke zákonov 31.07.2012 bola účinnosť zákona č. 62/2012 Z.z.

pozastavená. Ústavný súd v SR dňa 19.06.2013 rozhodol o návrhu tak, že vyslovil nesúhlas zákona
č. 62/2012 Z.z. s článkom 20 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vozvyšnej časti návrhu prvého námestníka Generálneho prokurátora SR nevyhovel. Z tohto vyplýva, že
vzhľadom na verdikt ústavného súdu bol zákon č. 62/2012 tri mesiace v platnosti a v účinnosti. Pred
01. aprílom 2012 a 31. júlom 2012 mali poskytovatelia splniť dve povinnosti a to vyplácať vo výške

stanovenej zákonom a upraviť pracovné zmluvy tak, aby boli v súlade so zákonom.

Podľa § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. organizácie Ústavného súdu Slovenskej republiky o
konaní pred ním a od postavenia jeho sudcov ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskom,
právnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmto rozhodnutím nemožno

nútene vymáhať.

Poukázaním na uvedené možno vysloviť, že aj keď poskytovatelia mali za obdobie od 01.04.2012 do
31.07.2012 povinnosť vyplatiť mzdu vo výške v akej ustanovoval zákon č. 62/2012 Z.z. zamestnanec sa
proti vôli svojho zamestnávateľa k takejto zvýšenej výplate mzdy po verdikte ústavného súdu nemôže
dostať. Táto povinnosť má v zmysle citovaného § 41b ods. 2 povahu naturálnej obligácie, teda záväzku,
ktorýsíceprávnypredpisuznáva,aleneumožňujehonútenevykonať.Akbyhoajzamestnávateľvyplatil,

tak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí. Tento prípad by platil aj v tej situácii keby občianskoprávny
súd rozhodol o povinnosti zaplatiť zvýšenú mzdu zamestnancovi a k výkonu rozhodnutia by ešte nestihlo
dôjsť.

Vychádzajúc z uvedeného nemožno považovať odvolanie navrhovateľky za dôvodné. Súd prvého
stupňa postupoval správne keď uzavrel, že zákon presne určuje akým spôsobom sa postupuje v prípade

výpočtu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a z takto vypočítanej výšky mzdy
je potrebné vychádzať počas celého obdobia za ktoré možno zamestnancovi priznať náhradu mzdy
bez ohľadu na akékoľvek skutočnosti, ktoré nastanú počas tohto obdobia. Zákon výslovne stanovuje
právne skutočnosti ktoré spôsobujú, že sa pri výpočte priemerného zárobku zamestnanca nepostupuje
podľa pravidiel uvedených v § 134 ods.1 a 2 Zákonníka práce, pričom takouto špecifickou a zákonom

jednoznačne pomenovanou právnou skutočnosťou je napr. zmena výšky minimálnej mzdy a vypočítaný
priemerný zárobok podľa § 134 ods. 1 a 2 sa nepoužije, ak je nižšia ako minimálna mzda, na ktorú by
zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť
a priemerný zárobok, ktorý bol vypočítaný, zvýši na výšku zodpovedajúcu minimálnej mzdy. Takáto
zákonom predpokladaná situácia však v prípade navrhovateľky nenastala, nakoľko pokiaľ za obdobie od

01.04.2012 do 31.07.2012 mal zamestnávateľ povinnosť vyplatiť mzdu vo výške ustanovenej zákonom
č. 62/2012 Z.z. zamestnanec sa proti svojej vôli svojho zamestnávateľa k takejto zvýšenej výplate mzdy
po náleze Ústavného súdu SR PL. ÚS 13/2012-90 nemôže dostať vzhľadom na povahu tohto záväzku.

So zreteľom na prijaté právne závery prvostupňový súd rozhodol správne, pokiaľ aj za obdobie od apríla
2012 do júla 2012 vychádzal z priemerného mesačného zárobku navrhovateľky 403,77 eur. Odvolací

súd preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej
časti o zaplatenie istiny 1.258,52 eur s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania
potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnej navrhovateľke. Trovy odvolacieho

konania predstavujú sumu 83,34 eur ako odmenu za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške
69,45 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH vo výške 5,85 eur, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. bola navrhovateľke
povinnosť zaplatiť náhradu trov konania uložená na účet advokáta odporcu.

Napokon odvolací súd v zmysle § 222 ods. 3 O.s.p. uložil súdu prvého stupňa opraviť označenie odporcu

a jeho právneho zástupcu postupom podľa § 164 O.s.p., ktorých označenie nie je v súlade s označením
v spisovom materiály.Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.