Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/436/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219871
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219871.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa S. zastúpeného Advokátskou
kanceláriou U. proti odporcovi K. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. decembra 2013, č.k. 8C/236/2012-87
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 453,62 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po
právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a)
bod 1., § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2 a 3, a § 19 ods. 1 a 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Navrhovateľ uviedol, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná

nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonom stanovenej doby.
Postup súdu považoval za nesprávny, charakterizovaný tým, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a nesprávny úradný postup
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku,

ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Zo spisu
tamojšieho súdu sp. zn. 16Er/1319/2010, EX/3565/2010, súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 12.05.2010. Súd prvého stupňa následne
uznesením sp. zn. 16Er/1319/2010 zo dňa 08.09.2010 žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu
rozporu rozhodcovského rozsudku so zákonom. O odvolaní oprávneného rozhodol odvolací súd dňa
26.01.2011, a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2011. Zhodnotením skutkového stavu

dospel súd prvého stupňa k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti so
zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súdprvéhostupňavdanejveciskúmaltietopodmienkyadospelkzáveru,žesplnenéneboli.Vykonaným
dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V čase
rozhodovania exekučného súdu o žiadosti exekútora o udelenie poverenia, v prípade, ak exekučným
titulom boli podľa § 41 ods. 2 písm. d/ vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených, 15-dňová lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, keďže v
období po účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťouod 1.6.2010, bola vypustená, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/
Exekučného poriadku, čo sa vzťahovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastával
názor, že prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučnéhotitulusozákonom.Pokiaľtedanavrhovateľpovažujezanesprávnyúradnýpostupnečinnosť
tamojšieho súdu v exekučných veciach, v ktorých zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, pretože na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia Exekučný poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. S poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal
opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal splnenie

základných zákonných podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a preto jeho návrh súd prvého
stupňa považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli.
Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g)

O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
stranakonanianeboloboznámenýspísomnýmvyjadrenímžalovanéhokžalobeatotomubolodoručené

až so samotným rozsudkom vo veci samej. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
tvrdení, nemal možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základetýchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 18.11.2010, pričom konanie začalo dňa 17.03.2010,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie predstavuje viac ako 246 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 12.05.2010, v danej veci na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 21568/09 zo dňa 11.01.2010. Okresný súd Prievidza uznesením
zo dňa 08.09.2010, č.k. 16Er/1319/2010-10, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2011, zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15

dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre súdneho
exekútoranavykonanieexekúcie.Ztextuustanovenianevyplýva,žebyprocesnálehota15dnídopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie

lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd

vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o

zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa

na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáust.§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.byv
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy,že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v
prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného
zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 05.11.2012 pod sp. zn. 19NcC/637/2012, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. N. S. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.
Opatrením predsedu súdu Spr. 1493/12 bola predmetná vec pridelená náhodným výberom sudkyni
JUDr. E. T., o ktorej už bolo uvedeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.01.2013,
sp. zn. 19NcC/12/2013 rozhodnuté tak, že nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa

týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci
tak urobiť nemohol. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že
súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 17.12.2013, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ

zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,
preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.