Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/436/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210122
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
16C/220/2012-61 zo dňa 9. júla 2013 takto

r o z h o d o l :

10Co/436/2014-97

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp.
zn. Okresného súdu Čadca 13Er/223/2004) nedošlo. Zdôraznil, že predmetná exekúcia prebiehala od
vydaniapovereniadopodaniažiadostiozmenusúdnehoexekútora6rokov,vktoromobdobínavrhovateľ

v pozícii oprávneného nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní súdneho exekútora. Exekučný súd pritom
návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ktoré
rozhodnutie bolo potvrdené i odvolacím súdom.
Okresný súd uviedol, že konajúci súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní (§ 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z.). Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý prieťah možno
vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd uzavrel, že

navrhovateľnepreukázalanivznikškody.Toutonemôžubyťvyčíslovanérežijnénáklady,ktorévynakladá
na celkovú podnikateľskú činnosť. Rovnako navrhovateľ nekonkretizoval, prečo (prípadné) samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Okresný súd v tejto súvislosti
zdôraznil, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom, resp. s predpismi na ochranu spotrebiteľa
poskytoval úvery neplatičom (v predmetnej exekúcii dokonca osobe, ktorá už predtým nesplácala iné
ním poskytnuté úvery); nadväzne takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Napokon, za
naplnený nemal ani tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, a to príčinnú

súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou,
ktorá ním mala vzniknúť.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu anestranný súd. Prioritne zdôraznil, že dňa 31.5.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v
Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následne
dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a

taktiež neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec. Rovnako
nebol dôvod ani odročiť nariadené pojednávanie; takýto procesný návrh navrhovateľ uplatnil až dňa
8.7.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na 9.7.2013 a predvolanie odvolateľ prevzal už dňa 31.5.2013).
Zároveň okresný súd oznámil podľa § 119 O.s.p. navrhovateľovi nevyhovenie jeho návrhu na odročenie
pojednávania;dodal,žedanýprocesnýnávrhbolpodanýoneskoreneanemalanipredpísanénáležitosti.

O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že okresný súd nesprávne na pojednávaní
prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie pojednávania.

Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto
spojitosti nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani
sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti.
Súčasne však namietal, že okresný súd rozhodol bez vykonania dokazovania, len na základe notoriet.
Doplnil, že on (odvolateľ) navrhol vykonanie dokazovania, čo nebolo akceptované; osobitne nebol

vykonaný „esenciálny dôkaz“ - oboznámenie s exekučným spisom. Taktiež mienil predložiť znalecký
posudok ohľadne výšky škody, ktorý sa aktuálne spracováva.
Navrhovateľ (opakovane) tvrdil, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Dotknuté rozhodnutie krajského

súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v obdobných
veciach a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej“ právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa na
prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval výklad § 44
ods. 2 EP v tom smere, že lehota 15 dní platí len v prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie; nie

však už pri zamietajúcom uznesení. V otázke nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné
sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou
nečinnosťou.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania
je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy.
Zásada kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je (práve) pojednávanie, na ktoré
bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich

bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom
a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 9.7.2013) prvostupňový súd určil 20.5.2013 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 31.5.2013. Až dňa 4.7.2013 o 19.04 hod., t.j.
po úradných hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia byviedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)

a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Obsah spisu neosvedčuje konštatovanie okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že
navrhovateľa upovedomil o neakceptovaní jeho žiadosti o odročenie pojednávania. Bez ohľadu na
uvedené je dôležitým, že navrhovateľ túto žiadosť podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska

pracovných dní doslova niekoľko hodín - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť
jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) sám v nemalej
miere zmaril efektívne využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Zároveň je plne dôvodným
záver okresného súdu, že navrhovateľ podal predmetnú žiadosť oneskorene (ústavnú sťažnosť podal
20.6.2013 a žiadosť o odročenie pojednávania až 4.7.2013).
Obdobne nie je vadou, ktorá by v bezprostrednej kauzálnej súvislosti mohla spôsobiť vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, nedoručenie vyjadrenia protistrany navrhovateľovi. Jednak odporca toto
vyjadrenie učinil až po nariadení termínu pojednávania okresným súdom a jednak nemeniaca sa
protiargumentácia odporcu je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa o nevykonaní dokazovania (vôbec), či osobitne o nevykonaní

dokazovania exekučným spisom (sp. zn. Okresného súdu Čadca 13Er/223/2004). Zo zápisnice o
pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu
dotknutéhoexekučnéhospisu;ktorýdôkazvýslovnepožadovalnavrhovateľ.Inúskutočnosťniejemožné
vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Čiastkové závery prvostupňového rozhodnutia ohľadne otázok nevylúčenia zákonnej sudkyne z
prejednávania a rozhodovania súdenej veci zodpovedajú doterajšiemu priebehu konania a stavu veci.
Zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej
nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom

posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4Cdo 228/2013
z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Navyše, navrhovateľom
spomínané rozhodnutia iných krajských súdov (bez ohľadu na to, že sa jednalo o minoritný prístup) nie

sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 135, resp. § 226 O.s.p.)

Okresný súd náležite zdôraznil, že podmienkou zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej
moci je kumulatívne naplnenie všetkých zákonom vymedzených predpokladov. Zároveň zodpovedajúco
judikatúre Ústavného súdu SR (ako orgánu prioritne posudzujúceho otázku prieťahov v konaní pred

všeobecnými súdmi) konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty predstavuje automaticky
neopodstatnený prieťah v konaní (napr. I.ÚS16/02).
V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať
nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa
nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z vyššie vymedzených

všeobecných východísk i konkrétností súdenej veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali
namietaný postup exekučného súdu komplexne, teda zahŕňajúc všetky dotknuté pojmy. Navyše, pojmy
nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou
všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní.
Naopak, v rámci vecnej časti odvolania navrhovateľ (vôbec) nereagoval na zásadné východiská a

konkrétne závery okresného súdu viažuce sa k prejednávanej veci. Keďže predmetom posúdenia bolo
rozhodovanieexekučnéhosúduozmenesúdnehoexekútora,jebezpredmetnouiodvolateľovapolemika
o platnosti 15-dňovej lehoty aj na prípady zamietnutia vydania poverenia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli v rozhodujúcej časti neopodstatnené (v zmysle § 212

ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky
v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.),
napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil. Dôvodnou bola síce odvolateľova námietka o neprimeranej
aplikácii aktuálneho znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., táto nepresnosť však nemala vplyv navecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na opodstatnenosť záveru okresného súdu o
neexistencii nesprávneho úradného postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu pri výkone verejnej moci bolo neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok.

Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná

vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -

navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.