Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Dagmar Cabadajová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/734/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813205580
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5813205580.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: Mgr. O. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Peter Škerlík, advokát,
ul. J. S. XXXX/X, V. C., proti žalovanej: U. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č.XXX, v konaní
o zaplatenie 1 970 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej rozsudku Okresného súdu
Námestovo č.k. 5C/20/2013-79 zo dňa 23.apríla 2014, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e.
Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o t k n u t ý.
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Krajský súd odvolanie žalovanej proti rozsudku okresného súdu o d m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.970,-
Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 50,- Eur od 21.02.2012 do zaplatenia, úrok z
omeškania 9 % ročne zo sumy 50,- Eur od 20.03.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,5 % ročne
zo sumy 220,- Eur od 06.07.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 100,- € od
20.04.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 100 od 22.05.2012 do zaplatenia a
úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1.450,- Eur od 05.03.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote
15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 755,56 eura v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok 118,- Eur za podaný
návrh v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého
dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Nebolo sporným, že medzi žalobcom a žalovanou boli uzatvorené štyri ústne zmluvy o pôžičke, na
základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke finančné prostriedky v nimi zhodne
uvádzanej výške 520,- Eur, ktorú skutočnosť okrem zhodných tvrdení účastníkov konania ohľadom tejtovýšky požičaných peňazí, preukazuje aj dohoda o uznaní dlhu 001 uzavretá dňa 08.02.2012 - ďalej len
„dohoda 1“ , dohoda o uznaní dlhu 002 zo dňa 22.02.2012- ďalej len „dohoda 2“, dohoda o uznaní dlhu
003 zo dňa 03.04.2012 - ďalej len „dohoda 3“.
Sporným ale v danom prípade sa stalo jednak požičanie ďalšej časti finančných prostriedkov vo výške
1.450,- Eur dňa 05.10.2012 a jednak vrátenie poskytnutej pôžičky, keďže žalovaná tvrdila, že ňou
požičané peniaze v celkovej výške 520,- Eur čestne vrátila, o čom je však žalobca nevystavil potvrdenie
a zvyšnú časť v sume 1.450,- Eur si nikdy nepožičala s odôvodnením, že dohody (papiere), ktoré
podpisovala obsahovali len meno žalobcu, jej meno a kolónky určené na podpis.
K týmto sporným skutkovým tvrdeniam mal súd z obsahu dohody o uznaní dlhu 004 z 05.10.2012
preukázané, že žalovaná si požičala sumu 1.450,-Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť do 04.3.2013 v hotovosti
osobne do rúk žalobcu. Vyplýva to jednak z kópie dohody nachádzajúcej sa v spise (čl.7), ktorá súhlasí
s jej originálom, tvoriaceho obsah prílohovej obálky (A), pričom žalovaná potvrdila, že podpisy na oboch
týchto dokladoch sú jej podpismi. Z originálu dohody o uznaní dlhu 004 z 05.10.2012 nevyplývajú žiadne
nerovnosti textu, prepisovanie alebo výrazne rozdielnosti textu, ktoré by robili uzavretú dohodu o uznaní
dlhu 004 nespôsobilou, alebo minimálne vyvolávali pochybnosti o jej originálnom vyhotovení. Žiadna
okolnosť nenasvedčovala tvrdení žalovanej o tom, že by mala podpisovať len čisté dohody (papiere).
Na základe uvedeného súd ustálil, že žalovaná sa zaviazala podľa dohody o uznaní dlhu 004 vrátiť
žalobcovi ako veriteľovi požičanú sumu 1.450,- Eur v lehote do 04.03.2013 tak ako to bolo dohodnuté
v článku II/ tejto dohody.
Pokiaľ ide o vrátenie časti poskytnutej pôžičky spolu v sume 520,- Eur mal súd vykonaným dokazovaním
najmä výsluchom žalobcu preukázané, že žalovaná žiadnu časť z požičaných peňazí nevrátila. Jej
tvrdenie nepreukázal žiaden v konaní získaný dôkaz a to ani výsluch jej syna - svedka O. Y., ktorého
výpoveď súd vyhodnotil ako nevierohodnú z viacerých dôvodov. Jednak z dôvodu, že jeho výpoveď
veľmi nápadne kopírovala v podrobnostiach výpoveď žalovanej, o ktorej nemohol mať svedok vedomosť
vyjmuc okolnosti ohľadom požičania peňazí, resp. ich vrátenia a tiež z dôvodu, že svedok v priebehu
výpovede hovoril nepravdu o okolnostiach dôležitých pre posúdenie žalovaného nároku, resp. jeho
hodnovernosti. Napríklad o tom, že neodcudzil majetok obci, že nemal žiaden konflikt so žalobcom,
resp. o tom, či ne/podpisoval čestné prehlásenie o tom, že odcudzil nejaký majetok, ktoré sa ukázali byť
nepravdivými. V súhrne, prihliadajúc na blízky príbuzenský pomer svedka a žalovanej, súd vyhodnotil
jeho výpoveď za nevierohodnú.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že na základe ústne uzatvorených štyroch
zmlúv o pôžičke, požičal žalobca ako veriteľ žalovanej ako dlžníčke peňažné prostriedky v celkovej sume
1.970,- Eur (320,- Eur + 100,- Eur + 100,- Eur + 1.450,- Eur). Ich poskytnutie preukazujú štyri originály
dohôd o uznaní dlhu, na základe ktorých sa žalovaná zaviazala vrátiť požičané sumy peňazí v tam
uvedených splátkach a lehotách. Uznanie dlhu žalovaná potvrdila svojim podpisom. Pokiaľ žalovaná
uvádzala, že suma 1.450,- Eur jej žalobcom ako pôžička nikdy poskytnutá nebola, súd mal vykonaným
dokazovaním preukázaný opak z dohody o uznaní dlhu 004, podľa obsahu ktorej sa žalovaná zaviazala
vrátiť pôžičku v sume 1.450,- Eur v lehote do 04.03.2013. Ako už súd vyššie ustálil, zo žiadnych
okolností nemožno vyvodiť pochybnosť o tom, že by dohoda o uznaní dlhu mala byť sfalšovaná alebo
dopisovaná. Naviac nachádzal sa na nej originálny podpis žalovanej a je len ťažko uveriteľné, aby
žalovaná podpisovala pri odovzdaní peňazí len prázdny dokument (dohodu) alebo bez toho, aby si jej
obsah prečítala. Pôžičku v celkovej výške 1.970,- Eur žalovaná nevrátila. Vykonaním dokazovaním súd
nemal preukázané, že by žalovaná ako to tvrdila, vrátila časť pôžičky v sume 520,- Eur. V tomto smere
nebol súdu ponúknutý žiaden dôkaz zásadnejšie významu, ktorý by jednoznačne preukázal pravdivosť
tvrdení žalovanej. A nepodarilo sa to preukázať ani výpoveďou svedka O. Y., ktorého výpoveď súd pre
dôvody vyššie uvedené vyhodnotil ako nevierohodnú.
Na základe uvedeného súd žalovanú zaviazal na zaplatenie dosiaľ nevrátenej pôžičky v celkovej sume
1.970,- Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania. Výška úroku bola určená podľa ustanovenia §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka - ďalej len „nariadenie“ z jednotlivých splátok pôžičky
počnúc nasledujúcim dňom tak, ako sa ich žalovaná zaviazala splácať podľa uzavretých dohôd o uznanídlhu - a to dohody 1, kde v článku II sa zaviazala zaplatiť žalobcovi z pôžičky 320,- Eur sumu 50,- Eur
do 20.02.2012, sumu 50,- Eur do 19.03.2012 a zvyšnú časť po písomnom vyzvaní žalobcu ako veriteľa,
ktoré uskutočnil výzvou z 26.06.2013, doručenou žalovanej 02.07.2013, pričom dlh mala uhradiť do
05.07.2013. Na základe dohody 2 sa žalovaná zaviazala uhradiť pôžičku 100,- Eur do 19.04.2012,
na základe dohody 3 pôžičku v sume 100,- Eur v lehote do 21.05.2012 a podľa dohody o uznaní dlhu
004 z 05.10.2012 sumu 1.450,- Eur najneskôr do 04.03.2013. Keďže žalovaná pôžičku v stanovených
lehotách a ani na výzvu žalobcu neuhradila, nasledujúcim dňom sa dostala do omeškania, v dôsledku
čoho vznikol žalobcovi nárok na priznaný úrok z omeškania.
Zamietajúca časť predstavuje rozdiel medzi žiadaným 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 220,-
Eur od 06.07.2013 do zaplatenia a priznaným úrokom vo výške 5,5 % ročne z tejto sumy vychádzajúc
z ustanovenia § 3 nariadenia účinného od 01.02.2013, kedy výška úrokov z omeškania bola o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a nie o 8
percentuálnych bodov ako to bolo do účinnosti tohto nariadenia platného do 01.02.2013. Okrem toho
zamietajúca časť predstavuje nepriznané dohodnuté úroky z omeškania podľa dohôd o uznaní dlhu
majúc za to, že priznanie úrokov z omeškania z rovnakej istiny jednak podľa dohody o uznaní dlhu a
jednak podľa zákona je v rozpore s dobrými mravmi.
Vzhľadom na dostatok dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov súd zamietol vykonať dokazovanie
obsahom listín nesúvisiacich s predmetom tohto konania - obsahom čestného prehlásenia osoby Q. P.
a oboznámením obsahu dokladu o tom, že žalovaná mala kryť v konaní vypočutého svedka v tom, že
tento mal spôsobiť krádež.
S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v platnom znení zaviazal súd žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku z
návrhu, keďže na ňu prešla poplatková povinnosť zo žalobcu, ktorý bol od platenia súdnych poplatkov
celkom oslobodený.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalobcovi majúcemu len nepatrný
úspech vo veci, priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 755,56 Eur. Trovy
konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia predstavujúce odmenu za päť úkonov právnej pomoci;
1/ príprava a prevzatie zastúpenia, 2/ písomné podanie žaloby, 3/ - 5/ účasť na pojednávaní v dňoch
11.03.2014, 01.04.2014 a 23.04.2014, z toho jeden úkon á 81,33 Eur x 5 = 406,65 Eur. K odmene súd
priznal aj náhradu hotových výdavkov v podobe režijného paušálu 2 x 7,81 Eur + 3 x 8,04 Eur = 39,74
Eur, náhradu za stratu času za celkovo 10 polhodín á 13,40 Eur = 134,- Eur a náhradu cestovných
nákladov 49,24 Eur (pri počte ubehnutých 3 x 2 x 72 km, cene pohonných hmôt 1,32 Eur/l a 1,30 Eur/liter,
náhradu za opotrebenie 0,183 Eur/km, spotrebe 6,9/100 km/l). K takto uplatnenej odmene súd priznal
20 % DPH sumou 125,93 Eur. Za účasť na pojednávaní 11.03.2014 súd cestovné náklady a stratu času
krátil na polovicu v súlade s vyúčtovaním, keďže právny zástupcu žalobcu sa na tunajšom súde zúčastnil
ďalšieho pojednávania. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia súd postupoval podľa § 9, § 10
ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 15-16, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení. Priznané
trovy právneho zastúpenia je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, č.ú. IBAN:
A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: SUBASKBX, vedený vo Z., a.s., pobočka V. C., s poukazom
na ustanovenie § 149 ods.1 O.s.p.
V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval
odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo rozsudok prvého stupňa zmeniť a rozhodnúť tak, že jeho návrhu
v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní
poukazoval na to, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil
sa s názorom súdu, že priznanie úrokov z omeškania z rovnakej istiny podľa dohody o uznaní dlhu a
jednak podľa zákona je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že pri pôžičke so žalovanou nedohodol
úrok z omeškania, ale úrok z pôžičky podľa § 658 OZ. Limitovaným úrokom je len úrok z omeškania
upravený v § 517 OZ a v Nariadení vlády č. 87/1995 Z.z. - § 3. Dohodnutý úrok a úrok z omeškania sú
dva právne inštitúty, ktoré sa navzájom nevylučujú. Limitovaný je len úrok z omeškania. Právny poriadokv čase uzatvárania pôžičky a rozhodovania súdu vo veci dohodnutý úrok podľa § 658 OZ neupravoval.
Podľa všeobecnej praxe súdov a aktuálnej judikatúry pokiaľ kombinácia dohodnutého úroku s úrokom z
omeškania nie je úžerou, sú dohodnuté úroky priznávané spolu s úrokmi z omeškania. Dohodnutý úrok
si neuplatňuje tak, ako mu to zákon umožňuje, teda z každej požičanej sumy zvlášť, ale iba z celej istiny,
a to odo dňa kedy bol dohodnutý úrok najneskôr uzatvorenou zmluvou. Tvrdil, že nepriznanie rozdielu
medzi požadovaným úrokom 8,5 % zo sumy 220,- Eur od 06.07.2013 do zaplatenia a priznaným úrokom
vo výške 5,5 % je v rozpore s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa písomne nevyjadrila.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala žalovaná odpor. Pri výsluchu uskutočnenom Okresným
súdom Námestovo v zmysle zápisnice zo dňa 02.09.2014 žalovaná uviedla, že podaním označeným ako
odpor proti platobnému rozkazu mienila podať odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Námestovo
zo dňa 23.04.2014 č.k. 5C/20/2013-79, a to proti všetkým výrokovým častiam rozsudku, pretože s
celým rozsudkom nesúhlasí. Navrhovala, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne, prípadne prvostupňové rozhodnutie zruší a vráti vec späť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3
O.s.p. rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním zo strany žalobcu, ktorým súd
žalobu vo zvyšnej časti zamietol potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Rozsudok okresného súdu
v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení
toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci,
vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované
ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.
Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu ohľadne nepriznania úrokov z pôžičky podľa § 658 OZ rozhodnutím súdu
prvého stupňa, tak odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že dohodnuté úroky z
pôžičky podľa § 658 OZ sú v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 3 ods. 1 OZ. S priznaním
úrokov z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. sa
odvolací súd stotožnil v celom rozsahu.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd skôr než pristúpil k
vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia zaoberal sa včasnosťou podaného odvolania.
Podané odvolanie musí spĺňať podmienky predpísané zákonom, aby vyvolalo zamýšľané právne
následky, t.j. aby došlo k jeho vecnému prejednaniu odvolacím súdom. Tieto podmienky právna teória
rozdeľujenapodmienkysubjektívneaobjektívne.Objektívnoupodmienkoujeajpodmienka,podľaktorej
odvolanie musí byť podané včas, t.j. v rámci odvolacej lehoty podľa ust. § 204 ods. 1, práv veta O.s.p.
Podľa ust. § 204 ods. 1, prvá veta O.s.p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Odvolacia lehota je zákonnou lehotou, teda ju nemožno predĺžiť ani skrátiť. Odvolacia lehota je
procesnou lehotou čo znamená, že začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po dni, keď došlo ku skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, t.j. po dni doručenia rozhodnutia.
Podľa ust. § 57 ods. 1-3 O.s.p., do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý
sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v
mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je
posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň
lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Pred skúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom
č.k. 5C/20/2013-79 dňa 23. apríla 2014. Rozsudok bol doručený žalovanej dňa 29.05.2014. Zákonom
stanovená odvolacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom, t.j. 30.05.2014 a posledným dňom lehoty
bol 13.06.2014 (piatok), t.j. zákonná lehota na podanie odvolania uplynula dňa 13.06.2014. Žalovaná
podala odvolanie na okresnom súde dňa 16.06.2014, teda po uplynutí odvolacej lehoty.
Podľaust.§218ods.1,písm.a/O.s.p.,odvolacísúdodmietneodvolanie,ktorébolopodanéoneskorene.
Krajský súd z uvedených dôvodov bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
odvolanie žalovanej odmietol ako oneskorene podané v zmysle ust. § 218 ods. 1, písm. a/ O.s.p.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. Žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.