Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/255/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211213208
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4211213208.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.VladimíraPribuluasudcovJUDr.Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobkyne: M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. na K.,
T. S. XXX, občan SR, v konaní zastúpená JUDr. Margit Keszegh, advokátka so sídlom Komárno, Jókaiho
24, proti žalovanému: FORLIFE n.o., Všeobecná nemocnica Komárno, Mederčská 39, IČO: 37 970 933,
za účasti vedľajšieho účastníka: Generali Slovensko poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava,
IČO: 35 709 332, o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 13.000 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 22. mája 2013, č. k. 8C/211/2011-199, v
spojení s uznesením zo dňa 13. 06. 2013, č. k. 8C/211/2011-206, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 22. mája 2013, č.
k. 8C/211/2011-199 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku
rozsudku uviedol, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou dňa 02. 08. 2011 domáhala,
aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej z titulu nemajetkovej ujmy sumu 13.000 Eur, na základe tej

skutočnosti, že Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo dňa 10. 01. 2011 konštatované,
žeCTGvyšetrenievykonanédňa25.08.2010nagynekologicko-pôrodníckomoddelenížalovanéhobolo
vykonané nesprávne a následkom toho nebol stav plodu adekvátne monitorovaný a žalobkyňa nebola
prijatá na hospitalizáciu, aj keď si to stav plodu podľa CTG záznamu vyžadoval. Ak by bola neodkladne
prijatá na hospitalizáciu ešte dňa 25. 08. 2010 a následne monitorovaná, pravdepodobne by nedošlo k
vnútromaternicovému odumretiu plodu. Dieťatko bolo plánované a rodičmi očakávané. Vzhľadom aj na
jej vek túžila s priateľom po dieťati. Bola jej tak spôsobená nenapraviteľná citová ujma, zdravotný stav

sa jej zhoršil, musí navštevovať psychiatra, trpí depresívnou

poruchou.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, v rámci ktorého žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, pretože nebola zistená zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za smrť
nenarodeného dieťaťa, považoval súd prvého stupňa za preukázané, že žalobkyňa dňa 24. 08. 2010
absolvovala u ošetrujúceho gynekológa J.. T. kontrolu, kedy bola odoslaná na interné oddelenie a ORL
na predoperačné vyšetrenie, na CTG vyšetrenie k žalovanému. Bola objednaná na nasledujúci deň
a dňa 25. 08. 2010 bolo vykonané CTG vyšetrenie. Nebola jej odporúčaná hospitalizácia, J.. W. bola

poslaná domov a na kontrolu bola objednaná na deň 27. 08. 2010. V tento deň vykonal CTG vyšetrenieJ.. I. a ozvy, pohyby neboli zachytené, bol zistený mŕtvy plod, a preto tehotnosť žalobkyne ešte v ten
deň bola ukončená cisárskym rezom.

Ďalej súd poukázal na oznámenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku

prešetrenia podania zo dňa 10. 01. 2011, z ktorého vyplýva, že CTG vyšetrenie vykonané dňa 25.
08. 2010 žalovaným bolo vyhodnotené nesprávne, následkom čoho nebol stav plodu adekvátne
monitorovaný. Bolo konštatované, že došlo k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.
z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
neskorších predpisov. Z odborného stanoviska konzultanta D.. J.. H. T., O.. mimoriadneho profesora

zo dňa 16. 08. 2010 vyplýva, že zdravotná starostlivosť žalovanej nebola poskytnutá správne, nebol
správne vyhodnotený CTG záznam zo dňa 25. 08. 2010, a žalobkyňa nebola hospitalizovaná. Je
vysoko pravdepodobné, že pri neodkladnej hospitalizácii po vyšetrení a následnom zmonitorovaní plodu
by nedošlo k intrauterinnému odumretiu plodu a iným postupom bolo možné predísť nepriaznivému
ukončeniu tehotnosti zo strany plodu. S poukazom na pitevný protokol je nutné konštatovať, že bolo
vyslovené len podozrenie na glykogenózu II. typu, bez možnosti exaktného potvrdenia danej diagnózy.

Znalec J.. H. X., R.. v znaleckom posudku č. 9/2011 uviedol, že k pitve bolo zaslané mŕtvo rodené dieťa,
ktorého telíčko a vnútorné orgány vykazovali pokročilý stupeň posmrtného natrávenia, čo nasvedčuje
tomu, že k úmrtiu muselo dôjsť v tele matky minimálne 24 hodín pred jeho porodením a takéto
zmeny výrazným spôsobom limitovali pitevný nález. Z tohto nálezu vyplýva, že sa nepodarilo určiť
jednoznačnú príčinu zväčšenia srdca. Zo záveru tohto znaleckého posudku vyplýva, že pri zachovaní

správneho diagnostického a terapeutického postupu by nebolo došlo k asfyxii a odumretiu plodu. Dieťa
by sa narodilo živé, ale s vážnou diagnózou glykogenóza II. typu, ktorá veľmi rýchlo progreduje a má
zlú prognózu (väčšina novorodencov, dojčiat zomiera už v prvých mesiacoch v závislosti od stupňa
postihnutia orgánov chorobou).

Zo znaleckého posudku č. 7/2011 J.. H. R. vyplýva, že k zanedbaniu zdravotnej starostlivosti

došlo, pretože zhotovený záznam zo dňa 25. 08. 2010 bol vyšetrujúcim lekárom vyhodnotený ako
suspektný (podozrivý z patológie). Tento záznam signalizoval ohrozenie plodu vnútromaternicovou
kyslíkovou nedostatočnosťou a vyžadoval podniknutie ďalších diagnostických aj terapeutických krokov
na odvrátenie ohrozenia plodu, čo sa však neuskutočnilo. Jednoznačnú príčinu chorobného zväčšenia
srdca sa nepodarilo určiť, pretože pitva bola urobená až po 5 dňoch, t. j. 31. 08. 2010, z

dôvodu pokročilého stupňa posmrtného natrávenia. Pri správnom postupe by však bolo možné
zabrániť odumretiu plodu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol súd toho názoru, že zo strany
pracovníka žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti (pri zachovaní správneho diagnostického
a terapeutického postupu by nebolo došlo k asfyxii a odumretiu plodu), na základe čoho došlo ku škode
(psychická ujma žalobkyne).

Príčinná súvislosť bola preukázaná, pretože pri správnom postupe by bolo možné zabrániť odumretiu
plodu.Súdprvéhostupňakonštatoval,žepodmienkoupriznanianáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
(t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a

dôsledky považuje za ujmu značnú. Výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
ako i závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalobkyňa s druhom čakali svoje prvé dieťa, v dôsledku nečakanej smrti ich nenarodeného dieťaťa

prežíva pocit nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva. Sú ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s
jedným z najbližších rodinných príslušníkov a protiprávnym konaním žalovaného tak prišlo k nezvratnej
deštrukcii medziľudských väzieb, a tým aj k zásahu do jej osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo
života žalobkyne fakticky neodstrániteľná. Bolo preukázané, že táto udalosť mala výrazne nepriaznivé
následky na zdravotný stav žalobkyne (pravidelná psychiatrická starostlivosť pre depresívnu poruchu -

J..S.U.).Pozváženívšetkýchskutočnostídospelsúdkzáveru,žeje namiesteposkytnutienemajetkovej
ujmy vo výške, akú požaduje žalobkyňa. Pokiaľ ide o výšku náhrady, súd ju určí s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom nemá zákonné obmedzenia. Pre určenie tejto výšky zakotvuje
zákon taxatívne dve kritériá: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej

intenzity a trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a okolnosti, za ktorých kneoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na
stranepôvodcuzásahu,aleajnastranepostihnutejosoby,napr.akýjepodielsamotnejpostihnutejosoby
na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium je stanovené tak,

že by malo byť uplatnené vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.
Súd musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne
hľadiská.Súdmalzapreukázané,žebolapreukázanázodpovednosťžalovanéhozaneoprávnenýzásah
do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, a to do práva na jej súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou
jej blízkeho natrvalo narušený a boli tiež splnené obe kritériá, teda závažnosť ujmy ako aj okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Zistený skutkový stav posúdil prvostupňový súd podľa ustanovení §
420 ods. 1, 2, § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal náhradu trov, keďže si žiadne neuplatnil.

Okresný súd Komárno dňa 13. júna 2013 vydal opravné uznesenie pod č. k. 8C/211/2011-206, ktorým
rozhodol tak, že: „V odôvodnení rozsudku č. 8C/211/2011-199 zo dňa 22. 05. 2013 sa vypúšťa text na

strane 5 po slovách „Uvedená zodpovednosť“ až po poučenie a nahrádza sa textom: žalovaného je
objektívnou zodpovednosťou. Boli splnené obe kritériá tak závažnosť ujmy ako aj okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Preto súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP.“

Opravné uznesenie odôvodnil tým, že v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia - rozsudku

tunajšieho súdu č. 8C/211/2011-199 zo dňa 22. 05. 2013 súd prvého stupňa uviedol nesprávne časť
textu odôvodnenia, a preto podľa §-u 164 OSP opravil túto zrejmú nesprávnosť vydaním opravného
uznesenia.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný,žiadajúcodvolacísúd,abynapadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní poukázal na protokol Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a znalecký posudok J.. H. R., v ktorých sa uvádza, že žalovaný porušil svoju právnu
povinnosť poskytnúť žalobkyni a jej nenarodenému dieťaťu zdravotnú starostlivosť správne, keď dňa
25. 08. 2010 jej nebola odporúčaná hospitalizácia, avšak samotná skutočnosť o porušení právnej
povinnosti nie je dostačujúcim podkladom oprávnenosti nároku na náhradu škody. Dôležité je, aby

bola okrem vzniku škody a porušenia právnej povinnosti aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi
konaním a vzniknutou škodou. V pitevnom náleze zo dňa 31. 08. 2010 sa uvádza, že bezprostrednou
príčinou smrti mŕtvorodeného dieťaťa bolo zlyhanie činnosti srdca - náhle úmrtie z chorobných príčin.
Vzhľadom na súčasný stav lekárskej vedy v prípade žiadneho hospitalizovaného pacienta, u ktorého
dôjde k zlyhaniu činnosti srdca, nemožno garantovať obnovenie činnosti srdca. Len v prípade, že by

bol opak pravdou, by sa dalo tvrdiť, že hospitalizovaním žalobkyne dňa 25. 08. 2010 v nemocnici v
Komárne by sa s určitosťou podarilo predísť odumretiu dieťaťa žalobkyne. Podľa citovaného pitevného
nálezu „bolo zistené evidentné chorobné zväčšenie srdca“ novorodenca a „bezprostrednou príčinou
smrti mŕtvorodeného dieťaťa bolo zlyhanie činnosti srdca. Jednalo sa o náhle úmrtie z chorobných
príčin.“ V súvislosti s týmto tvrdením poukázal žalovaný na závery znaleckého posudku J.. H. R., podľa

ktorého „možno ustáliť, že nie je možné jednoznačne tvrdiť, že aj pri dodržaní správneho postupu by bolo
možné zabrániť odumretiu plodu vhodnou lekárskou pomocou.“ Okrem iného bolo vyslovené podozrenie
plodu na glykogenózu II. typu, ktorá mohla byť príčinou evidentného chorobného zväčšenia srdca
novorodenca. Samotné zväčšenie srdca nenarodeného dieťaťa žalobkyne nebolo žiadnym vykonaným
dokazovaním spochybnené. Ďalej poukázal na to, že aj napriek tomu, že boli vypracované dva znalecké

posudky, t. j. J.. H. X., R.. a J.. R., s poukazom na Inštrukciu MS SR č. 7/2009 z 25. marca 2009,
prílohy č. 6, má v prejednávanej veci nepochybne väčšiu relevanciu znalecký posudok J.. R.. Do
pozornosti odvolacieho súdu dal rozsudok NS ČR z 27. 09. 1990 sp. zn. 1Cz 59/90 (č. 21/1992 v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk). V súvislosti s výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka vo veci
zodpovednosti za škodu poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 01. 2009 (č.

14/2009vZbierkesúdnychrozhodnutíastanovísk),časťII.bod16týkajúcisanajmäsplneniapodmienky
príčinnej súvislosti. Záverom uviedol, že sa pridržiava stanovísk vyjadrených v predmetných súdnych
rozhodnutiach. Žalovaný zastáva názor, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi porušením jeho právnej povinnosti a vzniknutou škodou - ujmou na strane žalobkyne
(t.j. ani atribút bezpochybnosti, ani bezprostrednosť vzťahu medzi príčinou a následkom).Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. K tvrdeniu žalovaného, že nebola
splnená podmienka príčinnej súvislosti uviedla, že z oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, zo znaleckého posudku znalca J.. H. X., R.. a znalca J.. H. R., ako aj odborného
stanoviska konzultanta D.. J.. H. T., O.. vyplýva, že pochybením pracovníka žalovaného došlo
k porušeniu právnej povinnosti, v dôsledku čoho došlo ku škode, a teda príčinná súvislosť bola
preukázaná, keďže pri správnom postupe by bolo možné zabrániť odumretiu plodu. J.. X. uviedol, že pri
zachovaní správneho diagnostického a terapeutického postupu by nebolo došlo k asfyxii a odumretiu

plodu. S poukazom na uvedené bola príčinná súvislosť preukázaná odbornými znaleckými posudkami
znalcov. Keby bola dňa 25. 08. 2010 žalovanej poskytnutá zdravotná starostlivosť lege artis, ak by sa
vykonali všetky zdravotné úkony, ktoré vzhľadom na stav pacienta a plodu mali byť vykonané v súlade
so súčasným stavom lekárskej vedy, nedošlo by k odumretiu plodu. Postup non lege artis bol prvotnou
a bezprostrednou príčinou smrti (udusenia v maternici) tak, ako to udávajú znalci. V liste o prehliadke
mŕtveho a v úmrtnom liste je ako prvotná príčina smrti uvedená diagnóza asphyxia foeti intrauterina

(udusenie v maternici), a to aj po vykonaní pitvy. Ďalšie diagnózy stanovené patológom a znalcami
boli označené ako podozrenia (vzhľadom k tomu, že pitva bola vykonaná až na 5. deň po úmrtí). V
danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť na strane žalovaného, pričom boli kumulatívne splnené
obe kritéria, a to závažnosť ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Záverom uviedla,
že si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré pozostávajú z jedného úkonu

právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu, 1x účasť na pojednávaní na KS v Nitre, 2x režijný paušál á
7,81 eura, pričom základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu 91,29 eura, na náhradu ktorých
žiadala zaviazať žalovaného.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§

156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý
deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 OSP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na tento prípad, z ktorých vyvodil
svoje právne závery a prijaté právne závery primerane vysvetlil, preto sa odvolací súd stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Na skonštatovanie vecnej správnosti prvostupňového rozsudku odvolací súd dodáva, že preskúmaním
spisového materiálu, a to z dvoch predložených znaleckých posudkov (J.. H. X., R.., J.. H. R.), z

vyjadreniaodbornéhokonzultanta(D..J..H.T.,O..)akoajzoznámeniaovýsledkuprešetreniapodaného
podnetu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, zistil, že zo strany zamestnanca žalovaného
prišlo k protiprávnemu konaniu, teda k porušeniu právnych povinností, ktorými bolo zasiahnuté do
práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Protiprávne konanie spočívalo v nesprávnom vyhodnotení
CTG vyšetrenia (kardiotokografia, čo je vyšetrovacia metóda, vďaka ktorej lekár môže sledovať sťahy

maternice /kontrakcie/ a merať ozvy /tepovú frekvenciu/ plodu u tehotnej ženy) na gynekologicko-
pôrodníckom oddelení žalovaného. Žalobkyňa nebola hospitalizovaná a neboli vykonané potrebné
kroky na odstránenie pochybností o zdravotnom stave zrejme ohrozeného plodu. Žalovaný v priebehu
konania nepopieral, že skutočne prišlo k nesprávnemu vyhodnoteniu záznamu z tohto vyšetrenia, avšak
argumentoval tým, že aj keby bol záznam vyhodnotený správne a žalobkyňa by bola hospitalizovaná,dieťa by sa narodilo s metabolickou poruchou a vzhľadom na pokročilé štádium tejto choroby by
pravdepodobne neskôr zomrelo. Zaznamenané zväčšenie srdcového svalu mŕtvorodeného dieťaťa,
ktoré vyplýva z výsledku pitvy však možno považovať len za dohady, keďže pitva bola vykonaná až na

piaty deň po úmrtí dieťaťa, keď už bolo v značnom štádiu rozkladu. Zo znaleckých posudkov vyplýva, že
primárnou príčinou odumretia plodu bolo zlyhanie srdca plodu, resp. udusenie v maternici. S poukazom
na znalecké posudky možno konštatovať, že v tomto smere boli výsledky pitvy značne limitované a
neurčité. Z listinných dôkazov založených v spise je však podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá
tá skutočnosť, že reálne prišlo k porušeniu povinnosti lekára vyhodnocujúceho výsledky vyšetrenia,

a teda poskytnutie lekárskej starostlivosti bolo non lege artis. Správnou diagnostikou a následnou
hospitalizáciou s príslušnými terapeutickými krokmi na odvrátenie ohrozenia plodu možno predpokladať,
že by sa dalo zabrániť jeho odumretiu. Súd prvého stupňa vychádzal z riadne zisteného skutkového
stavu, z ktorého vyplýva, že žalobkyni nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť a toto konanie
bolo správne vyhodnotené ako protiprávne, v dôsledku čoho vznikla žalobkyni reálna ujma na jej
osobnostných právach. Tvrdenia žalovaného, že by dieťa v dôsledku vrodenej poruchy metabolického

systému zrejme neskôr zomrelo, považuje odvolací súd za irelevantné vo vzťahu k predmetu konania,
keďže z oznámenia výsledku prešetrenia podania vyplýva, že žalobkyni nebola poskytnutá dostatočná
zdravotná starostlivosť, a teda prišlo k pochybeniu konajúceho lekára.

Odvolací súd považuje v tejto veci za potrebné uviesť, že k najčastejším prípadom postupu non lege artis
dochádza najmä pre chyby v diagnostike (nestanovenie diagnózy, hoci bolo možné; neskoré stanovenie

diagnózy pri možnosti stanoviť ju skôr; nesprávny postup konziliárnej činnosti; subjektívne faktory lekára
- absencia znalostí, atď.) a chyby v terapii. V súčasnosti v zdravotníctve nemáme schválené štandardné
diagnostické a terapeutické postupy, sú však v štádiu prípravy na MZ SR, ale pre určité diagnózy už vyšli
koncepcie - odborné usmernenia vo vestníku MZ SR. Štandardizácia potom umožní poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti zistiť, čo sa považuje za správne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Zároveň to

pomôže aj pacientovi získať predstavu o tom, čo všetko môže od poskytovateľa žiadať pri danej chorobe.
V súvislosti s uvedeným možno konštatovať, že ak bolo konštatované porušenie alebo ohrozenie práva,
možno sa domáhať jeho ochrany na súde. Nároky, ktoré takejto ohrozenej alebo poškodenej fyzickej
osobe prináležia, sú uvedené v ust. § 13 OZ, okrem nich sa však môže domáhať aj náhrady škody
v zmysle ust. § 16 OZ. Ochranu osobnosti zabezpečujú aj osobitné právne predpisy ako Ústava SR

(najmä čl. 14, čl. 15, čl. 16 a čl. 19), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach čl. 6, 9 a
17), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (najmä čl. 2, 5, 6, 8, 9, 10, 14 dohovoru a
čl. 1 Protokolu č. 6), a pod.

Právo na ochranu osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe. Je to rýdzo osobnostné právo a subjektom
ochrany môže byť iba určitá konkrétna fyzická osoba, do chráneného práva ktorej bol urobený zásah

alebo právo ktorej bolo ohrozené. Práva chránené v ust. § 11 OZ patria zo zákona všeobecne každej
fyzickej osobe bez rozdielu veku, bez toho, aby sa vyžadovalo splnenie akýchkoľvek ďalších podmienok.
Fyzická osoba si môže uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je subjekt, ktorý zodpovedá
za neoprávnený zásah do osobnosti. Týmto subjektom môže byť iná fyzická osoba, právnická osoba,
štát alebo viac osôb. Pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú sankcie podľa ust. § 13 OZ v prípadoch,

ak bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou či inou fyzickou
osobou na činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné vychádzať zo zásady, že tieto
občianskoprávne sankcie postihujú s použitím analógie ust. § 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ
samotnú právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa neoprávnený zásah pripočíta (rozhodnutia NS ČR z 27.
09. 2005 sp. zn. 30 Cdo 2837/2004 a z 22. 06. 2006 sp. zn. 30Cdo 2718/2005).

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a

zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo

dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Pokiaľ ide o samotnú náhradu nemajetkovej ujmy pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv

žalobkyne, je zrejmé, že poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis sa do jej osobnostných
práv zasiahlo, a to výrazným spôsobom. Neočakávanou smrťou dieťaťa sa zasiahlo do rodinných
a príbuzenských vzťahov žalovanej. V dôsledku traumatického zážitku žalovaná trpí psychickými
poruchami a navštevuje psychiatrickú ambulanciu, v ktorej je pravidelne sledovaná pre vznik depresie.
V súvislosti s podmienkami vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno konštatovať, že

v praxi sa rozlišuje niekoľko druhov zodpovednosti. Medzi dva hlavné druhy patria morálna a
právna zodpovednosť. Morálna zodpovednosť vzniká na základe právne nevynútiteľnej morálnej
normy, preto nie je možné uplatňovať ju pred súdom. Uplatnenie morálnej zodpovednosti nevylučuje
súčasné uplatnenie právnej zodpovednosti. Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie
predpokladov zodpovednosti. Tými sú: 1. protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie
povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym

predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o spôsobenie ujmy na zdraví, no v niektorých prípadoch
postačuje už len ohrozenie právom chráneného záujmu, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom. Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký
vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípadne existujúcej
príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého. K danej veci možno konštatovať, že v medicíne na

súčasnej úrovni poznania však v prevažnej väčšine prípadov nie je možné vyjadriť sa s úplnou istotou k
príčinnejsúvislosti,alelensurčitoupravdepodobnosťou.Občianskyzákonníknevyžadujepreúspešnosť
uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti, toho, kto sa
dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Ide teda o objektívnu zodpovednosť.
Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá aj vtedy, kedy o ňom vôbec nevedel.

Pre vznik nároku na občianskoprávnu sankciu - nemajetkovú ujmu je potrebné, aby boli kumulatívne
splnené všetky vyššie uvedené predpoklady, nedostatok niektorého z nich vylučuje možnosť uplatnenia
predmetnej sankcie.

Občianskoprávna ochrana osobnosti na rozdiel od ochrany trestnoprávnej a administratívnoprávnej -
je založená na objektívnom princípe. To znamená, že sa nevyžaduje zavinenie na strane ohrozovateľa

či narušovateľa práva. Zodpovedný subjekt za svoj neoprávnený zásah zodpovedá, aj keby o ňom
nevedel. Zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom tzv.
ospravedlniteľného omylu (t. j. dôkazom, že pôvodca zásahu konal dobromyseľne, napr. že podľa
všetkých okolností prípadu mohol nepravdivé skutkové tvrdenia považovať za pravdivé). Dobrá viera
(osobné presvedčenie) konajúceho nevylučuje totiž neoprávnenosť zásahu ako objektívne existujúcej

skutočnosti. Ujma, ktorá vznikne osobnosti poškodenej fyzickej osoby, je rovnaká bez ohľadu na to, či
zásah bol spôsobený úmyselne alebo bez zavinenia.

Pokiaľ ide o naplnenie podmienok pre vznik reparácie negatívneho zásahu do osobnostných práv
žalobkyne, aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva,
že prišlo k zásahu, ktorý vyvolal ujmu na strane žalobkyne, spočívajúcu v porušení jej osobnostných

práv chránených ust. § 11 OZ a tento zásah mal charakter protiprávneho konania. Pojem zásahu do
práva v zmysle § 13 ods. 1 OZ nemožno vykladať tak, že musí vždy ísť iba o aktívne konanie a nie o
konanie pasívne - opomenutie. Naopak, pojem chovania či konania môže mať podobu ako aktívneho
konania, tak aj konania pasívneho - t. j. opomenutie, pretože aj opomenutím môže byť porušená právna
či iná povinnosť, aj opomenutím môže byť spôsobená ujma fyzickej osobe, a to či už majetková či

nemajetková. Pojem zásah v citovanom ustanovení vyjadruje nepochybne určité chovanie, a to či
už pasívne alebo aktívne. Pritom je dôležité posúdiť skutočnú neoprávnenosť zásahu do práva na
ochranu osobnosti a samozrejme potom aj následky tohto zásahu pre fyzickú osobu (Pozri Na ÚS ČR
z 24. 10. 1995, sp. zn. I. ÚS 15/1995). Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je
konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a ktoré je v rozpore s právami a

povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom (Uz NS ČR z 03. 12. 2002, sp. zn. 28
Cdo 1524/2002). Ide teda o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je
objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v
spoločnosti. Každý neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby je v rozpore s objektívnym právom.
Naplnenie týchto dvoch kritérií nie je v konaní sporné. Pokiaľ však ide o príčinnú súvislosť medzi vznikom

ujmy a protiprávnym konaním, odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno pri uplatňovaní si práva naochranu osobnosti je na strane žalovaného. Žalovaný musí dokázať, že jeho tvrdenie je pravdivé, ak
však v priebehu súdneho konania nedokáže pravdivosť tvrdení, znamená to, že platí opak a ide teda
o tvrdenie nepravdivé. Je na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že k

zásahu došlo podľa práva, t. j. že tu existovala konkrétna okolnosť, ktorá podľa právneho poriadku
vylučuje neoprávnenosť zásahu (NS ČR z 27. 09. 2000, sp. zn. 30 Cdo 964/2000). Konanie, ktoré vybočí
z medzí prípustnosti, resp. oprávnenosti, ide o exces, ktorý je potom hodnotený ako zásah do osobnosti
fyzickej osoby spojený s príslušnými nepriaznivými občianskoprávnymi sankciami v zmysle ustanovenia
§ 13 OZ. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková

ujma, vznikajú pre pôvodcu tohto zásahu občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ. Pri
aplikácii týchto sankcií je potrebné dodržiavať zásadu primeranosti; prostriedky ochrany uvedené v § 13
OZ musia byť primerané povahe zásahu. Zásada primeranosti znamená, že sankcie možno použiť len v
poradí, v akom ich uvádza zákon, bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba. Občiansky
zákonník v § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto morálneho (nepeňažného)
zadosťučinenia peňažnú náhradu (peňažné zadosťučinenie).

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 je jedným z čiastkových a relatívne
samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva a na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká
vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci ide o satisfakciu
nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia podľa § 444 OZ alebo pri určení hodnoty autorského diela alebo predmetu priemyselného
vlastníctva), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej
povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách
ľudskejosobnostiskonkrétnymfinančnýmvyjadrenímnáhradytakejnemajetkovejujmy(NSČRz25.09.
2003, sp. zn. 30 Cdo 1542/2003). Peňažné zadosťučinenie môže priznať len súd svojím rozhodnutím,

ak sú splnené dve kumulatívne podmienky, a to že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade
postačujúce a zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere ide najmä vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom
na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a

prežíva ako závažnú.

Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo
ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah
má značnú intenzitu. Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo
vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Súd musí bezpečne zistiť, že k takému zníženiu skutočne

došlo. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a
zmiernenie bežnej či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby.
Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej
ujmy. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v
konkrétnom prípade vylúčená. Možno to vyvodiť zo slovného spojenia „má fyzická osoba tiež právo“.

Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 OZ, ktorého
súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto spoločenstva
celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu
(rozsudok NS ČR z 15. 07. 2005, sp. zn. 30 Cdo 2951/2004).

V súčasnosti platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je
predmetom voľnej úvahy súdu. Súd však musí pri aplikácii svojej úvahy prihliadnuť na dve kritériá, a to
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma čo
do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch)

a okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby.

S poukazom na uvedené musia súdy v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne zisteného
skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej
miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť satisfakčnú funkciu
priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce

vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby.Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 OZ je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za
ktorých došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo

prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby a ktoré aj prípadne takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili. Úvaha
súdu o výške odškodnenia musí abstrahovať od stavu vôle a vedomia pôvodcu neoprávneného zásahu
do osobnosti poškodenej fyzickej osoby, pretože nemajetková ujma vznikne na dôstojnosti či vážnosti
postihnutého vždy objektívne nepriaznivo bez ohľadu na to, či pôvodcom neoprávneného zásahu bola

spôsobená nezavinene či zavinene. Sú však i názory, podľa ktorých má súd prihliadať i na to, či
pôvodca neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti z nedbanlivosti (ľahkovážnosti) alebo či mu
možno pripočítať úmysel, príp. dokonca zlý úmysel a pohnútku (napr. škandalizovať a ohovoriť určitú
osobu). Na majetkové pomery dotknutej osoby a pôvodcu zásahu súd nesmie pri kvantifikácii výšky
náhrady vôbec prihliadať. Okrem iného je potrebné zdôrazniť, že súd je vždy viazaný návrhom žalobcu
a nesmie prisúdiť vyššiu náhradu, než je suma uvedená v žalobe (sudca nesmie ísť nad žalobný návrh

- non plus ultra). Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia potom tvorí maximálnu čiastku, ktorú
súd môže priznať (Ro NS SR, sp. zn. 5 Cdo 4/1999).

Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Z vykonaného dokazovania v prvostupňovom
konaní bolo preukázané, že reálne prišlo k pochybeniu zo strany lekára vyhodnocujúceho záznam

z CTG vyšetrenia, v dôsledku ktorého vznikla žalobkyni ujma na jej osobnostných právach. Úmrtie
narodiť sa majúceho (očakávaného) dieťaťa v dôsledku takéhoto pochybenia je treba pokladať za
veľmi závažný následok pochybenia lekára, ktorý výrazným spôsobom zasiahol nielen žalobkyňu,
ale aj jej druha, jej dve deti a ostatných príbuzných. Žalobkyňa v dôsledku uvedeného začala trpieť
depresiami, ktoré narúšajú jej bežný život, keďže musí navštevovať psychiatrickú ambulanciu. V

konaní pred prvostupňovým súdom boli naplnené všetky predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti
žalovaného, ako aj predpoklady na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu, ktorou možno aspoň
sčasti kompenzovať smrť blízkeho. Reparácia negatívneho zásahu do osobnostných práv žalobkyne
v tomto prípade prichádza do úvahy ako jediný právny inštitút, ktorým možno zmierniť bolesť zo
straty očakávaného dieťaťa a vzniknutej ujmy. Taktiež odvolací súd považuje za preukázané, že je

naplnená aj žalovaným namietaná príčinná súvislosť, pretože zo znaleckých posudkov je viac ako
zrejmé, že včasnou a správnou diagnostikou a následnými krokmi bolo možné predísť odumretiu plodu.
Je potrebné vychádzať z faktického stavu, ktorý bol v čase, keď lekár nesprávne vyhodnotil záznam z
CTGvyšetreniaaustáliťto,čibysadalopredísťsamotnémuodumretiuplodu,kebylekárkonallegeartis,
bez ohľadu na to, či by narodiť sa majúce dieťa trpelo, resp. netrpelo nejakou inou vrodenou poruchou

metabolického systému. Pre rozhodovanie súdu bol teda správne dôležitý okamih a stav v momente
pochybenia lekára. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že
došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla
ujma na právach chránených ustanovením § 11 OZ. Obidva predpoklady musia byť splnené a v tejto
preskúmavanej veci tomu tak aj bolo.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.