Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2013

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 14Cb/52/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411226133
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Miklová

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2013:4411226133.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky sudkyňou JUDr. Annou Miklovou v právnej veci žalobcu: UniCredit Leasing

Slovakia, a.s., Plynárenská 7/A, 814 16 Bratislava, IČO: 35730978 zast. spoločnosťou Malata,
Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., Prievozská 4/ B Bratislava proti žalovanému: BENKOSPED,
s.r.o., nám. sv. Imricha 21, 943 01 Štúrovo, IČO: 36685046 zast. spoločnosťou JUDr. Emou Zacharovou,
advokát, s.r.o., Forgáchova bašta 7, 940 01 Nové Zámky o zaplatenie 35.994,14 eura s prísl. v časti o
zaplatenie 15.656,75 eura s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v časti o zaplatenie 15.656,75 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 6.133,13 eura
od 28.12.2010 a zo sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia z a m i e t a .

O trovách konania súd r o z h o d n e po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu 27.12.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia 35.994,14 eura
s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 14.992,91 eura od 28.12.2010 do zaplatenia a zo sumy
21.001,23euraod10.3.2011dozaplatenia,akoajvyčíslenýchúrokovzomeškania323,70eura.Uviedol,
že dňa 12.6.2008 uzatvoril so žalovaným Leasingovú zmluvu č. XXXXXXXX (ďalej LZ č.1) a Leasingovú
zmluvu č. XXXXXXXX (ďalej LZ č. 2), ktorých predmetom boli návesy Krone. Súčasťou obidvoch zmlúv
boli Všeobecné zmluvné podmienky pre technológie, dopravné zariadenia a motorové vozidlá nad 3,5
t (ďalej VZP), Dohody o platbách nájomného a v obidvoch prípadoch sa žalovaný zaviazal uhradiť
žalobcovi mesačné splátky v počte 48 splatných k 5. dňu v mesiaci počnúc dňom 5.7.2008. V obidvoch

prípadoch žalovaný nedodržal platobnú disciplínu a žalobca v súlade s čl. 9 bod 2.1 VZP predčasne
ukončil obidve LZ a v obidvoch prípadoch vyúčtoval svoje nároky voči žalovanému, ktoré vyplývali z
neuhradených splátok, zmluvných pokút a zo straty z predaja predmetu leasingu. V prípade LZ č. 1
celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 31.7.2010 predstavoval sumu 15.242,91 eura.
Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 250,- eur, čím sa dlh znížil na 14.992,91 eura. V prípade LZ č. 2
celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 30.11.2010 predstavoval sumu 21.051,23
eura. Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 50,- eur, čím sa dlh znížil na 21.001,23 eura.

Následne žalobca špecifikoval uplatnené nároky podľa jednotlivých LZ. Pokiaľ ide o LZ č. 1 uviedol, že
žalovaná suma pozostáva z neuhradených leasingových splátok (ďalej LS) do predčasného ukončenia
LZ, a to čiastočne spl. č. 7 a splátok č. 8-12 spolu vo výške 2.961,32 eura, neuhradenej zmluvnej pokuty
115,32 eura za omeškanie s úhradou LS, z nesplatenej istiny vo výške 26.266,27 eura zníženej o sumu
14.000,- eur (suma považovaná za vstupnú cenu v súvislosti s uzavretím novej LZ). Pokiaľ ide o LZ č. 2
uviedol, že žalovaná suma pozostáva z neuhradených LS do predčasného ukončenia LZ, a to čiastočne
spl. č. 7 a splátok č. 8-13 spolu vo výške 3.171,54 eura, neuhradenej zmluvnej pokuty 116,01 eura zaomeškanie s úhradou LS, z nesplatenej istiny vo výške 26.033,68 eura zníženej o sumu 8.270,- eur
(suma získaná z predaja predmetu LZ č. 2).

Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. Potvrdil, že vyúčtovanie obidvoch LZ mu bolo doručené,

namietal však, že nie je zrejmé, ako sa žalobca dopracoval k žalovanej sume. Uviedol, že podľa jeho
názoru kúpna cena uvedená v obidvoch LZ je vo výške 28.950,- eur vrátane DPH, a preto konečné
vyčíslenie nesplatenej obstarávacej ceny nemôže byť správne. Ku dňu ukončenia obidvoch LZ a
nezaplateniu splátok ku dňu ukončenia LZ nemal žalovaný žiadne námietky. Namietal však následný
prenájom, resp. predaj predmetov LZ. Poprel, že by úhradami po odstúpení od LZ mienil uznať aj zvyšok

dlhu,keďžetentodlhvpodstatenepoznal,pretoževovyúčtovanínebolisprávneúdaje.Namietalajvýšku
vyúčtovanej zmluvnej pokuty, keďže namietal výšku splátok podľa splátkového kalendára v súvislosti s
námietkou zvýšenej kúpnej ceny o DPH. V konečnom dôsledku žalovaný namietal platnosť obidvoch LZ
vzhľadom na nedostatočne označený predmet leasingu v LZ č. 1 a 2 a spochybnil následné nakladanie
s obidvomi návesmi, resp. výťažok z predaja, ktorý považoval za neprimerane nízky.

Žalobca neakceptoval žiadnu zo žalovaných námietok a trval na žalobe v celom rozsahu.

Súd vykonal dokazovanie na pojednávaniach v dňoch 20.03.2012, 03.05.2012, 25.09.2012 oznámením
obsahu pripojených listín, a to: výpisu z OR žalobcu, LZ č. 1, LZ č. 2, VZP žalobcu, vyúčtovaní obidvoch
LZ, faktúr žalobcu na zmluvné pokuty, listov žalobcu na úhradu nedoplatkov, listov žalobcu - odstúpení
od zmlúv, doručeniek, dohody o splátkach, následne uzavretej LZ, preberacích protokolov, následnej
kúpnej zmluvy a preberacieho protokolu, výpisu z účtu žalobcu a osvedčenia o evidencii obidvoch

návesov. Dokazovanie bolo vyhlásené za skončené dňa 25.09.2012, kedy už účastníci nemali žiadne
ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Súd na základe zisteného skutkového stavu a stavu právneho
(§§ 489, 544 Obč. zák., §§ 269 ods. 2, 273 ods. 1, 302, 349 ods. 1, 351 ods. 1, 351 ods. 2, 373, 379,
369 ods. 1 Obch. zák.) rozhodol rozsudkom vyhláseným dňa 16.10.2012. Rozhodol tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.661,09 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 8.859,78

eura od 28.12.2010 a zo sumy 11.609,14 eura od 10.3.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v zostávajúcej časti zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Pokiaľ ide o LZ č. 1 považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 8.859,78 eura (nezaplatené
splátky ku dňu odstúpenia od zmluvy vo výške 2.861,32 eura, zmluvná pokuta 115,32 eura a náhrada

škody 6.133,13 eura - po započítaní zaplatených 250,-- eur) a úrokov z omeškania 192,14 eura - spolu
9.051,92 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010.

Pokiaľ ide o LZ č. 2 považoval súd žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 11.609,14 eura (nezaplatené
splátky vo výške 2.661,29 eura, zmluvná pokuta 116,01 eura a náhrada škody 8.881,84 eura po
započítaní zaplatených 50,-- eur) s úrokmi z omeškania 9% ročne od 10.03.2011 do zaplatenia.

Súd neakceptoval obranu žalovaného spočívajúcu v námietkach týkajúcich sa neplatnosti obidvoch LZ
pre neurčitosť predmetov leasingu, nesprávneho vyčíslenia nesplatenej obstarávacej ceny - pripočítanie
DPH a s tým súvisiacich aj ostatných nárokov (LS a zmluvnej pokuty).

VprípadeobidvochLZsúdzamietolžalobuvčastináhradyškody-vprípadeLZč.1včasti6.133,13eura
(50% zo sumy 12.266,27 eura) a v prípade LZ č. 2 v časti 8.881,84 eura (50% zo sumy 17.763,68 eura) a

v prípade LZ č. 1 aj v časti nepriznaných vyčíslených úrokov 131,50 eura (ako alikvotnej časti súvisiacej
so zamietnutím časti istiny) a v prípade LZ č. 2 v časti uplatnenej LS č. 13 vo výške 510,22 eura. Súd
neakceptoval názor žalobcu, že čiastočným plnením žalovaného prešlo v konaní dôkazné bremeno
na žalovaného, a to vzhľadom na to, že z vyúčtovania, resp. zo samotného odstúpenia od zmluvy
vzniklo žalovanému viacero záväzkov odlišných čo do dôvodu a výšky. Pokiaľ ide o náhradu škody, resp.

zamietnutie žaloby v časti uplatnených nárokov titulom náhrady škody súd dospel k záveru, že v danom
prípadenemôžebyťzodpovednýžalovanýzaškoduvcelomrozsahurozdielumedzinesplatenoučasťoukúpnej ceny a leasingovou cenou. Obidve LZ uzavreli žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty
a s každou podnikateľskou činnosťou je spojené aj podnikateľské riziko. V danom prípade je potrebné
brať do úvahy, že predmety LZ žalobca kúpil do svojho vlastníctva na základe požiadaviek a výberu

žalovaného a pre jeho potrebu, a teda nemôže znášať v celom rozsahu riziko s tým spojené. Na druhej
strane však treba poukázať na to, že žalovaný po odstúpení od LZ a vrátení vozidiel nemal možnosť
žiadnym spôsobom ovplyvniť to, ako a kedy naloží žalobca s predmetmi LZ, resp. komu a kedy a za akú
cenu ich predá alebo prenájme. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že na vzniknutej ujme je
spravodlivé požadovať, aby sa podieľali obidve zmluvné strany. Súd teda zo strany žalobcu vyčíslenú

stratu z predaja rozdelil rovnakým dielom pre obidvoch účastníkov.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 14Cb/52/2012-111 zo dňa 16.10.2012 podali včas odvolanie
obidvaja účastníci.

Žalovaný napadol rozsudok v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a zotrvával na svojej argumentácii -
neplatnosti obidvoch LZ pre neurčitosť ich predmetov. Žiadal, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok v
nim napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobca napadol rozsudok v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p.. Vyjadril presvedčenie, že v danom prípade súd prvého stupňa
pri určení pomeru, v ktorom škodu rozdelil medzi účastníkov, aplikoval § 136 O.s.p. (aj keď sa to v
odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza) a tento postup považuje za nezákonný. Má za to, že
v danom prípade neboli splnené podmienky, aby súd rozhodol podľa uvedeného ustanovenia, keďže

výška nároku bola riadne a spoľahlivo určená ako rozdiel medzi nesplatenou istinou a dosiahnutou
repredajnou cenou predmetov leasingu. Súd nijako nešpecifikoval, podľa čoho ustálil pomer, v ktorom
rozdelil vzniknutú škodu medzi účastníkov a má za to, že súdne rozhodnutie je v tejto časti potrebné
považovať za neodôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Úsudok súdu, že mohol pri repredaji
dosiahnuť vyššiu cenu považuje za predčasný a súd si ani nemôže sám urobiť úsudok o skutočnosti, o

ktorej nemá dostatočné odborné vedomosti, resp. s ňou nemá skúsenosti. Sám súd považoval vzniknutú
škodu za dôsledok porušenia zmluvných povinností žalovaného a nie je zrejmé, ako súd postupoval pri
limitácii tohto nároku žalobcu, keď tu súdu nepatrí moderačné právo a je viazaný zákonnou úpravou.
Z odôvodnenia rozsudku tiež nie je zrejmé, ako súd aplikoval ustanovenie § 379 Obch. zák., keďže
riadne neodôvodnil, prečo považuje časť nároku za nepredvídateľnú škodu a v akej časti považoval

škodu za nepredvídateľnú. Žiadny právny predpis nezakotvuje zásadu proporcionálnej zodpovednosti
za škodu s výnimkou § 382 Obch. zák.. Žalobca však žiadnym svojim konaním nezapríčinil predmetný
stav veci. Naopak, jedine žalovaný porušil dohodnuté zmluvné podmienky a je povinný niesť následky
svojho konania. Neprijateľná je aj argumentácia súdu, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť, ako
žalobca následne naloží s predmetmi leasingu, keďže on ako vlastník ich predával vo vlastnom záujme,

čo za najvyššiu predajnú cenu a výšku predajnej ceny predmetov leasingu preukázal predložením
novej LZ, resp. kúpnej zmluvy. Žalovaný v rámci vykonania dokazovania nielenže nenavrhol, ale ani
nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by aspoň čiastočne poukazoval na rozdielnu výšku predajnej
ceny predmetov leasingu v prospech žalovaného. Ak sa súd nestotožnil s navrhnutými a vykonanými
dôkazmi v rámci konania mohol v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. sám rozšíriť dokazovanie nevyhnuté

pre rozhodnutie vo veci samej. Súd si nemohol urobiť o cene a jej primeranosti sám úsudok, keďže
na to nemá potrebné odborné vedomosti a nemohol teda ani nijako konštatovať spoluzavinenie vzniku
škody zo strany žalobcu pri ďalšom predaji predmetov leasingu. Zamietnutie žaloby v časti vyčíslených
úrokov z omeškania 131,56 eura má svoj podklad v rozhodnutí súdu o pomernom rozdelení škody, a
preto považuje žalobca svoje odvolanie za dôvodné aj v tejto časti. Žalobca žiadal, aby odvolací súd

prvostupňový rozsudok v nim napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu trval na neurčitosti predmetov plnenia žalobcu a
poukázalnato,žezničohoniejezrejmé,žežalobcanásledneodpredaltovozidlo,ktorébolopredmetom
leasingu a tiež na to, že pokiaľ by boli LZ platné a súd by žalobe vyhovel, bol by to žalobca, u ktorého
by vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca dostal zaplatené za vozidlá sumu, s ktorou súhlasil, a

teda disponoval touto sumou skôr, ako by ju v prípade pokračovania leasingu dostal od žalovaného v
splátkach a mohol túto sumu využiť na obdobný podnikateľský zámer a z tejto sumy mohol mať opäťpríjem. Podľa názoru žalovaného určite nie je v súlade so zásadami obchodného práva, aby podnikateľ
spracoval svoje podmienky tak, že nenesie žiadne podnikateľského riziko, má právo odpredať vozidlá
za akúkoľvek nízku cenu a preniesť tak plnenie na leasingového nájomcu. Navrhol, aby odvolací súd

odvolanie žalobcu zamietol.

Žalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniužalovanéhopoukázalnato,žežalovanýsisámvybralpredmety
leasingu, predbežne sám dohodol podmienky ich dodávky, sám mu predložil špecifikáciu predmetu
leasingu pred uzatvorením kúpnej zmluvy a vzhľadom na uvedené možno logickým výkladom vylúčiť,
že by bol predmet leasingu žalovanému neznámy, resp. by o ňom nemal dostatočne určitú vedomosť.

Žalovaný nikdy nenamietal, že by mu bol dodaný nesprávny predmet leasingu, čiastočne plnil a ani sa
nikdy nedomáhal určenia neplatnosti právneho úkonu. Neoddeliteľnou prílohou k LZ bol aj preberací
protokol, ktorej bol zo strany žalovaného riadne podpísaný a predmet leasingu bol v ňom identifikovaný
uvedením VIN čísla. Nie je preto pochybnosť o určitosti predmetu leasingu ani jednej z uzatvorených
LZ. Rozsudok v časti napadnutej žalovaným považuje preto za vecne a právne správny.

KrajskýsúdvNitreakosúdodvolacírozsudkomč.k.26Cob/172/2012-148zodňa09.05.2013rozhodolo

odvolaní žalovaného tak, že rozsudok v časti napadnutej žalovaným (t.j. v časti, v ktorej bola žalovanému
uvedená povinnosť plniť) potvrdil a rozsudok v časti napadnutej žalobcom (t.j. v časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá) zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 09.05.2013 nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2013 a na
základe neho v ten istý deň aj rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.10.2012 v časti, v ktorej

bola žalovanému uložená povinnosť plniť t.j. zaplatiť žalobcovi 20.661,09 eura s príslušenstvom.

Pokiaľ ide zrušenú časť rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej bola časť žaloby zamietnutá, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol,
že v zhode s názorom žalobcu nepovažuje časť napadnutého rozsudku za náležite odôvodnenú v
zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v časti právneho posúdenia veci tak, aby toto rozhodnutie nevyznievalo

arbitrárne. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol, akými právnymi úvahami
sa riadil, keď žalobou vyčíslenú stratu z následného predaja predmetov leasingu uskutočneného
žalobcom po odstúpení od obidvoch LZ rozdelil rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného, ani to,
ktorý právny predpis a ako na takýto postup aplikoval. Nie je zrejmé, či dôvodom postupu súdu prvého
stupňa bola vôbec aplikácia ustanovenia § 379 Obch. zák. a či teda uvedenú časť škody vzniknutej

žalobcovi považoval súd práve za škodu nepredvídateľnú. Uvedenému nenasvedčuje úvahová časť
odôvodnenia súdu a pre takéto posúdenie chýbajú i príslušné skutkové zistenia dovoľujúce prijať takýto
záver. Podľa čiastočných úvah súdu v odôvodnení je skôr možné usudzovať, že súd prvého stupňa
zodpovednosť za škodu vzniknutú stratou z repredaja predmetu leasingu videl rovným dielom na strane
oboch účastníkov, nevedno však aké skutkové zistenia a aké ich právne vyhodnotenie ho k tomuto

záveru viedli. Pokiaľ ide o použitie § 136 O.s.p. odvolací súd poznamenal, že súd prvého stupňa jeho
použitie na daný prípad výslovne neuvádza a v dôvodoch svojho rozhodnutia ani neuvádza žiadne
také úvahy, ktoré by nasvedčovali, že skúmal podmienky dovoľujúce § 136 O.s.p. použiť (nemožnosť
zistenia výšky nárokov prípadne ich zistiteľnosť len z nepomernými ťažkosťami). V konečnom dôsledku
odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k jeho zamietajúcemu výroku považuje

za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré k prijatiu rozhodnutia viedli. Uvedenou vadou
rozhodnutia došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, ako je to zrejmé z ustálenej
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ale aj Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu v
žalobcom napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa odvolací súd nenariadil vykonať

žiadne ďalšie dokazovanie.

V ďalšom konaní zostali predmetom konania nároky žalobcu z LZ č. 1 vo výške 6.264,69 eura (titulom
náhrady škody 6.133,13 eura a úroky z omeškania vo výške 131,56 eura) a z LZ č. 2 vo výške 9.392,06
eura(titulomnáhradyškody8.881,84euraa510,22euratitulomLSč.13),spolu15.656,75eurasúrokmi
z omeškania 9% ročne zo sumy 6.133,13 eura od 28.12.2010 a zo sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011

v obidvoch prípadoch do zaplatenia.Súdnariadilpojednávanienadeň15.10.2013.Žalobcatrvalnatom,žetitulomnáhradyškodysiuplatňuje
stratu z predaja ako rozdiel medzi nesplatenou istinou a výškou predajnej ceny návesov. Ako vlastník
mohol návesy predať za primeranú cenu, za ktorú ich aj predal a ak žalovaný považuje túto cenu za

neprimeranú, musí to preukázať. Žalobca priznal, že k mechanizmu cenotvorby po odobratí návesov a k
zníženiu predajných cien pre dlhodobý nezáujem o ich kúpu nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a listiny, z
ktorých mal súd vychádzať a ktoré mali preukazovať, že predajné ceny predmetov leasingu zodpovedali
podmienkam trhu v danom mieste a čase ako to sám uviedol v odvolaní, takéto listiny súdu nepredložil
a nie sú obsahom súdneho spisu. K zamietnutiu nároku na zaplatenie LS č. 13 k LZ č. 2 žalobca ani

v odvolaní ani následne nič nenamietal. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu, podľa ktorého si môže v
rámci svojej cenotvorby určiť predajnú cenu predmetu leasingu a od toho odvíjať svoje nároky z titulu
náhrady škody. Poukázal na to, že žalobca mal možnosť po odobratí predmetov leasingu dať si vykonať
znalecké posudky na všeobecnú hodnotu návesov, bez tohto však návesy svojvoľne odpredal a t. č. nie
jemožnézistiťakábolatátohodnotavčasevrátenianávesovžalobcovi.Žiadal,abysúdžalobuzamietol.

Súd opätovne vo veci rozhodoval a pokiaľ ide o skutkový stav vychádzal zo skutkového stavu zisteného

prv a uvedeného v poradí prvom rozsudku v tejto veci a v celom rozsahu naň odkazuje.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa§269ods.2Obchodnéhozákonníkaúčastnícimôžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravená
ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 273 ods. 1 Obch. zák. časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné
podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné
podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa§344Obchodnéhozákonníkaodzmluvymožnoodstúpiťibavprípadoch,ktoréustanovujezmluva
alebo tento alebo iný zákon.

Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto
zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, po tejto dobe
nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.

Podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti
stránzozmluvy.Odstúpenieodzmluvysavšaknedotýkanárokunanáhraduškodyvzniknutejporušením

zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva, alebo voľby tohto zákona podľa § 262,
riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo
vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie
druhá strana, toto plnenie vráti, pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve

pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má
nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

Podľa § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť.Podľa § 379 prvá veta Obch. zák., ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a
ušlý zisk.

Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. v platnom znení, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky
z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa§517ods.2Obč.zák.,akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z

omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení od 1.1.2009 výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Zo zisteného skutkového a právneho stavu vyvodil súd tento právny záver:

Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12.6.2008 LZ č. 1 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od.
2 Obch. zák.. V prejednávanom spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou
boli VZP žalobcu, s ktorými sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ
bol náves A. F., č. karosérie N., ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom protokole zo dňa
16.6.2008. V prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za nesporné, že

žalobca ako LP svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet LZ umožnil
užívať. Žalovaný však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť počnúc
splátkou č. 7 spl. 5.1.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil. Žalobca v
súlade s dohodnutými podmienkami (čl. 9 bod 1 VZP žalobcu) od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy
nadobudlo účinnosť 3.7.2009, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od

zmluvy zmluva zanikla, zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (§ 349, § 351 Obch. zák.) a
účastníkom podľa zákona vznikla povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná
sa o obligatórne ustanovenie Obchodného zákonníka). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ už dňa
17.6.2009. Žalovanému nárok na vrátenie dovtedy zaplatených splátok však nevznikol, keďže pre prípad
odstúpenia od zmluvy bolo dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9

bod 5 VZP). Žalobca následne vrátený náves na základe LZ č. XXXXXXX zo dňa 2.7.2010 opätovne
prenajal inému subjektu, pričom pri uzatvorení zmluvy vychádzal z kúpnej ceny 14.000,- eur, ktorú kúpnu
cenu zúčtoval v prospech nesplatenej istiny vo vzťahu k žalovanému vo výške 26.266,27 eura a rozdiel
12.266,67 eura zúčtoval na ťarchu žalovaného.

Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12.6.2008 LZ č. 2 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od. 2

Obch. zák.. V prejednávanom spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou boli
VZP žalobcu, s ktorými sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ bol náves
A. F., č. karosérie N., ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom protokole zo dňa 16.6.2008. V
prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za nesporné, že žalobca ako LP
svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet LZ umožnil užívať. Žalovaný

však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť počnúc splátkou č. 7
spl. 05.01.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil. Žalobca v súlade s
dohodnutými podmienkami od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť 4.8.2009,
kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od zmluvy zmluva zanikla, zanikli
všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (§ 349, § 351 Obch. zák.) a účastníkom podľa zákona vznikla

povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná sa o obligatórne ustanovenie
Obchodného zákonníka). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ dňa 19.6.2009. Žalovanému nárok na
vrátenie dovtedy zaplatených splátok však nevznikol, keďže pre prípad odstúpenia od zmluvy bolo
dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9 bod 5 VZP). Naopak žalovanýužíval predmet LZ až do 19.6.2009, dokedy bola splatná už aj LS č. 12, a preto bol povinný za dobu
užívania návesu doplatiť dohodnuté splátky ako náhradu za užívanie, a to spolu vo výške 2.661,29 eura
(5 x 510,22 eura + 110,19 eura). Dôvod na zaplatenie spl. č. 13 spl. 5.7.2009 vo výške 510,22 eura súd

v konaní nezistil. Žalobca následne vrátený náves na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.9.2010 predal
inému subjektu za kúpnu cenu 8.270,- eur, ktorú kúpnu cenu zúčtoval v prospech nesplatenej istiny vo
vzťahu k žalovanému vo výške 26.033,68 eura a rozdiel 17.763,68 eura zúčtoval na ťarchu žalovaného.

Tento nárok žalobcu súd posúdil ako nárok na náhradu škody podľa § 373 Obch. zák. - majetkovej
ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla porušením povinnosti zo strany žalovaného z LZ č. 1. Súd však dospel

k záveru, že v danom prípade nemôže byť zodpovedný žalovaný za škodu v celom rozsahu rozdielu
medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny ku dňu 16.6.2008 a leasingovou cenou dňa 2.7.2010. LZ č.
1 uzavreli žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty a s každou podnikateľskou činnosťou je
spojené aj podnikateľské riziko. V danom prípade je potrebné brať do úvahy, že predmet LZ žalobca
kúpil do svojho vlastníctva na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre jeho potrebu, a teda
nemôže znášať v celom rozsahu riziko s tým spojené. Na druhej strane však treba poukázať na to,

že žalovaný po odstúpení od zmluvy a vrátení vozidla nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť
to, ako a kedy naloží žalobca s predmetom LZ, resp. komu a kedy a za akú cenu ho predá alebo
prenájme. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalovaný vrátil náves 17.6.2009 a
žalobca ho prenajal až 2.7.2010. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že na vzniknutej ujme je
spravodlivé požadovať, aby sa podieľali obidve zmluvné strany. Súd teda zo strany žalobcu vyčíslenú

stratu z predaja rozdelil rovnakým dielom pre obidvoch účastníkov (12.266,27:2=6.133,135). Na základe
uvedeného dospel potom súd k záveru, že žalobcovi z LZ č. 1 vznikol po zániku tejto zmluvy nárok vo
výške 9.109,78 eura pozostávajúci z nezaplatených splátok do odstúpenia od zmluvy vo výške 2.861,32
eura, zo zmluvnej pokuty vo výške 115,32 eura a titulom náhrady škody vo výške 6.133,14 eura. Z
uvedenej sumy uhradil žalovaný 250,- eur a neuhradených zostalo 8.859,78 eura. Podľa finančného

vysporiadania zo dňa 31.7.2010 žalobca požadoval úhradu svojich nárokov do 5 dní od doručenia
finančného vysporiadania. Finančné vysporiadanie bolo žalovanému doručené 24.9.2010. Už v čase
doručenia finančného vysporiadania zo strany žalovaného boli zaplatené dve splátky po 50,- eur (26.8.
a 21.9.2010), dlh bol teda vo výške 9.109,78 eura, s úhradou ktorej sumy bol najneskôr od 2.10.2010
žalovaný v omeškaní. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z

omeškania. Berúc do úvahy ďalšie úhrady zo strany žalovaného, a to 3 x 50,- eur v dňoch 29.10., 4.11.
a 27.12.2010 do dňa 27.12.2010 (do ktorého dňa žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslil) vznikol
žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 192,14 eura (62,20 eura za 28 dní omeškania od 2.10.
do 29.10.2010, zo sumy 9.009,78 eura + 57,44 eura za 26 dní omeškania od 30.12. do 24.11.2010,
zo sumy 8.959,78 eura + 72,50 eura za 33 dní omeškania od 25.11. do 27.12.2010 zo sumy 8.909,78

eura). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe uzavretej
LZ č. 1 vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok spolu vo výške 9.051,92 eura (8.859,78 eura + 192,14
eura), žaloba v tomto rozsahu bola podaná dôvodne, a to spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne zo
sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010 do zaplatenia.

Obidva nároky žalobcu zúčtované na ťarchu žalovaného (z LZ č. 1 vo výške 12.266,67 eura a z

LZ č. 2 vo výške 17.763,68 eura a v rozsahu 50% právoplatne priznané rozsudkom súdu zo dňa
16.10.2012) žalobca vo finančných vyúčtovaniach zo dňa 31.07.2010 a 30.11.2010 označil ako straty
z predaja predmetov leasingu a v konaní ich voči žalovanému v konečnom dôsledku uplatnil titulom
náhrady škody podľa § 373 Obch. zák.. Zodpovednosť za škodu podľa tohto ustanovenia je objektívna
zodpovednosť, zavinenie sa nevyžaduje. Predpoklady pre vznik zodpovednosti sú porušenie povinnosti

zo záväzkového vzťahu alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

V prejednávanom spore súd považoval jednoznačne za preukázané, že v prípade obidvoch LZ
žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo záväzkových vzťahov (neplatil riadne a včas LS) a
v dôsledku toho, žalobca od LZ odstúpil. Odstúpenie od LZ sa nedotklo nárokov na náhradu škody

vzniknutej porušením povinností z LZ (§ 351 ods. 1 Obch. zák.). Žalovanému vznikla povinnosť
nahradiť žalobcovi skutočnú škodu spôsobenú porušením povinností zo záväzkových vzťahov - teda z
obidvoch LZ v prípade preukázania, že sú splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu.
V prejednávanom spore niesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody žalobca. Skutočnouškodou sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového
stavuoprotimajetkovémustavupredškodnouudalosťou.Súdnepovažovalzazistené,žebysaúčastníci
dohodli na tom, že za skutočnú škodu sa bude považovať strata z predaja, resp. v konaní nebolo

sporné, že žalovanému ani z jednej LZ nevyplýva záväzok zaplatiť žalobcovi po odstúpení od zmluvy
stratu z predaja, resp. rozdiel medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny a výťažkom z predaja. Rovnako
v prejednávanom spore niesol žalobca dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti medzi
vznikom skutočnej škody a porušením povinností, ktorým porušením skutočná škoda vznikla (v danom
prípade neplatením LS). Súd nezistil právnu skutočnosť, na základe ktorej by toto dôkazné bremeno

prešlo na žalovaného. Súd neakceptoval názor žalobcu, že čiastočným plnením (6 x 50,-- eur) uznal
žalovaný aj zvyšok dlhu, keďže po odstúpení od LZ vznikli žalovanému viaceré záväzky odlišné čo do
dôvodu a výšky, a preto bez jednoznačného určenia účelu platby (k čomu v danom prípade nedošlo) nie
je možné konštatovať, že žalovaný uznáva všetky záväzky čo do dôvodu a výšky odlišné.

Žalobca svoje dôkazné bremeno na preukázanie vzniku a výšky skutočnej škody a ani príčinnej
súvislosti medzi vznikom skutočnej škody a porušením povinností z LZ zo strany žalovaného v konaní

nepreukázal t.j. nepreukázal, že neplatím LS zo strany žalovaného mu vznikla majetková ujma. Žalovaný
to, kedy, komu a za akú cenu žalobca po odstúpení od LZ návesy predá a ako s nimi naloží nemohol
ovplyvniť. Naopak žalobca mohol s nimi nakladať ako vlastník a nemal ani povinnosť žalovaného o tom
upovedomiť. V uvedenej súvislosti je potrebné poznamenať aj to, že žalovaný svoju povinnosť vrátiť
návesy žalobcovi po odstúpení od LZ riadne splnil, dokonca ich vrátil už pred účinnosťou odstúpenia od

LZ. Náves z LZ č. 1 vrátil dňa 17.06.2009 a žalobca mu následne prenajal až dňa 02.07.2010. Náves z
LZ č. 2 žalovaný vrátil žalobcovi dňa 19.06.2009 a žalobca ho predal až dňa 28.09.2010.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V danom prípade žalobca nesúci dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia súvisiaceho so
vznikom skutočnej škody a jej výšky (teda nielen jej výšky) a príčinnej súvislosti medzi vznikom skutočnej
škody a neplatením LS zo strany žalovaného, toto dôkazné bremeno neuniesol a v tomto smere ani
nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Listiny preukazujúce kedy, komu a za akú cenu po odstúpení
od LZ návesy predal, resp. prenajal, nie sú žiadnym dôkazom o vzniku skutočnej škody ani dôkazom o

príčinnej súvislosti medzi neplatením LS zo strany žalovaného a vznikom skutočnej škody. Aj v prípade,
žebysaúčastnícidohodli,žezaskutočnúškodubudúpovažovaťstratuzpredaja,žalobcabybolpovinný
preukázať, že návesy speňažil za primeranú cenu a nie žalovaný to, že ich žalobca za primeranú cenu
nespeňažil. Súd nebol povinný podľa § 120 O.s.p. vykonať dokazovanie na vznik skutočnej škody bez
návrhu niektorého z účastníkov, keďže v danom prípade žiadnu výnimočnosť z procesného hľadiska

nezistil.

Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca v časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške
15.014,97 eura (6.133,13 eura + 8.881,84 eura) spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne, ako aj v
časti vyčíslených úrokov z omeškania v sume 131,56 eura (ktorá suma je alikvotnou časťou úrokov z
omeškania súvisiacou so zamietnutím časti žaloby 6.133,13 eura a súvisí s LZ č. 1) nebola podaná

dôvodne. Zamietnutie žaloby sa týka aj nároku na zaplatenie 510,22 eura titulom LS č. 13 v súvislosti s
LZ č. 2. Tento nárok súd nepovažoval za oprávnený, keďže žalovaný užíval predmet leasingu z LZ č. 2
do 19.06.2009 a LS č. 13 bola splatná až 05.07.2009, do ktorého dňa mal žalobca nájomné zaplatené
splátkou č. 12.

Na základe uvedeného rozhodol súd tak, že žalobu v časti tak, ako je to vo výroku uvedené zamietol.

Pre úplnosť súd považuje za potrebné poznamenať, že v poradí prvým rozsudkom v tejto veci zo dňa
16.10.2012 priznal žalobcovi titulom náhrady škody 6.133,13 eura (50% zo sumy 12.266,27 eura) a
8.881,84 eura (50% zo sumy 17.763,68 eura), keďže považoval za spravodlivé, aby sa na strate z
predaja, ktorú žalobca pociťoval ako ujmu, podieľali obidvaja účastníci berúc do úvahy podnikateľské
riziko a skutočnosť, že žalobca kúpil obidva návesy na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre

jeho potrebu a k odstúpeniu od LZ došlo v súvislosti s neplatením LS zo strany žalovaného.O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v 2

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Obč. súdneho poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené
(§ 205a ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205

ods. 2 O.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len
do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.