Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/44/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712201585
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6712201585.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa Y. U. K., a. s., O. X, P. XXX/XXX, XXX XX, IČ:
XX XXX XXX, zastúpená Mgr. Romanem Ambrožem, advokátom, so sídlom J. XX, XXX XX K., adresa
pre doručovanie E. XX/XXXX, XXX XX O. X-J. proti odporkyni M. W., nar. XX. XX. XXXX, naposledy
trvale bytom A. XX, XXX XX A., prechodne bytom Z. XXX, XXX XX Z., okres I. K., Y. P., zastúpený
ustanovenou opatrovníčkou V. S., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Brezno, o zaplatenie 17.575,80

Kč s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene, sp. zn. 10C/20/2012-95
zo dňa 28. 11. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorými okresný súd v prevyšujúcej časti návrh
navrhovateľa zamietol a o trovách konaniach rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania, z r u š u j e a vec v tejto časti vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi 10.000,00 Kč spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.000,00 Kč od 15. 05. 2009 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a o
trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný, keď vzťah účastníkov
konania posúdil ako spotrebiteľský a občianskoprávny vzťah. Odporkyňa má postavenie spotrebiteľa

a navrhovateľ má postavenie dodávateľa, vychádzajúc prvotne z českého zákona č.
321/2001 Zb. o niektorých podmienkach zjednávania spotrebiteľského úveru, avšak s poukazom na
§ 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, súd právny
vzťah medzi účastníkmi konania posudzoval aj podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a porovnaním právnych úprav obsiahnutých v tomto českom a slovenskom právnom predpise
dospel k záveru, že slovenská právna norma poskytuje odporkyni ako spotrebiteľovi väčšiu ochranu jej

práv ako česká právna norma, a preto ďalej aplikoval na vzťah účastníkov slovenský právny poriadok.
Uvedený záver vyvodil z toho, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj týkajúci
sa ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj „RPMN"), ktorý údaj je povinný s ohľadom na ochranu
spotrebiteľa, aby si tento mohol vytvoriť obraz o celkových nákladoch, resp. cene úveru, príp. tieto
hodnoty porovnať s inými úvermi. Absenciu tohto údaju slovenský zákon sankcionuje automaticky tým,
že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, na rozdiel od českej

právnej úpravy, kde sa táto náležitosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere tiež vyžaduje, avšak
ako dôsledok porušenia tejto povinnosti sa úver pokladá za úročený vo výške diskontnej sadzby platnej
v dobe uzavretia zmluvy a dojednanie o iných platbách na spotrebiteľský úver sa stávajú neplatnými,
ale to všetko až s účinnosťou odo dňa, kedy spotrebiteľ túto skutočnosť u veriteľa uplatní,
čo súd považoval za menšiu ochranu práv spotrebiteľa v porovnaní so slovenskou právnou úpravou.
Na základe uvedeného okresný súd vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov a

navrhovateľovi priznal len právo na zaplatenie istiny vo výške l0 000,-- Kč, čo znamená, že navrhovateľnemá nárok na žiadny úrok dojednaný v predmetnej zmluve, a to ani riadny úrok, ani úrok z omeškania.
Súd mal však za preukázané, že odporkyňa bola v omeškaní s uhradením istiny dňom l5.
05. 2009, keďže do l4. 05. 2009 mala uhradiť dlžnú čiastku úveru splatného dňa 29. 04. 2009 na základe

oznámenia listom zo dňa 03. 05. 2009, doručeným odporkyni dňa 06. 05. 2009, preto navrhovateľovi
priznal úrok z omeškania v zákonnej výške 9% ročne v zmysle platných slovenských právnych predpisov
zo sumy l0 000,-- Kč od 15. 05. 2009 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP") tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania vzhľadom na približne rovnaký pomer úspechu a neúspechu účastníkov
konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ čo do výroku o zamietnutí
prevyšujúcej časti návrhu a výroku o náhrade trov konania z dôvodu § 221 ods. l písm. h/ OSP. Poukázal
na žalobný petit a svoje ospravedlnenie z pojednávania dňa 10. 10. 2012 a ústne pojednávanie
dňa 07. 11. 2012, ktorého sa zúčastnil, keď okresný súd mal preukázané, že medzi odvolateľom a

odporkyňou došlo k uzatvoreniu zmluvy o postžírovom účte a odporkyni bol zriadený bežný účet, ktorý
odporkyňa poskytnutím povoleného prečerpania do výšky 10 000,-- Kč prečerpala. Uvedený zmluvný
vzťah medzi odvolateľom a odporkyňou súd posúdil podľa práva Slovenskej republiky, zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2008, keď odvolateľ má za to,
že vzťah medzi odvolateľom a odporkyňou má spotrebiteľský charakter, ale poskytnutie povoleného

prečerpania nemožno posudzovať ako spotrebiteľský úver s odkazom na § 1 ods. 3 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Odvolateľ nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, pretože podľa neho náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je možné
aplikovať na tento zmluvný úver s ohľadom na charakter povoleného prečerpania, nie je možné určiť

ročnú percentuálnu sadzbu nákladov s poukazom na § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Má za to, že splnil všetky vyššie uvedené podmienky, odporkyňu včas informoval o úverovom
limite, keď požiadala o sumu 10 000,-- Kč, ročnej úrokovej sadzbe a možnosti a podmienkach
jej zmeny, keď odporkyňa sa v obchodných podmienkach pre povolené prečerpanie oboznámila
so skutočnosťou, že odvolateľ je oprávnený účtovať poplatky v súlade s aktuálnym sadzobníkom, ako

aj s podmienkami zmeny, doplnenia ukončenia zániku zmluvy odvolateľa. Považuje za nesprávne
posúdenie povoleného prečerpania ako spotrebiteľský úver tým, že odporkyni reálne povolil prečerpanie
jej bežného účtu do výšky 10 000,-- Kč, poskytol jej peňažné prostriedky v tejto výške a má nárok
na zaplatenie dohodnutého úroku až do doby ich vrátenia zo strany odporkyne. Odporkyňa možnosť
povoleného prečerpania opakovane využila do výšky limitu 10 000,-- Kč a preukázateľne túto

sumu odvolateľovi nevrátila. Podľa odvolateľa okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci aj tým,
že okresný súd nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Pochybenie okresného súdu odvolateľ vidí aj v rozhodnutí ohľadom nepriznania náhrady trov konania.

Navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok okresného súdu zmenil a zaviazal odporkyňu zaplatiť

odvolateľovi čiastku 15 045,05 Kč s príslušenstvom, t. j. spolu so zmluvným úrokom
vo výške 13,90 % p. a. z čiastky 10 000,-- Kč za obdobie od 07. 02. 2011 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9 % p. a. z čiastky 11 540,-- Kč za obdobie od 15. 05. 2009 do zaplatenia
a nahradiť navrhovateľovi trovy konania spočívajúce v uhradenom súdnom poplatku 28,50 Eur a v
súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. nahradiť navrhovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 419,70 Eur podľa písomného vyčíslenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Odvolateľ žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške uhradeného súdneho
poplatku za podané odvolanie a v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 46,99 Eur za jeden úkon právnej služby vo výške 31,53 Eur, režijný
paušál vo výške 7,63 Eur a 20 % DPH, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

K odvolaniu navrhovateľa vyjadrenie zo strany odporkyne podané nebolo.Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
odvolanímpodľa§212ods.lOSPbeznariadeniapojednávaniapodľa §214ods.2OSPadospelk
záveru, že nie sú podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu rozsudku v napadnutých výrokoch, a preto

v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP rozsudok v napadnutých výrokoch prvostupňového súdu
zrušil a vec v tejto časti vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolaním
nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi
10 000,-- Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10 000,-- Kč od
15. 05. 2009 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zostal nedotknutý (§

206 ods. 2 OSP).

Odvolací súd po oboznámení sa so spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 10C/20/2012 vychádzal zo
zistenia, že predmetom konania je návrh navrhovateľa voči odporkyni na zaplatenie sumy 17 575,80
Kč s úrokom z omeškania vo výške 13,50 % p. a. ročne z čiastky 10 000,-- Kč za
obdobie od 07. 02. 2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 15% p. a. ročne z čiastky 11
540,-- Kč za obdobie od 07. 02. 2011 do zaplatenia (na pojednávaní dňa 07. 11. 2012 právna

zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že 13,5% ročne je úrok zo zmluvy a nie úrok z omeškania, č. l. 90
d.s.) titulom uzatvorenej zmluvy o postžírovom účte a jeho povoleného prečerpania do výšky úverového
limitu vo výške 10 000,-- Kč zo dňa 25. 09. 2008 (č.l. 13 a 14). Navrhovateľ tiež k návrhu
priložil žiadosť odporkyne o povolenie prečerpania postžírového účtu zo dňa 11. 09. 2008 (č. l. 12),
oznámenie o otvorení účtu zo dňa 24. 09. 2008 (č.l. 14), oznámenie o zosplatnení úveru s doručenkou

(č.l. 15), poslednú výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky s doručenkou (č.l. 16 a 17). Prvostupňový súd
vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 10. 10. 2012, ktorého pojednávania sa účastníci konania
nezúčastnili. Na pojednávaní dňa 07. 11. 2012 za účasti právneho zástupcu navrhovateľa okresný súd
rozhodol napadnutým rozsudkom, keď uznesením okresného súdu sp. zn. 10C/20/2012-82 zo dňa 29.
10. 2012 bol odporkyni ustanovený opatrovník (súdna tajomníčka Okresného súdu Brezno) podľa § 29

ods. 2 a 6 OSP z dôvodu, že odporkyňa sa na adrese trvalého pobytu nedržiava a súdu sa nepodarilo
zistiť adresu jej súčasného pobytu. Zo súdneho spisu vyplýva, že odporkyňa má trvalý pobyt na
adrese A. XX, okres C., kde sa nezdržiava (č.l.41) a prechodný pobyt občana EÚ na adrese Z. XXX,
okres I. K. (č.l. 80), z ktorej adresy sa zásielka zo súdu vrátila nedoručená odporkyni s
poznámkou „odsťahoval" (č.l. 60). Brat odporkyne P. K. je prihlásený na trvalý pobyt na adrese A. XX,

XXX XX, V., kde sa aj zdržiava (č. l. 39) a preberá zásielky (č.l. 74). Prvostupňový súd pri posudzovaní
predmetnej veci vychádzal z Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb., českého zákona č.
321/2001 Sb. o niektorých podmienkach zjednávania spotrebiteľského úveru, zákona o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZMPSP") a
vec napokon právne posúdil podľa slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.

s uvedením, že porovnaním právnych úprav obsiahnutých v českom a slovenskom právnom predpise
dospel k záveru, že slovenská právna norma poskytuje odporkyni ako spotrebiteľovi väčšiu ochranu práv
ako česká právna norma.

Podľa § 2 ZMPSP ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej

zmluvy.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá
bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. (...)

Od 01. 05. 2004 je Slovenská republika členom Európskej únie (ďalej aj „EÚ") a akty prijímané
inštitúciami EÚ sú záväzné od momentu vstupu do Európskej únie aj pre Slovenskú republiku, preto sa
na území SR dňom 01.05.2004 v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR aj vo väzbe na § 2 ZMPSP
uplatňujú nariadenia Európskeho spoločenstva (od 01. 12. 2009 existuje už len jednotná Európska únia
a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenováva na Zmluvu o fungovaní

Európskej únie), ktoré sú priamo aplikovateľné bez akéhokoľvek implementačného procesu anástroja a upravujú právomoc súdov členských štátov v cezhraničných veciach. Jedná sa okrem iných,
napr. o nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel 1"), ktoré nadobudlo

účinnosť 01. 03. 2002, resp. nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), atď...

Podľa čl. 2 nariadenia Rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s
bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto

členského štátu.

V danom prípade vzhľadom na okolnosti vyplývajúce zo spisu nie je celkom zrejmé, kde má odporkyňa
bydlisko, pretože na území Slovenskej republiky má administratívne vedený trvalý pobyt na adrese
A. XX, okr. C. od 16. 07. 1992 (č.l. 41), kde sa podľa vyjadrenia Obce A. zo dňa 24. 02. 2012
nezdržiava, ale zdržiava sa s manželom a dcérou v Y. P. (č.l. 39), kde sa podľa vyjadrenia Obvodného
oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky odsťahovala pred desiatimi rokmi (č.l. 42). Podľa

vyjadrenia riaditeľstva služby cudzineckej polície Českej republiky (č.l. 47 a 80) je posledná adresa
pobytu odporkyne od 26. 04. 2010 Z. XXX, okr. I. K., z ktorej adresy sa odsťahovala (č.l. 60), pričom
bližšie informácie je možné získať na adrese Ministerstva vnútra Českej republiky, odbor azylovej a
migračnejpolitikyKrajZ.,oddeleniepobytucudzincovI.K.(č.l.47a80),ktorúmožnosťprvostupňovýsúd
nevyužil, aby získal aktuálne informácie o pobyte odporkyne. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína,

že činnosť súdu smerujúca k rozhodnutiu vo veci samej je aj zisťovanie miesta pobytu odporkyne
(rozhodnutie ÚS SR sp. zn. 62/01). Len pokiaľ má odporkyňa bydlisko na území Slovenskej republiky je
daná právomoc slovenského súdu konať vo veci podľa článku 2 ods. 1 nariadenia Rady ES č. 44/2001
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

V zmysle nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom

práve pre zmluvné záväzky (Rím I), čl. 1 toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých
dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných
veciach.

V zmysle nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I), čl. 3, bod 1 zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia

zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. (…)

V zmysle nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I), čl. 4, bod 1 pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu
v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje

zmluva, sa určuje takto:

a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu,

b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
poskytovateľa služieb.

Na základe vyššie uvedených právnych predpisov je zrejmé, že v danom prípade vzhľadom na

označených účastníkov konania, ako aj účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu vyplývajúceho zo
zmluvných dokumentov založených na č.l. 12 a nasl., ide o konanie s medzinárodným prvkom, keďže
navrhovateľ má sídlo na území Českej republiky a odporkyňa má administratívne vedené bydlisko na
území SR (pokiaľ nebude zistené iné bydlisko odporkyne aj mimo územia SR), kedy je daná právomoc
slovenského súdu (konkrétne Okresného súdu vo Zvolene ako prvostupňového súdu) vo veci konať

a rozhodnúť s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu na riešenie právneho vzťahu účastníkov je
potrebné použiť právny poriadok určený podľa sídla navrhovateľa, teda právo Českej republiky, nakoľkonavrhovateľ bol v danom prípade opierajúc sa o skutkové okolnosti predajcom, ako aj poskytovateľom
služieb a jeho miesto obvyklého pobytu, v danom prípade sídlo, je na území Českej
republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je tomuto súdu známe kolízne ustanovenie ani rozumný

dôvod, pre ktorý by sa uplatnené právo navrhovateľa malo spravovať iným právom. Pokiaľ prvostupňový
súd postupoval ináč a danú vec právne posúdil podľa slovenského práva poukazujúc, že porovnaním
právnych úprav obsiahnutých v českom a slovenskom právnom predpise dospel k záveru, že slovenská
právna norma poskytuje odporkyni ako spotrebiteľovi väčšiu ochranu práv ako česká právna norma tým,
že slovenská právna norma absenciu RPMN v úverovej zmluve spája s vyhodnotením spotrebiteľského

úveru za bezúročný a bez poplatkov oproti českej právnej norme, ktorá tiež povinne vyžaduje RPMN ako
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale jej absenciu spája s úročením spotrebiteľského úveru
vo výške diskontnej sadzby platnej v dobe uzavretia zmluvy a neplatnosťou dojednaní o iných platbách
za spotrebiteľský úver s účinnosťou odo dňa, kedy spotrebiteľ túto skutočnosť u veriteľa uplatní. V
tomto zmysle vzhľadom na vyššie uvedené prvostupňový súd nepostupoval správne a zákonne, keď
neaplikoval právo Českej republiky. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že

v danom prípade si účastníci zvolili české právo, pretože uvedené právo ako rozhodné v danom prípade
vyplýva z nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 (viď vyššie).

V súvislosti s ochranou práv spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na aktuálne odlišné stanovisko JUDr.
Milana Ľalíka k nálezu ÚS SR zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012, citujúc najmä: „že všeobecné
súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia

niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek,
čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal", ale „peniaze mohol
zobrať"), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa
z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže
absolútne „nevýchovný", paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus

iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného" spotrebiteľa;
opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko
nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak
neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov (...)".

Prvostupňový súd tým, že nerešpektoval prednosť právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev

a Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) postupoval aj v rozpore
so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa § 95 ods. l OSP navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa § 95 ods. 2 OSP súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na
konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní
o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 95 ods. 3 OSP o zmene návrhu súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na

ktorom bola zmena navrhnutá. Ak to nie je možné, súd rozhodne do 15 dní od odročenia pojednávania.
O zmene návrhu mimo pojednávania súd rozhodne do 60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu.

Opierajúc sa o zápisnicu z pojednávania zo dňa 07. 11. 2012 (č.l. 90 a nasl.) odvolací súd konštatuje, že
právna zástupkyňa navrhovateľa uvádzajúc, že išlo o pisársku chybu zmenila návrh čo do uplatňovaných
úrokov z omeškania vo výške 13,5 % ročne na zmluvné úroky v tejto výške, pričom prvostupňový súd v

tomto zmysle nepostupoval v súlade s citovaným zákonným ustanovením § 95 OSP.Podľa § 29 ods. 2 OSP pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi,
ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo
ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý

duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Podľa § 29 ods. 4 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu zruší uznesenie o
ustanovení opatrovníka, ak pominú dôvody, pre ktoré bol opatrovník ustanovený.

Podľa § 29 ods. 6 OSP za opatrovníka súd ustanoví osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom,
kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka
ustanoviť aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec; to

neplatí vo veciach, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje
1 000 eur (ďalej len "drobné spory").

Citované zákonné ustanovenia vymedzujú, pokiaľ súd neurobí iné opatrenia, právne možnosti
ustanovenia opatrovníka súdom v konaní účastníkovi konania, keď prvostupňový súd aplikoval uvedené
zákonné ustanovenia, ale v rozpore s obsahom spisu, z ktorého vyplýva identifikácia brata odporkyne,

aj jeho adresa, na ktorej preberá zásielky, ako aj v rozpore s aplikovanou právnou normou a z nej
vyplývajúcej priority ustanovovať za opatrovníka osobu pôsobiacu v rodinnom,
pracovnom, kultúrnom, resp. inom prostredí, ustanovil odporkyni za opatrovníka - zamestnanca iného
súdu. Tiež prvostupňový súd predtým ako ustanovil odporkyni opatrovníka nevyužil možnosť získať
bližšie informácie o jej pobyte na adrese Ministerstva vnútra Českej republiky, odbor azylovej a migračnej

politiky Kraj Z., oddelenie pobytu cudzincov I. K. (č.l. 47 a 80). Uvedeným postupom prvostupňový súd
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd môže len konštatovať, že rozhodnutie prvostupňového súdu čo do
napadnutých výrokov nespĺňa zákonné požiadavky tak hmotnoprávneho (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR), ako
aj procesnoprávneho predpisu (§ 153 ods. l, § 154 ods. 1 a § 157 ods. 2 OSP) a nezodpovedá aj

princípuspravodlivéhoprocesu(§1OSP),čojedôvodomnazrušenierozsudkuvnapadnutýchvýrokoch
v odvolacom konaní v zmysle § 221 ods. l písm. f/ a h) OSP a vrátenie veci v tejto časti súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2 OSP.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia,
keď okresný súd v ďalšom konaní vo veci uplatneného nároku navrhovateľa voči odporkyni limitovanej

zrušujúcimi výrokmi (predmet konania) napraví procesné pochybenie v zmysle § 95 OSP, dôsledne zistí
skutkový stav vo veci aj s ohľadom na zistenie pobytu odporkyne a odvolacie dôvody navrhovateľa,
príp. ďalšie vykonané dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, ak to bude potrebné a až na základe takto
zisteného skutkového stavu, súd vec môže právne posúdiť rešpektujúc hľadisko spotrebiteľského práva
a potom môže vo veci rozhodnúť.

V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.