Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. september 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/227/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110248993
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1110248993.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej

veci navrhovateľa: D.. R. U., T. P.O., Z. X, Z. J., proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. , takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 638,88,-EUR ako aj náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobný návrh zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16. 12. 2010 domáhal od

odporcu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") náhrady škody
za nezákonné rozhodnutie - Uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v trestnom konaní
policajným orgánom Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia trestného konania, Inšpekčného odboru
Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa 22.10.2003.

Žalobný návrh odôvodnil tým, že uznesením policajného orgánu Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia
trestného konania, Inšpekčného odboru Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa
22.10.2003 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa §158 ods. 1 písm. a) a c) TZ účinného do 31.12.2005. Sťažnosť navrhovateľa proti
uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 8T 95/04-399 z 8.3.2007 bol navrhovateľ podľa §226 písm.
b) TP oslobodený spod obžaloby Vojenskej obvodovej prokuratúry v Prešove sp. zn. OPV-254-9.
Dňa 19.6.2007 prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry v Prešove podal odvolanie v neprospech
navrhovateľa voči predmetnému rozsudku. Krajský súd Košice uznesením sp. zn. 5 To 30/2007-416 zo
dňa 27.9.2007 odvolanie prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov zamietol.

Personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č. 658 zo dňa 17.12.2003 bol navrhovateľ podľa §192

ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru,
pričom služobný pomer u navrhovateľa skončil dňom doručenia rozhodnutia. Dôvodom personálneho
rozkazu bol skutok, pre ktorý bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie.S poukazom na oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci navrhovateľa je v danom prípade nezákonným
rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia zo 22.10.2003.

V trestnom konaní vedenom voči navrhovateľovi ho obhajoval zvolený zástupca, ktorý si vyúčtoval úkony

právnej služby na sumu 1.127,17,-EUR, ktorú sumu navrhovateľ v plnom rozsahu zaplatil.

Navrhovateľovi ako úspešnému a pozitívne hodnotenému policajtovi zastávajúceho funkciu
vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Košice II bolo z dôvodu trestného konania ukončené jeho
pôsobenie na úrade vyšetrovania a tak isto jeho kariérny postup, nakoľko chcel pracovať v radoch polície
až do dôchodkového veku o čom svedčí, že dňa 4.3.2004 na katedre trestného práva PF UPJŠ Košice

úspešne vykonal rigoróznu skúšku.

Celá kauza bola medializovaná v elektronických a printových médiách, kde bol navrhovateľ bez
zachovania prezumpcie neviny prezentovaný ako páchateľ trestnej činnosti s vedením plného mena,
priezviska a zastávanej funkcie v policajnom zbore.

Navrhovateľovi bola spôsobená psychická trauma, čím jeho osobu dehonestovali v očiach
vyšetrovateľov, príslušníkov PZ, v mieste trvalého bydliska, v rodine, medzi kamarátmi, kolegami i

známymi. Rodina ťažko znášala tento fakt. Na základe personálneho rozkazu Ministerstva vnútra SR
bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru, čím mu bolo znemožnené vykonávať prácu, ktorú
mal rád a bola naplnením jeho celoživotného sna o zamestnaní, trpel pocitom nespravodlivosti. Z
dôvodu medializácie navrhovateľ nemohol si nájsť zamestnanie, odvrátila sa od neho a odsudzovala ho
celá spoločnosť za skutok, ktorý nespáchal. Dôsledkom celého trestného konania bol a je nedostatok

finančných prostriedkov. Navrhovateľ bol v nadmernom strese, čo malo nepriaznivý vplyv aj na
jeho zdravotný stav (lieči sa na vysoký krvný tlak). V dôsledku nezákonného rozhodnutia prišiel o
zamestnanie,ktorévykonávalpoctivokspokojnostinadriadenýchaverejnosti.Následkomnezákonného
rozhodnutia došlo aj k výraznému zníženiu dobrej povesti, cti a dobrého mena navrhovateľa v širokej
verejnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu odmeny vyplatenej
advokátovi pri obhajobe vo výške 1.127,17,-EUR, náhrady ušlej mzdy, straty funkčného platu, prídavku
za výsluhu rokov, hodnostného príplatku, rizikového príplatku, osobného príplatku, príplatku za riadenie
motorového vozidla,príplatku za štátnu službu v noci, sobotu a nedeľu, vo sviatok, odevnom, za dočasné
pozbavenie výkonu štátnej služby, ďalšom služobnom plate, odmien, na odchodnom, vrátením pomernej

časti nákladov vynaložených na získanie vysokoškolského vzdelania v celkovej výške 79.069,35 EUR,
ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 264.550,- EUR.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že tu absentuje existencia
nezákonného rozhodnutia ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Trestné
konanie prebehlo v súlade s Trestným poriadkom a iba samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol ako

obvinený v trestnom konaní právoplatne oslobodený spod obžaloby, nezakladá automaticky jeho nárok
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o ušlú mzdu navrhovateľa a všetky
mzdové nároky popísané v žalobe, ktoré mu vznikli z dôvodu prepustenia zo služobného pomeru, na
ich náhradu je príslušné Ministerstvo vnútra SR, a preto odporca vzniesol v tomto smere námietku
nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie. Súčasne odporca poukázal, že uvedené nároky priamo

súvisia s personálnym rozkazom ministra vnútra SR, ktorý nebol pre nezákonnosť zrušený, preto nie
je daný nárok navrhovateľa pre ich priznanie v tomto konaní. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto
zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje priznať. Zároveň však z oslobodzujúceho rozsudku vyplýva dôležitá
skutočnosť, a to, že navrhovateľ ako verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, keď pozmenil obsah zápisnice o výsluchu svedkov, a preto je odporca názoru, že navrhovateľ

svojim konaním prispel k tomu, že trestné stíhanie proti nemu bolo začaté. Z vyššie uvedených dôvodov
odporca navrhoval žalobný návrh zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov H.. D.. E. J., H.. R. J., D.. C. R., D.. Q. C.,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to uznesením o začatí trestného stíhania
zo dňa 22.10.2003, uznesením o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia, rozsudkom

Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T 95/04-399, uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5
To 30/2007-416, personálnym rozkazom, vyúčtovaním trov obhajoby, článkami v printových médiách,rozsudkomNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Sž55/2004,lekárskympotvrdením,akoajostatnýmilistinnými
dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav veci, pokiaľ ide o priebeh vedenia trestného stíhania voči

navrhovateľovi, a teda nebolo sporné, že:

Uznesením policajného orgánu Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia trestného konania, Inšpekčného
odboru Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa 22.10.2003 bolo začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie navrhovateľovi pre trestný čin zneužívania verejného činiteľa podľa §158 ods.
1 písm. a),c) trestného zákona, na tom skutkovom základe, že navrhovateľ ako vyšetrovateľ PZ z

Okresného úradu justičnej polície PZ Košice II od dňa 6.1.2003 do dňa 5.3.2003 pozmenil v podstatných
okolnostiach prípadu trestného činu lúpeže spáchaného formou spolupáchateľstva vedeného na
Okresnom úrade justičnej polície v Košiciach II pod ČVS: OUJP-5/10-K2-2003 obsah zápisnice svedka
poškodeného E. P. - P. I. J. Š.Q. U. I. A. U. v dôsledku čoho následne dňa 5.3.2003 prerušil trestné
stíhanie podľa §173 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe , aj napriek tomu, že z pôvodných zápisníc

menovaných boli podozrivé osoby zrejmé, čím umožnil podozrivým osobám vyhnúť sa trestnému
stíhaniu za trestný čin lúpeže spáchaný spolupáchateľstvom , čím konal v rozpore s ustanovením §2
ods. 5 trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite
zistený skutkový stav veci, čím teda takto ako verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo
zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim

zákonu a zároveň nesplnil povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci.

Voči predmetnému uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora vojenskej
obvodovej prokuratúry v Prešove zo dňa 27.10.2003 zamietnutá.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 8.3.2007 č.k. 8T 95/04-339 navrhovateľa spod obžaloby
pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §158 ods. 1 písm. a),c) TZ oslobodil.

Prvostupňový súd poukázal na to, že trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa je úmyselným
trestným činom, pri ktorom existujú 3 podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to:

a) Špeciálny subjekt (verejný činiteľ)

b) Konanie v rozpore s právomocou verejného činiteľa, pričom forma tohto konania musí zodpovedať
porušeniu taxatívne uvádzajúcu v §158 ods. 1 písm. a) až c) TZ

c)Subjektmusíkonaťvúmyslespôsobiťkonanímškodualebozadovážiťsebealeboinémuneoprávnený
prospech.

Bolo nepochybné, že prinajmenšom posledná z týchto podmienok v danom prípade splnená nebola.

Okresný súd teda oslobodil navrhovateľa spod obžaloby preto, že skutok nie je trestným činom.

Na odvolanie vojenského obvodového prokurátora, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa

27.9.2007 č.k. 5 To 30/2007 - 416 odvolanie zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia krajský
súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom nižšieho stupňa a okrem iného odvolací súd poukázal
aj na to, že krajský súd už vo svojom uznesení zo dňa 30.6.2006 sp. zn. 5 To 17/2006 vyslovil právny
názor, že navrhovateľ ako verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, keď
pozmenil obsah zápisníc o výsluchu svedkov v podstatných okolnostiach a teda konal v hrubom rozpore

s ustanoveniami §47 a §48 ods. 3 písm. a), i) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ,
podľa ktorého je policajt povinný dôsledne plniť povinnosti ustanovené Ústavou, ústavnými zákonmi,
ďalšímivšeobecnýmizáväznýmiprávnymipredpismi,akoajúlohyuloženérozkazmi,príkazmiapokynmi
nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený a ďalej je povinný v štátnej službe i mimo nej zdržať sa
konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť policajného zboru alebo ohroziť tento zbor. Zároveň odvolací

súd poukázal na to, že nie každé porušenie služobnej povinnosti príslušníka PZ bez preukázania ďalších
okolností zakladá trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Na uvedené tunajší súd poukazuje preto lebo sám navrhovateľ v konaní pred trestným súdom (pokiaľ
ide o pozmeňovanie obsahu zápisníc poškodeného a svedkov v trestnej veci lúpeže) vo svojej výpovediuviedol, že vyšetrovací spis ČVS: OÚJP - 5/10-K2-2003 týkajúci sa trestného činu lúpeže mal fyzicky u
seba od 9.1.2003 do 5.3.2003. V tomto vyšetrovacom spise vykonal iba dva úkony, a to vyhodnotenie
doplnku a vydanie uznesenia o prerušení trestného stíhania, pretože sa podľa neho nepodarilo zistiť

skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Obsahom tohto vyšetrovacieho
spisu boli aj zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného E.- P. P., J. Š. U. I. J. A. U.. Tieto si síce prečítal,
ale nepamätal si presne ich obsah. Keďže nešťastnou náhodou, poliatím ovocným čajom, znehodnotil
obsah týchto zápisníc, tieto sa následne rozhodol prepísať nanovo na počítači a to do takej miery, do akej
dokázal zistiť ich obsah. Svoje správanie pripísal vzniknutej panike, ako aj tomu, že uvedená náhoda

sa mu prihodila 5.3.2003, teda v posledný deň dvojmesačnej lehoty, keď mal podľa interných inštrukcií
ukončiť vo veci vyšetrovanie. Tieto zápisnice sa podľa neho stali nepoužiteľné a následne sa rozhodol
ich skartovať. Rekonštrukciu spisu nevykonal a radšej sa rozhodol, že uvedené zápisnice prepíše, aj
keď s nedostatkami a dal ich podpísať niektorému z kolegov, čo bolo podľa neho v záujme zachovania
dvojmesačnej lehoty u vyšetrovateľov bežné.

Súd na vyššie uvedené poukazuje vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi vedením trestného

stíhania voči navrhovateľovi a jeho prepustením zo služobného pomeru na základe rozkazu ministra
vnútra SR.

V zmysle personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 658 bol navrhovateľ prepustený podľa §192 ods.
1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Dôvodom
bolo, že navrhovateľ svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom.Zvlášťhrubéporušenieslužobnejprísahyspočívavtom,ženebolčestnýmadisciplinovaným
príslušníkom PZ, keď svoje sily nevynaložil na ochranu práv občanov, ale naopak svojím protiprávnym
konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol tým, že v protiklade s platnou právnou
úpravou podstatným spôsobom pozmenil obsah zápisníc v jemu pridelenom vyšetrovacom spise, čím
umožnil podozrivým osobám vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a nepostupoval teda tak, aby bol náležite

zistený skutkový stav veci, čím inému zadovážil neoprávnený prospech. Služobnú povinnosť zvlášť
hrubo porušil tým, že riadne nevykonával štátnu službu, keď si počas nej svedomito neplnil úlohy na
úseku svojho služobného zaradenia uložené zákonom.

Predmetný personálny rozkaz bol predmetom preskúmania jeho zákonnosti Najvyšším súdom SR,
ktorý rozsudkom zo dňa 29.4.2005 sp.zn. 4 Sž 55/2004 žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nebolo sporné, že navrhovateľ
sa dopustil skutku uvedeného v personálnom rozkaze, t.j. že ako vyšetrovateľ v pridelenom mu
vyšetrovacom spise prepísal obsah zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného a ďalších svedkov,
pričom ich výpovede pozmenil tak, že oproti obsahu pôvodných zápisníc, z ktorých boli podozrivé osoby
zrejmé,pozmenenézápisniceneposkytovaliinformácieoprávňujúcevykonaťtrestnéstíhanieprotiurčitej

osobe, v dôsledku čoho trestné stíhanie následne dňa 5.3.2003 prerušil. Navrhovateľ túto skutočnosť
potvrdil ako pravdivú, bránil sa však, že tak nekonal s úmyslom niekomu pomôcť alebo uškodiť alebo
získať výhodu pre seba, ale k prepísaniu zápisníc ho priviedlo to, že na pôvodné zápisnice vylial čaj.

Najvyšší súd sa stotožnil s tým, že navrhovateľ svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú
povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, lebo riadne nevykonával štátnu službu, keď si počas nej neplnil

úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené zákonom. Podľa súdu boli naplnené všetky
pojmové znaky ust. §192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z.. Za porušenie služobnej prísahy
zvlášť hrubým spôsobom treba jeho konanie považovať najmä preto, že hoci jeho povinnosťou bolo
vynaložiť svoje sily na ochranu práv občanov, do týchto práv zasiahol tým, že v protiklade s platnou
právnou úpravou podstatným spôsobom pozmenil obsah zápisníc vo vyšetrovacom spise, nepostupoval

tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, čím umožnil konkrétnym osobám vyhnúť sa trestnej
zodpovednosti za spáchaný trestný čin.

Konanie navrhovateľa ani súd neposúdil len ako "formálne", menšej intenzity a teda neprimerané, ako
sa toho navrhovateľ domáhal. Pre naplnenie pojmových znakov dôvodu prepustenia podľa §192 ods.
1 písm. e) zákona sa pritom nevyžaduje, aby skutok resp. konanie naplnilo zákonné znaky skutkovej

podstaty trestného činu.

Z vyššie uvedeného popisu skutkového stavu mal potom súd nepochybne za to, že navrhovateľ sa
síce nedopustil trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, avšak nebolo sporné, že sa
dopustil hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej disciplíny tak ako na to poukázal vo svojomrozhodnutí aj Najvyšší súd SR. Navrhovateľ bol teda prepustený zo služobného pomeru nie z dôvodu
vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, ale pre porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny,
aj keď po skutkovej stránke sa tieto okolnosti prelínali. O tom, že personálny rozkaz ministra vnútra SR

bol zákonným rozhodnutím svedčí aj obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 55/2004.
K prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru došlo potom na základe takéhoto zákonného
personálneho rozkazu a teda neexistuje priama príčinná súvislosť medzi prepustením navrhovateľa
zo služobného pomeru a vedením trestného stíhania voči jeho osobe (resp. uznesením o vznesení
obvinenia), ale existuje tu priama príčinná súvislosť medzi prepustením navrhovateľa zo služobného

pomeru a porušením služobnej prísahy a služobnej disciplíny samotným navrhovateľom. Vzhľadom k
tomu aj jednotlivé nároky navrhovateľa vyplývajúce z jeho prepustenia zo služobného pomeru neboli
v priamej príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia pre trestný čin zneužitia právomoci verejného
činiteľa, ale boli v príčinnej súvislosti s jeho prepustením pre porušenie služobnej prísahy a služobnej
disciplíny. Preto súd žalovaný nárok v časti zaplatenia náhrady mzdy (a ostatných nárokov súvisiacich
so služobným pomerom) v celkovej výške 79.069,35 EUR ako nedôvodný zamietol.

Aj v prípade, ak by bol personálny rozkaz, v dôsledku ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného
pomeru Najvyšším súdom SR označený za nezákonný (čo však nebol), tak by navrhovateľ musel
nároky z neplatne skončeného služobného pomeru uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi resp. voči
MinisterstvuvnútraSR,anieichuplatňovaťakonásledokuzneseniaovzneseníobvineniapretrestnýčin
zneužívania právomoci verejného činiteľa. V tomto smere sa súd stotožnil s názorom Najvyššieho súdu

SR, ktorý okrem iného v rozsudku sp. zn. 4 Sž 55/2004 uviedol, že "....pre naplnenie pojmových znakov
dôvodu prepustenia podľa §192 ods. 1 písm. e) zákona sa pritom nevyžaduje, aby skutok resp. konanie
naplnilo súčasne zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu...". Inak povedané, navrhovateľ
mohol byť prepustený zo služobného pomeru aj keď porušením služobných povinností nenaplnil
skutkovú podstatu trestného činu. Preto trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu nie je dôvodom

prepustenia navrhovateľa zo služobného pomeru. Tým je porušenie jeho služobných povinností zvlášť
hrubým spôsobom. Keďže (ak by bol personálny rozkaz vyhlásený za nezákonný) takéto mzdové nároky
by si musel navrhovateľ uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi resp. ministerstvu vnútra SR, ktoré
by nezákonne rozhodlo o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru, nebola by tu daná pasívna
vecná legitimácia odporcu v spore.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd žalovaný nárok predstavujúci mzdové nároky z dôvodu prepustenia
navrhovateľa zo služobného pomeru, považoval v celom rozsahu za nedôvodný a nesúvisiaci s vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).

Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom

konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá
taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri
plneníúlohštátnehoorgánu,ktorénatútoorganizáciuprešli.Zodpovednostipodľaodseku1sanemožno
zbaviť.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopredprerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom

stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa§9ods.2zákonač.58/1969Zb.,akbolažiadosťopredbežnéprerokovaniepodanánaústrednom
orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade

zachovávajú.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené

v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré bolo vydané v trestnom konaní policajným orgánom Úradu inšpekčnej služby PZ, oddelenia
trestného konania, Inšpekčného odboru Košice pod sp. č. ČTS: ÚIS-284/IKE-PO-2003 zo dňa
22.10.2003. Keďže k jeho vydaniu došlo pred 1.7.2004, bolo potrebné na posudzovaný prípad aplikovať
ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§27 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti

nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,
že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.).

V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 22.10.2003, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento bol
trestným činom, preto bol spod obžaloby oslobodený ("skutok nie je trestným činom"). Keďže toto
uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa
otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona
rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení

spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku
by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb
ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná

odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesťmateriálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo
tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú
otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 zákona č.

58/1969 Zb.. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním
s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a
oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v
podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia

nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického
výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť
rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu
škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin

zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §5 a 6 ).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 22.10.2003 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej

takýmto nezákonným rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik
škody a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá

spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba
nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná
škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú

poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému
tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§
449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu

bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za
stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.

Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza

do úvahy.

Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi

príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu - úhrada trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných
(bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané,

súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku
nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná ("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla
by ani škoda").

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych

dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj §1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na
právne zastúpenie v trestnom konaní, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.

nesie zodpovednosť štát zastúpený odporcom. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej
súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a
vznesené obvinenie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Navrhovateľ včas požiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej
lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody

(pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou
obhajobouvtrestnomkonaní,aleposudzuje,očosamajetok poškodenéhozmenšilvpríčinnejsúvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, nie je
dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov
navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov,

teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov
majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne
zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú
sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči

jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č. 58/1969
Zb. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom konaní
došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná
súvislosťmedzipodmienkami1a2.Podmienkasub1bolaunavrhovateľanaplnená(navrhovateľovibolo

vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a bol spod obžaloby právoplatne oslobodený).
Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako majetková
ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú škodu sa
teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom
znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že škodou

môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi
dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že zákonodarca
(už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty) nákladov konania
pod pojem škody už v zákone č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé,

že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne
znamená, že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony
smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie
uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného
stíhania. Teda, náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so

"vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej
súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č.
58/1969 Zb., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania
vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby,
voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal

žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutejtýmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej,
akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť
k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu
spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému.
Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát
chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené

v záujme právneho štátu samého.

Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho
poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená
ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon bol
schválenýdňa9.1.1991aúčinnosťnadobudoldňa8.2.1991.Základnýmustanovenímtohtozákonabol

§ 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie
musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne predpisy
musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť
ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by bolo v
rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri aplikácii

zákona č. 58/1969 Zb. a aj zákona č. 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny
a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako
cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.

Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným
či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo
skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území,
chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil
domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i

podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným
postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 58/1969 Zb. (neskôr zákon
č. 514/2003 Z.z.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku spomínaného
konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané, zvláštny
zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné právo, a to

nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a podrobností
realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol
poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 58/1969

Zb., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -
zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,
že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania

(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody
spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov
konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu

nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia
je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmenealebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".

Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 58/1969
Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na
oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania.

Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu
trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k
oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého.

Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného
stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento
ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru,
že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených
predmetných nákladov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 638,88,-EUR, nakoľko
práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania
resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči
jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplýva aj z
potvrdenia D.. O. R., advokáta, ktorý navrhovateľa v trestnom konaní zastupoval (viď podanie na č.l.

23-24 spisu).

Vozvyškuuplatnenejškodypredstavujúcejvynaloženétrovynaobhajobuvtrestnomkonaníprevyšujúce
priznanú sumu 638,88,-EUR (navrhovateľ si totiž v žalobe uplatnil z tohto titulu škodu až vo výške
1.127,16,-EUR), súd žalobný návrh zamietol, nakoľko navrhovateľ zaplatenie vyššej sumy (ako 638,88,-
EUR) za poskytnuté právne služby pri jeho obhajobe v trestnom konaní nepreukázal.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd poukazuje na to, že trestné
stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj

jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že
trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé
vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi
prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu
za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným
oslobodzujúcim rozsudkom).

Je síce pravdou (tak ako to tvrdí odporca), že zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach náhradu

nemajetkovej ujmy neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto
náhradu nie je možné priznať.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje

takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechoma spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní
sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo

medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.

Podľa článku. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa
na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver,

že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003
Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. a to
odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným
postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá
vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby,

ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám,
ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené
anedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatiojustitie).
To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny štát (čl. 1 Ústavy SR),
tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme

nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Inak povedané
nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 5 rokov trestné
stíhanie (aj v konaní pred súdom, a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom zo strany
orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená, a následne obžalovaná z trestného
činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala prípadne,

že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celých päť rokov
vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu,
že túto zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval (hoci ak by k vzneseniu obvinenia došlo za účinnosti nového
zákona č. 514/2003 Z.z. tak by tu k odškodneniu došlo). Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú
formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia

ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti
sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že
štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu,
že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri

výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a
podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je
teda zrejmé, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je povinná sa procesným úkonom orgánov
činných v trestnom konaní podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia
ustanovení § 11 a nsl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani

aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských
práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za
akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku
alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osobasa stala obeťou /poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá
náhrada nie je postačujúca). Je čas, aby sa definícia škody v zákone č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako
majetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímanie škody vnímalo ako celková (tak majetková ako
aj nemajetková) ujma.

Vzhľadomnauvedenémalsúdzato,žeunavrhovateľajedanýprávnynárokajnanáhradunemajetkovej
ujmy z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a následného vedenia trestného stíhania.

Navrhovateľ poukázal na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú

česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľa, čo do
jeho postavenia v rodine a v spoločnosti.

Pokiaľideovyjadreniemiery,akoubolazásahomzníženádôstojnosťalebovážnosť osobynavrhovateľa
v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či
inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti

a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, avšak len v takej miere, že navrhovateľovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch len vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd, za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom príp. inom
prostredí navrhovateľa, v tomto smere vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľom, ako aj vykonal
výsluch samotného navrhovateľa.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že tento nebol v minulosti ani trestaný ani stíhaný. V dôsledku
trestného stíhania voči jeho osobe, sa od tej doby nevie zamestnať, v očiach verejnosti aj po jeho
oslobodení zostal stále páchateľom skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu, aj jeho manželka mala
problémy v práci, pretože jej muž bol obvinený z trestného činu, od tej doby má zdravotné problémy a
musí sa liečiť na vysoký krvný tlak.

Navrhovateľ teda dôvodil pri tomto nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) aj tým, že sa u neho začal
zhoršovať aj jeho fyzický zdravotný stav tým, že sa mu zvýšil krvný tlak a začal brať lieky na jeho úpravu.
Z predloženého potvrdenia E.. J. Č. (č. l. 74 spisu) síce vyplýva skutočnosť, že navrhovateľ je sledovaný
v kardiologickej ambulancii pre artériovú hypertenziu, avšak z tohto potvrdenia nie je jednoznačne
zrejmé, v dôsledku čoho došlo k takémuto zhoršeniu zdravotného stavu. Z predloženého potvrdenia

(mimochodom potvrdenie nevydal kardiológ, ale všeobecný lekár pre dospelých) teda nevyplýva, že
predmetná srdcová hypertenzia je následkom napr. dlhodobého stresu spôsobeného predmetným
trestným konaním. Aj keď uvedenú skutočnosť nemožno vylúčiť, bolo na navrhovateľovi (on niesol
v tomto smere dôkazné bremeno), aby bližšie preukázal, že uvedené zhoršenie jeho zdravotného
stavu súviselo výlučne s predmetným vedením trestného stíhania voči jeho osobe. V tomto smere súd

poukazuje, že náhrada škody môže byť poškodenému priznaná len vtedy ak je nepochybné, že táto
vznikla v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním (zásahom). Nestačí len pravdepodobnosť
resp. možnosť jej vzniku v dôsledku protiprávneho zásahu. Musí byť nepochybne preukázané, že
protiprávny zásah vyvolal vznik škody, v danom prípade poškodenie zdravia. Dôkazné bremeno v
tomto smere zaťažuje poškodeného a súd nie je povinný v tomto smere vykonávať dôkazy nad rámec

návrhov účastníkov. Ak teda navrhovateľ mal za to, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu (srdcová
hypertenzia) došlo v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, mal o tom súdu predložiť
relevantný dôkaz, čo však neurobil (napr. potvrdenie kardiológa u ktorého sa navrhovateľ lieči o možných
príčinách vzniku hypertenzie). Za danej situácie nemohol potom súd jednoznačne ustáliť, že predmetné
poškodenie zdravia nastalo práve v dôsledku vedenia trestného stíhania voči navrhovateľovi. Vznik

srdcovej hypertenzie môže totiž nastať z viacerých dôvodov (zlý životný štýl, genetické predpoklady,
dlhodobýstres,fajčenie,pitiealkoholuapod.).Ajkeďnemožnovylúčiť,žeknejmohlodôjsťajvdôsledku
stresu vyvolaného trestným stíhaním osoby navrhovateľa, táto skutočnosť nebola v konaní jednoznačne
preukázaná, preto súd túto argumentáciu navrhovateľa pri určení výšky nemajetkovej ujmy nebral v
úvahu (možno by bola iná situácia ak by bol navrhovateľ súčasne aj vo väzbe, čo nebol).Rovnako navrhovateľ nepreukázal, že vedenie trestného stíhania voči jeho osobe malo až také
negatívne dôsledky v jeho osobnom živote, pokiaľ ide o okruh priateľov, známych, susedov a pod., ako
deklaroval vo svojej žalobe.

Navrhovateľ (okrem negatívnych dopadov na jeho bývalom pracovisku, resp. medzi bývalými kolegami)
nepreukázal, že by v dôsledku trestného stíhania bola znížená jeho česť príp. dôstojnosť v spoločnosti
(v okruhu priateľov, susedov, rodiny). Tieto tvrdenia zostali len vo všeobecnej rovine jeho tvrdení, avšak
bez preukázania týchto skutočností relevantným dôkazom (aj v tomto smere dokazovanie zaťažovalo
navrhovateľa).

V tomto smere súd vypočul navrhovateľom označených svedkov a to p. D.. E. J., H.. R. J., D.. C. R.,

D.. Q.Ň. C..

Svedok D.. E. J. vo svojej výpovedi uviedol, že sa s navrhovateľom pozná cca 10 rokov, od roku 2002,
kedy spolu cestovali vlakom z KE do BA. V uvedenom období svedok cestoval na prijímacie konanie na
VŠ, pričom sa s navrhovateľom vo vlaku dali do vzájomnej debaty.

Sám svedok vo svojej výpovedi, pokiaľ ide o predmet súdneho konania uviedol, že o predmete sporu vie

toľko, že sa má jednať o náhradu škody z dôvodu nezákonného ukončenia služobného pomeru v PZ. Z
uvedeného mal súd potom za to, že svedok za dôvod vzniku najväčšej časti ujmy, ktorá navrhovateľovi
vznikla,považovalnezákonnéukončenieslužobnéhopomeru(akobolouvedenévyššie,vkonanínebola
preukázaná nezákonnosť ukončenia služobného pomeru s navrhovateľom).

Svedok ďalej vo svojej výpovedi uviedol, že v období, kedy sa poznali, boli vo vzájomnom kontakte,

stretávali sa osobne. Keď svedok odchádzal do Michaloviec, bavili sa o odborných otázkach týkajúcich
sa trestného práva a v tejto súvislosti mu navrhovateľ v rámci diskusie spomenul, že má problémy
na svojom pracovisku, s tým, že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie. Bolo to cca v roku 2003.
Spomínal mu, že má problémy predovšetkým v tom význame, že sa na jeho osobu vzniesli nepravdivé
obvinenia v súvislosti s výkonom jeho práce. Ak si dobre pamätá, v rámci jedného procesného úkonu

bol sfalšovaný jeho podpis na nejakom pracovnom výstupe, ktorý vzišiel z jeho agendy. Svedok sa o
uvedenú prácu nikdy bližšie nezaujímal. Danú informáciu mu navrhovateľ povedal z toho dôvodu, že
videl, že má problémy v rodine a videl na jeho tvári, že ho trápia viaceré veci, pričom z následnej diskusie
vyplynulo, že sa týkali jeho práce. Problémy sa týkali predovšetkým viacerých hádok v rodine a taktiež,
čo ho nepríjemne prekvapilo jeho problémy so zdravotným stavom. Spomínal mu, že v rámci rodiny sa

prejavovali problémy, ktoré mal v práci, jeho manželka začala diskutovať o tomto v rovine hádok, čo sa
prenášalo na deti. Svedok poznal aj jeho manželku aj synov, keďže sa párkrát zastavil aj u nich doma.
Keď sa pýtal navrhovateľovej manželky, odvetila, že má veľký psychický tlak na svoju osobu z dôvodu
obvinenia, ktoré bolo vznesené voči jej manželovi na pracovisku, že zneužil svoje postavenie. Dotklo sa
to aj jeho synov, ktorí už v tom čase boli málo komunikatívny. Neskôr som sa od nich dozvedel, že sa to

dozvedeli aj kamaráti na ulici. Následne sa opýtal navrhovateľa, či nepotrebuje pomoc, sprostredkoval
mu informáciu, že má problémy so srdcom, keďže psychický tlak a nedôvera na pracovisku voči jeho
osobemuspôsobilizvýšeniekrvnéhotlakuaproblémysosrdcom,muselvyhľadaťlekárskupomoc.Pýtal
sa aj manželky navrhovateľa ako to znáša, tak mu odvetila, že už nevládze ďalej riešiť uvedený problém
a veľmi sa bojí o svoju budúcnosť a budúcnosť svojej rodiny z hľadiska materiálneho zabezpečenia.

Z predmetnej výpovede svedka mal súd za preukázané, aj keď len vo všeobecnej rovine, že trestné
stíhanie ale predovšetkým problémy v práci (viď "...má problémy predovšetkým v tom význame, že sa
na jeho osobu vzniesli nepravdivé obvinenia v súvislosti s výkonom jeho práce. Ak si dobre pamätá,
v rámci jedného procesného úkonu bol sfalšovaný jeho podpis na nejakom pracovnom výstupe, ktorý
vzišiel z jeho agendy...") vyvolali u navrhovateľa negatívne dopady, avšak len v oblasti jeho rodinného

života.Svedoktotižvovýpovedinepreukázalaaninetvrdil,žebymalvedomostionegatívnychdopadoch
aj v iných oblastiach spoločenského života navrhovateľa. Svedok síce potvrdil, že sa mu navrhovateľ
sťažoval aj na zhoršený zdravotný stav (vysoký krvný tlak), súd však tento argument nevyhodnotil (ako
už bolo vyššie uvedené) ako priamy následok trestného stíhania navrhovateľa. Navrhovateľ totiž v tomto
smere nepreukázal relevantným dôkazom (lekárskou správou kardiológa), že zhoršenie zdravotného

stavu (vysoký krvný tlak) bol spôsobený predovšetkým trestným stíhaním jeho osoby. Rovnako taksvedok vo všeobecnej rovine potvrdil, že medzi navrhovateľom a jeho manželkou vznikali z dôvodu
trestného stíhania navrhovateľa častejšie hádky o budúcnosť ich rodiny, avšak zároveň potvrdil, že
manželka navrhovateľa (keď sa s ňou svedok rozprával) mala strach predovšetkým o budúcnosť rodiny

z hľadiska materiálneho zabezpečenia, nakoľko navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru. V
tomto smere súd poukazuje na to, že pri strate príjmu navrhovateľa (a tým aj k zhoršeniu materiálneho
zabezpečenia rodiny navrhovateľa), ktorý mu plynul zo služobného pomeru vyšetrovateľa, však nebolo
preukázané, že k nemu došlo v priamej príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia,
ale predovšetkým pre jeho prepustenie zo služobného pomeru (k tomuto však došlo pre porušenie

služobnej prísahy a služobných povinností, a nie pre údajné spáchanie trestného činu).

Pokiaľ ide o zásah do rodinného života navrhovateľa, bolo predovšetkým na ňom, aby túto skutočnosť
preukázal relevantnými dôkazmi, a to napr. výsluchmi práve tých svedkov, ktorých sa dané okolnosti
bezprostredne týkali. Navrhovateľ (hoci ho v tom to smere zaťažovalo dôkazné bremeno) nenavrhol
vypočuť v konaní jeho manželku príp. deti, ktorí by azda najlepšie vedeli potvrdiť, prečo vznikali hádky
medzi navrhovateľom a manželkou, prečo deti prestali komunikovať a pod., a namiesto tohto mal tieto

skutočnosti potvrdiť svedok, ktorý ani nie je rodinným príslušníkom navrhovateľa a ktorého spoznal v
roku 2002 -2003, teda v čase, keď sa už začalo trestné stíhanie voči navrhovateľovi a teda tento svedok
nemohol poznať ako to fungovalo v rodine navrhovateľa pred týmto obdobím (teda nemohol porovnať
či sa navrhovateľ predtým hádal s manželkou menej, aké bývali dôvody ich hádky a pod.).

Dôkazné bremeno ohľadne dopadov na osobnostnú sféru navrhovateľa bol povinný preukazovať

predovšetkým samotný navrhovateľ, preto súd pri rozhodovaní mohol vychádzať len z výpovedí tých
svedkov, ktorých označil navrhovateľ (súd nie je povinný v kontradiktórnom konaní sám označovať,
ktorých svedkov bude vypočúvať resp. sám označovať vykonanie dôkazov).

V ďalšom súd vypočul svedka R. J., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľa pozná z Košíc,
je s ním v dobrom kamarátskom vzťahu. O danej situácii vedel toľko, že navrhovateľa koncom roku

2003 prepustili od PZ, dozvedel som sa to z médií, neskôr aj od neho. Údajne tam došlo k nejakému
falšovaniu podpisov na nejakých vyšetrovacích spisoch. Stretli sa aj osobne, videl, že navrhovateľ nie
je v dobrom psychickom stave, dozvedel som sa o ňom, že má zdravotné problémy, napr. s tlakom, bolo
mu ľúto, že musel odísť z PZ, pretože ako ho poznal, mal svoju prácu rád. Bol nútený zamestnať sa v
zamestnaniach,ktorénezodpovedalijehokvalifikácii,napr.Exisport(skladník).Dozvedelsa,žekamaráti

z PZ sa o ňom nechvalne vyjadrovali o jeho osobe a odchode z PZ. Hovorili, že falšoval podpisy. Vie, že
jeho trestné stíhanie Vojenskou prokuratúrou bolo zastavené, bol zbavený obžaloby, oslobodený spod
obžaloby. Pre neho to znamená, že sa očistil a verí v jeho nevinu, o ktorej ani predtým nepochyboval.
Čo sa týka reakcie okolia, čo vie, tak jeho kamaráti z PZ sa vyjadrovali o navrhovateľovi nechvalným
spôsobom.

Aj z výpovede tohto svedka mal súd za to, že to boli predovšetkým problémy v práci (viď ".....dozvedel
so sa, že navrhovateľa v roku 2003 prepustili zo služobného pomeru, údajne tam došlo k nejakému
falšovaniu podpisov na nejakých vyšetrovacích spisoch......") a nie samotné vznesenie obvinenia pre
trestnýčinzneužitiaprávomociverejnéhočiniteľa,ktorévyvolaliunavrhovateľanegatívnedopady,avšak
len v oblasti jeho profesijného života. Svedok totiž vo výpovedi nepreukázal a ani netvrdil, že by mal

vedomosti o negatívnych dopadoch aj v iných oblastiach spoločenského života navrhovateľa. Rovnako
svedok síce potvrdil, že sa mu navrhovateľ sťažoval aj na zhoršený zdravotný stav (vysoký krvný tlak),
súd však tento argument nevyhodnotil (ako už bolo vyššie uvedené) ako priamy následok trestného
stíhania navrhovateľa. Pokiaľ ide o dopady v rodinnom okruhu navrhovateľa, k týmto sa svedok vyjadriť
nevedel (osobne sa s následkami v rodine nestretol, stretol sa len s negatívnymi reakciami bývalých

kolegov navrhovateľa). Svedok však nikdy nepochyboval o nevine navrhovateľa, čo nasvedčuje tomu,
že u svedka nezanechalo trestné stíhanie navrhovateľa negatívny obraz o osobe navrhovateľa.

Za najvýraznejší zásah (aspoň takto to vyplynulo z vykonaného dokazovania) do osobnostnej sféry
navrhovateľa vyvolalo predmetné trestné stíhanie následky vo vzťahu k profesijnej (pracovnej) sfére
navrhovateľa. Svedkovia totiž predovšetkým potvrdili, že navrhovateľ bol predmetom "ohovárania"

predovšetkým na jeho bývalom pracovisku, čo potvrdil nielen J. J., ale predovšetkým bývalé kolegyne
navrhovateľa, svedkyne D.. C. R. I. D.. Q. C.Á..

Svedkyňa D.. C. R. vo svojej výpovedi uviedla, že navrhovateľa pozná z práce, z bývalého OÚ
vyšetrovania Košice 2, kde svedkyňa nastúpila v roku 1998. Navrhovateľ tam pôsobil ako vyšetrovateľ.Približne v roku 2003 mu bolo vznesené obvinenie pre podozrenie z trestného činu zneužitia právomoci
verejného činiteľa, podrobnosti okolo toho nevedela povedať, nakoľko ten spis nerobila, avšak na úrade
sa hovorilo, že falšoval podpisy na zápisniciach, že menil obsah zápisníc, s tým, že vynechal nejaké

údaje, ktoré mohli dopomôcť k identifikácii páchateľa. S tým, že to urobil za peniaze a vlastne odvtedy
sa začalo na úrade o navrhovateľovi rozprávať ako o úplatnom policajtovi, ako o neschopnom ako o
sedliakovi. Po vznesení obvinenia to bolo na dennodennom pretrase. Rozprávali o ňom všetci veľmi
nelichotivo, dokonca aj tí, ktorí boli pred vznesením obvinenia s ním kamaráti. Po vznesení obvinenia
bol prepustený do civilu. Svedkyňa vedela, že bol neskôr oslobodený spod obžaloby, avšak tá nálepka

neschopného úplatného policajta mu zostala. Aj po oslobodení takto o ňom rozprávajú. Tým, že prišiel
o prácu, čo ho videla hrabať trávnik, bolo jej to nepríjemné, nezodpovedalo to jeho kvalifikácii, bolo jej
ho ľúto.

Z výpovede tejto svedkyne mal teda súd za preukázané, že vedenie trestného stíhania malo
negatívny dopad v tom smere, že navrhovateľ v očiach bývalých kolegov je označovaný za úplatného
a neschopného, čo nepochybne znižuje jeho dôstojnosť v spoločenských kruhoch v značnej miere.

Negatívny dopad trestného stíhania sa teda dotkol predovšetkým profesijnej sféry navrhovateľa (napriek
tomu, že svedkyňa nechcela označiť konkrétne mená bývalých spolupracovníkov navrhovateľa, ktorí
o ňom takto negatívne rozprávajú). Pokiaľ ide o iné oblasti osobnostnej sféry navrhovateľa k týmto sa
svedkyňa vyjadriť nevedela, nakoľko rodinu navrhovateľa pozná len z rozprávania, nikdy sa nestretávali.
Rovnako sa svedkyňa nevyjadrila ani ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa.

Rovnako ako predchádzajúca svedkyňa, aj svedkyňa D.. Q. C., vo svojej výpovedi potvrdila existenciu
negatívnych dopadov trestného stíhania na osobu navrhovateľa, predovšetkým jeho profesijnú oblasť,
keď uviedla, že o trestnom stíhaní navrhovateľa vedel každý na úrade, bol to strašný škandál, niečo
také sa dovtedy nestalo, každý o tom rozprával. Rozprávali sa kadejaké veci, či zobral úplatok, či bol
neschopný. Dlhodobo sa ten súd ťahal, chodili svedčiť aj v trestnom konaní. Vie, že ho vyhodili z práce.

Vie, že robil v Mestskej zeleni, strihal stromčeky, niektorí sa mu za to vysmievali, niektorí ho aj ľutovali.
Svedkyňa má za to, že veľmi tým utrpela jeho povesť. Doslova bol terčom posmeškov. Vie o tom, že ho
oslobodili, ale každý si už pamätá len to, že bol obvinený. Nikto sa mu neospravedlnil. O prácu prišiel
natrvalo, nemal možnosť to vysvetliť, takže v očiach kolegov zostal natrvalo neschopný.

Z výpovedí vyššie uvedených svedkov (a predovšetkým posledných dvoch svedkýň)

mal súd za preukázané, že trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi pre trestný čin zneužitia
právomoci verejného činiteľa nepochybne v určitom smere zasiahlo do jeho osobnostnej sféry (najmä
do jeho pracovnej a profesijnej oblasti), avšak nie až v takom rozsahu, aby mu súd priznal nemajetkovú
ujmu v celej žalovanej výške. Napriek tomu už len samotné vedenie trestného stíhania voči osobe
navrhovateľa je spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, ktorú je možné odškodniť len priznaním

nemajetkovej ujmy, o to viac, ak trestné konanie sa viedlo viac ako 4 roky bez tohto, aby orgány
činné v trestnom konaní preukázali, že skutok je trestným činom. Za danej situácie podľa súdu teda
nepostačuje ako odškodnenie obyčajné skonštatovanie porušenia práva, ale je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko trestné stíhanie trvalo viac ako 4 roky, navrhovateľ
musel byť počas tohto obdobia neustále pod tlakom, už len z dôvodov účasti na jednotlivých úkonoch

orgánov činných v trestnom konaní a v konaní pred súdom, čo nepochybne prispelo k jeho stavu
psychickej neistoty.

Je teda nepochybné, že predmetné trestné stíhanie zanechalo stopy na psychike navrhovateľa, keď
tento z hľadiska viktimácie je "obeťou" predmetného trestného konania. Najmä existencia terciálnej
viktimácie u navrhovateľa má pre neho doživotné následky. Podľa súdu už len samotné vedenie

(akéhokoľvek) trestného stíhania voči osobe zanechá (a najmä u osôb labilnejšej povahy) na jeho
psychike určité následky. Tým, že v prípade zásahu do osobnostných práv treba každý prípad
posudzovať individuálne (okrem iného) aj s prihliadnutím k osobe poškodeného, mal súd za to, že aj
vedenie trestného stíhania pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa spôsobilo taký zásah
do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý si vyžadoval priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch.Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj k tomu, že navrhovateľ bol pre skutok pre ktorý sa
voči nemu viedlo trestné stíhanie právoplatne oslobodený a nikdy predtým sa nedopustil protiprávneho
konania, práve naopak bol v práci hodnotený veľmi kladne.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy v priznanej výške 5.000,-EUR bolo teda preukázanie zásahu
trestného stíhania najmä čo sa týka pracovnej oblasti navrhovateľa (kde v očiach bývalých kolegov
sa naďalej prejavuje tendencia považovať navrhovateľa za úplatného a neschopného). Zároveň
navrhovateľ bol po celé 4 roky vedenia trestného stíhania vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, čo malo
za následok to, že sa uzavrel do seba a odmieta komunikovať s okolím.

Neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné

vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť (napr. pomocou kritérií obsiahnutých v Občianskom zákonníku
pri úprave ochrany osobnosti), a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol
predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa -

občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Navrhovateľ bol totiž v rozpore so skutočnosťou
označený za "páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá je všeobecne považovaná
za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná (najmä v dnešných
spoločenských podmienkach keď dôvera v políciu je na veľmi nízkej úrovni).

Dôležitou skutočnosťou je aj to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi tým, že sa voči

nemu celé 4 roky viedlo trestné stíhanie pre závažný a morálne odsúdeniahodný trestný čin (najmä
v súčasných podmienkach vnímania korupcie), odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy.
Doposiaľ totiž navrhovateľovi nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia
sa. Preto súd považuje výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za
primeranú.

Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným
prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
doosobnostnýchpráv(zdôvodunezákonnéhorozhodnutiaanesprávnehopostupuorgánovštátu),kedy
sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). V danom prípade

z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľovi, napriek tomu, že bol právoplatne oslobodený
spod obžaloby, sa doposiaľ nikto (žiadny z predstaviteľov odporcu) za zásah do jeho osobnostných
práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v
takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného
zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou ako zmierniť následky neoprávneného zásahu

odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa
navrhovateľovi prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol
takej intenzity a rozsahu, že negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľa. Preto má súd za
to, že (aj vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie veci) sú splnené predpoklady pre priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy
reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného
zadosťučinenia.

Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že
navrhovateľovi prináleží, nielen náhrada škody tak ako je popísaná vyššie, ale aj náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania
neoprávneného zásahu a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd nárok na nemajetkovú ujmu zamietol, pretože vzhľadom na výsledky dokazovania
považoval nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- EUR vzhľadom na osobu navrhovateľa, jeho doterajší
život a následky trestným stíhaním spôsobené za primeranú.Výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je podľa súdu neprimeraná
následkom (je prehnaná), ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. Súd vo zvyšku nárok
na nemajetkovú ujmu zamietol aj preto, lebo sa nepreukázalo, že by navrhovateľ stratil zamestnanie v

priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním vedeným pre trestný čin zneužitia právomoci verejného
činiteľa, nepreukázalo sa, že v dôsledku tohto trestného stíhania sa mu zhoršil fyzický zdravotný stav
(srdcová hypertenzia), nepreukázali sa (okrem všeobecných tvrdení svedkov) negatívne dopady na
rodinný život navrhovateľa, ako aj na ďalšie sféry jeho spoločenského pôsobenia (s výnimkou následkov
v pracovnej oblasti). Zároveň súd poznamenáva, že bolo na navrhovateľovi, aby predložil alebo označil

dôkazy preukazujúce nemajetkovú ujmu v uplatnenej výške. V tomto smere súd nemôže nahrádzať jeho
činnosť pri navrhovaní dokazovania (je teda na navrhovateľovi, aby v tomto smere uniesol dôkazné
bremeno). Súd mal za to, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno len do takej výšky nemajetkovej
ujmy, akú mu súd priznal týmto rozsudkom.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak

mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ mal (pokiaľ ide o náhradu škody) len čiastočný úspech v predmete
sporu (z požadovaných 1.127,16 ,-EUR na trovách obhajoby iba 638,88 EUR, čo predstavuje cca ?,)
a odporca mal rovnako úspech (pokiaľ ide o vyčíslenú škodu na trovách obhajoby) v jednej polovici

predmetu sporu, rozhodol súd tak, že náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania.
Rovnako tak pokiaľ ide o mzdové nároky uplatnené navrhovateľom (ako náhrada škody) v tejto časti
nemal navrhovateľ žiadny úspech. V kontexte celej uplatnenej náhrady škody mal navrhovateľ úspech
len nepatrný (z celkovej výšky požadovanej škody 80.196,51 EUR mal navrhovateľ úspech len v sume
638,88 EUR).

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, hoci rozhodnutie o jej výške záviselo od úvahy súdu, a teda za okolností,
že by bol navrhovateľ plne úspešný aj vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody (čo nebol), tak by súd
priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania s poukazom na ust. §142 ods. 3 OSP, súd citované
ustanovenie však nemohol v danej veci aplikovať, nakoľko navrhovateľ nebol v plnom rozsahu úspešný
v časti uplatňovanej náhrady škody (t.j. vo vzťahu k celému predmetu sporu nebol navrhovateľ úspešný

resp. celá výška uplatňovanej náhrady nespočívala len na úvahe súdu).

Inak povedané, navrhovateľ sa žalobou domáhal zaplatenia škody v celkovej výške 80.196,51 EUR a
nemajetkovej ujmy vo výške 265.550,- EUR. Podľa výsledku konania bol navrhovateľ v časti náhrady
škody úspešný len v nepatrnej časti (638,88 EUR) a v uplatňovanej nemajetkovej ujme len vo výške
5.000,- EUR zo 265.550,- EUR. Kým pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy by bolo možné postupovať

pri rozhodovaní o trovách konania podľa §142 ods. 3 OSP a priznať navrhovateľovi z priznanej sumy
náhradu trov konania, súd tak nemohol postupovať, nakoľko v druhej časti predmetu sporu (v náhrade
škody) nebol navrhovateľ plne úspešný, pričom o trovách treba rozhodovať v celkovom kontexte
uplatňovaných nárokov (nemožno trovy rozdeľovať podľa jednotlivých nárokov). Z uvedeného súd pri
rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa §142 ods. 2 OSP s tým, že súd vyslovil (je to právo

súdu) že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nebol úspešný v
celom predmete sporu, a žalovaná výška nároku nezávisela len na úvahe súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis