Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2012

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 2C/17/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109201954
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2012:5109201954.13

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci
navrhovateľa: K.. R. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. C. M., Š. XXX/XX, právne zast. JUDr. Ľubomír Juriga-
Brankovič, advokát so sídlom Žilina, Dolný Val 3, proti odporcovi: Ž. L. V., Ž., V.É. XX, právne zast. JUDr.
Tatiana Polková, advokátka so sídlom Žilina, Horný Val 24, o náhradu mzdy,

r o z h o d o l :

I. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 11.06.2007 do 07.12.2007
vo výške 3.602,87 Eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobný návrh navrhovateľa súd zamieta.

III. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi sumu vo výške 2.032,66 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne od 05.10.2007 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

IV. Súd žalobný návrh odporcu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.032,66
Eur od 02.10.2007 do 04.10.2007 a v prevyšujúcej výške uplatnených úrokov z omeškania nad 8 %
ročne zo sumy 2.032,66 Eur od 05.10.2007 až do zaplatenia zamieta.

V. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 07.10.2005 v spojení so zmenou
návrhu pripustenou uznesením zo dňa 24.05.207, č.k. XC/XXX/XXXX-XX domáhal, aby súd určil, že
výpoveď daná navrhovateľovi je neplatná a uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy
vo výške 343.710,- Sk a trovy konania. Uznesením zo dňa 28.09.2007 bolo konanie o mzdových
nárokoch navrhovateľa voči odporcovi vylúčené na samostatné konanie. Počas konania navrhovateľ
zvýšil náhradu mzdy na sumu 29.063,33 Eur po 18.090,- Sk mesačne, a to za obdobie od 07.10.2005 do
19.10.2009 a táto zmena bola pripustená súdom uznesením zo dňa 17.09.2010. Svoj nárok odôvodnil
tým, že odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda mu
patrí náhrada mzdy od oznámenia, čo je deň doručenia žaloby, a do dátumu, keď odporca umožnil
navrhovateľovi nastúpiť do práce, t.j. za 48 mesiacov a 12 dní.

Na základe uvedeného súd nariadil pojednávania, na ktoré bol predvolaný navrhovateľ, právny zástupca
navrhovateľa, odporca a právny zástupca odporcu; všetci boli predvolaní riadne a včas.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, vyjadrením sa právnych zástupcov účastníkov
konania, výsluchom svedkov, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, ako aj
pripojený spis č.k. XC XXX/XXXX.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

Z pripojeného spisu XC XXX/XXXX, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti výpovede danej
navrhovateľovi zo strany odporcu, mal súd zistené, že rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
06.11.2007 bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom zo dňa 19.08.2004, ktorú navrhovateľ
prevzal dňa 23.08.2004, je neplatná.

Podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 64 ods.2 Zákonníka práce ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej
doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím
posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného
pomeru netrvá.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v ochrannej dobe nastúpil na PN, ktorá trvala do 10.08.2005, pracovný
pomer mal skončiť dňa 10.08.2005.

Rozsudok v časti výroku, v ktorom bola určená neplatnosť výpovede, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline, nadobudol právoplatnosť dňa 07.12.2007.

Z pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2002 vyplýva, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu na dobu
neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace.

Podľa platového dekrétu zo dňa 29.10.2004 funkčný plat navrhovateľa predstavoval výšku 18.090,- Sk
s účinnosťou od 01.11.2004. (11.platová trieda a 10.platový stupeň) (l.č. 9 obsahu spisu)
Zo znaleckého posudku vyplýva mesačná výška brutto zárobku navrhovateľa 18.090,- Sk a následne
18.900,- Sk, pričom je uvedená aj výška uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 07.10.2005 do
19.10.2009, t.j. 29.063,33 Eur, čo je 18.090,- Sk mesačne.
Daná výška nebola medzi účastníkmi sporná. Navrhovateľ si uplatnil náhradu hrubej mzdy vo výške
18.090,- Sk mesačne. Dokonca aj v priebehu konania navrhovateľ pred súdom dňa 22.04.2010 uviedol,
že súhlasí, aby mu bola vyplatená náhrada vo výške mesačnej mzdy podľa dekrétu ku dňu výpovede, a
to za požadovaný počet mesiacov, pričom navrhovateľ požadoval náhradu mzdy za konkrétne obdobie
po 18.090,- Sk mesačne, a to brutto. (t.j. 600,48 Eur mesačne)
Uvedené vyplýva aj z výšky uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 07.10.2005 do 19.10.2009, t.j.
29.063,33 Eur, čo je 18.090,- Sk mesačne.

Odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť z dôvodu, že nie je splnená podmienka oznámenia
navrhovateľa zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zotrvaní v pracovnom pomere. Žalobný návrh, ktorým
odporca rozšíril o mzdové nároky, navrhovateľ doručil iba súdu. Keďže navrhovateľ neoznámil odporcovi,
že trvá na ďalšom zamestnaní, nárok navrhovateľa je neopodstatnený. Dokonca tým, že navrhovateľ
prevzal odstupné a nejavil záujem o zotrvanie v pracovnom pomere, odporca mal za to, že pracovný
pomer skončil riadne uplynutím výpovednej doby, pričom keby navrhovateľ sa domáhal neplatnosti a
zároveň prejavil zotrvať v pracovnom pomere, odporca by mu nebránil pokračovať. Odporca zároveň
poukázal na to, že navrhovateľ nie je bez príjmu, keďže poberá invalidný dôchodok.
Taktiež poukazoval na to, že bol ochotný navrhovateľovi poskytnúť náhradu za 9 mesiacov.

Navrhovateľ pred súdom potvrdil, že písomne sa nevyjadril, že trvá na ďalšom zamestnaní, ale pokúšal
sa o to vraj ústne na personálnom oddelení u K.. M., ale bolo mu oznámené, že nemajú pre neho
žiadnu prácu. Má však za to, že nie je povinnosťou zamestnanca domáhať sa prideľovania práce, ale
zamestnávateľ je povinný vyzvať zamestnanca na nástup do práce a prideľovať mu prácu.

Súd mal preukázané, že odporca listom zo dňa 09.10.2009 vyzval navrhovateľa na oznámenie dôvodov
jeho neprítomnosti v práci.

Navrhovateľ na to reagoval tým, že bol ochotný nastúpiť, ale nenastúpil z dôvodu, že mu tak poradil jeho
právny zástupca, aby čakal na výzvu zamestnávateľa.

Súd vypočul svedkov za účelom zistenia, či navrhovateľ skutočne sa pokúšal o pokračovanie v
zamestnaní a či oznámil svoju žiadosť o trvaní na ďalšom zamestnaní.
Svedkyňa E..V. uviedla, že navrhovateľa prvýkrát videla dňa 16.10.2009, keď prvýkrát prišiel do práce
po ukončení súdneho sporu, pričom mu boli poskytnuté primerané podmienky, avšak navrhovateľ mal
ďalšie požiadavky spolu s tým, aby sa bral ohľad na jeho zdravotný stav a na to, že je dôchodca, pričom
bol tuhý fajčiar a často chodil na fajčiarske prestávky. Uviedla, že nemá vedomosť o tom, že navrhovateľ
žiadal o pokračovanie v zamestnaní u odporcu pred 16.10.2009.
Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa A..V. (pracuje tiež na personálnom oddelení u odporcu). Potvrdila,
že navrhovateľ nebol u odporcu so žiadnou žiadosťou o pokračovanie, zotrvanie v zamestnaní.
Svedkyňa K..Z. uviedla, že keď navrhovateľ prišiel do zamestnania v roku 2009, stále mal nejaké
požiadavky, chcel špeciálnu stoličku a aby sa bral ohľad na to, že je chorý a starší. Následne asi po 1
mesiaci odišiel, keďže nevedel sa zaradiť do pracovného tempa.
Svedok L..T. uviedol, že navrhovateľ bol väčšiu časť na PN, následne mu bola daná výpoveď,
pričom navrhovateľ po obdržaní výpovede netrval na ďalšom zotrvaní a ani nemá vedomosť, že by
navrhovateľ za niekým išiel s takou požiadavkou, nepožiadal o pokračovanie. Dodal, že pracovná
morálka navrhovateľa bola veľmi slabá, nakoľko zadané úlohy mu trvali veľmi dlho a väčšiu časť času
surfoval na internete.
Svedok Y..M. potvrdil, že navrhovateľ býval často na PN a po daní výpovede navrhovateľ za ním neprišiel
so žiadnou požiadavkou o pokračovaní, či o zotrvaní.

Všetci svedkovia jednoznačne potvrdili, že navrhovateľ sa neuchádzal o prácu, o jej pokračovaní, či
zotrvaní.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom skončení pracovného
pomeru výpoveďou ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaný
zamestnávateľovi, ktorý ku svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle musí byť vykonaný
ale spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. (R 24/1996)

Súd nemal preukázané, že by navrhovateľ oznámil zamestnávateľovi žiadosť o trvaní na ďalšom
zamestnávaní pred tým, ako to oznámil v písomnej forme priamo súdu. Svedkovia potvrdili, že
navrhovateľ nič také nepožadoval, ani neoznamoval.
Na základe toho súd posúdil, že navrhovateľ danú podmienku - oznámenie, splnil až doručením
podania súdu, ktorým svoj návrh o neplatnosť výpovede rozšíril ešte o náhradu mzdy, čo však voči
zamestnávateľovi, t.j. odporcovi, bolo účinné až doručením tejto pripustenej zmeny odporcovi.
Teda nie je podstatné, že navrhovateľ danú žiadosť nepodal priamo odporcovi. Podstatné je, že ju
následne podal na súde, ktorý ju doručil odporcovi.

Právny zástupca navrhovateľa tvrdil, že predsa bolo nutné počkať na rozhodnutie súdu ohľadom určenia
platnosti/neplatnosti výpovede a nie sa hneď uchádzať o nejaké zamestnanie. Teda navrhovateľ sa mal
uchádzať o zamestnanie až po rozhodnutí súdu.

Súd však s týmto názorom nesúhlasí, a to z dôvodu, že pokiaľ je daná výpoveď zamestnancovi a
zamestnanec sa domáha neplatnosti takej výpovede, pracovný pomer trvá.

Podľa § 78 ods.1 Zákonníka práce v znení do 31.08.2007 ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo
ak skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že
trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí.
Podľa § 78 ods. 2 Zákonníka práce v znení do 31.08.2007 ak nevykonával zamestnanec prácu
v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, môže od neho zamestnávateľ požadovať
náhradu škody, ktorá mu tým vznikla, odo dňa, keď oznámil zamestnancovi, že trvá na ďalšom
vykonávaní práce.

Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce v znení do 31.08.2007 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce v znení do 31.08.2007 ak celkový čas, za ktorý by sa
mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával
a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 29 zák.č. 553/2003 Z.z.:
(1) Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1,
obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona.
(2) Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1,
obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4
ods. 4, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase,
keď vznikol dôvod na jeho použitie.
(3) Ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z
priemerného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z funkčného platu odpočítaním
súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku
na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z
príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci,
za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje.
(4) Pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní
ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3, § 118 ods. 2 a 3, § 119 ods. 2, § 120 až 124, § 127 ods.
1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

Podľa § 4 ods.4 zák.č. 553/2003 Z.z. v znení do 31.08.2007 funkčný plat na účely tohto zákona je
súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a príplatkov určených mesačnou sumou
podľa odseku 1 písm. b) až h). Funkčným platom je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat
poskytovaný podľa § 30 ods. 3.
Podľa § 4 ods.4 zák.č. 553/2003 Z.z. funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia
tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c)
až j) a l). Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30
ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na zaužívanú súdnu prax v zmysle nižšie citovaných
rozhodnutí najvyššieho súdu, súd poukazuje:
Nároky účastníkov z neplatného skončenia pracovného pomeru sa riadia ustanoveniami Zákonníka
práce, ktoré upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru, v ktorom sú ich vzťahy sporné v
dôsledku skončenia pracovného pomeru. Ak dal zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, ktorej platnosť
neuznáva, riadia sa pracovnoprávne vzťahy účastníkov až do uplynutia výpovednej doby pracovnou
zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Až do uplynutia výpovednej doby pracovný pomer
trval a zamestnanec má nárok na mzdu. Neistota, či pracovný pomer účastníkov skutočne skončil, alebo
či bude pokračovať, tu nastáva až po uplynutí výpovednej doby a až vtedy sa nároky účastníkov môžu
riadiť ustanoveniami upravujúcimi nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Na tom však
nič nemení to, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy odo dňa, kedy zamestnanec oznámil, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. To platí len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní v dobe, keď pracovný pomer mal podľa neplatnej výpovede skončiť (t.j. až po uplynutí
výpovednej doby), čo je deň, od kedy môže byť najskôr priznaná náhrada mzdy zamestnancovi.
Teda nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniká až dňom
nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. (21Cdo 700/2001)
To ale neznamená, že zamestnanec má automaticky právo na náhradu mzdy od toho dňa. Závisí to od
toho, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.

Ak zamestnanec počas výpovednej doby neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní,
ale podal žalobu o neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy, tak je podmienka zamestnanca voči
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, nahradená, avšak je tu rozhodné, kedy bol doručený
rovnopis žaloby zamestnávateľovi, v žiadnom prípade kedy bola žaloba podaná na súde. (R 36/1979)
Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec
podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Oznámenie, že trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale taktiež požiadavku na náhradu mzdy v zmysle
ustanovení Zákonníka práce. (R 24/1996)
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je nahradené nielen
v prípade, že zamestnanec uplatní v žalobe spolu s neplatnosťou rozviazania pracovného pomeru
taktiež požiadavku na náhradu mzdy, ale aj vtedy, ak zmení so súhlasom súdu žalobu v tom, že vedľa
určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bude požadovať aj priznanie náhrady mzdy. (21Cdo
387/2003)
Nárok na náhradu mzdy v tomto prípade nebol uplatnený dňom začatia konania, t.j. dňom podania
žaloby na určenie neplatnosti výpovede na súde, ale až dňom, kedy súdu bola doručená zmena
žaloby rozšírenej o náhradu mzdy a týmto spôsobom nahradené oznámenie zamestnanca, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, má právne účinky voči zamestnávateľovi až odo dňa, kedy bola zmenená žaloba
doručená do vlastných rúk. (21Cdo 387/2003)
Zamestnancovi patrí náhrada mzdy až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. (21Cdo 387/2003)

Zo zaužívanej súdnej praxe vyplýva, že pre nahradenie oznámenia zamestnanca o trvaní na ďalšom
zamestnaní nestačí iba žaloba o určenie neplatnosti výpovede, ale spolu s uplatnením nároku na
náhradu mzdy, čo možno uplatniť aj následne, avšak hmotnoprávne účinky nastanú až doručením
pripustenej zmeny žaloby zamestnávateľovi.

Je nepochybné, že navrhovateľ podal žalobu na určenie neplatnosti výpovede na súde dňa 07.10.2005.
Nárok na náhradu mzdy však voči odporcovi uplatnil až podaním zo dňa 21.03.2007, na základe čoho
súd pripustil zmenu návrhu uznesením zo dňa 24.05.2007 a táto zmena - uznesenie o pripustení zmeny,
bola odporcovi doručená až dňa 11.06.2007, teda toho dňa nastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby
a teda od toho dňa má navrhovateľ nárok na náhradu mzdy.

Na základe uvedeného súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy až od 11.06.2007, kedy bolo uznesenie
o pripustení zmeny návrhu - rozšíreného o náhradu mzdy, doručené odporcovi, kedy bola splnená
podmienka v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, nakoľko nie je postačujúce iba podanie
návrhu na určenie neplatnosti výpovede, ale aj podanie návrhu na náhradu mzdy, čo nahrádza
oznámenie o pokračovaní v pracovnom pomere.
Keďže rozhodnutie v časti výroku o neplatnosť pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť dňa
07.12.2007, súd priznal náhradu mzdy iba do tohto dátumu, a to vzhľadom na citované zákonné
ustanovenia § 79 Zákonníka práce s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu.
Čo sa týka výšky, mesačná výška 18.090,- Sk, ktorú požadoval aj sám navrhovateľ, nebola sporná,
pričom aj navrhovateľ uviedol, že požaduje iba túto výšku, pričom daná výška je výška funkčného
platu v zmysle ustanovení zák.č. 553/2003 Z.z., podľa ktorého sa pri náhrade mzdy neuplatní § 134
Zákonníka práce. Keďže priznané obdobie zahŕňa 6 pracovných mesiacov - 5 kalendárnych mesiacov
a 20 pracovných dní, súd bez ďalších osobitných výpočtov priznal náhradu mzdy iba za 6 mesiacov vo
výške uplatnenej navrhovateľom v zmysle platového dekrétu zo dňa 29.10.2004 vo výške 18.090,- Sk
mesačne. (6 x 18.090,- Sk) Uplatnenie v takej mesačnej výške hrubej mzdy vyplýva aj z celkovej sumy,
ktorú navrhovateľ požadoval, ktorá po prepočte vychádza na sumu 18.090,- Sk mesačne.
S poukazom na uvedené v nepriznanej časti súd žalobný návrh zamietol.
Súd poukazuje na to, že po doručení výpovede bol funkčný plat 18.090,- Sk, avšak následne bol funkčný
plat na základe platového dekrétu zo dňa 30.06.2005 k 01.07.2005 zvýšený na 18.900,- Sk. Navrhovateľ
však napriek tomu požadoval náhradu mzdy vo výške 18.090,- Sk mesačne, čo jednak výslovne uviedol
pred súdom a taktiež aj celkovú náhradu mzdy vypočítal z uvedeného funkčného platu. Keďže súd je
viazaný návrhom v zmysle § 153 ods.2 O.s.p., nemohol priznať náhradu mzdy vo vyššej výške než
18.090,- Sk mesačne, t.j. 600,48 Eur mesačne.

Podľa § 76 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa
pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).

Je nepochybné, že navrhovateľ prevzal odstupné vo výške 75.600,- Sk, čo je 4-násobok mesačného
platu.

Odporca podaním zo dňa 10.02.2010, doručeným súdu dňa 11.02.2010 podal návrh na zaviazanie
navrhovateľa na sumu 2.032,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 02.10.2007 do
zaplatenia, nakoľko navrhovateľ prevzal odstupné v danej výške, ale ani po určení neplatnosti výpovede
danú sumu nevrátil, čím došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Podľa § 97 ods.1 O.s.p. odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným
návrhom.
Podľa § 98 O.s.p. vzájomným návrhom je i prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje svoju
pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ.
Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.

Súd poukazuje , že v pracovných vzťahoch nie je prípustné započítanie.

Podľa § 222 ods.1 Zákonníka práce ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa
alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
Podľa § 222 ods.2 Zákonníka práce bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 222 ods.3 Zákonníka práce predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor
bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné
najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Súd mal preukázané, že odporca písomne vyzýval navrhovateľa na vrátenie vyplateného odstupného,
a to výzvou zo dňa 02.10.2007 doručenou navrhovateľovi dňa 04.10.2007, pričom vo výzve bola daná
lehota na zaplatenie do 10 dní od doručenia tejto výzvy. (l.č. 76-77 obsahu spisu)

Na základe uvedeného v zmysle § 222 Zákonníka práce súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie danej
sumy z dôvodu, že výpoveď bola určená ako neplatná a teda nebol dôvod na vyplatenie odstupného.
Keďže dôvod na odstupné odpadol, navrhovateľ je povinný vyplatenú sumu - odstupné vrátiť, avšak
odporcovi ho nevrátil ani na výzvu.

Odporca si uplatnil aj úroky z omeškania od 02.10.2007 vo výške 9 % ročne.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení v čase vzniku omeškania výška úrokov
z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ si svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu - vrátiť odstupné, nesplnil, dostal
sa do omeškania ako dlžník s platením svojho peňažného záväzku. Týmto vzniklo odporcovi právo na
úroky z omeškania. Súd preto uznal úrok požadovaný odporcom, avšak vo výške 8 % ročne v zmysle
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., a to od 15.07.2007, keďže navrhovateľ prevzal výzvu dňa
04.10.2007 a bola mu poskytnutá lehota 10 dní, teda od nasledujúceho dňa po uplynutí 10-dňovej lehoty
na vrátenie od doručenia. Výšku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska platnej k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu súd osobitne nedokazoval v zmysle § 121 O.s.p.
Súd úroky z omeškania za obdobie od 02.10.2007 do 14.10.2007 nepriznal, a taktiež nepriznal ani úroky
z omeškania prevyšujúce zákonnú výšku 8 % ročne, a teda v tej časti žalobný návrh odporcu zamietol.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd po vykonanom dokazovaní rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom súd vyslovil povinnosti účastníkov konania, ako
aj zamietnutie častí návrhov oboch účastníkov samostatnými výrokmi z dôvodu väčšej zrozumiteľnosti
a z dôvodu neprípustnosti započítania v danej veci.
Súd uložil povinnosť plniť v lehote v zmysle § 160 ods.1 O.s.p., nebolo dôvod určiť dlhšiu lehotu.
Účastníci konania navrhovali vypočutie aj ďalších svedkov - R..T. a V..V., avšak následne už na nich
netrvali, čo výslovne pred súdom uviedli. (l.č. 113 a 115 obsahu spisu) Z toho dôvodu súd ich nevypočul
ako svedkov, nakoľko ich vypočutie súd nepovažoval už ani za efektívne a hospodárne pre rozhodnutie
vo veci, pričom právna zástupkyňa odporcu, ktorá ich najprv navrhovala, súdu oznámila, že na nich
netrvá a nežiada ich vypočutie.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods.3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z
dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd
môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods.1 O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods.1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods.2 O.s.p. ustanovenie § 205a ods.1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 29. 3. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.