Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/512/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114209388
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114209388.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému B. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. L. XXXX/XX, XXX XX C. C., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08

Bratislava pod sp. zn. EX 5136/14 o vymoženie pohľadávky vo výške 907,01 Eur s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1422/2014-74 zo dňa 6. októbra
2014 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1422/2014-74 zo dňa 6. októbra 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zastavil okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, PhD. pod sp. zn. EX 5136/14.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 11025/11,
ktorý vydal dňa 15.03.2012 rozhodca JUDr. Miroslav Rác. Podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku bola zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 25.01.2011. Účastníci
konania zabezpečili svoj záväzkový vzťah neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa
25.01.2011.V ten istý deň, ako bola medzi účastníkmi uzatvorená zmluva o úvere, oprávnený s povinným
uzatvorili aj rozhodcovskú zmluvu, od ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd.

Podaním doručeným okresnému súdu dňa 29.07.2014 povinný podal námietky proti exekúcii, ktoré však
súd posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie. Svoj návrh odôvodnil tým, že od oprávneného si bral úver
vo výške 350,00 Eur a jej prišla exekúcia od súdneho exekutora vo výške 4.218,94 Eur. Túto exekúciu
považuje za neúnosnú a žiadal, aby súd celú exekúciu prešetril. Navrhol, že by sumu 350,00 Eur splácal
po 20,00 Eur mesačne.

Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde
svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou, a teda ide o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a
dodávateľom na strane druhej. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom ku dňu
uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadocha voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú,
zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami
spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorej predmet činnosti

bol aj poskytovanie úverov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je
subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu
vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že na
posúdenie okolnosti, či sa jedná napr. o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou

sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v
prospechspotrebiteľazaodplatu.AniprípadnáklauzulaoaplikáciiObchodnéhozákonníka,čioznačenie
Zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu nie je teda žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka a ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľa.

Okresný súd konštatoval, že návrh spotrebiteľskej zmluvy je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, nemôže vyjednávať, jedinou jeho
alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku.

Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad, a to
podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla
1993 (ďalej len "smernica"). Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, podľa ktorého
smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci

obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom,
satakvzťahujenaprípady,vktorýchsaspotrebiteľ,ktorýspredajcomalebododávateľomuzavrelzmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o
svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by
malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C-473/00).

Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť je
potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom
rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť
sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne
aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je
pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej
štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istou, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Ak

je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok,
nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na

spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá
novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla
do§53ods.4písm.r)vznení:"zaneprijateľnúpodmienkuuvedenúvspotrebiteľskejzmluvesapovažuje
ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní".

Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj
formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol
vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán,ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej
správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3MCdo
20/2008 zo dňa 22.04.2009). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie

či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.
6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012).

Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným exekučným titulom.

Existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul,
je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je
založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke,
exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul, ktorý vydal
orgán na to nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu vykonať. Na základe vyššie
uvedeného súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s odôvodnením, že okresný
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, nakoľko exekučný súd neumožnil účastníkom konania viesť konkradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastolených exekučným súdom
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na
aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, musela by byť táto aplikácia založená na správnej

interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C-472/11 z 21.02.2013. Oprávnený zdôraznil, že vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
ukazuje, že uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“
konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako

aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou súdu ústavne
neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju
povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného.
Rovnako oprávnený vyjadril názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu

čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ
riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ
neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v
Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ÚS

1281/12 z 11.10.2012 z ktorých je objektívne zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia samotné
podriadenie sa rozhodcovskému konania na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu)
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja
pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách.

S odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, oprávnený tvrdil, že vnútroštátny súd musí informovať
spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko ide o všeobecné
kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. V prípade neakceptácie vyššie
uvedeného oprávnený navrhol podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. exekučné konanie prerušiť a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálnu otázku v znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie
možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka sa aplikuje len v tedy, ak spotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ
neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku

ako možne neprijateľnú?

Oprávnený ďalej namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície orgánuvykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá
právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkomtakéhotorozhodovaniajeúplnánemožnosťvykonaťprávopreveriteľa.Oprávnenýpovažoval

za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez
toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym
spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,

a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a
nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,
princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom na rozhodnutie
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu
je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalej
uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je rozhodnutie
rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia
rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti poukázal
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu
a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto
ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania

(ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu
umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského
rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia

konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť
súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní
pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď
výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Poukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem. Oprávnený namietal aj to, že okresný súd
v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že
okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom

dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie
neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podaniaopravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného
konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach
právneho štátu neprípustné. Oprávnený tiež s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora

EÚ tvrdil, že v danom prípade na objasnenie veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58
ods.2 Exekučného poriadku, ktoré súd prvého stupňa nevytýčil.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa
obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale
o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že pre

spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust.

§ 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,

s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania

vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len

v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z
nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva
povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia

zmluvných podmienok ako paušálnu náhradu nákladov a administratívu s tým spojenú.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,

na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň v odvolaní podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že
„ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v

rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto
tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice.
Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovýmizneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom

na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený

mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia
vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS

najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol,
aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil
odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil

odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

Odvolací súd odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie
prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre

účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať

nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne

predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť

zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj

§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o

medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného
ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako

predbežné otázky predložené, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky
za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným
spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný
ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované

predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom
ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní
súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravuobsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,
ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,

ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra
Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to
najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených
v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 11.02.2014 bola pred súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým, PhD. spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.
Následne bola okresnému súdu dňa 22.04.2014 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnostiSlovenskározhodcovskáa.s.,sosídlomvBratislavesp.zn.SR11025/11zodňa15.03.2012.
Podľa rozsudku rozhodcovského súdu bol odporca povinný zaplatiť oprávnenému sumu 907,01 Eur
spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 907,01 Eur od 23.09.2011 do zaplatenia,
zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 907,01 Eur od 23.09.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 266,31 Eur, a to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,- Eur

splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k
poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia
dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len
jednej splátky riadne a včas. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmenka vystavená
dňa 25.01.2011, ktorou oprávnený a povinný zabezpečili svoj záväzkový vzťah vyplývajúci zo Zmluvy

o úvere, ktorú uzavreli dňa 25.01.2011. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 350,-
Eur. Keďže si povinný riadne neplnil svoju povinnosť zo zmluvy o úvere, dlh sa stal splatný v celku dňa
06.07.2011. Oprávnený v zmysle dohody o vyplnení zmenky vyplnil dňa 20.08.2011 zmenku povinného
a na základe takto vyplnenej zmenky si uplatnil nárok v rozhodcovskom konaní. Okresný súd následne v
napadnutomuznesenízastavilexekúciuzdôvodu,žerozhodcovskázmluva,zktorejsiodvodilprávomoc

rozhodcovský súd, je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve.

V bode 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili riešenie sporov tak, že zmluvné strany prejavili
vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, a to ručiteľského

vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky. Zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím
sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri
ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, dohody o vyplnení zmenky a zmenky vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie.
Mediačná dohoda bola uzatvorená podľa zákona č. 420/2004 Z. z. tak, že všetky spory, ktoré vzniknú

z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia a dohody o vyplnení zmeniek a zmenky vrátane
sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie môžu byť riešené Mediačným centrom registrovanom na
Ministerstve spravodlivosti SR, zriadenom a vedenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava , IČO: 35 922 761, zapísanou v obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 3530/B.

Podľa článku II. ods. 1 a 2 Rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 25.01.2011 všetky
spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 25.01.2011 vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej

túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútornýchpredpisov Stáleho rozhodcovského súdu, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán

podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1
tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom
súde,považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkutejtorozhodcovskejdoložky;ustanovenie
tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi

Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.

Podľa článku I. ods. 1 Rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovským súdom sa na účely tejto zmluvy rozumie
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného

titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská zmluva,
a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4
Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky
pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný
súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 25.01.2011 (ďalej Občiansky zákonník)
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa§53ods.1,ods.2Občianskehozákonníka,spotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa
týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa

pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové
náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku
oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď

posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný

súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená“.

V ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka je obsiahnutá úprava neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Ide o podmienky, s ktorými sa spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť
pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Ustanovenie odseku 1 vyššie citovaného

ustanovenia zakotvuje všeobecnú zásahu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, teda nesmie obsahovať neprijateľné podmienky. Zároveň však v druhej vete
upravuje podmienky, za splnenia ktorých sa na zmluvné ustanovenia nehľadí ako na neprijateľné.
Zákon č. 575/2009 Z. z. novelizujúci Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. marca 2010 zmenil znenie

druhej vety tak, že rozšíril okruh zmluvných podmienok, ktoré nemožno považovať za neprijateľné.
Okrem už predtým platného znenia, ktoré za neprijateľnú nepovažoval zmluvnú podmienku, ktorá bola
dohodnutá individuálne, novela za neprijateľné nepovažovala ani zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa tak vzťahuje iba na
tie spotrebiteľské zmluvy, pri uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú
vopred pripravené a obvykle zaradené do textu Všeobecných obchodných podmienok. Nevzťahuje sa
však na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté zvlášť, na samostatnej listine, a teda s každým

spotrebiteľom prejednané individuálne, čo v tejto veci vyplýva z poslednej časti textu Rozhodcovskej
zmluvy, pretože povinný potvrdil podpisom, že bol z účelom tejto Rozhodcovskej zmluvy oboznámený
a že súhlasí s tým, čo je v rozhodcovskej zmluve dohodnuté. Pri takto dohodnutých zmluvných
podmienkach sa nemožno dovolávať ich neprijateľnosti.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 25.01.2011
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z nej
nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by povinný bol pri uzatváraní zmluvy o úvere
konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený
pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny

vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným)
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s
právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú zmluvu ako zmluvnú
podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

V prejednávanej veci rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na vydanie exekučného titulu od
Rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 25.01.2011. Zo samostatne
uzavretej Rozhodcovskej zmluvy, ktorá nie je súčasťou Zmluvy o úvere je zrejmé, že medzi zmluvnými
stranami bol dohodnutý spôsob riešenia možných sporov vyplývajúcich zo zmluvy o revolvingovomúvere individuálne. Aj keď Rozhodcovská zmluva bola oprávneným ako veriteľom vopred pripravená
pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa dopĺňajú požadované údaje, z rozhodcovskej zmluvy
a ani zo zmluvy o úvere nevyplýva, že by neuzavretie rozhodcovskej zmluvy malo vplyv na uzavretie

zmluvy o úvere. Povinný pritom v poslednom odseku Rozhodcovskej zmluvy prehlásil, že s uzavretím
rozhodcovskej zmluvy súhlasí a že pred uzavretím tejto zmluvy bol osobitne poučený o dôsledkoch
jej uzavretia. Takto uzavretá Rozhodcovská zmluva nebráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred
všeobecným súdom z dôvodu, že obsahuje alternatívne riešenie sporov, ktoré dostatočným spôsobom
zabezpečuje spotrebiteľovi právo podať žalobu nielen na rozhodcovský, ale aj na všeobecný súd. Práve

umožnenievýberusúdu,čiužrozhodcovskéhoalebovšeobecnéhožiadateľom,ktorývýberjedohodnutý
zmluvnými stranami v poslednej vete článku 2, bod 1 Rozhodcovskej zmluvy je dôkazom o tom, že
takýmto žiadateľom môže byť rovnako veriteľ ako aj dlžník-spotrebiteľ, preto takéto dojedanie nemôže
mať povahu neprijateľnej podmienky.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval Rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc
rozhodcovskéhosúduvydaťexekučnýtitulzaindividuálnedohodnutú,pretonaňuniejemožnéaplikovať

ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej
zmluve spôsobujúcich jej neplatnosť, a teda za platný právny úkon. To však nevylučuje, že by
rozhodcovská zmluva mohla byť neplatná aj z iných dôvodov.

Keďže právomoc rozhodcovského súdu nebola založená na absolútne neplatnom právnom úkone,

nie je oprávneným predložený exekučný titul nulitným právnym aktom, v dôsledku čoho odvolací
súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2
citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom okresný súd opätovne
rozhodne o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Okresný súd sa bude zaoberať predovšetkým posúdením otázky, či

exekučný titul, predložený v tomto prípade so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia spĺňa formálne
a materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.