Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213010092
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4213010092.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, obžalovanému F. P., pre prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1,
ods. 2 písmeno a/ Trestného zákona, o odvolaní Okresnej prokurátorky v Komárne (ďalej len prokurátor)
a poškodeného F. P. ( ďalej len poškodený ) proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 17. 04.
2014, sp. zn. 3T/19/2013, na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 13. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože zistil, že nie je dôvodné.

II.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku odvolanie poškodeného F. P., nar. XX. XX. XXXX, z a
m i e t a, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

o d ô v o d n e n i e :

Horeuvedeným rozsudkom bol obžalovaný F. P. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej

prokuratúry Komárno pod číslom 1Pv 725/11 zo dňa 28. 02. 2013, ktorá bola súdu doručená dňa 04. 03.
2013 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorý mal spáchať na skutkovom
základe, že:

presne nezisteného dňa v mesiaci júl alebo august 2011 bez vedomia a súhlasu majiteľa nákladného
motorového vozidla zn. IFA - samohybný žeriav, EČ: KN 366 BL- poškodeného F. P., narodeného XX.
L. XXXX, toto dal odovzdať do zberných surovín v obci G. M. G., ktoré vozidlo mu poškodený zapožičal

za účelom jeho použitia pri stavebných prácach, čím mu spôsobil škodu vo výške 5.751 eur,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Uvedený rozsudok, ihneď po jeho vyhlásení odvolaním proti všetkým výrokom v neprospech
obžalovaného, napadol prokurátor s tým, že konanie predchádzajúce rozsudku nenapádal. V jeho
písomných dôvodoch uvádzal, že s „názorom súdu I. stupňa v napadnutom rozsudku nemôže
súhlasiť, nakoľko nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch“. Skutok sa stal, čo nepopiera ani

obžalovaný. Spornú otázku vlastníctva žeriavu mal súd vyriešiť ako prejudiciálnu a ak mal za to, že
žeriav patril obžalovanému mal ho správne oslobodiť podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Vytýkal súdu
I. stupňa „odignorovanie“ objektívnych listinných dôkazov preukazujúcich vlastníctvo poškodeného-
technického preukazu, poistenej zmluvy, rozhodnutia a evidenčná karta vozidla. Poukazoval na
výpovede obžalovaného a poškodeného, namietal spochybnenie výpovede svedka Y., rozpory vo
výpovediach svedkov P., G.. Namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku pretože nie je zrejmé, že kúpu a držbu žeriavu potvrdili všetci svedkovia, použitie zásady In dubio pro reo a
poukazoval v tejto súvislosti na ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. a zásadu zistenia skutkového stavu bez
dôvodných pochybností, ktorá nahradila zásadu objektívnej pravdy.

Navrhol podľa § 321 ods. 1 písm. b/,c/ Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por.
vec vrátiť súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na verejnom zasadnutí zástupca krajského prokurátora zotrval na písomných dôvodoch a návrhoch.

Obžalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora uviedol, že súd I. stupňa rozhodol správne
pretoževinaobžalovanéhonebolapreukázanábezdôvodnýchpochybnostíkeďniejevylúčenámožnosť
akéhokoľvek iného záveru ako je uvedený v obžalobe.

Na verejnom zasadnutí zotrval na písomnom vyjadrení s tým, že poukazoval na to, že k odovzdaniu
vozidla došlo v roku 202 a k podaniu trestného oznámenia až v roku 2011, prepis vozidla na dopravnom
inšpektoráte má len evidenčný charakter. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou -
prokurátorom, nezistiac dôvod na postup vyplývajúci z § 316 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods.1 Tr.

por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ
podať odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie nie je
dôvodné. Pri tomto postupe zároveň nezistil žiadne dôvody odôvodňujúce podanie dovolania v zmysle
§ 371 Tr. por.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsahy vo veci vykonaných

dôkazov a tiež uviedol aj stručné právne úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov, vrátane
vysporiadania sa s obhajobou obžalovaného i výpoveďou poškodeného a právne závery, ku ktorým
dospel. Pretože tieto vo svojej podstate zodpovedajú kritériám nevyhnutným z hľadiska hodnotenia
dôkazov tak, ako ich uvádza § 2 ods. 12 Tr. por., tak odvolací súd ich považuje za správne a v
podrobnostiach na ne len odkazuje. Nad ich rámec ako aj k odvolacím námietkám prokurátora uvádza

nasledovné.

Trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá
mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú.

Z hľadiska naplnenia znakov uvedenej skutkovej podstaty je nevyhnutné aby si páchateľ prisvojil cudziu
vec t.j. vec mu nepatriacu, vec ktorej nie je vlastníkom, a spôsobil tak na cudzom majetku - teda na

majetku iného - škodu nie malú. Preto je pri tomto trestnom čine nevyhnutné skúmať otázku vlastníctva
zverenej veci a otázku spôsobenia škody na majetku iného (poškodeného) a toto jednoznačne zistiť.
Pri tomto nie je možné sa opierať o rôzne predpoklady, možnosti a podobne. Podľa názoru odvolacieho
súdu tieto otázky v trestnom konaní nie je možné ani riešiť ako predbežné otázky. Je tomu tak preto, lebo
ich riešenie spadá do oblasti občianskoprávnych vzťahov. Vzhľadom k tomu by v sporných prípadoch-

ako je tomu aj v danej veci - mohla nastať situácia, kedy by orgán činný v trestnom konaní alebo trestný
súd túto otázku vyriešil inak než občianskoprávny súd. Je tomu tak preto, lebo cieľom trestného konania
je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov ( § 1 Tr. por. ). Cieľom
občianskoprávneho konania je upraviť postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na

zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Vobčianskomsúdnomkonanísúdyprejednávajúarozhodujúsporyainéprávneveci,uskutočňujúvýkon
rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor
týchto osôb.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 1, 2, 3
Občianskeho súdneho poriadku)

Postup súdu I. stupňa, keď v danej veci vychádzal do zásady trestného konania - zásady prezumpcie
neviny a z aplikácie zásady v pochybnostiach v prospech páchateľa ( in dubio pro reo) je správny a
súladný so zákonom. Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj námietku prokurátora voči tomu, že súd
I. stupňa použil oslobodzovací dôvod uvedený v § 285 písm. a/ Tr. por.

Podľa tohto ustanovenia súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby vtedy ak nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Uvedené zákonné znenie priamo poukazuje na skutok, teda skutkové závery a jeho výkladom je možné
konštatovať, že jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípade ak dokazovaním nie je preukázaná čo i
len časť skutku uvedená v obžalobe.

Vtejtosúvislostijepotrebnékonštatovať,žeprokurátoružvobžalobeuvádzapochybnostiohľadnečasu,
kedymalbyťskutokspáchaný,pričomanineuvádzačas,kedymalbyťžeriavobžalovanémuzapožičaný.
Jeho názor, ktorý vyjadril v záverečnej reči, že podľa neho vlastníctvo k žeriavu na obžalovaného
neprešlo, nie je jednoznačne a nespochybniteľne podložený dôkazmi, ktoré predložil s obžalobou, a
preto z tohto pohľadu neuniesol dôkazné bremeno.

Otázka vlastníckeho práva - základná, ktorá mala byť vyriešená už pri vznesení obvinenia resp.
najneskôr do skončenia prípravného konania. Ak nebola vyriešená, potom je tu otázka z akých dôvodov
sa nevyriešila( ? ), a prečo napriek tomu podal prokurátor obžalobu. Nemožno súhlasiť s názorom
prokurátora, že túto otázku mal riešiť až súd ako predbežnú (prejudiciálnu ), pretože táto mala byť
vyriešená v rámci prípravného konania, v ktorom vyšetrovateľ postupuje podľa § 201 ods. 2, 3, 4 Tr. por.

a dozor nad prípravným konaním vykonáva prokurátor ( § 230 ods. 1 Tr. por. ), pričom obžalobu môže
prokurátor podať len v prípade, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne
odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

Vec je možné posudzovať aj z pohľadu princípu trestného práva „ultima ratio“ najmä v prípadoch, ktoré
majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd

vykladať znaky skutkových podstát, prevažne majetkových trestných činov s vedomím, že princíp ultima
rátio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na
subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných práv-
nych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak
k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima rátio tak umožňuje orgánom činným v trestnom kona-

ní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov
a napĺňajú len zdanlivo formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu od skutočnej trestnej činnosti.

Ani prípadnú neschopnosť štátu upraviť svoj súdny systém tak, aby sa osoby mohli rýchle a účinne do-
môcť v civilnom konaní svojich oprávnených nárokov, nemožno suplovať prostriedkami trestného prá-
va. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom

rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v občianskoprávnom (civilnom ) konaní.

K bodu II. Uvedený rozsudok odvolaním dňa 5.8.2014 napadol aj poškodený, ktorý v písomných dôvodoch
napádal výrok o vine a domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu I. stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Obžalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu poškodeného uviedol, že s ním nesúhlasí, pretože tento
poukazujenaskutočnosti,ktorébymalibyťpredmetomcivilnéhosporuanietrestného,spáchanieskutku
nebolo preukázaná a preto ho navrhol zamietnuť.

Poškodený sa napriek riadne a včas doručenému upovedomenie na verejné zasadnutie nedostavil,
preto bolo vykonané v jeho neprítomnosti.

Okruh oprávnených osôb na podanie odvolania uvádza ustanovenie § 307 ods. 1 Tr. por., medzi nim aj

poškodeného a to pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou
neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že právo poškodeného podať odvolanie je zákonom

obmedzené len na výrok o náhrade škody. Poškodenému zákon nepriznáva právo napádať rozsudok
čo do výrokov o vine a treste. Preto odvolací súd jeho odvolanie musel zamietnuť podľa § 316 ods. 1
Tr. por. ako podané neoprávnenou osobou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný

prostriedok ( § 306 ods. 1 Tr. por.).