Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/195/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109208917
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2109208917.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: V. T., nar. XX. Q. XXXX, bytom I., K. X, zast. advokátom:
Mgr. Ing. Pavol Korytár, Trnava, Sladovnícka 13, proti žalovanému: V. S., nar. XX. K. XXXX, bytom I.,
R. X, zast. advokátom: JUDr. Juraj Trokan, Trnava, Radlinského 1, o 27.553 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. novembra 2012 č. k. 13C/174/2009 -
189 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou (jej znením
aktuálnym k času druhého rozhodovania v prvom stupni) sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia
27.553 eur s 3% úrokom z omeškania od 1. marca 2009 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania) a
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania žalovaného jeho advokátovi v

sume 4.834,74 eur a „trovy“ (i tu správne „náhradu trov“) konania štátu Okresnému súdu Trnava v sume
237,10 eur, všetko do 3 dní. Rozsudok, ktorého úvodná časť nereflektovala na redukciu pôvodného
predmetu konania (v dôsledku vyhovenia žalobe prvým rozsudkom v tejto veci len čo do 27.553 eur s
príslušenstvom a neskoršieho napadnutia aj zrušenia takéhoto rozsudku - pokiaľ šlo o vec samu - len v
takejto časti totiž predmetom konania ostala iba takáto suma a nie aj v tentoraz napadnutom rozsudku
uvedených 29.000 eur) a ktorým bolo rozhodnuté prakticky celkom opačne ako tým prvým, súd prvého

stupňa odôvodnil právne ust. § 427 ods. 2, § 430 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 443 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), čiže tými istými ustanoveniami ako pri
odôvodňovaní spomínaného prvého rozsudku; vecne potom praktickým stotožnením sa so žalovaným
vznesenou námietkou nedostatku vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobcu, ktorý ani podľa súdu prvého
stupňa nepreukázal svoje vlastníctvo k motorovému vozidlu Cadillac STS (ďalej tiež len „predmetné
vozidlo“) poškodenému pri dopravnej nehode spôsobenej 28. januára 2009 žalovaným (nestalo sa tak

inak než kúpnou zmluvou, podľa súdu tiež spornou a žalovaný nikdy nemal prísť do styku so žalobcom,
ktorý nemal byť ako vlastník spomínaný ani v čase nehody, keďže aj vtedy žalovaného kontaktoval len
pán S.). Z oboch rozhodnutí o trovách konania (účastníkov aj štátu) potom právne odôvodnil len to prvé a
aj to iba paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 (?) O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 10 ods. 23 a § 14 ods. 1 tzv. advokátskej tarify (vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, okresným

súdom nesprávne označenej za zákon); vecne potom rozhodnutie o trovách konania účastníkov trovami
žalovaného na právnej službe, súvisiacich náhradách a DPH (dani z pridanej hodnoty) advokáta a v
časti trov konania štátu výsledkom konania a trovami štátu na znalečnom, ktoré bolo v celom rozsahu
vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu.

Proti tomuto rozsudku (ako proti celku) podal včas odvolanie iba žalobca s návrhom na jeho zrušenie

(rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávnym právnym
posúdením veci, odňatím mu (postupom súdu) možnosti konať pred súdom, vyvodením z vykonanýchdôkazov nesprávnych skutkových zistení a aj existenciou ďalších dosiaľ neuplatnených skutočností,
resp. dôkazov, pre ktoré rozsudkom ustálený skutkový stav neobstojí (odvolacie dôvody podľa § 205
ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p.). Z takéhoto radu nesprávností za najzávažnejšie považuje nesprávnosť

záveru o nedostatku jeho aktívnej legitimácie, keď tu došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy, odovzdaniu
predmetného vozidla predávajúcim žalobcovi (v postavení kupujúceho) aj k zaplateniu kúpnej ceny a
odchylnýzáverovlastníctveY.B.(odôvodnenímrozsudkuneponúknutýdokoncaanipriamo)niejeničím
podložený; najmä však okresný súd pochybil postupom vedúcim k odňatiu žalobcovi možnosti konať
pred súdom. Ten spočíval predovšetkým v tom, že potom, čo žalobca navrhol doplnenie dokazovania

vyžiadaním (od seneckého obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, ďalej tiež len
„dopravný úrad“) potvrdenia o pridelení vozidlu zvláštneho evidenčného čísla, majúceho byť vydaného
v konaní za účasti žalovaným tvrdeného vlastníka vozidla (i tu Y. B., v prejednávanej veci vypočutého
ako svedka) aj plnomocenstva majúceho byť udeleného Y. B. žalovanému (ktoré plnomocenstvo mal
predložiť žalovaný) síce súd prvého stupňa vyzval dopravný úrad na predloženie potvrdenia v lehote
7 dní, urobil tak však až 20. novembra 2012 s doručením výzvy dopravnému úradu o týždeň neskôr

(27. novembra 2012) a už 28. novembra 2012 na pojednávaní (bez vyčkania na správu dopravného
úradu a dokonca i na uplynutie lehoty na predloženie ním dôkazu) vec prejednal a tiež rozhodol
(tentoraz napadnutým rozsudkom) bez ohľadu na takýto dôkaz. Odpoveď doručená súdu na jeho výzvu
12. decembra 2012 pritom potvrdila význam dôkazu, o ktorom je reč (dopravný úrad súdu oznámil
nemožnosť zaslať požadované potvrdenie pre súvzťažnosť čísla spisu uvedeného vo výzve s dovozom

iného než predmetného vozidla) a za postup súdu prvého stupňa odnímajúci účastníkom (opäť rozumej
najmä odvolávajúcemu sa žalobcovi) reálnu možnosť konať pred súdom treba považovať i porušenie
povinnosti vyplývajúcej z ust. § 118 ods. 2 O. s. p. (nedostatok poučenia o preukázaných a naďalej
sporných skutočnostiach), resp. vypraviť rozsudok odôvodnením, v ktorom by bola poskytnutá odpoveď,
akými úvahami sa súd riadil pri hodnotení dôkazov a prečo neboli vykonané aj ďalšie navrhnuté

dôkazy; argumentovalo sa napokon odvolaním, poukazujúcim tiež na doloženie výšky škody znaleckým
posudkom vypracovaným znalcom ustanoveným samým súdom prvého stupňa (z ktorého dôvodu by o
objektívnej výpovednej hodnote takéhoto dôkazu nemali byť žiadne pochybnosti).

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť prakticky pre názor o právnej bezvýznamnosti nesúladu

údajov o vozidle, na ktorom mala byť tzv. prevozná značka používaná, ako aj preto, že celkom
jednoznačne preukázaná prítomnosť vozidla identifikovaného údajmi uvedenými v splnomocnení
(udelenom žalovanému majiteľom vozidla Y. B.) pri škodovej udalosti za účasti žalovaného je preukazom
toho, že škoda vznikla Y. B. (rozumej nie žalobcovi).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu
celú vec (pretože - na rozdiel od prvého rozsudku, kombinujúceho prevažné vyhovenie žalobe s
jej čiastočným zamietnutím a iba žalovaným účinne napadnutého len vo vyhovujúcej časti vo veci
samej - tentoraz napadnutým rozsudkom došlo k zamietnutiu žaloby aj tam, kde tak okresný súd
neurobil už skôr a oba tzv. náhradové výroky tu mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo

veci samej, spochybnenom odvolaním v celom rozsahu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. opätovne
bez pojednávania, keď odvolaním akcentovaný opakovaný výskyt závažných procesných pochybení
súdu prvého stupňa (na ujmu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie), ale tiež nesprávne
(nedostatočne úplné) právne posúdenie veci, podpisujúce sa aj na nedostatku skutkových zistení
(pre závery urobené súčasťou odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku) znovu bránili konečnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (rozumej odvolací - pozn. odvolacieho súdu) rozhodnutie (súdu prvého
stupňa - opäť pozn. odvolacieho súdu) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (písm. f/), alebo ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (písm. h/).

Podľa § 118 ods. 2 O. s. p. (ustanovenia v práve citovanej podobe tvoriaceho súčasť O. s. p. už
od 15. októbra 2008, tu por. i čl. I bod 64 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) po vykonaní úkonov
podľa odseku 1 (v tomto prípade rozumej po prednese a prípadnom doplnení účastníkmi ich návrhov a

oznámení predsedom senátu či samosudcom výsledkov prípravy pojednávania) predseda senátu alebo
samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a
ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.Podľa § 100 ods. 1 vety tretej O. s. p. (i v tomto prípade ustanovenia zaneseného do O. s. p. zákonom
č. 384/2008 Z. z., tu por. tiež čl. I bod 54 takéhoto zákona) počas konania môže súd účastníkom uviesť,

ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.

Podľa § 599 O. z. z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu
odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú
cenu; podľa § 133 ods. 1 rovnakého zákona potom ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,

nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté inak.

Podľa § 88 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších
zmien a doplnení (inak zákona platného a účinného len do 31. januára 2009 vrátane, teda do konca
mesiaca, v ktorom došlo k dopravnej nehode, predstavujúcej podklad nároku uplatneného žalobou v

prejednávanej veci, ďalej tiež len „zákon o PPK“) všetky vozidlá, o ktorých orgán schvaľujúci technickú
spôsobilosť vozidla alebo typ vozidla rozhodol, že musia byť evidované a opatrené evidenčným číslom,
sa musia prihlásiť do evidencie na okresnom dopravnom inšpektoráte príslušnom podľa miesta trvalého
pobytu alebo podľa sídla držiteľa vozidla (odsek 1, časť vety pred bodkočiarkou); vozidlo, ktoré doteraz
nebolo prihlásené do evidencie podľa odseku 1, je vlastník vozidla povinný osobne prihlásiť a to do

siedmich dní po jeho nadobudnutí; pričom uvedie, kto má byť zapísaný v dokladoch vozidla ako držiteľ
vozidla (odsek 2); ak osoba uvedená vlastníkom podľa odseku 2 nie je totožná s vlastníkom vozidla,
vlastník vozidla je povinný do siedmich dní sa dostaviť na okresný dopravný inšpektorát aj s touto
osobou a inak sa v dokladoch vozidla ako držiteľ vozidla zapíše jeho vlastník (odsek 3 veta prvá a
druhá); okresný dopravný inšpektorát pridelí vozidlu evidenčné číslo; prihlásenie vozidla zaznamená

do osvedčenia a držiteľovi vozidla uvedenému vlastníkom vozidla podľa odseku 2 vydá osvedčenie a
tabuľku s evidenčným číslom (ďalej len "evidenčný úkon"), ak tomu nebránia zákonné dôvody (odsek
5) povinnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na novovyrobené vozidlá, ktoré sú určené na predaj a
ktorých vlastníkom je právnická osoba alebo fyzická osoba oprávnená na podnikanie a ktorých výroba
alebo predaj je predmetom podnikateľskej činnosti právnickej osoby alebo fyzickej osoby oprávnenej na

podnikanie (odsek 6).

Podľa § 90 ods. 1 písm. a/ zákona o PPK držiteľ vozidla je povinný osobne oznámiť na okresnom
dopravnom inšpektoráte, kde je jeho vozidlo evidované, prevod držby vozidla na inú osobu a to do
siedmich dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala; pričom takúto zmenu zapíše okresný dopravný

inšpektorát len so súhlasom vlastníka vozidla alebo na základe úradného rozhodnutia.

Podľa § 96 ods. 1 zákona o PPK motorové vozidlo alebo jeho prípojné vozidlo, ktoré a/ nemá schválenú
technickú spôsobilosť alebo ak sa táto nezhoduje so schváleným typom, b/ podlieha evidencii a nemá
pridelené evidenčné číslo, c/ nepodlieha evidencii podľa § 88 ods. 6 alebo d/ bolo vyradené z evidencie

alebo z cestnej premávky, sa smie použiť v cestnej premávke, len ak má pridelené zvláštne evidenčné
číslo, pripevnenú tabuľku so zvláštnym evidenčným číslom a jeho vodič má pri sebe ustanovené
doklady; podľa odseku 2 rovnakého paragrafu zákona o PPK zvláštne evidenčné číslo môže prideliť
a tabuľku so zvláštnym evidenčným číslom a ustanovené doklady vydať okresný dopravný inšpektorát
príslušný podľa miesta trvalého pobytu alebo podľa sídla žiadateľa, alebo podľa miesta, kde bolo vozidlo

prevzaté a podľa § 97 ods. 3 tu citovaného zákona podrobnosti o osobitnom evidenčnom čísle a o
zvláštnom evidenčnom čísle, okruh vozidiel a subjektov, ktorým sa môže prideliť osobitné evidenčné
číslo alebo zvláštne evidenčné číslo, okruh dopravných značiek, ktoré nie je povinný rešpektovať vodič
vozidla opatreného tabuľkou s osobitným evidenčným číslom, ako aj podrobnosti o vyhotovení, tvare a
rozmeroch tabuľky s osobitným a zvláštnym evidenčným číslom, o spôsobe a mieste jej pripevnenia na

vozidlo a o vydávaných dokladoch k nim ustanoví všeobecne záväzný právny predpis.

Podľa § 52 ods. 8 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 225/2004 Z. z. (ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona o PPK a ktorá je všeobecne záväzným právnym predpisom, zmieňovaným v ust. §
97 ods. 3 zákona) zvláštne evidenčné číslo obsahujúce v prvom riadku písmeno C a v druhom riadku

päť číslic sa môže prideliť len jednotlivo dovezeným vozidlám, ktorým pri vstupe na územie Slovenskej
republiky nebola schválená technická spôsobilosť, alebo iným vozidlám, ak nie sú uvedené v odsekoch 4
až 7; za písmenom C sa môže uviesť aj ďalšie písmeno a podľa odseku 9 rovnakého paragrafu vyhláškytabuľky so zvláštnym evidenčným číslom možno vydať len na nevyhnutne potrebný čas, najviac však
na jeden rok; to neplatí, ak tabuľka bola vydaná pre historické vozidlo.

Prvé z práve odcitovaných ustanovení (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) zakotvuje to, na čo tunajší súd
nielenže poukazuje opakovane, ale na čo bol súd prvého stupňa upriamený už v uznesení, ktorým bol
zrušený prvý rozsudok v tejto veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. decembra 2011 č.
k. 10Co/348/2010-99). Ide tu o porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces (zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem príslušných

procesných predpisov aj článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe /judikatúry/ Európskeho
súdu pre ľudské práva, Komisie, Ústavného súdu Slovenskej republiky aj Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky príkladmo zmienenej vo vyššie označenom skoršom rozhodnutí tunajšieho súdu porušiteľného
tiež nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia) a je nepochybne
poľutovaniahodným, že prízvukovanie zákonom predpísaných požiadaviek na odôvodnenie rozsudku

sa u súdu prvého stupňa v prejednávanej veci nestretlo prakticky so žiadnou odozvou (či prinajmenšom
na opak podľa obsahu odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku nie je z čoho usúdiť), ako aj to,
že zrušenie rozsudku v časti vyhovujúcej žalobe s vrátením veci v takejto časti na ďalšie konanie si
súd prvého stupňa podľa všetkého vyložil ako záujem odvolacieho súdu na vydaní presne opačného
rozhodnutia, čiže na zamietnutí žaloby (hoci ak by malo ísť o taký prípad a výsledky dokazovania by

záver o absolútnej beznádejnosti požiadavky zo žaloby podporovali, nebol by dôvod to nenaznačiť už
v tzv. zrušujúcom uznesení).

Evidentne je preto potrebné súdu prvého stupňa pripomenúť, že požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157

ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (v sporovom
konaní žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé. Stále treba trvať na tom, že s takýmito požiadavkami je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. tiež existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Hoci stále

platí i to, že nemožno trvať na povinnosti súdu vysporiadať sa s úplne každým (často i právne celkom
bezvýznamným) argumentom účastníka konania (tu por. napr. II. ÚS 251/04 či III. ÚS 209/04), ak tu
naopak je argument nepostrádajúci relevanciu, vyžaduje sa špecifická odpoveď (v rámci odôvodnenia
súdneho rozhodnutia) práve na takýto argument (tu napokon por. i II. ÚS 410/06) a ak jej niet, účastníkovi
konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) sa odníma tiež možnosť účinne skutkovo, ale aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
(v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných
prostriedkov.

Aj v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa v prejednávanej veci bol zaťažený vyššie opísanou

variáciou na postup súdu odnímajúci účastníkom konania (najmä toto namietajúcemu žalobcovi)
možnosť konať pred súdom a to predovšetkým pre neposkytnutie žiadnych konkrétnych skutkových
ani právnych úvah na tému, prečo by malo byť vylúčené nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k
predmetnému vozidlu už pred vznikom tzv. škodnej udalosti.

Z odôvodnenia rozsudku totiž nie je vôbec zrejmý spôsob vysporiadania sa súdu prvého stupňa s
listinným dôkazom reprezentovaným kúpno-predajnou zmluvou Ing. H. S. a žalobcu (prvého v postavení
predávajúceho a druhého ako kupujúceho) z 20. januára 2009, ako ani s obsahom svedeckých výpovedí
predávajúceho z takejto zmluvy i jeho syna, oboch potvrdzujúcich (o. i.) tzv. akt tradície, čiže odovzdanie
predmetného vozidla prvým z nich (ako vlastníkom) žalobcovi (pominúc na tomto mieste nepresný

prenos obsahu inak zápisnične podľa všetkého správne podchytenej svedeckej výpovede Ing. H. S.
pred súdom o tom, že to bol on - a nie jeho syn - kto žalobcovi vozidlo odovzdal, tu por. príslušnú
časť zápisnice o pojednávaní konanom 8. októbra 2012 na č. l. 143 a zodpovedajúcu pasáž z 3. strany
odôvodnenia rozsudku na č. l. 191 spisu).Podobne odôvodnením rozsudku nebolo poskytnuté ani dostatočne zrozumiteľné a aj naozaj pádnymi
argumentami podporené vysvetlenie len veľmi všeobecne prezentovaného názoru súdu, zaneseného

do odôvodnenia, podľa ktorého zmluva je tiež (popri čom ešte ? - otázka odvolacieho súdu) spornou. U
tejto „spornosti“ z ničoho nešlo vyvodiť, či ňou súd prvého stupňa mal na mysli účelové vyfabrikovanie
zmluvy (teda preukazovanie za jej pomoci niečoho, k čomu v skutočnosti nedošlo) a prečo by sa na
problém malo nazerať takto, alebo či tu naopak malo ísť o niektorý z právom predpokladaných dôvodov
neplatnosti inak reálne urobeného právneho úkonu (za situácie, keď aj na podporu uvažovania súdu

prvého stupňa týmto smerom chýbali dôvody).

Žiadnej právnej analýze potom neboli podrobené tvrdenia obsiahnuté v svedeckej výpovedi Y. B.
(takpovediac korunného svedka verzie predostieranej žalovaným), uvádzajúceho, že sa v rozhodnom
čase „cítil vlastníkom na určitú dobu odo dňa podpísania plnej moci“ (citované z tentoraz napadnutého
rozsudku) a to i tu predovšetkým v podobe vyhodnotenia, aký pre takéto pocity (a či vôbec) jestvoval

právny podklad. V tomto prípade bez povšimnutia ostalo, že už svedkom potvrdzovaný čas udelenia
splnomocnenia žalovanému až 23. januára 2009 spôsoboval neodstránený (a môžbyť i neodstrániteľný)
rozpor medzi verziou svedka a skutočnosťou predaja predmetného vozidla Ing. H. S. žalobcovi už 20.
januára 2009. Ak by totiž vlastníkom bol 20. januára 2009 predávajúci zo žalobcom predloženej zmluvy,
bol by to práve Y. B., kto by tri dni nato nemohol mať (s výnimkou dosiaľ nepreukázaného opaku) žiaden

podklad oprávňujúci ho domnievať sa, žeby mu malo prislúchať vlastnícke právo, otázkou je, či neskôr v
tomto mohlo prísť k akejkoľvek zmene a evidentné založenie tentoraz napadnutého rozsudku primárne
na takejto (zjavne pochybnej) svedeckej výpovedi malo povahu príslovečného „sadnutia“ súdu prvého
stupňa „na lep“.

Vypraviť rozsudok odôvodnením schopným zodpovedať všetky rozhodujúce otázky pritom nešlo bez
toho, aby si súd urobil jasno v otázkach nadobúdania vlastníckeho práva a práva držby motorových
vozidiel, ich evidencie, ako aj povinností jednotlivých na takomto procese participujúcich osôb (kde
sa napr. netrvalo ani na dôkladnom objasnení toho, ako a kto predmetné vozidlo dostal na územie
Slovenskej republiky, aká bola postupnosť krokov vedúcich k jeho prihláseniu do evidencie a ako to

bolo so splnením povinnosti vlastníka vozidla podávajúceho sa zo zmluvy predloženej žalobcom, resp.
ktorejkoľvek z ďalších už pred súdom prvého stupňa defilujúcich osôb podľa § 88 ods. 2 a 3 zákona o
PPK, resp. so splnením povinnosti podľa § 90 ods. 1 rovnakého zákona). Podľa predpisov o evidencii
motorových vozidiel je totiž jednou vecou zmena vlastníctva (významná podľa občianskeho práva, pre
účely evidencie motorových vozidiel však do istej miery podružná) a druhou prevod držby motorového

vozidla, ktorý ale zásadne nie je možným bez súhlasu vlastníka a obrazná hodina pravdy tu tak musí
nastať najneskôr pri záujme na docielení evidenčnej zmeny držby. Už tu sa prejavila aj scestnosť
úvah súdu prvého stupňa o význame bydliska prihlasovateľa vozidla do evidencie, keďže tu žiadna
pozornosť nebola venovaná tomu, že zvláštne evidenčné čísla prideľované dovážaným vozidlám nie
sú konštruované na regionálnej identifikácii (na rozdiel od bežných evidenčných čísel alebo napr. tých

zvláštnych, ktoré sú prideľované historickým vozidlám).

Tieto nedostatky, majúce pôvod v chýbajúcom riadnom právnom posúdení veci, pokračujúce
neuvedomením si súdu prvého stupňa rozhodujúcich skutočností a takto ani neujasnením si ním, ako
treba viesť dokazovanie a vrcholiace neschopnosťou učiniť zadosť požiadavkám z ust. § 157 ods. 2 O. s.

p. sa pritom v prejednávanej veci prejavili aj ako ďalšia žalobcom odôvodnene namietaná forma postupu
súdu majúceho za následok odňatie účastníkom reálnej možnosti konať pred súdom (pričom tu šlo na
jednej strane o absolutizáciu, čiže precenenie jedného dôkazu a na strane druhej o len formálnu ochotu
súdu učiniť zadosť právu žalobcu, pravdivosť takéhoto dôkazu popierajúceho, na preukázanie opaku).

Odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania ako dôsledok postupu súdu totiž judikatúra už
tradične nevidí len v nerešpektovaní (súdom) práva na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie (kde pri
záujme o čo najväčšiu presnosť treba podotknúť, že táto podoba diskutovanej vady sa v rozhodovacej
praxi tuzemských súdov vyššieho stupňa stala prevažujúcim trendom až po už spomínanom rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a odklonení sa ním od skoršej rozhodovacej praxe,

považujúcej nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu, v tejto súv. por. i R
11/98), ale v zásahoch do ktoréhokoľvek zo všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných práv, ktoré
účastníkom platné procesné právo (predovšetkým O. s. p.) priznáva. K takémuto porušeniu povinnosti
súdu (byť náležite šetrným k právam účastníkov inak než riadnym odôvodnením rozhodnutia) spravidladochádza ešte pred rozhodnutím o samotnej podstate sporu (čiže v konaní) a spôsoby, akými pôjde do
práv účastníkov (alebo aj len niektorého z nich) zasiahnuť a takto im (jemu) tiež uprieť reálnu možnosť sa
v konaní buď niečoho úspešne domáhať, alebo sa naopak v ňom rovnako úspešne brániť požiadavkám

niekoho iného, zákon nekonkretizuje (nečiní tak ani príkladmo). Je to tak ale evidentne predovšetkým
pre zjavnú nepostihnuteľnosť všetkých počínaní súdov na ujmu účastníkov konaní, ktoré by takto mali
byť zadefinované a popri riziku neúplnosti akéhokoľvek výpočtu postupov súdov, označiteľných takto
za závadné, je tu aj okolnosť tunajším súdom už opakovane kritizovaných pomerne hektických a často
nie dosť dobre premyslených zmien v oblasti práva (úpravu civilného procesu z toho nevynímajúc), pri

ktorých je každá snaha o taxatívny výpočet možných zásahov (s ambíciou úplnosti) vopred odsúdená
na neúspech. Slovné spojenie zanesené do ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (a pred ním už do
ustanovenia § 237 písm. f/ rovnakého zákona, tu por. i čl. I bod 81 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z. a
čl. I bod 106 a čl. V zákona č. 519/1991 Zb.) tak treba ponímať ako právnu normu s relatívne neurčitou
hypotézou, u ktorej je dosadenie tzv. premenných (a dotvorenie právnej úpravy výkladom) úlohou súdov.

Práve z tohto uhla pohľadu treba nazerať aj na problém oboznamovania účastníkov konania s
predbežnými závermi súdu na poli skutkovom i právnom (§ 118 ods. 2 O. s. p. ako aj § 100
ods. 1 rovnakého zákona). Aj tieto ustanovenia totiž priniesli do procesného práva inštitúty týmto v
skoršom čase (v čase uzákoňovania vady konania v podobe odňatia účastníkovi konania postupom
súdu možnosti konať pred súdom) nepoznané, či poznané len vo veľmi všeobecnej rovine (v rovine

všeobecnej poučovacej povinnosti účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach podľa § 5 O. s.
p.). Ich účelom je však mimo akúkoľvek pochybnosť eliminovať jav tzv. prekvapivých rozhodnutí súdov,
pri ktorých účastník (presvedčený o tom, že využil všetky procesné prostriedky, aby v spore uspel,
na druhej strane však ale nič netušiaci o myšlienkových pochodoch reprezentanta alebo i viacerých
reprezentantov súdnej moci, majúcich sa postarať o realizáciu i ústavne zaručeného práva účastníka

na súdnu ochranu v konkrétnej veci) môže byť konfrontovaný s celkom nečakaným (a pre takéhoto
účastníka zásadne novým) pohľadom (súdu) na vec (vrátane potreby prehodnocovania vlastných
postupov v konaní cez prizmu toho, či aj pri súdom ponúkanom videní problému možno - objektívne -
konštatovať urobenie všetkého, čo je pre úspech v spore nevyhnutným).

Takto ale samozrejme len dostatočne konkrétne (a preukázateľné) poskytnutie názoru súdu na to, čo z
právne významných skutkových tvrdení inak sa sporiacich strán medzi nimi sporné nie je (buď preto, že
to ani nikdy sporným nebolo, alebo preto, že je tu dostatočná suma dôkazov spôsobilých stav skoršej
spornosti odstrániť) a u čoho je to presne naopak, dáva účastníkom konania i priestor na úvahy, akým
smerom, za pomoci akých dôkazných prostriedkov a či vôbec viesť ďalšie dokazovanie. Súčasťou

plnenia tu analyzovanej povinnosti súdu je pritom (ako to vyplýva aj priamo zo znenia ustanovenia
§ 118 ods. 2 O. s. p.) i vybratie z tzv. balíka všetkých účastníkmi použitých skutkových tvrdení len
tých, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci právny význam (čím treba rozumieť literárne oddelenie zrna
od pliev) a s tým logicky súvisí aj povinnosť vykonať selekciu navrhnutých dôkazov na tie, ktoré sú
ešte pre rozhodnutie vo veci potrebné a tie, ktoré takémuto kritériu (potrebnosti) nezodpovedajú, ako

aj povinnosť objektívne zrozumiteľne vysvetliť, prečo navrhnuté dôkazy, ktoré (z rozhodnutia súdu)
vykonané nebudú, nemôžu prispieť k náležitému vypodloženiu skutkových tvrdení tej-ktorej strany sporu
a najmä k zvratu v nazeraní na vec. Druhou stránkou tej istej pomyselnej mince je potom to, že ak už sa
súd pre vykonanie určitého dôkazu rozhodol (vychádzajúc pritom zásadne z dôkaznej aktivity účastníkov
konania a majúc tiež na zreteli, že vykonávanie dôkazov z vlastnej iniciatívy súdu v tzv. sporovom konaní

je len výnimočnou možnosťou podmienenou nevyhnutnosťou zamýšľaného, žiadnym účastníkom však
nenavrhnutého dôkazu, tu por. § 120 ods. 1 O. s. p.), pre prípadné ustúpenie od jeho vykonania sa
principiálne vyžaduje rovnaký uvažovací proces ako vtedy, keď súd odôvodňuje nepripustenie dôkazu
vôbec.

Práve tým sa súd prvého stupňa neriadil, keď na podanie žalobcu z 12. novembra 2012, označené
za „Návrhy na doplnenie dokazovania“ (č. l. 156 - 157) a obsahujúce tiež návrh na zadováženie
originálu potvrdenia o pridelení zvláštneho evidenčného čísla predmetnému vozidlu síce prvotne
zareagoval zaslaním príslušného dopytu dopravnému úradu (čiže návrh na doplnenie dokazovania tu
akceptoval a zjavne navrhnutý dôkaz považoval za spôsobilý prispieť k objasneniu skutkového stavu),

takúto požiadavku ale „technicky“ zrealizoval v časovom priestore vylučujúcom získanie požadovaných
podkladov do pojednávania určeného na 28. november 2012 (keď dopyt datovaný 20. novembrom
2012 a obsahujúci 7-dňovú lehotu na odpoveď by sa neminul účinkom len v prípade jeho doručenia
dopravnému úradu najneskôr deň potom, čo bol datovaný a to ešte za stavu dodržania určenej lehotydopravným úradom a ani jedna z takýchto podmienok pri doručení dopytu až 27. novembra 2012, teda
deň pred pojednávaním a zaslaní požadovaných podkladov až v prílohe listu z 10. decembra 2012
splnená nebola) a napriek tomu na pojednávaní 28. novembra 2012 bez ďalšieho (teda najmä bez

vysvetlenia dôvodov, pre ktoré by už nemal byť dôvod na požadované podklady ďalej čakať) rozhodol
(tentoraz napadnutým rozsudkom).

Takýto postup celkom zjavne nebol rešpektovaním práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a
znemožňoval, aby sa rozsudkom vydaným v konaní stihnutom takouto vadou mohol odvolací súd

zaoberať s konečnou platnosťou (teda ho buď potvrdiť alebo zmeniť). To muselo platiť tým skôr,
ak z podkladov obdržaných súdom od dopravného úradu až po pojednávaní skončenom tentoraz
napadnutým rozsudkom celkom jednoznačne vyplýval ich význam pre rozhodnutie, nakoľko z nich
vyplynulo, že Y.A. (na ktorého výpovedi založil žalovaný svoju obranu a súd prvého stupňa zamietnutie
žaloby svojim v poradí druhým rozsudkom) predmetom evidenčného konania pred dopravným úradom
urobil celkom iné, než predmetné vozidlo (vozidlo zn. Dodge Nitro a nie Cadillac STS, u ktorého

samozrejme nemohlo byť totožným ani identifikačné číslo vozidla, známe pod skratkou VIN) a takto
významným spôsobom spochybnil (ak nie aj celkom znehodnotil) obsah svojej svedeckej výpovede.

Z týchto dôvodov, ako aj pre nutnosť poskytnutia súdu prvého stupňa priestoru na to, aby sa skutočne
dôsledne vysporiadal so všetkými vyššie položenými otázkami, ale aj s pokynmi a usmerneniami

urobenými súčasťou prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tejto veci, preto odvolací súd
ani nemal inú možnosť, než aj v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/
aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona mu vec vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bezpodmienečne trvať na objasnení jednotlivých pohybov
pri vlastnení predmetného vozidla ako aj otázok jeho prihlasovania do evidencie motorových vozidiel,
reálneho zaplatenia sumy zodpovedajúcej kúpnej cene zo strany žalobcu a tiež toho, akým činom sa
mal (pre prípad úvah o neoprávnenom použití vozidla) žalovaný k tomuto dostať, v potrebnom rozsahu
zopakovať, resp. i v dôsledku námietok uplatnených odvolaním v už naznačenom smere tiež doplniť

dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne
rozhodnúť o veci len v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224
ods. 3 O. s. p. tiež o trovách oboch doterajších odvolacích konaní.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.