Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/456/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213214868
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213214868.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147,
zast. splnomocnenkyňou: ERASMUS LEGAL, s.r.o., Bratislava, Justičná 9, proti žalovanému: B. O., nar.
X. Y. XXXX, bytom L., A. XXX, o 149,99 eur, vedenej Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn.
9C/229/2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo 7.

novembra 2013 č. k. 9C/229/2013-26 r u š í a konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom uvedeným vo výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa zamietol žalobu
(podľa prvej vety výroku rozsudku, v ktorého úvodnej časti je uvedená sudkyňa JUDr. Q. A. a v závere

naopak už JUDr. Q. Z. /?/ celkom a podľa štvrtej vety „vo zvyšku“ /?/), žalovanému nepriznal náhradu trov
konania a určil tiež za neprijateľné zmluvné podmienky zo Všeobecných podmienok žalobkyne, taktiež
citované príslušným čiastkovým výrokom rozsudku.

Po vyhlásení rozsudku, avšak ešte pred jeho doručením účastníkom a to podaním datovaným 12.
novembra 2013, na poštovú prepravu súdu prvého stupňa odovzdaným rovnaký deň a súdu prvého

stupňa došlým 14. novembra 2013 žalobkyňa vzala žalobu celkom späť, nakoľko 20. septembra 2013
došlo zo strany žalovaného k úhrade žalobou požadovanej sumy (na ktoré tvrdenie však nepredložila
žiaden dôkaz) a navrhla tiež s poukazom na ust. § 146 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) priznanie jej náhrady trov konania (sumami 16,50
eur na súdnom poplatku a 58,58 eur na trovách právneho zastúpenia).

Žalovaný na výzvu súdu prvého stupňa (doručenú mu 10. septembra 2014, požadujúcu oznámenie
súhlasu so späťvzatím žaloby v odvolacom konaní a doplnenú dovetkom podľa § 211 ods. 2 a § 101 ods.
3 O. s. p., čiže s poučením o tom, že v prípade nevyjadrenia sa v určenej lehote 10 dní bude odvolací
súd usudzovať na súhlas so späťvzatím) nereagoval.

Podľa § 208 a § 79 ods. 1 poslednej vety O. s. p. ak je žaloba vzatá späť, keď už rozhodol súd prvého

stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Ak v prejednávanej veci žalobkyňa ešte pred doručením jej rozsudku súdu prvého stupňa a takto
ešte pred započatím plynutia lehoty na odvolanie proti takémuto rozhodnutiu vzala žalobu a to

celkom späť, realizovala tým nielen vlastné dispozičné právo na nakladanie s predmetom sporu, ale
spôsobila tiež nástup procesnej situácie predpokladanej vyššie citovaným ustanovením § 208 vetyprvej O. s. p. Zákonnou podmienkou pripustenia späťvzatia odvolacím súdom, s ním súvisiaceho
zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa predstavujúceho prekážku zastavenia konania a do tretice
tiež zastavenia konania je tu súhlas účastníka, proti ktorému bola požiadavka uplatnená žalobou

nasmerovaná. Ten na rozdiel od nesúhlasu nemusí byť výslovným, keďže platné procesné právo
pripúšťa urobenie aj výzvy spojenej s doložkou, že ak sa účastník v určenej lehote k návrhu týkajúcemu
sa postupu konania nevyjadrí, bude sa mať za to, že voči navrhovanému postupu (tu voči zastaveniu
konania po pripustení späťvzatia žaloby a zrušení rozsudku súdu prvého stupňa) nemá námietky. Práve
o taký prípad šlo aj v tejto veci, kde žalovaný lehotu určenú mu na oznámenie prípadného nesúhlasu

so späťvzatím nechal uplynúť márne.

Zastaveniu konania na základe späťvzatia žaloby tak v prejednávanej veci nič nebránilo a odvolací súd
preto rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia a to po prejednaní veci
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (s prihliadnutím k uvedenému vyššie totiž už takto nešlo o
vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní

odvolacieho súdu).

Pri takomto spôsobe skončenia konania je to štandardne odvolací súd, ktorý stíha povinnosť rozhodnutia
o trovách celého konania (prvostupňového i odvolacieho) a to práve preto, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa (vyporiadavajúce sa spravidla aj s otázkou trov prvostupňového konania) sa ruší ako celok (ani

v tejto konkrétnej veci pritom nešlo o výnimku z pravidla). Zákonným podkladom tu okrem ustanovení o
trovách konania v prvom stupni (§§ 142 - 151a O. s. p.) sú § 224 ods. 1 O. s. p. a tiež odsek 2 rovnakého
paragrafu i zákona (druhé z takýchto ustanovení inak len pri jeho analogickom použití, nakoľko platné
procesné právo proces rozhodovania o trovách konania v súvislosti s nástupom procesnej situácie
predpokladanej ustanovením § 208 O. s. p. priamo neupravuje, použiť ale treba úpravu významovo

najbližšiu a tou je práve úprava rozhodovania o trovách konania v súvislosti so zmenou rozhodnutia
súdu prvého stupňa na odvolacom súde - keďže v takom prípade rovnako nastupuje následok v podobe
nahradenia rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnutím súdu odvolacieho).

Žaloba tu síce bola vzatá späť s uvedením dôvodu nasvedčujúceho takému správaniu žalovaného, ktoré

malo žalobkyňu k príslušnému procesnému kroku donútiť (v snahe predísť definitívnemu zamietnutiu
žaloby i z dôvodu zániku práva tvoriaceho predmet sporu), v tomto prípade však bolo treba vychádzať z
charakterusúdnehokonaniaakokonaniadôkazného.Tohopodstatouje,žesúdsimôžeosvojiťskutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O. s. p.), ak však takýchto zhodných
tvrdení niet, potrebné je významné tvrdenia preukázať. Bolo preto povinnosťou žalobkyne (usilujúcej

sa pri rozhodovaní o trovách konania majúceho sa zastaviť o uplatnenie výnimky za pravidla, podľa
ktorého žiaden z účastníkov zastaveného konania nemá právo na náhradu jeho trov), aby zaplatenie
žalobou požadovanej sumy žalovaným až v priebehu konania preukázala. Ak jej potom žalovaný v tomto
ani na výzvu súdu prvého stupňa (zakomponovanú do výzvy na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby)
nepomohol a príslušné tvrdenie z podania berúceho žalobu späť nepotvrdil, v tomto prípade (na rozdiel

od nevyjadrenia sa žalovaným k späťvzatiu žaloby) bolo treba vyjsť zo známej zásady vlastnej teórii
práva, podľa ktorej „o tom, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí“ (ktorá teoretickoprávna zásada
je inak presným opakom zásady známej z bežného - tu rozumej neprávneho - života, sformulovanej
slovami „kto mlčí, ten svedčí“).

Spravujúc sa týmito úvahami preto odvolací súd nezistil dôvod pri rozhodovaní o trovách konania použiť
ustanovenie § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. (podľa ktorého ak sa pre správanie žalovaného vzala späť
žaloba podaná dôvodne, je povinný trovy konania uhradiť žalovaný), teda výnimku z pravidla, ale už
vyššie spomenuté pravidlo podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Za stavu uplatnenia žalobkyňou výlučne
požiadavky na náhradu trov prvostupňového konania (v čom bolo treba vidieť i vzdanie sa procesného

práva na náhradu trov konania odvolacieho) tak o trovách konania bolo rozhodnuté tak, ako to vyplýva
z druhej vety výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.