Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4210010009
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4210010009.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov
senátu JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v trestnej veci proti obžalovanému S. T., pre
prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno c/, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, o odvolaní
Okresnej prokurátorky v Komárne, proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14.05.2014, č.k.
2T/2/2010-323, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolanie Okresnej prokurátorky v Komárne

z a m i e t a,

pretože zistil, že nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (ďalej len „súd I. stupňa“) napadnutým rozsudkom zo dňa 14.05.2014, č.k.
2T/2/2010-323, obžalovaného S. T. podľa § 285 písmeno c/ Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby
Okresnej prokurátorky v Komárne podanej 11.01.2010, pre skutok právne posúdený ako prečin krádeže

podľa § 212 odsek 2 písmeno c/, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, z dôvodu, že nebolo dokázané,
že obžalovaný spáchal žalovaný skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 29. apríla 2009 v čase okolo 16.05 hodiny v P. na F. P. číslo XXX/XX v predajni Zlatníctvo Stacho
odcudzil paletu so zlatými šperkami tým spôsobom, že požiadal predavačku, aby mu ukázala zlaté
šperky uložené na palete pod pultom, a keď predavačka uvedenú paletu, na ktorej boli uložené zlaté
šperky celkom o váhe 177,94 g vybrala z pultu, vytrhol jej ju z ruky spolu so zlatými šperkami a ušiel

na neznáme miesto, čím pre poškodeného Stacho s.r.o. so sídlom P., T. R. č. XXX spôsobil škodu vo
výške 4 626,44 eur.

Súčasne podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku poškodeného Igora Stacha s uplatneným nárokom
na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Záver, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalovaný skutok sa stal, avšak na ich základe
nemožno jednoznačne konštatovať, že ho spáchal obžalovaný a preto aplikoval dôkaznú zásadu „v

pochybnostiach v prospech obžalovaného“, odôvodnil tým, že je síce pravdou, že v prípravnom konaní
na základe fotorekognície svedkyňa T. M. (predavačka, ktorá prišla do kontaktu s páchateľom) dvakrát
ukázala na fotografiu obžalovaného, kde však na fotografiách použitých pri rekognícii nebolo vidieť tvár
osoby v tom smere, či ju má hladkú alebo má na nej jazvy, reagujúc tak na výpoveď svedkyne z hlavného
pojednávania, že páchateľ posudzovaného skutku nemal jazvy na tvári, mal hladkú tvár a preto si nie je
istá, či sa skutku dopustil obžalovaný. Navyše uviedla, že aj nos mal páchateľ iný ako obžalovaný. Pri

rekognícii si nebola istá v tom, či osoba, ktorú označila, je páchateľom tohto činu. Uviedla, že osoba,na ktorú ukázala pri rekognícii, sa najviac podobala na páchateľa. Vo vzťahu k predmetnej rekognícii
poukázal na to, že ďalšie osoby na fotografiách pri nej použitých nie sú občanmi rómskeho pôvodu. S
poukazom na § 126 odsek 1 Trestného poriadku konštatoval, že rekognícia nebola vykonaná v súlade

so zákonom, čo odôvodnil tým, že z uvedených fotografií nie je možné zistiť výšku uvedených osôb
a minimálne u dvoch osôb farba vlasov nezodpovedá popisu páchateľa (v zmysle opisu svedkyne). Z
údajov uvedených predavačkou nebolo možné ani náležité vybrať fotografie.

AkotovyplývazvýpovedesvedkaR.(policajta,ktorýmalobžalovanéhospoznaťnavideozázname,ktorý
sa však počas konania nepodarilo zabezpečiť), ani on by nevedel identifikovať osobu páchateľa, keď

uviedol, že osoba, ktorú videl na zázname v televízii JOJ sa podobala na obžalovaného, ale vzhľadom na
kvalitu záznamu nemohol jednoznačne povedať, že to bol on. Uvedený záznam televízia JOJ nemohla
súdu poskytnúť, nakoľko po zákonom stanovenej lehote sa tieto záznamy skartujú. V tejto súvislosti
poukázal aj na správu Ministerstva vnútra, Prezídia Policajného zboru, z ktorej vyplýva, že na ich
internetovej stránke nebola umiestnená nahrávka týkajúca sa tejto trestnej činnosti. Svedok R. uviedol,
že nahrávka bola z priestorov predajne, pričom ako to vyplýva z výpovede svedka J. (prevádzkovateľa

obchodu,kdesaskutokstal),akoajsvedkyneM.,vpriestorochpredajnesanahrávaciezariadenievčase
spáchania činu nenachádzalo. Poukazujúc na tieto rozpory vo výpovediach svedkov vzniká pochybnosť,
či nahrávka, ktorú videl svedok R., bola urobená na mieste činu.

Napokon konštatoval, že nebola vyvrátená obrana obžalovaného spočívajúca v tom, že v krátkom
časovom odstupe od času žalovaného činu bol v A., v obchode, kde kupoval nábytok, ktorý mu bol na

druhý deň dodaný. Z dokladov o nákupe tohto nábytku vyplýva, že v deň spáchania skutku bol na meno
obžalovaného nábytok kúpený, ktorý mu bol na druhý deň dodaný. Nábytok však mal byť vyplatený v
inkriminovaný deň o 16.45 hod. a žalovaný čin sa mal stať o 16.05 hod., pričom vzhľadom na vzdialenosť
medzi mestami Komárno a Lučenec nie je možné, aby v tak krátkom časovom odstupe (40 minút) bol
obžalovaný v oboch týchto mestách.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie Okresná prokurátorka v Komárne v neprospech
obžalovaného, ktorá v jeho písomnom odôvodnení namietala, že súd I. stupňa nepostupoval dôsledne v
intenciách skoršieho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 27.02.2013, a po doplnení dokazovania
v rozsahu nariadenom odvolacím súdom opätovne nesprávne, jednostranne vyhodnotil dôkazy v
prospech obžalovaného.

Spáchanie žalovaného skutku obžalovaným bolo preukázané dôkazmi vykonanými jednak v prípravnom
konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní.

Poukázala na výpoveď svedkyne T.L., ktorá v prípravnom konaní podrobne opísala priebeh skutkového
deja a tiež páchateľa tohto skutku, pričom uviedla, že by ho opoznala podľa fotografie. Následne
pri rekognícii osoby podľa fotografií, ktorá bola vykonaná 05.05.2009, teda takmer bezprostredne

po spáchaní skutku, svedkyňa opoznala obžalovaného ako páchateľa. Je pravdou, že na hlavnom
pojednávaní dňa 21.06.2010 sa vyjadrila tak, že nevie s určitosťou povedať, či páchateľom bol
obžalovaný, avšak zároveň poukázala na to, že pri rekognícii ho opoznala, nakoľko jeho tvár jej
bola povedomá a v čase vykonania tohto úkonu na polícii si páchateľa lepšie pamätala, pretože od
tej doby už uplynul 1 rok. Takúto výpoveď možno hodnotiť ako vierohodnú, nakoľko obžalovaného

nikdy pred spáchaním skutku ani po ňom nevidela a aj pri spáchaní skutku ho videla len krátky čas.
Svedkyňa bola opätovne predvolaná na hlavné pojednávanie 25.04. 2012, po uplynutí 3 rokov od
spáchania skutku, pričom nie je zrejmé, z akého dôvodu bola opätovne vypočutá, nakoľko z vykonaného
dokazovanianevyplynuližiadnenovéskutočnosti,ktorésúduneboliznámevčasejejskoršiehovýsluchu
(21.06.2010). Pri tejto výpovedi na opakovane položené otázky sudcu uviedla, že si nie je istá, či

páchateľom bol obžalovaný, nakoľko si pamätala, že páchateľ mal hladkú tvár, pričom obžalovaný má
na tvári jazvy. Na fotografii zobrazujúcej obžalovaného, použitej pri fotorekognícii, však nie je vidieť
žiadne jazvy na jeho tvári, preto skutočnosť, či si svedkyňa jazvy všimla alebo nie, nemôže mať
podstatný význam z hľadiska hodnotenia, či ho mohla na tejto fotografii opoznať. Vo svojej výpovedi
dňa 25.04.2012 opätovne zdôraznila, že vzhľadom na odstup času si už páchateľa nepamätá, pričom

pri fotorekognícii jej bola povedomá tvár obžalovaného a preto ho označila ako páchateľa. Nesúhlasí s
argumentáciou súdu I. stupňa, že svedkyňa mala uviesť, že páchateľ nemal jazvy na tvári, nakoľko táto
uviedla, že páchateľa si zapamätala tak, že mal hladkú tvár, nevylúčila však, že mal jazvy, ktoré si však
nevšimla. Svedkyňa ako predavačka nemala dôvod podrobne si pozrieť a zapamätať tvár páchateľahneď po tom, ako vošiel do predajne a ako ho obsluhovala, nakoľko nemohla vopred vedieť, že táto
skutočnosť bude neskôr dôležitá. Od okamihu, keď jej páchateľ vytrhol paletu so zlatými šperkami z
ruky a následne ušiel z obchodu, uplynul tak krátky čas, počas ktorého nemala reálnu možnosť detailne

si zapamätať charakteristické črty tváre páchateľa, pričom nemožno opomenúť fakt, že pre svedkyňu
išlo o stresovú situáciu vyvolanú neočakávaným konaním páchateľa. S poukazom na tieto skutočnosti
je celkom logické, že síce nevedela poskytnúť podrobný opis tváre páchateľa, avšak podľa celkového
vzhľadu jeho tváre ho na základe fotografie opoznala. Neobstojí ani argumentácia, že ďalšie osoby,
ktorých fotografie boli svedkyni predložené, neboli osobami rómskeho pôvodu, nakoľko sám obžalovaný

nemá typické črty tváre nasvedčujúce jeho príslušnosti k tomuto etniku, pričom svedkyňa na hlavnom
pojednávaní dňa 14.05.2014 výslovne uviedla, že páchateľ podľa jej názoru nebol Róm a podľa vzhľadu
obžalovaného si myslí, že ani on nie je Róm. Pokiaľ ide o jej tvrdenie, že páchateľ mal iný nos, ako má
obžalovaný, ktorý má tzv. orlí nos, poukázala na to, že svedkyňa podľa jej vyjadrenia videla páchateľovu
tvár v čase skutku len spredu, preto si tento detail týkajúci sa tvaru jeho nosa nemohla všimnúť, pričom
obžalovaného na hlavnom pojednávam videla aj zboku a vtedy si všimla, že má orlí nos.

V priebehu dokazovania nebol produkovaný žiadny dôkaz spochybňujúci zákonnosť priebehu
predmetnej fotorekognície, pričom z výpovedí svedkov vyplýva, že žiadna z osôb prítomných pri tomto
úkone do jeho priebehu nezasahovala.

Dokazovaním bolo ďalej zistené, že fotografia obžalovaného, bývajúceho mimo okresu Komárno, bola
zaradená medzi fotografie predložené svedkyni z dôvodu, že ho opoznal príslušník OR PZ v Lučenci,

kde má obžalovaný trvalé bydlisko, na základe nahrávky z priemyselnej kamery, odvysielanej v televízii
JOJ, ktorý túto skutočnosť oznámil vo veci konajúcim policajtom OR PZ Komárno.

Skutočnosť, že obžalovaného na základe uvedenej nahrávky opoznal príslušník polície z miesta
jeho trvalého bydliska, ktorý ho osobne poznal, ako aj svedkyňa M. pri fotorekognícii vykonanej v
krátkom čase po spáchaní skutku, vytvárajú logický reťaz dôkazov usvedčujúcich obžalovaného zo

spáchania žalovaného trestného činu, pričom v priebehu dokazovania nebola zistená žiadna okolnosť
nasvedčujúca tomu, že by títo svedkovia mali dôvod obžalovaného krivo obviniť.

Nie je správna argumentácia, že je pochybné, či nahrávka, ktorú videl svedok R. pochádza z miesta
činu, nakoľko svedok uviedol, že táto pochádzala zvnútra predajne, pričom bolo zistené, že v tom čase
sa v predajni kamera nenachádzala. Tento svedok bol vypočutý súdom po uplynutí 5 rokov od skutku,

kedy uviedol, že si už nepamätá detaily kamerového záznamu, pamätá si len, že páchateľa opoznal. Bol
to obžalovaný a pokiaľ by si nebol istý osobou páchateľa, neoznamoval by túto skutočnosť policajtom
v Komárne.

Obhajobné tvrdenie obžalovaného, ktoré prvý krát predniesol až v odpore podanom proti trestnému
rozkazu, že v čase skutku bol v predajni nábytku v Lučenci, preukázané nebolo. Súdu predložený

pokladničný blok nepreukazuje, že v danom čase bol v tejto predajni. Toto nepotvrdila ani svedkyňa A. S.
(predavačka tohto obchodu), ktorá uviedla, že obžalovaného si vôbec nepamätá, pričom v čase, keď už
obdržala predvolanie na hlavné pojednávanie, dostavila sa do predajne pre ňu neznáma žena, ktorá jej
predložila fotografiu obžalovaného a zisťovala, či si pamätá, že táto osoba mala v tejto predajni kupovať
nábytok. Navyše uviedla, že je možné si v predajni objednať tovar aj v mene niekoho iného, nakoľko

ako predavačka nemala dôvod skúmať totožnosť osoby kupujúcej nábytok.

Má za to, že súd po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci, výsledky vykonaného
dokazovania však nevyhodnotil dôsledne v zmysle zásady uvedenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku
jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, preto dospel k nesprávnemu záveru, že nebol produkovaný

žiadny dôkaz, ktorý by jednoznačne usvedčoval obžalovaného ako páchateľa žalovaného trestného
činu.

Navrhla preto, aby odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, d/ Trestného poriadku zrušil napadnutý
rozsudokapodľa§322odsek1TrestnéhoporiadkuvrátilvecsúduI.stupňa,abyjuvpotrebnomrozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu krajský prokurátor zotrval na podanom odvolaní a
dôvodoch uvedených v jeho písomnom vyhotovení.Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného na základe jeho výslovnej žiadosti.

Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou -
prokurátorom - nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 odsek 1, 3 Trestného poriadku, preskúmal

podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
pričom neopomenul skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolanie Okresnej
prokurátorky v Komárne nie je dôvodné.

Trestná vec obžalovaného už bola predmetom rozhodovania odvolacieho súdu, keď na podklade

odvolania prokurátora uznesením zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 1To/124/2012 zrušil
predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, c/ Trestného
poriadku a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol z toho dôvodu, že v konaní predchádzajúcom uvedenému rozsudku došlo
k nejasnostiam a neúplnostiam skutkových zistení, pretože súd I. stupňa sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie a vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení a za tým
účelom bolo nevyhnutné dokazovanie doplniť.

Súd I. stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie. Opätovne
vypočul svedkyňu M., ktorá vypovedala, že žiadnu audiovizuálnu nahrávku z inkriminovanej udalosti
nevidela a aktuálne si nebola istá, že páchateľom bol obžalovaný, nakoľko tento má jazvy na tvári a

iný nos ako páchateľ.

Svedok E. R. vypovedal, že nahrávku mohol vidieť v relácii kriminoviny (TV JOJ) alebo na služobnom
internete Policajného zboru. Išlo o asi dvojminútovú nahrávku, kde záber na páchateľa bol zvnútra
predajne. Súd I. stupňa vykonal pokus o zabezpečenie predmetnej nahrávky, pričom zo správ
spoločností TV JOJ a MAC TV vyplýva, že takýmto záznamom nedisponujú. Zo správy Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru vyplýva, že takýto záznam nebol zverejnený na
ich internetovej stránke za účelom stotožnenia osoby páchateľa.

Nad rámec toho bola vypočutá svedkyňa C. C. (reportérka TV JOJ sídliaca v Komárne), ktorá uviedla,
že vo svojom archíve nemá žiadny záznam ohľadne posudzovaného prípadu, napriek tomu, že svoje
reportáže archivuje dlhoročne a zodpovedne, pričom v archíve má záznamy aj z inkriminovaného dňa,

avšak ohľadne iných udalostí.

Z pomerne rozsiahleho dokazovania vykonaného v predmetnej trestnej veci je zrejmé, že jediným
dôkazom, vo vzťahu k obžalovanému usvedčujúcej povahy, je rekognícia z 05.05.2009, keď z obsahu
zápisniceojejvykonanívyplýva,žesvedkyňaT.M.naotázkupoverenéhopríslušníkaPolicajnéhozboru,
či medzi fotografiami 5 osôb jej súčasne predloženými sa nachádza osoba páchateľa inkriminovaného

činu, dvakrát (aj po zmene poradia fotografií) ukázala na fotografiu obžalovaného.

Podľa § 126 Trestného poriadku (rekognícia) ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo
veci, vyzve sa obvinený, aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať, a to medzi viacerými
osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu (odsek 1). Rekogníciu možno vykonať aj
podľa fotografií, prípadne s použitím technických prostriedkov (odsek 2). K rekognícii treba vždy pribrať

nezúčastnenú osobu (odsek 3).

Metodiku výkonu rekognície, ktorá je z hľadiska Trestného poriadku procesným úkonom, avšak súčasne
je aj kriminalistickou technikou opoznávania osôb, bližšie opisuje samostatný vedný odbor kriminalistika.
Aj v prípade, že rekognícia je vykonaná v súlade s § 126 Trestného poriadku, od čoho sa odvíja
jej zákonnosť ako dôkazu v trestnom konaní, vzhľadom na jej povahu, keď vo svojej podstate ide oneopakovateľný procesný úkon, je potrebné ju vykonať s osobitnou dôslednosťou tak, aby jej výsledok
nebol spochybnený spôsobom, že v neskoršom štádiu trestného konania stratí svoj dôkazný význam.

S takouto dôslednosťou v posudzovanom prípade vec vyšetrujúci orgán pri rekognícii nekonal.

I keď svedkyňa M. opísala páchateľa inkriminovaného činu v rámci svedeckej výpovede z 29.04 a
05.05.2009, prvou nedôslednosťou konajúceho policajta v prípravnom konaní pri vykonávaní rekognície
bolo, že v rámci nej svedkyňu ako opoznávajúcu osobu nevyzval, aby opísala osobu páchateľa
inkriminovaného činu (§ 126 odsek 1 Trestného poriadku). Následne po tom, ako svedkyňa ukázala
na konkrétnu fotografiu, bolo namieste položiť svedkyni otázku na základe čoho konkrétnu osobu na
fotografii označila ako páchateľa (či len na základe celkového vzhľadu alebo aj konkrétnych znakov ako

je farba očí, farba a dĺžka vlasov a pod.). Ďalej bolo potrebné klásť jej prípadne ďalšie doplňujúce otázky
smerujúce k zisteniu miery jej istoty v opoznaní páchateľa (či si je ním istá, najviac sa na neho podobá
a pod.). K rekognícii osoby na základe fotografie by malo byť pristúpené až v prípade, že poznávanú
osobu nie je možné reálne ukázať poznávajúcej osobe (napr. ak podozrivého nemožno na tento úkon
zaistiť, či už pre objektívne alebo právne prekážky). I keď Trestný poriadok takýto postup ako povinnosť

neukladá, jeho dôvodnosť je daná už spomenutým dôkazným významom tohto procesného úkonu. V
posudzovanom prípade pritom konajúcemu policajtovi nič nebránilo vykonať rekogníciu priamo s (v
tom čase podozrivým) obžalovaným, keďže už dva dni po rekognícii (07.05.2009) mu bolo vznesené
obvinenie a bol vypočutý v procesnom postavení obvineného. Ak už pristúpil k rekognícii podľa
fotografií, z hľadiska taktiky vyšetrovania mu nič nebránilo vykonať konfrontáciu už dva dni po rekognícii

konfrontáciu medzi svedkyňou M. a obvineným, v rámci ktorej sa svedkyňa mohla vyjadriť k osobe
obvineného ako možného páchateľa vyšetrovaného činu za jeho prítomnosti, čím už v tomto štádiu
konania (8 dní po skutku, kedy pamäťové stopy svedkyne boli ešte čerstvé) mohla byť zistená miera
istoty jej opoznania páchateľa resp. prípadné pochybnosti, ktoré logicky s ohľadom na prirodzené
miznutie pamäťových stôp svedkov už nie je možné s odstupom dlhšieho času náležite objasňovať v

rámci dokazovania pred súdom na hlavnom pojednávaní, ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade.
Tým skôr mal takto vec vyšetrujúci orgán postupovať za situácie, keď v počiatočnom štádiu trestného
konania okrem výpovede svedkyne M. (v spojení s rekogníciou) neexistoval iný dôkaz odôvodňujúci
trestné stíhanie obžalovaného. Napokon dôkaz objektívnej povahy následným znaleckým dokazovaním
(KEÚ) zabezpečený nebol, keďže z miesta činu zaistené stopy stotožnené s obžalovaným neboli.

V dôsledku toho podstata dokazovania na hlavnom pojednávaní spočívala v preverovaní toho, či
svedkyňa M. skutočne opoznala pri rekognícii obžalovaného ako osobu páchateľa súdeného činu alebo
či o tejto otázke sú dôvodné pochybnosti. Sama svedkyňa však opakovane svojou výpoveďou vyjadrila
neistotu v tom, že páchateľom bol práve obžalovaný, uvádzaním aj konkrétnych pochybností o vzhľade
páchateľa pri jeho porovnaním s osobou obžalovaného, ktorého mala možnosť na súdnom pojednávaní

priamo pozorovať, pričom jej neistota, mala prehlbujúcu tendenciu (keď uvádzala, že na páchateľovi
nevidela jazvy na tvári, ktoré obžalovaný má, páchateľ mal iný nos a pod.). Táto pochopiteľne mohla
súvisieť s postupným miznutím jej pamäťových stôp ako dôsledku času uplynulého od spáchania
inkriminovaného skutku, ako na to správne poukazuje odvolateľ, avšak tieto pochybnosti korunnej
svedkyne nemožno len z toho dôvodu prehliadať.

Na tom základe (ako to vyplýva aj zo skoršieho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu) bolo
nevyhnutné doplniť dokazovanie za účelom potvrdenia alebo vyvrátenia pochybností, ktoré vyvstali z
postupných výpovedí svedkyne M. prípadným ďalším dôkazom, ktorého možná existencia vyplynula z
výpovedí svedkov - policajtov OR PZ Lučenec, najmä svedka E. R., ktorý vypovedal, že obžalovaného
videl a opoznal na obrazovom zázname, na základe čoho jeho kolega E.. Z. U. kontaktoval OR

PZ Komárno za účelom oznámenia podozrivej osoby z inkriminovaného činu, čo bolo dokazovaním
preukázané ako dôvod zaradenia fotografie obžalovaného (v tom čase podozrivého) medzi fotografie
pri dotknutej rekognícii predložené svedkyni M..

Tento záznam sa však ani po doplnení dokazovania výsluchmi svedkov R. a C. a vyžiadaním si správ od
subjektov, ktoré by ním podľa výpovede menovaného svedka mohli disponovať, zabezpečiť nepodarilo.

Nebolo tak preukázané ani to, že by takáto nahrávka zachytávajúca priebeh posudzovaného skutku
(resp. jeho časti) vôbec existovala. Sám svedok R. si nebol úplne istý tým, že na zázname, ktorý videl,
bol obžalovaný. Nevedel ani popísať na zázname ním pozorovanú situáciu tak, aby bolo nepochybné,
že to, čo videl, bol práve v tejto trestnej veci posudzovaný skutok. Navyše vypovedal, že zábery, ktorévidel zachytávali vnútorný priestor nejakej predajne, pričom z výpovedí svedkov O. J. (ktorý predajňu
v tom čase prevádzkoval) a T. M. (predavačky) vyplynulo, že v ich predajni neboli žiadne kamery. Za
týchto okolností výpoveď svedka R. nemá vo vzťahu k obžalovanému dôkazne usvedčujúci význam.

Reagujúc na argumentáciu odvolateľa odvolací súd rezultuje, že svedecké výpovede T. M. a E.
R. vo vzájomnej súvislosti nevytvárajú reťaz dôkazov umožňujúcich urobiť dôvodné pochybnosti
nevzbudzujúci záver o tom, že žalovaný skutok spáchal práve obžalovaný. Za týchto okolností potom
nemá podstatný význam ani skutočnosť, že alibi obžalovaného o tom, že v čase posudzovaného činu
mal byť v Lučenci v obchode s nábytkom, neboli dôkazne potvrdené (pokladničným dokladom v spojení

s výpoveďou svedkyne S.).

Daná dôkazná situácia, keď jediným dôkazom svedčiacom v neprospech obžalovaného, je jeho
opoznanie pri nedôsledne vykonanej rekognícii v prípravnom konaní jedinou priamou svedkyňou
(M.), ktorá správnosť opoznania obžalovaného ako páchateľa niekoľkokrát na hlavnom pojednávaní
spochybnila, je z pohľadu obžaloby stavom dôkaznej núdze. Tento stav odôvodňuje aplikáciu dôkaznej
zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) pri hodnotení dôkazov, ktorá

sa odvíja od základnej zásady trestného konania, ktorým je prezumpcia neviny. Z tejto vyplýva, že
nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, čo sa v súdnom konaní spravujúcom
sa akuzačnou zásadou, v dôsledku ktorej nositeľom dôkazného bremena (vo vzťahu k usvedčeniu
páchateľa z trestného činu) je prokurátor, musí nevyhnutne prejaviť oslobodzujúcim verdiktom.

Súd I. stupňa tak za zistenej dôkaznej situácie dospel k správnemu záveru, keď obžalovaného spod

obžaloby podľa § 285 písmeno c/ Trestného poriadku, teda z dôvodu, že nebolo dokázané, že žalovaný
skutok spáchal obžalovaný, oslobodil.

O odkázaní poškodeného s uplatneným nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie
rozhodol v súlade s § 288 odsek 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého tak súd urobí vždy (obligatórne),
ak oslobodzuje obžalovaného spod obžaloby.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení odvolací súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.