Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610207268
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610207268.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Y. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom W. XXX, Q.-X., t.č. na neznámom mieste, zastúpený súdom ustanovenou opatrovníčkou U.
O., pracovníčkou Okresného súdu Senica, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,

Exekútorský úrad Bratislava so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 13360/2010u,
o vymoženie 1.872,96 eur s príslušenstvom, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Senica, č.k. 6Er/576/2010-14 zo dňa 17. augusta 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
ako aj § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní i § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale i Smernicou rady
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozsudkom Súdneho
dvora (ES) vo veci C-76/10 a v časti náhrady trov exekúcie podľa § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku. Vecne mal súd prvého stupňa z predložených listinných dôkazov za preukázané, že právny
predchodca oprávneného, Slovenská požičovňa, a.s. s povinným uzavreli dňa 01.07.2005 zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej veriteľ poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal
poskytnuté finančné prostriedky splatiť. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky, podľa
ktorých sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú
riešené Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., jediným

rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Súd prvého stupňa mal za to,
že zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Zmluvnými stranami sú
dodávateľ (oprávnený), ktorého predmetom činnosti bolo aj poskytovanie pôžičiek a úverov z vlastných
zdrojov, teda konal v rámci predmetu svojho podnikania a povinný, ktorý má v danom vzťahu postavenie
spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci premetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preskúmaním predmetnej rozhodcovskej doložky dospel

súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu
pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
v konaní vystupoval na strane žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvého stupňa k

záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach apovinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces. Nakoľko

neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto
doložky odporuje dobrým mravom, súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. O trovách konania
rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si
ich neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým

sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, pričom si uplatnil náhradu vyčíslených trov odvolacieho konania. Odvolateľ vyslovil názor,
že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný
poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti
ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom

pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie a teda
skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd v zmysle § 45 ods.
1 Zákona o rozhodcovskom konaní môže skúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie
samotné. Existencia resp. neexistencia dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo
zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08, pričom

zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva a taktiež nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore, ak sa spotrebiteľ nezúčastní
na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa
odvolateľa z európskeho práva nemožno vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
skúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, komunitárne právo ani neukladá exekučnému

súdu povinnosť skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že bola narušená
zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. § 52
a § 54 len na vymenované zmluvy, medzi ktoré zmluva o úvere nepatrila. Oprávnený má v zmysle čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne
príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon.

Odvolateľ zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty.
Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa
ktorej by bolo neprijateľným ustanovením rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc výlučne
rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky

a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 9. 2011, z ktorého
vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti
rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1
písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z..

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniu

nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 6Er/576/2010, je
vymoženie 1.872,96 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku
vydaného Rozhodcovským súdom zriadenom pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., pod sp. zn.

EP 22758/2009 zo dňa 31.03.2010. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu
zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa s jeho závermi plne

stotožňuje s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. K odvolacím argumentom
oprávneného sa však žiada uviesť nasledovné:

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 zák. ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez
návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť
rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský

rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený
hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný
v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho
materiálnej správnosti. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa

exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK
je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano
Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a
vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/
EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený

výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom prvostupňový súd správne sústredil
prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní
pod sp. zn. EP 22758/2009 zo dňa 31.03.2010 Rozhodcovským súdom zriadenom pri Slovenskej
hospodárskej komore, s.r.o. a to rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským, ktorý uložil povinnému
zaplatiť sumu 1.872,96 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania vo výške 357,58 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Tieto nároky boli rozhodcom priznané v zmysle zmluvy o pôžičke uzavretej

medzi oprávneným a povinným dňa 01.07.2005.Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už vopred pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy najmä v časti všeobecných podmienok poskytnutia úveru žiadnym

podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola
individuálne dojednaná.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, spadala pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou. Oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej
zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom

i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere
sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné
prostriedky a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkovénákladyspojenésichposkytnutím,zmluvauzavretámedziúčastníkmispĺňazákladnénáležitosti
spotrebiteľského zmluvného vzťahu v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z..

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k
súladnému záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na
argumentáciu prvostupňového súdu, ktorá bola založená na konštatovaní, že formulácia rozhodcovskej
doložky ako zmluvnej podmienky v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, je skutočne
neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre

exekútora.

Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej
zmluvy účastníkov), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné

podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.Podľa čl. 3 ods. 1, 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa

nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu

než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola

dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol

len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 53 ods. 1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,

ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ, a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnymsúdom,akdodávateľpredspotrebiteľompodalžalobunarozhodcovskomsúde,jeneprijateľnáa

prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia
ichvýkladuvsúladesosmernicouRady93/13/EHS,tietozáverysúdovnemožnopovažovaťzasvojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods.

4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvyObčiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008
neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred
01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej

podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže

medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok

rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd exekúciu v celom rozsahu zastaví.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom predmetnej zmluvy a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa správne, keď súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekučného konania nepriznal, keďže si trovy exekúcie neuplatnil.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď predmetnú exekúciu zastavil, správne rozhodol tiež o trovách exekúcie a odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.