Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/249/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206204544
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2206204544.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ W. X., nar. XX. Y. XXXX, bytom V. Y. XXX, 2/ Y. V., nar.
XX. Y. XXXX, bytom V. XXXX, 3/ T. K., nar. X. Y. XXXX, bytom V. Y. XXX, 4/ I. S., nar. XX. Y. XXXX,
bytom J. U., Y. XXX/XX, 5/ O. V., nar. XX. Y. XXXX, bytom Z. W. XX, 6/ P. V., nar. XX. C. XXXX, Z. W.
XXX, 7/ Q. S., nar. XX. B. XXXX, bytom Y. XXX, 8/ C. K., nar. XX. B. XXXX, bytom P. XX, 9/ Q. W., nar.
XX. Y. XXXX, bytom K. XXX, 10/ T. T., nar. XX. Y. XXXX, bytom K. XXX a 11/ U. X., nar. X. T. XXXX,

bytom V. Y. XXX, všetkých zast. splnomocnencom: JUDr. L. W., X., P. XX, proti žalovaným: 1/ O. V., nar.
XX. Y. XXXX, bytom G. XXX, 2/ P. V., nar. XX. Y. XXXX, bytom Z. W., U. XXX/XX, 3/ I. V., nar. XX. T.
XXXX, bytom X., V. XXXX/XX a 4/ S. H., nar. XX. T. XXXX, bytom J. U., B. P. XXXX/XX, všetkým zast.
splnomocnenkyňou: mzlegal, s. r. o., Malacky, Bernolákova 2425/2, o určenie práva spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam a ich vypratanie, o odvolaniach všetkých účastníkov proti uzneseniu Okresného súdu
Dunajská Streda z 5. augusta 2013 č. k. 12C/50/2006-675 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania účastníkov m e n í tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa uložil všetkým štyrom žalovaným povinnosť spoločne a

nerozdielne „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) všetkým jedenástim žalobcom I. „trovy“ (správne „náhradu
trov“) konania vo výške 4.216,25 eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 504,56 eur na
ďalších trovách k rukám „žalobkyne 10/“ (?) a II. „trovy“ (i tu správne „náhradu trov konania“) štátu vo
výške 122,84 eur „tunajšiemu súdu“ (rozumej súdu prvého stupňa), všetko do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia. Rozhodol tak potom, čo žalobcovia sa žalobou v jej konečnom znení na žalovaných domáhali
(inak po zastavení konania voči Katastrálnemu úradu v Trnave, vystupujúcemu v procesnom postavení

pôvodnéhožalovaného1/,odktoréhosapožadovaloodstránenienesúladuniektorýchzápisovvkatastri)
určenia ich podielového spoluvlastníctva k viacerým nehnuteľnostiam v katastrálnom území V. Y. a popri
tom tiež vypratania takýchto nehnuteľností; potom, čo súd prvého stupňa rozsudkom z 30. marca 2011 č.
k. 12C/50/2006-595 žalobe v časti o určenie práva spoluvlastníctva žalobcov vyhovel, v časti požiadavky
na vypratanie ju naopak zamietol a rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému uzneseniu
a napokon i potom, čo tunajší krajský súd rozsudkom z 22. januára 2013 č. k. 24Co/148/2011-664

na odvolanie žalovaných rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej
potvrdil. Rozhodnutie o trovách konania účastníkov bolo odôvodnené právne ust. § 142 ods. 3, § 151
ods. 1 - 3 a § 224 ods. 1 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a poukazmi na ust. § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 2 a 3, § 14 ods. 5 a §
16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (tzv. advokátska tarifa); vecne
potom nad rámec už vyššie priblíženej rekapitulácie výsledkov konania vo veci záverom o len nepatrnom

neúspechu žalobcov (odôvodňujúcom priznanie plnej náhrady trov konania tejto strane sporu) a ďalším
záverom o možnosti len čiastočného akceptovania vyčíslení požadovanej náhrady oboch advokátovžalobcov. Z tých to od JUDr. Dany Leštákovej, PhD. pracovalo s nesprávnym určením základnej sadzby
tarifnej odmeny (s násobením celej hodnoty veci počtom klientov a znížením až výsledku, akoby sa
každý zo žalobcov domáhal určenia vlastníckeho práva k celej veci, hoci títo žiadali len podiely) aj s

privysokou požiadavkou na náhradu za úkon predstavovaný účasťou advokátky pri vyhlásení rozsudku
(patrila tu len štvrtina odmeny a nie celá); vyčíslením JUDr. Kisa sa potom pre nesprávnosť výpočtu
žiadaloo80eurviacatiežpaušálnenáhradyzavšetkýchklientov,hocipatrialenzaúkonybezohľaduna
počet zastupovaných (?) a do tretice pri hotových výdavkoch nebola preukázanou položka označená ako
„kolky za podanie na súd“ (36 eur). Po vykonaní prepočtov tak v prvom prípade patrilo z požadovaných

17.363,05 eur len 2.807,23 eur, v druhom z 1.783,42 eur 1.409,02 eur a v treťom namiesto 540,56
eur 504,56 eur, pričom na základe požiadavky medzičasom vyčiarknutého advokáta žalobcov bola
platobným miestom náhrady určená ním označená žalobkyňa 10/; dôvodil potom okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov konania účastníkov podali včas odvolania všetci žalobcovia a
rovnako včas tak urobili aj všetci žalovaní.

Žalobcovia navrhli zmenu uznesenia uložením žalovaným povinnosti zaplatiť žalobcom náhradu vo
výške 10.099,48 eur. Pri akceptovaní zníženia náhrady na položkách tvorených odmenou JUDr. Kisa a
hotovými výdavkami nesúhlasili so spôsobom zníženia náhrady na odmene JUDr. Leštákovej, PhD. V
tejto časti súdu prvého stupňa vytkli nesprávne právne posúdenie veci, majúc za to, že tu cenu veci nešlo

vyjadriť v peniazoch a advokátke preto patrila odmena vo výške jednej trinástiny výpočtového základu
a táto mala byť vynásobená počtom klientov a pre takéto zastupovanie viacerých osôb znížená o 20%.

Žalovaní navrhli taktiež zmenu uznesenia, avšak nepriznaním žalobcom podľa § 150 ods. 1 O. s. p. buď
žiadnej náhrady alebo len náhrady nanajvýš v sume 2.298,19 eur (odmena oboch advokátov žalobcov

vyčíslená pri neoceniteľnosti hodnoty veci), argumentujúc pritom na jednej strane nejednotnosťou
postupu súdu pri odmeňovaní oboch advokátov žalobcov (vychádzanie z hodnoty veci u JUDr.
Leštákovej a z neoceniteľnosti, avšak s násobením a znižovaním základnej sadzby u JUDr. Kisa, hoci
za správny oni považujú postup zvolený u JUDr. Kisa, ale bez ďalších úprav /?/), na druhej strane potom
nespôsobením nimi zmätočného stavu evidencie pozemkov v katastri a takto ani neposkytnutia príčiny

na vedenie sporu.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolaní oboch strán sporu
(teda len v časti trov konania účastníkov, čiže čo do uloženia žalovaným povinnosti na náhradu trov
konania žalobcov, pretože len v takejto časti bolo uznesenie súdu prvého stupňa napadnuté žalobcami

aj žalovanými a naopak uloženie žalovaným tzv. náhradovej povinnosti voči štátu sa pre nedostatok
odvolania osôb na toto povinných stalo právoplatným samostatne) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby
prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že uznesenie v
napadnutej časti nemožno považovať za správne predovšetkým pre nie celkom správne (dostatočné)

posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke, čím bolo v intenciách tejto konkrétnej veci
treba rozumieť najmä to, že súd prvého stupňa neustálil celkom korektne, aký bol v prejednávanej veci
výsledok konania.

Podľa § 142 ods. 2 O. s. p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo a podľa odseku 3
rovnakého paragrafu i zákona (v tomto prípade ustanovenia citovaného už v odôvodnení napádaného
uznesenia súdu prvého stupňa) aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba

tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Správna odpoveď na otázku, či v konkrétnej veci vôbec ide uvažovať o len nepatrnom neúspechu tej-
ktorej strany sporu, tkvie primárne v povahe nárokov urobených predmetom konania. Sú totiž nároky,
u ktorých to ide a naopak tie, u ktorých je to vylúčené. Do prvej skupiny štandardne spadajú všetky

požiadavky na peňažné plnenia, pri ktorých ide pomerne ľahko (kvantitatívne) vyjadriť rozsah, v akom
súd požiadavku iniciátora konania (ale tiež jej významový protiklad v podobe obrany procesného súpera)
akceptoval a v akom tak naopak urobiť odmietol, pričom následné vyhodnotenie úspechu či neúspechu
za len nepatrný alebo naopak za taký, ktorý sa už kritériu nepatrnosti vymyká, je vecou pomeruúspechu a neúspechu najprv k celkovému predmetu konania (tzv. hrubý úspech či neúspech) a potom i
porovnania úspechu a neúspechu (v matematickom vyjadrení). Za situáciu s možným usúdením na len
nepatrnýneúspechniektorejzosporiacichsastránsíceidepovažovaťajprípadyurčovacíchpožiadaviek

(ako v prejednávanej veci) a podobne aj prípady požiadaviek na autoritatívne vyriešenie (súdom) takých
otázok, pri ktorých sa síce konanie môže začať len na návrh, súdy však pri rozhodovaní nie sú viazané
návrhmi účastníkov na konkrétny navrhovaný spôsob riešenia problému (napr. zrušenie podielového
spoluvlastníctva s jeho vyporiadaním alebo vyporiadanie spoluvlastníctva bezpodielového); v takýchto
prípadoch je však záver o len nepatrnom neúspechu niektorého z účastníkov spravidla možný iba

vtedy, ak prevažne úspešný účastník neuspeje s požiadavkou, ktorá je v pomere k celkovému predmetu
konania objektívne zanedbateľnou (napr. pri určení vlastníctva sa docieli úspech žaloby alebo naopak
obrana vo vzťahu k 19 alebo i väčšiemu počtu parciel a neuspeje sa len ohľadne jednej, resp. súčet
výmer pozemkov určených za vlastníctvo žalobcu či naopak tých, kde sa žalovaný požiadavke zo žaloby
úspešne ubránil, je drvivo väčší než ten, u ktorého bol zaznamenaný presne opačný výsledok konania)
alebo ak sa súdom zvolený spôsob riešenia sporu líši od požiadavky niektorého z účastníkov len málo

významne (napr. ak pri vyporiadaní BSM súd do celkovej masy BSM nezaradí jednu z päťdesiatich
či aj viacerých položiek určených navrhovateľom, viac položiek nespôsobilých ovplyvniť cenu majetku
určeného na vyporiadanie alebo zvolený spôsob vyporiadania prevezme ten navrhovaný s len malými
a podstatu rozdelenia neovplyvňujúcimi odchýlkami).

O žiaden z vyššie naznačených prípadov ale v prejednávanej veci aj úmerne výsledku konania vo veci
nešlo, keďže povaha každej z oboch požiadaviek nastolených žalobou len nepatrný neúspech jednej
strany sporu celkom vylučovala (právo spoluvlastníctva k celkom konkrétne označenému pozemku sa
dá len určiť alebo neurčiť, nie však aj niečo medzitým a to rovnako platí u požiadavky na vypratanie
nehnuteľnosti, ktorej možno iba vyhovieť alebo nevyhovieť, i tu teda nie vyhovieť len čiastočne)

a ani konkrétny spôsob naloženia s určovacou i „vypratacou“ požiadavkou vo vzťahu ku všetkým
nehnuteľnostiam označeným v žalobe priestor pre záver o len nepatrnom neúspechu neposkytoval
(žalobe všetkých žalobcov o určenie práva ich spoluvlastníctva ku všetkým žalobou označeným
nehnuteľnostiam bolo vyhovené a oproti tomu i žaloba všetkých žalobcov o vypratanie rovnakých
nehnuteľností bola - aj tu ako celok - zamietnutá).

Použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. pre rozhodnutie o trovách konania tu preto neprichádzalo
do úvahy. Okrem nesprávneho konštatovania len nepatrného neúspechu žalobcov, odsúvajúceho
požiadavku na vypratanie nehnuteľností do polohy požiadavky bez patričného významu, tu totiž nešlo o
rozhodnutie o výške plnenia a takto ani o možnosť kvalifikácie tohto prípadu za taký, v ktorom by výška

plneniabolazávisloučiužnaznaleckomposudkualeboúvahesúdu.Pokiaľpotomplnýúspechžalobcov
v časti tzv. určovacej požiadavky (rovnajúci sa plnému neúspechu žalovaných v takejto časti) a ich plný
neúspech v časti požiadavky na vypratanie (ten majúci za následok plný úspech obrany žalovaných v
časti, o ktorej je reč tu) ťažko považovať za niečo iné, než len čiastočný úspech každej zo strán sporu,
možným bolo len použitie niektorého z riešení ponúkaných ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p., teda

pomerné rozdelenie náhrady alebo vyslovenie, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

Pomyselnú deliacu čiaru medzi oboma takýmito prístupmi vymedzuje to, či v konkrétnej veci možno
a/ vymedziť podiely oboch čiastkových požiadaviek na celkovom predmete konania a b/ uzavrieť, či

na niektorej strane sporu ide o prevažný úspech (a na druhej jemu zodpovedajúci neúspech, ktorý
má nazeraním tejto strany rovnako parametre pre ňu prevažujúceho výsledku konania). Ak produktom
takéhoto uvažovania je (ad a/ zhora) nutný záver o rovnosti podielov oboch požiadaviek, ak jedna i
druhá má z pohľadu uvažovania o cene konania (ako aj v tentoraz posudzovanej veci) rovnakú hodnotu
(cena konania v prípade určenia vlastníckeho práva a teda aj práva spoluvlastníctva je rovnaká ako

v prípade požiadavky na vypratanie nehnuteľnosti, v tejto súv. por. najmä prvú vetu poznámky č. 1
k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení), pri úspechu žalujúcej strany sporu u jednej z takýchto požiadaviek a jej
neúspechu u druhej (čo inverzne platí u účastníka alebo účastníkov, voči ktorému /-ým/ požiadavka zo
žaloby smeruje) nemôže byť namieste iný záver než ten, že sa tu úspech jednej aj druhej strany sporu

vyrovnal a výsledok konania predstavovaný obraznou remízou znemožňuje iné spravodlivé rozhodnutie
o trovách konania než to, že každý z účastníkov bude znášať jemu v konaní vzniknuté trovy a žiaden z
nich tak nemôže byť tým, kto by mal mať právo na náhradu.Pri riadení sa týmito úvahami preto odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
je nutné v napadnutej časti podľa § 220, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 aliney druhej O. s. p. zmeniť
spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia. Pre nevyhnutnosť takéhoto riešenia odpadla

i potreba dôkladnejšieho vyporiadavania sa s ďalšími čiastkovými odvolacími námietkami oboch strán
sporu. K tým preto odvolací súd poznamenáva len to, že napriek zákonnej konštrukcii nazerania na
určovacie i vypratacie požiadavky (u nehnuteľností) ako na neoceniteľné (pre účely súdnych poplatkov)
u žiadnej z nich nejde o prípad nemožnosti určenia ceny veci v peniazoch alebo urobenia tak len za
cenu nepomerných ťažkostí (cena spoluvlastníckeho podielu aj veci v spoluvlastníctve, u ktorej sa má

vlastnícke právo ochrániť aj za pomoci požiadavky na vypratanie, obdobnej vydaniu veci hnuteľnej,
je zistiteľná vždy a diskusia môže byť vedená len na tému spôsobu jej určenia) a práve to činilo
neakceptovateľnou požiadavku žalobcov na iný (než okresným súdom zvolený) mechanizmus výpočtu
odmeny JUDr. Leštákovej, PhD. Prijať naopak nebolo možné záver súdu prvého stupňa o hodnote
úkonu advokáta zodpovedajúcej cene celej veci v spoluvlastníctve, keďže tu sa zrejme prehliadlo, že
jednotliví žalobcovia (hoc aj rozhodujúci sa tu postupovať spoločne a za pomoci jedného zástupcu) sa

v prípade určenia domáhali rôznych podielov (nech aj naprieč celým spektrom žalobcov s možnosťou
ich rozdelenia do menších skupín, žiadajúcich rovnako veľké podiely), cena konania tak u každého
z nich činila len príslušný podiel na celku a takto bolo treba pristúpiť aj k určeniu ceny konania u
každého žalobcu (čo ale na druhej strane neplatilo u požiadavky na vypratanie, ktorá by len v prípade tu
neprítomného úspechu žalobcov zakladala nárok na ďalšiu odmenu, u ktorej veľkosť podielov naopak

význam nemala, pretože úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva proti osobe bez statusu
vlastníka či držiteľa iného práva brániaceho vyprataniu môže aj len niektorý zo spoluvlastníkov či viacerí
takíto spoluvlastníci bez nutnosti zvolenia takéhoto postupu všetkými). To obdobne platilo u záveru
o možnosti priznania advokátovi žalobcov paušálnych náhrad len za počet úkonov a nie aj klientov,
kde interpretácia zvolená súdom prvého priamo odporuje ustanoveniu § 16 ods. 3 advokátskej tarify a

paušálna náhrada tak patrí advokátovi od každého klienta (algoritmus úpravy podľa § 13 ods. 3 tarify je
pritom nepoužiteľným, nakoľko sa týka len odmien). Žiadna z oboch takýchto čiastkových nesprávností
však na kľúčovom závere o vyrovnaní sa podielu úspechu a neúspechu žalobcov a žalovaných nemohla
nič zmeniť, čo napokon platilo aj (v tejto veci) o nevýznamnosti námietky žalovaných nesprávnosťou
odchylného postupu pri určovaní cien konania u oboch advokátov žalobcov (nemožnosť priznania

náhrady aj tejto strane sporu činilo v tomto prípade z každého sporu spor len akademický).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania síce z oboch sporiacich sa strán uspeli len žalovaní, pretože
zvrátili (a to celkom) stav ich zaťaženia tzv. náhradovou povinnosťou v prvom stupni. Boli to tak
principiálne oni, komu vzniklo podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov

odvolacieho konania, ktorú im odvolací súd nepriznal len preto, lebo tu nebolo ich návrhu na priznanie
im náhrady trov odvolacieho konania (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a takto
ani povinnosti odvolacieho súdu vyzývať na vyčíslenie (§ 151 ods. 4 O. s. p. a contrario).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.