Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111223088
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111122308.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: ISS Facility Services spol. s r.o., Bratislava, Mokráň
Záhon 2, zast. splnomocnenkyňou: Matejka Friedmannová s.r.o., Bratislava, Svätoplukova 28, proti
žalovanej: A. B., nar. X. I. XXXX, bytom T., R. H. XX, zast. advokátom: JUDr. Jozef Zámožík, PhD.,
Trnava, Hlavná 31, o 16.354,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 27. septembra 2012 č. k. 17C/19/2012 - 90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia 16.354,61 eur s 9,5%-nými ročnými úrokmi z omeškania od 1. septembra 2011
do zaplatenia (okrem náhrady trov konania) ako prevažnej časti sumy 16.999 eur, ku ktorej zaplateniu
sa žalovaná (podľa všetkého dnes už definitívne v pozícii bývalej zamestnankyne žalobkyne) zaviazala

dohodou o uznaní záväzku z 5. augusta 2011 (ďalej tiež len „dohoda“) a ktorá predstavuje škodu majúcu
vzniknúť žalobkyni počínaním žalovanej opísaným v dohode (konkrétne predkladaním nesprávnych
podkladov slúžiacich na vyplácanie odmeny z dohody o pracovnej činnosti O. T.). Žalobkyni potom uložil
povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 876,18 eur „k rukám jej právneho zástupcu
na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený vo C., a.s.“ (?) do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
právne ust. § 179 ods. 1 a 2 a § 191 ods. 3 Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších

zmien a doplnení) a vecne nepreukázaním zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobkyňou,
keďže s uzavretím dohody o uznaní záväzku zákon nespája domnienku existencie dlhu v čase uznania
a ak tu škoda mala vzniknúť neoprávneným vyplatením mzdy O. T. (inak otcovi žalovanej), vrátenie
mala žalobkyňa požadovať od takejto osoby. Žalobkyňa potom tiež neuniesla dôkazné bremeno na
preukázanie vzniku škody a jej výšky, ako ani na preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením
povinnosti žalovanej (zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s ním) a škodou. V časti trov konania potom rozsudok bol odôvodnený právne len paušálnymi
odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmienadoplnení)a§§10,14a16vyhláškyč.655/2004Z.z.(tzv.advokátskatarifa)avecnelenzáverom
o potrebe priznania náhrady len z tzv. istiny a výpočtom úkonov právnej služby advokáta, za ktoré patrila
náhrada, ako aj im zodpovedajúcich odmien a súvisiacich náhrad.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla neúplné zistenie skutkového
stavu pre nevykonanie potrebných a navrhnutých dôkazov, ako i nesprávne právne posúdenie veci
a napokon i nepreskúmateľnosť rozsudku (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.
s. p.). Uzavretiu dohody (tvoriacej podklad žalobou uplatnenej požiadavky) predchádzalo časovo
rozsiahle rokovanie (v deň uzavretia dohody), ktorého výsledkom bola vedomosť žalovanej o tom, čo

jej žalobkyňa kladie za vinu a tiež dostatočne informované pristúpenie k uzavretiu dohody. Súd prvého
stupňa na jednej strane nevykonal dokazovanie výsluchom osôb prítomných pri takomto rokovaní,na strane druhej však ani neodôvodnil, prečo toto nepovažoval za potrebné, čím porušil aj právo
účastníčok na spravodlivé súdne konanie, namietalo sa odvolaním i s poukazom na viaceré rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa odvolateľky potom

spočívala najmä v nerozlišovaní (so zreteľom k odvolaním taktiež citovanej judikatúre Najvyššieho
súdu Českej republiky) medzi jednostranným uznaním záväzku na náhradu škody a dohodou o
sporných nárokoch (urovnaním), ako i v podcenení významu toho, či pristúpeniu k urobeniu právneho
úkonu zo strany zamestnanca predchádzalo (alebo naopak nepredchádzalo) rokovanie zamerané na
vyjasnenie si rozdielnych stanovísk účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Takéto rozlišovanie malo aj

v prejednávanej nesporný význam, keď na správnej právnej kvalifikácii úkonu závisel aj nástup účinkov
uznania záväzku žalovanou, kde ona (žalobkyňa) po celý čas tvrdí, že dohoda má charakter urovnania
spôsobujúceho nahradenie pôvodného záväzku (na náhradu škody) záväzkom novým (z dohody).
Preto ani inak štandardné preukazovanie predpokladov zodpovednosti za škodu nebolo potrebným,
súd prvého stupňa svoj odchylný názor ničím nepodložil (pre neposúdenie ním účinkov dohody a
nevykonanie v tomto smere žiadneho dokazovania tak ani urobiť nemohol) a napadnutý rozsudok je

preto i arbitrárnym (nepreskúmateľným).

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť, majúc za to, že tento je vecne správnym. Dokazovanie
požadované žalobkyňou je podľa nej nadbytočné a preto nepotrebné, pričom súd prvého stupňa rovnaký
názor (a naň nadväzujúce nevykonanie navrhnutých dôkazov) účastníčkam oznámil i s uvedením

dôvodov pre takýto postup a nevyporiadanie sa s týmto aspektom problému v rozsudku nie je vadou
odôvodňujúcou jeho zrušenie. Odvolaním ponúkaná judikatúra Najvyššieho súdu ČR v prejednávanej
veci nemôže byť použiteľnou pre odlišnosť právnych úprav, skutkového stavu a aj pre vytrhnutie
žalobkyňou z kontextu ňou prinášaného judikátu len jeho časti. Žalobkyňa podľa nej nesprávne zamieňa
dohodu o uznaní záväzku a o spôsobe náhrady škody s dohodou o sporných nárokoch. Podľa žalovanej

medzi účastníčkami konania v prejednávanej veci došlo k uzavretiu prvej z takýchto dohôd, pre záver
o opaku v písomnom znení dohody chýba presné a určité vymedzenie sporných nárokov (majúcich
sa urovnať) i prejav vôle strán takéto sporné nároky urovnať, aj pri posudzovaní dohody za dohodu
o uznaní záväzku však táto je neplatným „dokumentom“ (pre nedostatok konkretizácie tam právneho
titulu zakladajúceho záväzok zamestnankyne, dôvodu vzniku nároku zamestnávateľa v určenej výške

aj „skutkových okolností spôsobenej škody, tak aby boli nezameniteľné s inými skutkami“ /?/) a pre
prípadné úvahy o úspechu požiadaviek žalobkyne by tak bolo nutným preukázanie existencie všetkých
predpokladovzodpovednostizaškodu(akotokonštatovaliokresnýsúd),čosaalenestalo(obdobneako
žalobkyňa nepreukázala ani uplatňovanie si nárokov voči zamestnancovi, ktorý nemal odviesť prácu,
za ktorú dostal zaplatené).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec (pretože od výslovne
napadnutého rozhodnutia vo veci samej bol závislým tiež čiastkový výrok rozsudku o trovách konania)
a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti
žalovanej aj na to oprávneného reprezentanta žalobkyne (ktorí sa napriek riadnemu predvolaniu na

pojednávanie nedostavili, neprítomnosť neospravedlnili a nepožiadali ani - tobôž nie z dôležitého dôvodu
- o odročenie pojednávania) a i s prihliadnutím ku skutočnostiam predostretým žalobkyňou až na
pojednávaní odvolacieho súdu (ktoré ale v prvostupňovom konaní a ani v čase behu lehoty na odvolanie
proti rozsudku žalobkyňou bez jej viny použiteľnými neboli, v tejto súv. por. tiež § 205 ods. 3 a § 205a
ods. 2 písm. d/ O. s. p.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny

a jediným možným naložením odvolacieho súdu s takýmto rozsudkom môže byť jeho zrušenie hneď z
dvoch odvolaním opodstatnene uvádzaných dôvodov, vylučujúcich iný postup.

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (rozumej odvolací - pozn. odvolacieho súdu) rozhodnutie (súdu prvého
stupňa - opäť pozn. odvolacieho súdu) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (písm. f/), alebo ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (písm. h/).

Podľa § 118 ods. 2 O. s. p. (ustanovenia v práve citovanej podobe tvoriaceho súčasť O. s. p. už
od 15. októbra 2008, tu por. i čl. I bod 64 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) po vykonaní úkonov

podľa odseku 1 (v tomto prípade rozumej po prednese a prípadnom doplnení účastníkmi ich návrhov
a oznámení predsedom senátu či samosudcom výsledkov prípravy pojednávania - už do tretice pozn.
odvolaciehosúdu)predsedasenátualebosamosudcapodľadoterajšíchvýsledkovkonaniauvedie,ktoré
právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významnéskutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa § 100 ods. 1 vety tretej O. s. p. (i v tomto prípade ustanovenia zaneseného do O. s. p. až zákonom
č. 384/2008 Z. z., tu por. tiež čl. I bod 54 takéhoto zákona) počas konania môže súd účastníkom uviesť,
ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.

Podľa § 1 ods. 1 Zák. práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti

s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy; podľa odseku 4 takéhoto zákonného ustanovenia potom ak tento zákon v
prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 32 Zák. práce (ustanovenia tvoriaceho súčasť prvej časti Zák. práce) účastníci si môžu upraviť

svoje sporné nároky dohodou o sporných nárokoch, ktorá musí byť písomná, inak je neplatná a podľa §
34 rovnakého zákona (i tohto zaradeného v rovnakej, teda prvej časti Zák. práce) ak je zamestnávateľ
alebo zamestnanec povinný uspokojiť viac peňažných nárokov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých
peňažných nárokov, je vyrovnaný ten nárok, o ktorom povinný pri plnení vyhlási, že ho chce uspokojiť,
pričom ak tak neurobí, je plnením uspokojený nárok najskôr splatný.

Podľa § 191 ods. 2 Zák. práce (v tomto prípade ustanovenia zakomponovaného do ôsmej časti zákona)
zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá a podľa
odseku3vetyprvejrovnakéhoustanovenia(citovanéhoužajodôvodnenímnapadnutéhorozsudkusúdu

prvého stupňa) ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ
dohodnespôsobnáhrady,jezamestnávateľpovinnýuzatvoriťdohodupísomne,inakjedohodaneplatná.

Napokon podľa § 9 ods. 1 Zák. práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu a

zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne; namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci a iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov,
sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z
ich funkcií určených organizačnými predpismi. Podľa odseku 2 ostatného citovaného ustanovenia Zák.
práce potom zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité

právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene, pričom v písomnom poverení musí byť
uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.

Pri vyjdení z obsahu všetkých zhora citovaných ustanovení a po patričnej analýze takéhoto obsahu
muselo byť zrejmé, že súd prvého stupňa zaťažil konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku i

samotný rozsudok oboma procesnými vadami (podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p.), pri ktorých
výskyte zákon nedáva odvolaciemu súdu ani inú možnosť, než rozhodnutie napadnuté odvolaním zrušiť
(a za stavu potreby ďalšieho pokračovania konania o otázke riešenej napadnutým rozhodnutím, o aký
stav pri zrušovaní rozsudku z iného dôvodu než pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania ide
vždy, tiež vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, tu por. i § 221 ods. 2 O. s. p.).

Obe spomínané vady mali v prejednávanej veci povahu tzv. spojených nádob.

Odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania ako dôsledok postupu súdu ustálená
rozhodovacia prax súdov (judikatúra) už tradične vidí v nerešpektovaní (súdom) tých procesných práv,

ktoré účastníkom platné procesné právo (predovšetkým O. s. p.) priznáva. K takémuto porušeniu
povinnosti súdu (byť náležite šetrným k právam účastníkov) môže dôjsť v rámci procesu vedúceho
k rozhodnutiu o samotnej podstate sporu (čiže v konaní), vylúčeným však nie je ani zásah do
práv účastníka tzv. finálnym produktom činnosti súdu (rozhodnutím). Spôsoby, akými pôjde do práv
účastníkov (alebo aj len niektorého z nich) zasiahnuť a takto im (jemu) tiež uprieť reálnu možnosť sa v

konaní buď niečoho úspešne domáhať, alebo sa naopak v ňom rovnako úspešne brániť požiadavkám
niekohoiného,sícezákonnekonkretizuje(nečinítakanipríkladmo),jetotakaleevidentnepredovšetkým
pre zjavnú nepostihnuteľnosť všetkých počínaní súdov na ujmu účastníkov konaní, ktoré by takto mali
byť zadefinované. Popri riziku neúplnosti akéhokoľvek výpočtu postupov súdov, označiteľných takto zazávadné, je tu však aj okolnosť tunajším súdom už opakovane kritizovaných pomerne hektických a často
nie dosť dobre premyslených zmien v oblasti práva (úpravu civilného procesu z toho nevynímajúc), pri
ktorých je každá snaha o taxatívny výpočet možných zásahov (s ambíciou úplnosti) vopred odsúdená

na neúspech a slovné spojenie zanesené do ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (a pred ním už
do ustanovenia § 237 písm. f/ rovnakého zákona, tu por. i čl. I bod 81 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z.
a čl. I bod 106 a čl. V zákona č. 519/1991 Zb.) tak treba ponímať ako právnu normu s relatívne neurčitou
hypotézou, kde je dosadenie tzv. premenných (a dotvorenie právnej úpravy výkladom) úlohou súdov.

Práve z tohto uhla pohľadu bolo treba nazerať aj na problém oboznamovania účastníkov konania
s predbežnými závermi súdu na poli skutkovom i právnom (§ 118 ods. 2 a § 100 ods. 1 O. s.
p.). Aj tieto ustanovenia totiž priniesli do procesného práva inštitúty týmto v skoršom čase (v čase
uzákoňovania vady konania v podobe odňatia účastníkovi konania postupom súdu možnosti konať
pred súdom) nepoznané, či poznané len vo veľmi všeobecnej rovine (v rovine všeobecnej poučovacej
povinnosti účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach podľa § 5 O. s. p.). Ich účelom je však

mimo akúkoľvek pochybnosť eliminovať jav tzv. prekvapivých rozhodnutí súdov, pri ktorých účastník
(presvedčený o tom, že využil všetky procesné prostriedky, aby v spore uspel, na druhej strane však
ale nič netušiaci o myšlienkových pochodoch reprezentanta alebo i viacerých reprezentantov súdnej
moci, majúcich sa postarať o realizáciu i ústavne zaručeného práva účastníka na súdnu ochranu v
konkrétnej veci) môže byť konfrontovaný s celkom nečakaným (a pre takéhoto účastníka zásadne

novým) pohľadom (súdu) na vec (vrátane potreby prehodnocovania vlastných postupov v konaní cez
prizmu toho, či aj pri súdom ponúkanom videní problému možno - objektívne - konštatovať urobenie
všetkého, čo bolo pre úspech v spore nevyhnutným).

Takto ale samozrejme len dostatočne konkrétne (a preukázateľné) poskytnutie názoru súdu na to,

čo z právne významných skutkových tvrdení inak sa sporiacich strán medzi nimi sporné nie je a u
čoho je to presne naopak, dáva účastníkom konania i priestor na úvahy, akým smerom, za pomoci
akých dôkazných prostriedkov a či vôbec viesť ďalšie dokazovanie. Súčasťou plnenia tu analyzovanej
povinnostisúdujepritom(akotovyplývaajpriamozozneniaustanovenia§118ods.2O.s.p.)ivybratiez
tzv. balíka všetkých účastníkmi použitých skutkových tvrdení len tých, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci

právny význam (čím treba rozumieť literárne oddelenie zrna od pliev) a s tým logicky súvisí aj povinnosť
vykonať selekciu navrhnutých dôkazov na tie, ktoré sú ešte pre rozhodnutie vo veci potrebné a tie,
ktoré takémuto kritériu (potrebnosti) nezodpovedajú, ako aj povinnosť objektívne zrozumiteľne vysvetliť,
prečo navrhnuté dôkazy, ktoré (z rozhodnutia súdu) vykonané nebudú, nemôžu prispieť k náležitému
vypodloženiu skutkových tvrdení tej-ktorej strany sporu a najmä k zvratu v nazeraní na vec. I keď potom

ustanovenie § 100 ods. 1 vety tretej O. s. p. ustanovuje uvedenie predbežného právneho posúdenia
veci súdom (na základe ešte neuzavretých výsledkov dokazovania) len ako možnosť súdu postupovať
takýmto spôsobom (nezriedka mylne interpretovanú ako urobenie si súdom názoru, od ktorého už tento
nebude ochotný ustúpiť a zároveň i zdroj pochybnosti o nezaujatosti sudcov), nie teda aj povinnosť tak
urobiť, takto je to podľa názoru odvolacieho súdu len vtedy, ak výsledky dokazovania bez ohľadu na

ďalšie možné dôkazy vylučujú iné právne posúdenie veci než to, ku ktorému napokon súd pristúpi.

O taký prípad (jednoznačnosti právneho posúdenia veci) ale v prejednávanej veci nešlo, keďže sa tu obe
účastníčky doslova diametrálne rozchádzali v tom, za aký právny úkon treba považovať dohodu použitú
žalobkyňou za základ argumentácie v žalobe, naopak tu panovala zhoda v tom, aké má jedno i druhé

ponúkané riešenie problému dôsledky (čiže že žalobkyňou ponúkané vyhodnotenie dohody za dohodu
o sporných nárokoch by malo viesť prakticky len ku skúmaniu otázky platnosti dohody smerujúcej k
nahradeniu pôvodného záväzku iným, kým žalovanou navrhované posúdenie dohody „iba“ za dohodu o
uznaní záväzku na náhradu škody a o spôsobe náhrady by spôsobovalo nedostatočnosť dokazovania
založenéholennadohodeanáslednéalternatívyvpodobe1.prispôsobeniaďalšiehopostupužalobkyne

takto zmenenej situácii alebo 2. jej uzrozumenia s jediným možným výsledkom konania v prípade
ďalšej procesnej pasivity) a súd prvého stupňa si z oboch ponúkaných (vyššie opísaných) právnych
interpretácií osvojil tú žalovanej, avšak bez toho, aby a/ svoje závery podoprel výsledkami dokazovania,
celkom jednoznačne nasvedčujúcimi nevyhnutnosti vec (rozumej najmä dohodu) posúdiť práve takto a
b/ účastníčkam poskytol aj informáciu o zhodnosti alebo spornosti ich právne významných skutkových

tvrdení a dôvodoch nevykonania ďalších (inak oboma stranami sporu navrhovaných) dôkazov (keď opak
niet z čoho vyvodiť, tu por. najmä č. l. 87 spisu).Príslovečným kameňom úrazu pri právnom posudzovaní veci (a dobratí sa toho, o ktorú z oboch
Zákonníkom práce poznaných dohôd tu malo ísť) pritom nebolo podsúvané rozlišovanie medzi
jednostranným uznaním záväzku a dohodou o sporných nárokoch. Zák. práce totiž na rozdiel od

Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) aj v prípade
uznávania záväzku na náhradu škody zo strany zamestnanca trvá na forme dohody a to v písomnej
forme pod sankciou neplatnosti úkonu, zakotvenie tohto inštitútu až v ôsmej (nie prvej) časti Zák.
práce spôsobuje nepoužiteľnosť všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane tých o
uznaní dlhu či záväzku dlžníkom jednostranne), aj dohoda podľa § 191 Zák. práce vyžaduje ako

podmienku pre nemožnosť jej neskoršieho spochybňovania prerokovanie požadovanej náhrady škody
so zamestnancom a z hľadiska formálnych požiadaviek kladených na obe diskutované dohody (ako aj
z hľadiska žalobkyňou naznačovaného, pre uvedené vyššie ale neexistujúceho rozdielu, majúceho byť
predstavovaného nutnosťou predchádzajúceho rokovania len u dohody o sporných nárokoch) tak medzi
nimi niet prakticky žiadneho rozdielu. Podľa názoru odvolacieho súdu tu nemá zmysel ani prípadná
polemika o tom, či k platnému uzavretiu dohody o sporných nárokoch môže dôjsť aj v prípade spornosti

len jedného nároku (ako v prejednávanej veci), kde sa inak odvolací súd na základe systematického,
logického i jazykového výkladu ustanovení §§ 32 - 34 Zák. práce prikláňa k záveru o možnosti dohody aj
v takomto prípade (nielen pre narábanie v ustanovení § 33 zákona s pojmom nárok v jednotnom čísle,
ale i pre uvažovanie ďalším ustanovením § 34 zákona s možnosťou povinnosti jednej i druhej strany
pracovnoprávneho vzťahu na uspokojenie viacerých nárokov, keďže takejto možnosti musí zodpovedať

i možnosť opačná, teda tá, že nárok sa majúci uspokojiť bude len jeden).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne zvážiť potrebu doplnenia dokazovania a toto v už naznačenom
smere doplniť, dôsledne sa zaoberať i otázkou platnosti dohody (najmä so zreteľom k tomu, že ju na

strane žalobkyne dojednali osoby v inej konfigurácii, než ako by to zodpovedalo konaniu štatutárneho
orgánu obchodnej spoločnosti zapísanému v obchodnom registri a predložené poverenie pre Ing. I.,
spolupodpisujúcudohodu,bolodatovanéaž16.augusta2011,tedaviacnežtýždeňpouzavretídohody),
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci,
o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.