Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/428/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306201634
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2306201634.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
L. XXX, t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom: obec Diakovce, o vymoženie uloženej
povinnosti vo výške 1.025,69 eur s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie, vedenej pred súdnym

exekútoromJUDr.RudolfomKrutým,ExekútorskýúradBratislava,sosídlomZáhradnícka60,Bratislava,
pod sp. zn. EX 15025/2011, o návrhoch oprávneného na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Galanta, č.k. 12Er/122/2006-40 zo dňa 17. júla 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p.
z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia

p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a na základe
toho exekúciu zastavil. Rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice
JUDr. Ondreja Ďuriača, notára, č.k. N 4182/2005, NZ 40613/2005 zo dňa 01.09.2005 exekúcia nie je
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku prípustná z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ustanoveniami §
39, § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 240 ods. 1 Exekučného
poriadku. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa preskúmal súdny spis
a následne mal za to, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 03.05.2005 zmluvu o úvere č. 1231451
súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice (exekučný titul), t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby

sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre
exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Nakoľko povinný
nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konal a zápisnicu
podpísal splnomocnený advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do základu aj do
výšky uznal a zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici povinný splatí v lehote do
30.09.2005,vopačnomprípadevyjadrilsúhlasspoužitímnotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Súd

prvéhostupňaspoukazomnavyššieuvedenéskutočnostidospelkzáveru,žesplnomocnenie(dohodao
splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované
za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom, k uznaniu
právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto
exekučnékonanie.Zustanovenia§574ods.2Občianskehozákonníkajasnevyplýva,žedohoda,ktorou
sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o

splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh
a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh

uznať a nemohla následne splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva
aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe
vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa postupoval v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
a rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o neprípustnosti exekúcie a
následne o zastavení exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie zdôvodnil súd prvého stupňa odkazom

na ustanovenie § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku,
keď na úhradu trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára, vyčíslených v
druhom výroku uznesenia v sume 301,37 eur, zaviazal oprávneného. O náhrade trov exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého súd prvého stupňa rozhodol tak, že ich exekútorovi nepriznal, nakoľko
súdny exekútor uviedol, že trovy exekúcie si neuplatňuje.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým sa

domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d)
a f) teda, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že

všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Predovšetkým notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho
právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Teda ak notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými

mravmi. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či notárska zápisnica bola vydaná v
súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecnéhosúdu.Vopačnomprípadebyporušilzásadurovnocennostianeprípustneuplatnilrozdielny
procesný postup. Notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný súd viazaný rovnako
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť

obsah notárskej zápisnice, ktoré je exekučným titulom.

Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal,
aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov

práva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania
podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s
ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.

K odvolaciemu dôvodu, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci
a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný
súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,

právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Koncepcia spravodlivého
súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Žalobca (oprávnený) ako účastník konania
nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

argumentov a tvrdení. Postupom súdu bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom,
resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej mal odvolateľ za to,
že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka, keď plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovaťprávnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
dostatočneurčitéazrozumiteľné.Právnymporiadkomniejevylúčenámožnosťuznaťdlh/záväzokvčase
jeho vzniku. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva

sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi
plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným,
zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Uviedol, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na
výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na
uvedené považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

Súčasťou odvolania bol aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm.

c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv
a slobôd. Z konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstatou
preskúmavania notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránke tohto exekučného
titulu (teda jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho

poriadku - materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej
ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný
súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad
rámec preskúmavania formálnej aj materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol

povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej
vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či

výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený,
a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu,
kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a
chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného

plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1

OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve
Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku

zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že
v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu

konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej
republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o

výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvnápodmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal,
aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konaniesaprerušujepodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.aSúdnemudvoruEurópskejúniesanazáklade

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.
a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti
(§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
adospelkzáveru,ženávrhomnaprerušeniekonanianiejedôvodvyhovieťanapadnutéuzneseniesúdu

prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia treba považovať za správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní uznesenia

v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého

uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného
poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých
rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,

právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej
zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho
poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2
Exekučného poriadku. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní

právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici č.k. N 4182/2005,
NZ 40613/2005, NCRLs 40066/2005 zo dňa 01.09.2005, ktorá mala byť exekučným titulom v danej
veci, bolo za povinného vykonané advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, keď plná moc bola udelená
povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 03.03.2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred
pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného

splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred
určený oprávneným.Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v
súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa.
Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 01.09. 2005, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je
kedykoľvekajbeznávrhuoprávnenýskúmaťspôsobilosťexekučnéhotituluapokiaľdospejekzáveru,že
exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu

za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako to predpokladá § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
potvrdil.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym

úradníkom, bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním, podaným pred 1. novembrom 2013
a v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s
účinnosťou od 1. novembra 2013 musí o podanom odvolaní proti druhému a tretiemu výroku o náhrade
trov exekúcie opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa, keď povinnosťou súdu prvého stupňa
bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž

nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru
návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy,
alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť

Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej
otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná, a to i bez ohľadu na to,
či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je
možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázkuSúdnemu dvoru, ale s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové
okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak
sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd

proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o
správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra
Súdneho dvora mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej

z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom
prípade splnomocnený zástupca advokát Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku
z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu (tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch). Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,

ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovaťex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách

rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ

nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci

dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania
jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a toz hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu
odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v

zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobená zadosť. V
tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení
vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené
výlučneoprávneným,tedaoktorýchmalnespornevedomosťasobsahomktorýchsabezpochybymohol

oboznámiť.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.