Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/129/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212208622
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212208622.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5,
zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: M. F.,
nar. XX. L. XXXX, bytom K. Z. H. XXX, o zaplatenie 109 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 25. februára 2013 č. k. 12C/106/2012 - 26 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov

konania r u š í a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 109 eur do
3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobkyni „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 58,16 eur na trovách právneho zastúpenia
a vo výške 16,50 eur na ďalších trovách, na adresu sídla právneho zástupcu žalobkyne, do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, §
39, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2, § 558 a § 879j O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení); § 79 ods. 1 a 2, § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200ea ods. 1 O. s.
p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení); § 261 ods. 3
písm. d/ a § 497 a nasl. Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); § 3 vyhlášky (správne „nariadenia vlády“) č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra

2008 a poukazom na zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne mal za to, že právna
predchodkyňa žalobkyne (Tatra banka a. s.) a žalovaná 24. júla 2003 uzavreli zmluvu o úvere vydaním
kreditnej karty VISA s peňažným limitom 30.000 Sk (995,82 eur) a ku dňu postúpenia pohľadávky
(14. novembra 2006), ktorá je predmetom tohto konania postupkyňa (Tatra banka a. s.) evidovala voči
žalovanej podľa výpisu z bankovej knihy dlh 25.411,77 Sk (843,52 eur). Účastníčky uzavreli 28. júla 2010
dohodu o uznaní záväzku, v ktorej sa žalovaná zaviazala dlh vo výške 655,89 eur splatiť v 7 mesačných

splátkach po 100 eur, pričom dlh z predmetnej zmluvy predstavoval 209 eur na istine, 209 eur na úroku
z omeškania a 126,47 eur na nákladoch inkasného konania a žalovaná podľa žaloby zaplatila od toho
času 1 splátku 100 eur dňa 30. júla 2010. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobkyni bola postúpená
pohľadávka voči žalovanej v sume 843,52 eur, žalovaná z nej uznala sumu 209 eur, z toho zaplatila
doposiaľ 100 eur, teda nezaplatila 109 eur. S poukazom na to, že žalobkyňa postúpenú pohľadávku
nijako nešpecifikovala a špecifikácia nevyplýva zo žaloby ani z predložených listín, nie je zrejmé, z čoho

pozostávala (úverová istina, úrok, úrok z omeškania, poplatky, ...) a preto súd prvého stupňa nepriznal
úroky z omeškania (vyčíslené ani určené sadzbou), majúc za to, že tu nie je zrejmý dôvod platby, z
ktorej bol úrok z omeškania vyčíslený (navyše pri predpokladanom postupe žalobkyne podľa § 566 ods.
2 O. z. v znení do 1. januára 2008) a aký právny dôvod predstavuje uplatnená suma 109 eur. Vo zvyšku
postúpenej pohľadávky 109 eur súd žalobe vyhovel, keď zmluvu považoval za platne uzavretú, keďže
táto obsahovala zákonom určené náležitosti v zmysle zákonnej úpravy účinnej ku dňu uzavretia zmluvy.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1O. s. p. a tzv. advokátsku tarifu (vyhlášku č. 655/2004 Z. z. v platnom znení); vecne potom úspechom
žalobkyne v konaní a jej trovami uvedenými v odôvodnení.

Proti tomuto rozsudku iba v jeho zamietajúcej časti (o úrokoch z omeškania) podala včas odvolanie len
žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti. Namietala, že zo strany súdu
prvého stupňa prišlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže žalobkyňa úroky z omeškania
uplatnené v žalobnom návrhu (tzv. petite) dostatočne špecifikovala v žalobe a nárok si uplatnila dôvodne.
Dôvodila, že ku dňu postúpenia jej pohľadávky voči žalovanej (14. novembra 2006) postupkyňa dlžnú

sumu vyčíslila vo výške 843,52 eur a 28. júla 2010 žalovaná podpísala Dohodu o uznaní záväzku
a úhrade pohľadávky v splátkach, prostredníctvom ktorej uznala svoj záväzok voči žalobkyni v sume
655,89 eur s príslušenstvom a po postúpení pohľadávky uhradila 4 splátky po 108,84 eur, 2 po 99,58
eur a jednu 100-eurovú v dňoch 15. decembra 2006, 16. januára 2007, 23. februára 2007, 26. apríla
2007, 5. augusta 2008, 8. septembra 2008 a 30. júla 2010. Mala za to, že žalovaná doposiaľ neuhradila
nesplatenú sumu úveru celkom, pričom výšku v dohode uznala a vykonala čiastočné platby, ktoré

jej boli na výšku dlžnej sumy započítané a následne zohľadnené aj v rámci úrokov z omeškania.
Preukázateľne sa dostala do omeškania, čím žalobkyni vznikol nárok na výšku úrokov z omeškania
v zmysle zákonných ustanovení, ktoré si žalobkyňa uplatnila odo dňa nasledujúceho po postúpení
pohľadávky (dokonca až od 18. novembra 2006 a nie 15. novembra 2006), keďže ku dňu vyčíslenia
pohľadávkytietobolivyčíslenévrámcivyčísleniaposkytnutéhopostupkyňouvýpisomzbankovejknihy,a

následnezohľadňujúcjednotlivéplatby.Nároknaúrokyzomeškaniajezákonnýmdôsledkomomeškania
dlžníka s úhradou dlžnej sumy a veriteľovi na ne vzniká právo bez toho, aby ich výška musela byť v
uznávacom prejave žalovaného bližšie špecifikovaná (nakoľko ide o zákonný nárok v zákonnej výške).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda
len 1. v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby a 2. v časti trov
konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na hoc aj len čiastočne napadnutom
rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo /aj/ o vec

samu, popri tom však najmä so zreteľom k neposkytnutiu /okresným súdom/ dostatočne zrozumiteľných
odpovedí na všetky sa ponúkajúce otázky nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci
s konečnou platnosťou) a dospel k záveru, že rozsudok v odvolaním dotknutých častiach nemožno
považovať za vecne správny.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého
paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46

a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010

sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore

nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte

zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa
z prejednávanej veci (v napadnutej časti). Súd prvého stupňa dôvodil, že postúpenú pohľadávku
žalobkyňa nijako nešpecifikovala a zo žaloby a z predložených listín nie je zrejmé, z čoho pozostávala,
preto nepriznal úroky z omeškania, nakoľko mu nebol zrejmý dôvod platby, z ktorej bol úrok z omeškania
vyčíslený a aký právny dôvod predstavuje uplatnená suma 109 eur. Mal za to, že nebolo jeho

povinnosťou vyzývať žalobkyňu na splnenie povinnosti označiť a pripojiť dôkazy. Odvolací súd má ale za
to, že takéto zdôvodnenie neposkytuje dostatok dôvodov na podporu spôsobu rozhodnutia zvoleného
súdom prvého stupňa v napadnutej časti a je tak i nepreskúmateľné predovšetkým preto, že súd prvého
stupňa dostatočne nevysvetlil, prečo bola špecifikácia v žalobe dostatočná pre rozhodnutie o sume 109
eur (tzv. istine) a nedostatočná pre rozhodnutie o úrokoch z omeškania.

Jednou z osobitných náležitostí žaloby je pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré je prejavom
tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd
mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Žalobca tak v sporovom konaní musí v žalobe jasne, stručne a
zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie či ohrozenie svojho subjektívneho

práva. Povinnosť uviesť rozhodujúce skutočnosti má veľký význam pri dokazovaní a pri aplikácii a
interpretácii právnej normy zo strany súdu (v rámci rozhodovania o veci). Uvedený skutkový dej súd musí
subsumovať pod hypotézu príslušnej právnej normy a následne vykonať aplikáciu a interpretáciu práva.
Akjeskutkovýdejzmätočný,prípadneabsentujevôbec,ideovadužalobyodstrániteľnúpostupompodľa
§ 43 ods. 1 O. s. p. a aj nesplnenie dôkaznej povinnosti môže byť odstrániteľné takýmto postupom.

Iba ak sa takto vadu žaloby odstrániť nepodarí, možno v konaní pokračovať a sankciou za nesplnenie
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bude spravidla neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného
bremena a v sporových konaniach tzv. strata sporu (nutnosť zamietnutia žaloby).

Ak súd prvého stupňa pre zjavné riadenie sa odlišným názorom nepostupoval aj takto, zaťažil konanie

tiež druhou variáciou na postup odnímajúci účastníčkam konania reálnu možnosť konať pred súdom
(popri nedostatkoch odôvodnenia rozsudku). Odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo
iné, než v záujme zachovania práva účastníčok na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie
základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu

i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.