Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. jún 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoZm/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208205
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113208205.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o. so sídlom, K červenému dvoru
3269/25a, Praha 3, Česká republika, IČO 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava proti žalovanej: T. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E.
XXX/XX, G., t.č. N. 5/A, G., o zaplatenie zmenkovej sumy 192,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/182/2013-40 zo dňa 18. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i atomuto súdu na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 39CbZm/182/2013-40 zo dňa 18. októbra 2013 žalobu, ktorou
si žalobca uplatnil na príslušnom tlačive podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len

"nariadenia") zaplatenie zmenkovej sumy192,- eur so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne z
tejto sumy od 27.12.2009 do zaplatenia a s 6 % úrokom zo sumy 192,- eur od 12.3.2010 do zaplatenia
a zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov
konania.Priurčeníprávomoci,vecnejamiestnejpríslušnostipostupovalsúdprvéhostupňapodľačlánku
2 bod 1, článku 3 bod 1 Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 2 bod 1, článku 16 bod 2 Nariadenia
č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach

(Brusel I) a podľa § 84 O.s.p. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom
na území Českej republiky. Žalovaná ako fyzická osoba má bydlisko na území Slovenskej republiky,
kde bola zmenka vystavená a kde sa nachádza platobné miesto. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide
o cezhraničný spor a hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva žaloby na uplatnenie pohľadávky
nepresahuje 2.000,- eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov. Pri určovaní rozhodného
práva postupoval súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom

práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky, nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.

S poukazom na článok 5 bod 1 Nariadenia č. 861/2007 súd prvého stupňa nariadenie pojednávania
pre spravodlivé vedenie konania nepovažoval za potrebné a rozhodol na základe listinných dôkazov
obsiahnutých v súdnom spise.

Súd prvého stupňa posúdil právnu vec podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len
ZZŠ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Vychádzal
zo zistenia, že právny predchodca žalobcu ako právnická osoba konajúca v rámci predmetu svojej
obchodnejčinnosti(poskytovanieúverovnebankovýmspôsobom)ažalovanáakofyzickáosobauzavreli

dňa 21.08.2009 zmluvu o úvere č. 302300043. Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, mal
súd prvého stupňa preukázané, že došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl.Občianskeho zák. Uzavretá zmluva označená ako zmluva o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zák.
v spojení s článkom 20 všeobecných podmienok sa podľa dohody spravovala Obchodným zákonníkom.
Uvedené dojednanie nie je prekážkou aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách ako aj ďalších predpisov spotrebiteľského práva, ktoré súd aplikuje na všetky zmluvy, bez
ohľadu na ich právnu formu, ak jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Uzavretú zmluvu o úvere súd
prvého stupňa posudzoval aj podľa príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. V zmluve žalovaná
označila ako účel poskytnutia úveru výkon povolania. Vzhľadom k obchodným praktikám právneho
predchodcu žalobcu mal súd prvého stupňa vážne pochybnosti o skutočnom účele poskytnutého úveru.

Z činnosti bolo súdu prvého stupňa známe, že právny predchodca žalobcu uzavieral tisícky zmlúv,
na ktorých bolo zhodne v prípade fyzických osôb vyznačené zamestnanie resp. povolanie ako účel
poskytnutia úveru. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti použil výklad priaznivejší pre spotrebiteľa a
vyslovil, že žalobca nepreukázal skutočný účel poskytnutia úveru. Súd prvého stupňa z úradnej činnosti
po zistení a posúdení, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah poskytujúc slabšiemu účastníkovi
právnu ochranu v zmysle zásady ochrany spotrebiteľa, preskúmal platnosť pôvodnej spotrebiteľskej

zmluvy ako celku, čo považoval za nevyhnutný predpoklad pre posudzovanie zabezpečovacej zmenky
a z nej vyplývajúce plnenie, ktoré bolo predmetom konania. Preskúmaním zmluvy o úvere súd prvého
stupňa zistil, že zmluva obsahuje dojednania, ktoré neúmerne a hrubo narušujú rovnováhu zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a dospel k záveru, že takto jednostranne koncipovaná zmluva
je zneužitím nedostatku skúsenosti, právnych vedomostí, nedostatku a akútnej potreby finančných

prostriedkov zo strany spotrebiteľa. Zmluva, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 100,-
eur obsahuje poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 68,- eur definovaný v článku 12 všeobecných
podmienok, v ktorom je obsiahnutý administratívny poplatok vo výške 45,33 eur bez bližšieho uvedenia
obsahu a výšky nákladov. Tento poplatok považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú podmienku.
Za hrubé porušenie rovnováhy považoval taktiež dojednanie zmluvných pokút. Súd prvého stupňa pri

dojednaní článku 14 všeobecných podmienok preskúmaním zistil, že dohoda o vyplnení bianco zmenky
predstavuje pre spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, tzn.
dôvodyjejneplatnostivzmysleneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,ktorátaktiežneprimeranezhoršuje
postavenie spotrebiteľa a je v priamom rozpore so zákonom. Súd prvého stupňa zdôraznil, že zákon č.
258/2001 Z.z. výslovne limituje možnosť zabezpečenie spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou

zmenkovou sumou a to do výšky nesplatenej istiny a príslušenstva maximálne do výšky 30 % pôvodnej
istiny. S poukazom na § 53 Občianskeho zák. považoval zmluvu o úvere za absolútne neplatnú podľa
§ 39 Občianskeho zák. pre rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, že zistil absolútnu neplatnosť
zmluvy o úvere, ktorej súčasťou bola dohoda o zabezpečení pohľadávky zmenkou a dohoda o vyplnení
bianco zmenky, žalobcovi plnenie zo zmenky nepriznal. Právny predchodca žalobcu nemohol bianco

zmenku vyplniť a ďalej ju indosovať. Podľa názoru súdu prvého stupňa predložená zmenka, aj keď
obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah z poskytnutého úveru
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným a v uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku
zmenkového záväzkového vzťahu, keď je potrebné rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky z dôvodu
nesplneniapodstatnýchnáležitostíresp.vyplnenievrozporesozákonomč.191/1950Zb.aneplatnosťou

zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia pohľadávky pre rozpor s dobrými
mravmi, neprijateľnými podmienkami alebo nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky
zmenkovej sumy. Záverom súd prvého stupňa poukázal na to, že i v prípade platnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a dojednania o zabezpečení úveru zmenkou, za predpokladu nezaplatenia ani
jednej splátky úveru poskytnutého vo výške 100,- eur, nemohol byť platne zabezpečený zmenkou s

vyplnenou zmenkovou sumou vo výške 192,- eur pre priamy rozpor s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z.z. V uvedenom prípade mohla byť zmenka vyplnená na maximálne zmenkovú sumu 130,- eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol rozsudok
v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že v prejednávanej veci
došlo zo strany súdu prvého stupňa jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu článku 4, 5 a 7 Nariadenia,

ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné a priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. S poukazom
na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou
zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi konania a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Z odôvodnenia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanieúverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci nenavrhli. Ustanovenie § 120
ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli účastníci konania,
avšak tento postup je možný len výnimočne ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre

rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.
Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky ako predpokladu vydania rozsudku v konaní. Zmenka je
listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Súd musí

k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup
musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvého stupňa svoj postup nezdôvodnil. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávky nerozporoval
a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov
v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého

stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak
neurobil, musia byť akékoľvek námietky odmietnuté z dôvodu koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Napadnutý rozsudok je podľa názoru žalobcu extrémne prekvapivým rozhodnutím, čo

predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že
žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd prvého stupňa nárok zamietol no napriek
tomu súd prvého stupňa nárok zamietol, a jednak z rozporu rozhodnutia s konštantnou judikatúrou
Najvyššieho súdi Slovenskej republiky, na ktorú žalobca poukázal v odvolaní. Žalobcovi ako účastníkovi
konania sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom aj tým, že súd porušil

zásadným spôsobom zásadu kontradiktórnosti, keď sa žalobca nemohol vyjadriť ku skutočnostiam,
dôkazom a právnym argumentom, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch
platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb.
a žalovaná voči forme a obsahu zmenky ani nenamietala. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by

odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca je majiteľom
zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné
ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal

a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd prvého stupňa síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny
úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Uvedený záver súdu

prvého stupňa vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol ani ich nikto
z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný
vzťah medzi remitentom a žalovaným je po indosovaní irelevantný. Žalobcovi nie je známy obsah
údajného zmluvného záväzku (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 1839/2000
z 22.08.2002, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5 Cmo 14/97). Žalobca poukázal na to, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie pred ním je postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. Vnútroštátny súd musí pri vykonávaní práva dodržiavať požiadavky

na účinnú súdnu ochranu práv garantovanú aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. K
týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje
súd na jej dodržanie predovšetkým vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo
(rozsudok z 02.12.2009, Komisia/Úrsko a i., C 89/08 P, Zb. s. U 11245, bod 50, 54, rozsudok Súdneho
dvora EÚ u 21.2.2013, sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Žalobca

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221
ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods.
1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, keď súd prvého stupňa postup v
konaní, ktorý vyplýva najmä z Nariadenia, ale aj z Občianskeho súdneho poriadku nedodržal a v súlade s
§ 120 O.s.p. nepostupoval ani pri dokazovaní. Súd prvého stupňa nepoučil účastníkov konania v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Tým, že neposkytol odvolateľovi poučenie o dôkaznej povinnosti, a to

v nadväznosti na ním deklarovaný iný právny názor na žalobcom uplatnený nárok napriek tomu, že to
bolo s prihliadnutím na stav a charakter konania potrebné. V dôsledku absencie poučenia nedošlo zo
strany žalobcu k uplatneniu procesných práv, čo má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože
žalobca nemohol splniť svoju povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k inému právnemu
posúdeniu veci, keď okresný súd nárok žalobcu uplatnený zo zmenky posúdil ako vzťah spotrebiteľský

bez toho, aby boli na takýto postup súdu splnené zákonné podmienky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nesprávne aj z toho dôvodu, že vec nesprávne právne posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Podľa čl. 5 ods.1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v zásade písomné

a súd vec prejedná ústne len vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhne niektorá zo strán.

Podľa čl. 19 Nariadenia pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, sa európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr

súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

Príprava pojednávania predchádza úkonu vytýčenia pojednávania resp. vytýčenia termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Podmienkou na uskutočnenie tohto úkonu je podľa § 114 ods. 2 O.s.p.

doručenie žaloby spolu s prílohami žalovanému na vyjadrenie a poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že v súdom určenej lehote môžu predložiť alebo navrhnúť
dôkazné prostriedky, že v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti sa na neskôr predložené alebo označené

dôkazy a skutočnosti nebude prihliadať a že neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti
môžu byť odvolacím dôvodom len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a O.s.p.. Splnenie
tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť
toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom jevýznamné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti,
hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom
na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a

skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú
obranu proti nej. Ak súd prvého stupňa dôjde k záveru, že doterajšie výsledky dokazovania vytvorili taký
skutkový základ súdneho rozhodnutia, ktorý vyžaduje zmenu právneho posúdenia skutkového stavu, o
ktorej však účastníci nevedia alebo ani nemôžu vedieť z objektívnych príčin je povinný o tom účastníkov
poučiť, poskytnúť primeranú lehotu na vyjadrenie sa, čo v danej veci súd prvého stupňa aj urobil, ale

musí zároveň účastníka poučiť v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., čo v danej veci absentuje. V
spise sa na č.l. 19a-19b nachádza poučenie účastníka, za č.l.19 sa nachádza doručenka od právneho
zástupcu žalobcu, ktorá by mala preukazovať poučenie, avšak na doručenke sa nachádza označenie
spisu (39CbZm/18/2013), ktoré nezodpovedá označeniu predmetného spisu (39CbZm/182/2013).

Žalovanej bolo „tlačivo C“ doručené dňa 14.08.2013, žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. Následne súd

na úradnej tabuli súdu dňa 08.10.2013 oznámil, že dňa 18.10.2013 bude v predmetnej veci vyhlásený
rozsudok.

Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie nad návrh
účastníkov konania a do súdneho spisu založil zmluvu o úvere zo dňa 21.08.2009 a všeobecné

podmienky poskytnutia úveru bez toho, aby žalobcovi a žalovanej umožnil zúčastniť sa vykonania týchto
dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Súdom vykonané dokazovanie nebolo
vykonané na tvrdenia žalobcu, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v tlačive A uplatnil práva zo zmenky a
ktorý uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom, ale ani na tvrdenia žalovanej, ktorá
voči forme a obsahu zmenky nevzniesla žiadne námietky a ani žiadne návrhy na vykonanie ďalších

dôkazov, ktoré by boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Rozhodnúť rozsudkom bez nariadenia
pojednávania je možné len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi konania, z ktorých
ustáli skutkový stav. Je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na dôkaze, ktorý účastníci nepredložili.
Z obsahu spisu odvolací súd nemal preukázané splnenie poučovacej povinnosti. Účastníci konania tak
nemali možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý si zabezpečil sám súd a navrhnúť ďalšie dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej
povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z úradnej moci odvolací súd

podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa opätovne vec prejedná, účastníkov riadne poučí v zmysle

ustanovení O.s.p..

Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.