Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/65/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206212546
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4206212546.1

Uznesenie

KrajskýsúdvNitrevexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti povinnému: P. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. V., V. XX/X, o vymoženie sumy 851,09 eura
(25.640,- Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Komárno zo dňa 28. júna 2012 č. k. 9Er/1400/2006-22, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 28. 06. 2012

č. k. 9Er/1400/2006-22 zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Zároveň zastavil
exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, Exekútorský úrad Šaľa, P. Pázmaňa č.
49/3, pod sp. zn. 9Er/1400/2006 a uviedol, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne
osobitným uznesením. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 44 ods. 7, 8, §
57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 240 ods. 1 - 4 Exekučného poriadku, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods.
1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 písm. d/, e/ zákona č. 258/2001 Z. z.,

§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Poukázal na to, že oprávnený sa návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 08. 10. 2006 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na zaplatenie pohľadávky vo
výške 25.640,- Sk (851,09 eura) s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so
sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, vedený pod sp. zn. SR 2296/06 zo dňa 29.
06. 2006, vykonateľný dňa 10. 08. 2006. Súdny exekútor požiadal dňa 08. 11. 2006 súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Komárno vydal dňa 13. 11. 2006 poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5401*015746 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/1400/2006 (EX 4803/2006) pre
súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára. Dňa 19. 02. 2010 doručil súdny exekútor súdu podnet na
povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú
výšku 1,5 % ročne s poukazom na judikatúru Súdneho dvora k Smernici rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Oprávnený dňa 22. 11. 2010 doručil súdu

prvého stupňa návrh na zmenu súdneho exekútora, v ktorom žiadal poveriť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora súd uviedol, že žiadosti
nemusí vyhovieť, najmä ak na základe žiadosti o zmenu exekútora zistí, že nie je možné poveriť iného
exekútora, pretože exekúcia sa stala alebo už bola neprípustná. V takomto prípade zmenu nepovolí
a exekúciu aj bez návrhu zastaví, ak ide o taký dôvod neprípustnosti, kde sa nevyžaduje návrh na
zastavenie exekúcie. Súd je povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať,či sú splnené

všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Exekučný súd zo zákona preskúmal podmienky
zákonnosti exekučného konania a zistil, že toto je vedené na základe exekučného titulu, ktorým jerozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a.
s., vedený pod sp. zn. SR 2296/06 zo dňa 29. 06. 2006, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 10.
08. 2006. Právnym základom na vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. 4180667

uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 21. 11. 2005. Súd v rámci dokazovania preskúmal písomné
dôkazy založené v spise a zistil, že oprávnený poskytol povinnému na základe zmluvy o úvere úver
vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eura) s tým, že povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému poskytnutú
sumu zvýšenú o poplatok vo výške 10.400,- Sk (345,22 eura), celkovo mal zaplatiť čiastku 50.400,-
Sk (1.672,97 eura) v 2 mesačných splátkach po 25.200,- Sk (836,49 eura) odo dňa 25. 12. 2005.

Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že vyššie uvedená zákonná podmienka v danom prípade
splnená nie je, pretože lehota na splatenie poskytnutého úveru je pod zákonom stanovenú hranicu. Aj
keď sa v tomto konkrétnom prípade nejedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch, ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v piatej hlave
prvej časti Občianskeho zákonníka (tzv. Spotrebiteľské zmluvy), pretože Občiansky zákonník ako lex
generalis definuje spotrebiteľa odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie ich obsahu, príp. zmeny. Spotrebiteľská zmluva definovaná v

Občianskom zákonníku má základný, všeobecný charakter, pričom špeciálna úprava spotrebiteľského
úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. (s účinnosťou od 02. 04. 2010 v zákone č. 129/2010 Z. z.),
ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje, keďže lehota na splatenie poskytnutého úveru je pod zákonom
stanovenú hranicu. Súd mal za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, keďže boli pripravené vopred pre veľký počet

spotrebiteľov. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvy o úvere neuzatvára oprávnený priamo
s dlžníkmi, ale uzatvárajú ich ním splnomocnení zástupcovia (mandatári) na predtlačených vzoroch
úverových zmlúv. V danej veci nebolo preukázané, že dlžník - povinný, je podnikateľským subjektom
a pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na všetky zákonné kritériá možno považovať zmluvný

vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným, za spotrebiteľský vzťah v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho podriadiť právnemu režimu spotrebiteľských zmlúv a
spotrebiteľských vzťahov. Súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
v článku 17 obsahujú rozhodcovskú doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o
úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO:
35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,b) pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa uviedol, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, tak takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou

bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. Súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
prebiehajúcu exekúciu zastaví v celom rozsahu, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na

ktoréhozmluvnéstranydelegovalitakútoprávomoc.Vporovnanísostatnýmizmluvnýmipodmienkamije
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak
rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom dojednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, idenepochybne o prípad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pričom značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a

ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Ďalej konštatoval, že z hľadiska ochrany
spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý
spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov
nemal na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými

podmienkami. Povinný mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase
vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhuv právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná. Súd prvého
stupňa poukázal aj na rozpor rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi a v súvislosti s tým poukázal

na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000, C-168/05 zo dňa 26. 10.
2006, C-243 zo dňa 04. 06. 2009 a C-40/08 Asturcom. Z uvedených dôvodov súd podľa § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z. z. ex offo zastavil exekúciu v celom rozsahu.Súd prvého stupňa mal za preukázané, že vyššie
uvedené skutočnosti sú dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský

súd akceptoval okrem iného neprimeraný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % p. a.)
z požadovanej sumy, ktorý je jednoznačne neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Taktiež vôbec neriešil
zjavnú neprimeranosť výšky odplaty za poskytnutý úver. Nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na
ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na právny vzťah medzi zmluvnými

stranaminieježiadnouprekážkouaplikácievšeobecnýchustanoveníObčianskehozákonníkatýkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa, ktoré majú prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka. Vzhľadom
na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto
súd exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti tohto

uznesenia. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol, keďže zmena súdneho exekútora v tomto štádiu exekúcie je neúčelná, rovnako ako
aj rozhodovanie o podnete súdneho exekútora na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie
v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú výšku 1,5 % ročne, keďže ju súd v celom rozsahu
zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo
alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky.Uviedol, že súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania

hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm.
e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie,
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods.
2 písm. f/ OSP). Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní, avšak všeobecný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
ustanovenia postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
(ust. § 41 ods. 2 EP). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nebol legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do

situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý

musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a
v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časovéhoobmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je
v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v
ktorejjemožnéprávnyaktalebojehoúčinkyprávnoucestounapadnúť.Podotkol,ževšeobecnýmsúdom
je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení
rozhodcovskéhorozsudkuanebolpovinnýzaoberaťsaskúmaním,čipríslušnédeklaratórnerozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a

následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo
c/ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného
na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri

revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti,
kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie,
dvojinštančnosť súdneho konania). V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu
patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v

napadnutomuzneseníkonštatoval,žejeoprávnenýexoffopreskúmať,atospoukazomnaust.§57ods.
2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, avšak súd je oprávnený preskúmať rozhodcovský rozsudok len
v zmysel ust. § 40 ods. 1. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore
s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že
v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu
osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že
možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto
zdôvodnenie by nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy

o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky.Tvrdí, že súd sa zaoberal
otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri

uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj
záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Oprávnený sa domáhal
prerušenia konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v nasledujúcom znení:1. či sa má

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2.
či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 08. 10.
2006 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 851,09 eura s príslušenstvom voči povinnému.
Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok vedený sp. zn. SR 2296/06 zo dňa 29.
06. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 08. 2006 a vykonateľnosť dňa 10. 08. 2006 vydaný
rozhodcom JUDr. Gabrielom Havrillom. Súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár, so sídlom Exekútorského

úradu v Šali, doručil dňa 08. 11. 2006 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa v zmysle § 58 ods. 1 EP skúmal ex offo, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie exekučného konania.
Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo
k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací

súd dodáva, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách ust. § 58 ods. 1 EP, ako aj v súlade s
platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo
oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného
titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže
obsahujeneprijateľnépodmienkyvspotrebiteľskejzmluve).Vdôsledkuneplatnejrozhodcovskejdoložky

nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a
povinnou, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul.
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi. Exekučný poriadok v ustanovení § 57 ods. 2
uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitného

zákona.Odvolacísúdpodoručenípodnetusúdnehoexekútorazodňa17.02.2010napovolenieodkladu
exekúcie a zastavenie exekúcie v časti úrokov nad zákonom prípustnú výšku 1,5 % a následného
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora preskúmal exekučný titul, ktorým je rozhodcovský
rozsudok a zistil nedostatky, ktoré sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval v
zmysle vyššie uvedeného a exekúciu ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných

podmienok v spotrebiteľskej zmluve nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu
na jej vykonanie. Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 57ods. 2 v spojení s ust. § 58
ods. 1 a využil možnosť zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keďže zistil skutočnosti, pre ktoré je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd ďalej uvádza, že ust. § 57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť
exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona, ktorým

je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Po zastavení exekúcie rozhodne súd o trovách
exekúcie.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva

exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody,
na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Exekučný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpokladynavedenietakéhokonania,pričomjednýmzpredpokladovjeajrelevantnýexekučnýtitul,keďžebezjeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu
konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky.
Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. g/ Exekučného poriadku).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu

sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho

zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na

formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré

medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako
aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,

ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného
odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa
svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv

dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C -
40/2008, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Z výroku uvedeného

rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí následne i bez návrhu
uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Súd je povinný ex offo skúmať
neprijateľnosť podmienok upravených v rozhodcovskej doložke v rámci vnútroštátnych procesných
pravidiel, môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu
zastaviť.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, keďže zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s
dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je
zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto zaspotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť
ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená
a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak

teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi
dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ
uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči

a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať
rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj
fakticky.
Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky
až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne

takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon
práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskomkonaníužvštádiurozhodovaniaexekučnéhosúdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal

vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku
ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil.
Záverom odvolací súd uvádza, že zmluva o úvere nie je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch a súd prvého stupňa správne vyhodnotil vzťah medzi oprávneným a povinným

ako vzťah spotrebiteľský. Skutočnosť, že samotnú zmluvu o úvere nemožno poriadiť právnemu režimu
zákona č. 258/2001 Z. z. však nevylučuje aplikáciu ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd má zhodne ako Okresný súd Komárno za preukázané, že medzi oprávneným a povinným
bol založený spotrebiteľský vzťah. Taktiež súd prvého stupňa správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OSP, ktorá je v zmysle aplikácie

§ 53 ods. 5 neplatná. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nevzhliadol žiadne procesné nedostatky v
napadnutom uznesení.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruESnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantné.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého

rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok, pričom výnimkou z povahy je návrh na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu
zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ
ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky

oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.