Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/284/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312203895
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2312203895.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., IČO: 36 432
105, so sídlom Bratislava, Astrová 2/A, zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o., IČO:
36 715 662, so sídlom Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: D. V., narodená X.X.XXXX, bytom
XXX XX H. J. I. č. XXX, vedenej u súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu, Exekútorský úrad Trnava,
Andreja Hlinku 3858/1, pre vymoženie 1.659,70 eura s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Galanta č.k.23Er/275/2012-13 zo dňa 20. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení

§ 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), § 45 ods. 1, 3 z. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 25 ods. 1,2 z. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1,2, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1,2 z. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods.
1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“), ako i ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. M0410020 zo dňa 2.2.2011.
Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o úvere č. 3179961106 uzavretej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným dňa 11.10.2006. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky
pre úver obsahujúce rozhodcovskú doložku. Právny vzťah medzi účastníkmi danej zmluvy posúdil
prvostupňový súd ako spotrebiteľský, preto skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej

doložky, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Poukázal pritom na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C - 240/98 (Oceano Grupo Editorial SA), C - 168/2005 (Elisa Mariá Mostaza Claro), C -
243/2008 (Pannon GSM Zrt) a C - 40/2008 (Asturcom Telecomucaciones SL). Dospel k záveru, že
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva

ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka je
preto v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Protitomutouzneseniupodalodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuzneseniesúdu

prvého stupňa zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dôvodil tým, že nenastala
žiadna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudokje vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza tu k vymáhaniu plnenia v
rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Poukázal na to, že súd prvého

stupňa nesprávne vyhodnotil účastníkmi dohodnutú rozhodcovskú doložku v čl. 9 ods. 2 Obchodných
podmienokprávnehopredchodcuoprávnenéhoPoštovejbanky,a.s.keďustálil,ževzmysletejtodoložky
sa vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a teda
dochádza k rozporu vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Poukázal na cieľ a úpravu rozhodcovskej
doložky, ako aj na obsah dôvodovej správy § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ak by niektorá z

ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/18/201 a dôvodil, že vzhľadom na to, že zmluva, ktorá bola predmetom
posúdenia súdom prvého stupňa bola uzavretá dňa 10.10.2005, vzťahuje sa na ňu zákonná úprava
platná do 31.12.2007 a právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi, môže byť posudzovaná len

podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Rozpor s týmito zákonmi nebol prvostupňovým súdom z
rozhodcovskéhorozsudku,aleanizúverovejzmluvyzistiteľný.Záveroprávnejnedovolenosti,čirozporu
s dobrými mravmi nie je možné jednoznačne vyvodiť ani zo skutočnosti, že s účinnosťou od 1.5.2004
v súvislosti s pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii, sa stalo záväzným úniové právo aj

pre Slovenskú republiku. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť z hľadiska toho, že
v slovenskom práve bolo do 1.1.2008 právom dovolené jej dojednanie v spotrebiteľských úverových
zmluvách, ako aj z hľadiska podmienok neprimeranosti stanovených v § 53 ods.1 Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom ku dňu 10.10.2005. Prípadný záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
sa preto nemôže týkať tej časti rozhodcovského rozsudku upravujúcej predmet plnenia, či cenu plnenia

uvedenej v úverovej zmluve. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky je po 31.12.2007 sankcionovaná jej
neplatnosťou až v znení Občianskeho zákonníka od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že podľa ods. 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08
dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby
nielenže vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby

rovnako celkom zastúpil úplnú nečinnosť dotyčného spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského
nálezu, ktorý sa tak stal právoplatným. Táto zásada stanovuje hranice pre konanie exekučného súdu bez
návrhu, a to práve v prípade neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Povinný nevyužil možnosť žaloby na
zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá je formou mimoriadneho opravného prostriedku. Neplatnosť
rozhodcovskej doložky nemá vplyv na vykonateľnosť rozhodcovského súdu, ako exekučného titulu, ale

len na vznik práva povinného dlžníka podať žalobu v zmysle § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že nenastala, ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona
o rozhodcovskom konaní, bez ďalšieho nesprávne konštatoval, že rozsudok sa prieči dobrým mravom,
pričom neuviedol na základe čoho k takémuto záveru dospel.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP, § 37 EP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa

je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je vecne správne. K odvolacím dôvodom uvádza nasledovné:

Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods.

2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom. V prípade, že exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií
uvedených v § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí
zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b)Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má
niektorýztýchtonedostatkovuvedenýchv§45ods.1Zákonaorozhodcovskomkonaní,musívzmysle§

44 ods. 2 EP zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný
súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu
v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní a následne by pre tieto nedostatky exekúciu
zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní

skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v
rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne

účinky.

Z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý
má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru prisvedčuje
i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátneorgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu,
aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich

verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola právnym
základom vymáhaného nároku. Na základe zmluvy o úvere zo dňa 11.10.2006 uzatvorenej medzi
právnym predchodcom oprávneného - Poštovou bankou, a.s a povinným, poskytol právny predchodca
oprávneného (dodávateľ) povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinný túto
službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 11.10.2006), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala.
Zgramatickéhovýkladuustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007

by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana
spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka,
takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné
rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom
č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/

EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych
spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom

alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/
EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená
zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené

smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 5.2.2013). Zmluva je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní

a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere
je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna
úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne
rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne
skúmal v prvom rade prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a to z hľadiska
zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006)
Poštovej banky, a.s. V zmysle týchto obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody, klient

prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ
a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ,
a.s., IČO: 35 862 882 podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu
RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského

konania je Bratislava.

Možno uzavrieť, že takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť
rozhodovanie prípadného sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť
pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok tvoriacich
súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a jej

obchodných podmienok, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo
odmietnuť. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného

textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,

ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný
rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u
dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 11.10.2006)
Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008,
neobsahoval a v zmysle ust. § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je
potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky odvolací

súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej
podmienky, za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu,
závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v
súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok,
preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ,
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný

právny akt.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním