Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. august 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/108/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113200686
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6113200686.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava,
Astrová 2/A, IČO: 45869464, právne zastúpeného verita, s. r. o., so sídlom Bratislava, Karpatská 18,
IČO: 35940875, proti povinnému I. D., nar. X. X. . XXXX, bytom XXX XX G. č. XXX, vedenej súdnou
exekútorkou JUDr. Eleonórou Noskovou, so sídlom Exekútorského úradu Banská Bystrica, Robotnícka
4, pod sp. zn. EX 137/2013, o vymoženie 1.311,97 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 2Er/93/2013-10 zo dňa 23. 1. 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou EX 137/13. Súd rozhodol
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 5 a 54 ods. 1, 4
Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“). Súd zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 14. 5. 2008 (ďalej aj „Zmluva o úvere“)
posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o
úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných
podmienok, ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ nemal pri podpise zmluvy možnosť

dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Spôsob koncipovania rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v bode 10.2.2 druhej časti Všeobecných obchodných podmienok formálne
napĺňa podmienku, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia
sporov. Subjektom, ktorý však v konečnom dôsledku bude mať právo voľby medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom takmer vždy je veriteľ, pretože miera jeho práv v porovnaní s druhou zmluvnou

stranou mu zabezpečuje dominanciu v uvedenom zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníčky. Rozhodcovskou doložkou koncipovanou uvedeným spôsobom dochádza
reálne k narušeniu rovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v
zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná podmienka a preto od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany

zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto
jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia
pre súdneho exekútora.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu, a teda rovnakým spôsobom je s ním potrebné aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom

rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu,
čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. V štádiu posudzovaniasplnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný
súd okrem iného zaoberá tým, či je exekučný titul vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bol exekučný titul vydaný), ako aj po stránke

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia). V rámci tohto skúmania však exekučný
súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského
súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Ďalej uviedol, že právny predchodca oprávneného ako banka si plnil len zákonnú povinnosť podľa §
93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ponúknuť

klientom uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, čo právny predchodca oprávneného aj urobil. V závere
odvolania poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, kde tento
judikoval, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Na základe uvedeného
oprávnený navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, alebo napadnuté uznesenie zrušiť a
vec mu vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.

p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje
správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie

jeho správnosti navyše dodáva :

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010.
Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že

vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento

spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Exekučný súd je teda ex offo povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,ani rozsudku rozhodcovského súdu tak, ako na to správne poukázal odvolateľ a ako to vyplýva
aj z ním citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd -
tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný
skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný
súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je
vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia

vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia"
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej

správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol

prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a
tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, pritom nebránili ani ustanovenia Zákona
o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty
než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus

iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura

sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa (k uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo
1/2012).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na

vykonanie predmetnej exekúcie, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Z
daného rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovský súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému
(žalobcovi) sumu 1.311,97 EUR s príslušenstvom.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere zo
dňa 14. 5. 2008, ako aj Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2008) a Všeobecných obchodnýchpodmienok, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje

rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v
súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere ako
vzťahu spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní nespochybnil.

Všeobecné predpoklady uskutočnenia rozhodcovského konania sú upravené v § 1, 3 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, kde je vymedzený okruh sporov, ktoré možno prejednať v
rozhodcovskom konaní a tiež rozhodcovská zmluva alebo doložka ako predpoklad jeho vykonania.
Zákon o rozhodcovskom konaní v § 1 vo všeobecnosti nevylučuje prejednanie sporov zo zmluvy o
pripojení voči spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní. Preto bolo potrebné skúmať, či rozhodcovská
doložka obsiahnutá v dodatku k zmluve o pripojení neodporuje právnej úprave obsiahnutej v piatej

hlave prvej časti Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
okrem prípadov, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané. Nakoľko v prejednávanom prípade rozhodcovská doložka sa

netýka hlavného predmetu plnenia a ani ceny, oprávnene exekučný súd pristúpil k posudzovaniu, či
rozhodcovská doložka bola alebo nebola individuálne dojednaná a či nespôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovskúdoložkukoncipovanúvtakomznení,akovyplývazbodu10.2.2druhejčastiVšeobecných
obchodných podmienok, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu)
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Po zahájení
rozhodcovského konania veriteľom už totiž povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie
konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušenia
Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným

súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok je vopred
určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory
vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi -
povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi

všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu
či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti,
naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným),

čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Pokiaľ oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, ktorú si predložením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca len plnil, uvedené tvrdenie vyhodnotil odvolací súd za

účelové, zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere určil bankám povinnosť
ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosťponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať
alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou

o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 10.2.2 druhej časti
Všeobecných obchodných podmienok nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú
by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo
neuzavretie Zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou predtlačenej časti Všeobecných
obchodných podmienok. Klient svojim podpisom na Zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so Zmluvou,

ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutej.
Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým
nezmaril uzavretie Zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie obsiahnuté v bode 10.2.2 druhej
časti Všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v
čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny

predchodca si zakotvením bodu 10.2.2 do druhej časti Všeobecných obchodných podmienok plnil
len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si
povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval
okresný súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.