Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/16/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310207993
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8310207993.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Z. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D. XXX, T. D., o vymoženie 877,97 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 4671/10, o

návrhu oprávneného na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Humenné č. k. 21Er/629/2010 - 50 zo dňa 7.8. 2012, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

N e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
na rozhodnutie o predbežnej otázke.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom prvostupňový súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnúazastavilasúdnemuexekútoroviJUDr.RudolfoviKrutémunáhradutrovexekúcienepriznal.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha exekúcie proti
povinnému pre vymoženie sumy 877,97 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo

dňa 13. 1. 2010 sp. zn. SR 22188/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8. 2. 2010 a vykonateľnosť
dňa 11. 2. 2010. Z exekučného titulu prvostupňový súd zistil, že tento bol vydaný na základe zmluvy
o úvere zo dňa 29. 9. 2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným. Zmluvu o úvere posúdil
prvostupňový súd ako spotrebiteľskú zmluvu, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa. Prvostupňový
súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej
formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o

neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil na hrubej nerovnováhe v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovaniesporuštátnymsúdom,akoprávnenýpodážalobunarozhodcovskomsúde.Rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovskú
doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s

ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkýmvšeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka
neboladojednanávčasevyššejbdelostispotrebiteľapovznikusporu,alenazačiatkuzmluvnéhovzťahu.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom

dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. Smernice 93/13/EHS.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je nekalou podmienkou, preto nie je pre spotrebiteľa záväzná, a je v rozpore s príslušnými
ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Z týchto dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nepriznal, pretože vychádzal z fikcie, že si ich súdny exekútor neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s predmetným uznesením
a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom
odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne
právne posúdil. Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie

je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomína, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so
zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké

účinky ako rozsudok všeobecného súdu, preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, to znamená, že exekučný súd je rovnako viazaný
rozsudkom rozhodcovského súdu ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Nesúhlasí s názorom
prvostupňového súdu, že v prejednávanom prípade rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom

je v súlade s dobrými mravmi, nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by napriek
tomu odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí,
že táto je platná. Od 1. 1. 2008 je za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré
vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby všetky spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prejednávanom prípade je však účastníkom zmluvy daná

možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi
dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r)
OZ. Poukazuje na to, že exekúcia už bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a
platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na

vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex.por.
vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK len v spojení
s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd
uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a

princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušuje základné práva
účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, právo
vlastniť majetok. Preto žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukazuje na viaceré nejasnosti právneho

základu (Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, uverejnenou v Ú. V. ES L 95, s. 29; Mim. Vyd. 15/002, s. 288 v spojení s právnou
úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie
pohľadávok veriteľov. Poukázal na iné vybrané jazykové znenia Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. 4. 1993, dotknutého ustanovenia - písm. q) ods. 1 prílohy Smernice 93/13/EHS upravujúceho
neprijateľné (nekalé) podmienky a tvrdí, že slovenská verzia Smernice Rady 93/13/EHS je v tejto
časti nesprávna v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Kladie otázku, či zo slovenského a aj z
ostatných znení písm. q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vyplýva jednoznačný

záver, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností
zakázané (tzn. rozhodcovské doložky sú neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách bezakýchkoľvek ďalších podmienok), alebo za neprijateľnú je možno považovať iba takú rozhodcovskú
doložku a také rozhodcovské konanie, ktoré

a) neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd,

b) neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,

c) vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi,

d) nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky

v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym

rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde,

alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto

skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu oprávneného sa vyjadrila povinná. Uviedla, že nesúhlasí s odvolaním, nakoľko má za to,
že konajúci súd sa v konaní nedopustil žiadnej chyby.

Sudca súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podaným odvolaním tomuto nevyhovel a rozhodol o
predložení veci odvolaciemu súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať napadnuté uznesenie z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by boli vady konania,

pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Prvostupňový súd v záhlaví napadnutého uznesenia ako vedľajšieho účastníka označil Združenie
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 10.
2012, sp. zn. 6Cdo 207/2011 v exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené.Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného
rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím. Podľa tohto rozhodnutia „účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel

a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové
konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie
je totiž konaním sporovým.....“. Totožný záver vyplynul aj zo zovšeobecňujúceho stanoviska NS SR Rc
12/2013. Keďže vedľajšie účastníctvo nie je na exekučné konanie aplikovateľné, z tohto dôvodu odvolací
súd Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS neuviedol ani v záhlaví tohto uznesenia. V

naznačenýchintenciáchposudzovalodvolacísúdajto,čiZdruženiejesubjektomspôsobilýmnapodanie
návrhu na doplnenie uznesenia o trovy vedľajšieho účastníka. Vzhľadom na to, že Združenie nie je
účastníkom konania v prejednávanej veci, odvolací súd posúdil toto podanie ako podané osobou, ktorá
nie je

subjektom v danom konaní, a preto sa návrhom na doplnenie uznesenia o trovy vedľajšieho účastníka
ani nezaoberal.

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania

podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod

prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10. 7. 1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11. 6. 1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol
definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť
v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkovýstav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať
všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má
poskytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,vktorom

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže
tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí
prevziať zodpovednosť za súdne

rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania
potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou

vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7. 1. 2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu

sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku

Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto

nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto

situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6. 10. 1982 283/81, Zb. s. 3415,
body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na
ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je
taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v
analogickom prípade alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho

dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky
nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také
jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán

dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Na túto a ďalšie dve otázky nastolené oprávneným bola odpoveď (aj keď nepriamo) daná v rozsudku
C-40/08ASTURCOM.Súdnydvorvňomuviedol,ževnútroštátnysúd,ktorýrozhodujeonávrhunavýkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať
ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí
takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenejSmernice 93/13/EHS hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel (odstavec 53 citovaného rozsudku). Súdny dvor zároveň vyslovil, že
Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú (odstavec 59
citovaného rozsudku).

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove v exekučnej
veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal Súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval
otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za
vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08) a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému

súdu umožňuje súdny prieskum neprijateľných podmienok. Naopak v čl. 50 zdôraznil povinnosť
exekučnéhosúdupristupovaťknaplneniučl.6smernicevrežimeochranypodľavnútroštátnychpravidiel
verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie
označil za kogentnú normu.

Možnotedakonštatovať,ženávrhoprávnenéhonaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.

nie je opodstatnený, pretože sporné právne otázky už boli vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho
dvora ((Rozsudok Súdneho dvora C-40/08 Asturcom, tiež C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial;
C-243/08 Pannon. Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie
prejudiciálnej otázky v ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Ktýmtodôvodommožnonavyšedodať,žeexekučnékonaniezásadneniejemožnéprerušiť(svýnimkou
stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12. 2005).

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.

Z odôvodnenia prvostupňového uznesenia je zrejmé, že najzávažnejším dôvodom, pre

ktorý súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie je
skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom v Bratislave) nebola

individuálne dojednaná. V dôsledku toho rozhodca rozhodcovského súdu nemal legitimitu na vydanie

rozhodcovského rozsudku, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na
vedenie exekúcie. Tieto skutočnosti odôvodňujú už začatú exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, pretože je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) v spojení
s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaviť.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo potrebné vyriešiť v prvom rade právnu otázku, či a v akom

rozsahu je preskúmateľný právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, v ktorom je
neplatná rozhodcovská zmluva, ktorá by mala zakladať jeho právomoc.

Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 29. 9. 2008 podpísaná medzi oprávneným a povinným je
zmluvou spotrebiteľskou.Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť,
že rozhodcovská doložka, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len
„VPPÚ“) zmluvy o úvere nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zákonníka neplatná.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR prejednávajúcu danú
problematiku. Tak napríklad v uznesení sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 Najvyšší súd SR
zaujal názor, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy resp. jej neplatnosťou nebránia ust. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z.. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúcim materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takouto skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je aj

neprijateľnosť zmluvného ustanovenia o rozhodcovskej doložke z dôvodu, že táto nebola individuálne
dohodnutá, a že spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného.

V rozhodcovskej doložke, ktorá je obsiahnutá v článku 17 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že
všetky spory sa budú riešiť pred a) Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská a.s. v Bratislave, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom už aj
v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy medzi účastníkmi konania, nesmú spotrebiteľské zmluvy

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je aj
dojednanie, vyžadujúce v rámci individuálne nedojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom, ktorého sídlo je neprijateľne
vzdialené od bydliska spotrebiteľa.

Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať
postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom
konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom
spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84, § 85 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci si zmluvné strany dohodli alternatívnu právomoc rozhodcovského súdu, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Takéto dojednanie rozhodcovskej
doložky spĺňa podmienku neprimeraného (nekalého) zmluvného ustanovenia, pretože zakladá
právomoc na rozhodnutie rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, ktoré je vzdialené od miesta
bydliska povinného (T. D.) viac ako 400 km, a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 26 ods. 1 z. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní predpokladá ústne pojednávanie pred rozhodcovským súdom, pokiaľ
sa účastníci nedohodnú inak, alebo pokiaľ rozhodcovský súd nerozhodne, že konanie bude písomné.
Zmluvné ustanovenie vylučujúce ústne pojednávanie rozhodcovského súdu, ktoré nebolo individuálne
dohodnuté, či aj teoretická možnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu, že konanie bude písomné,
zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním, a teda zväčšuje rozsah nerovnováhy

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo
poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na
zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním.

Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú
zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia
samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho
dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Ani zo zmluvy o úvere, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii

nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol oprávneným takto poučený. V dôsledku toho
nastupuje zákonom stanovená domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje
za individuálne dojednanú. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.

Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné

so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa, a už vôbec nemá sídlo na inom mieste výhodnejšom pre
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci by bol všeobecným súdom povinného Okresný súd Humenné. Sídlo
rozhodcovského súdu je v Bratislave, kde má sídlo aj oprávnený.

Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej doložky
v porovnaní s právami a povinnosťami podľa Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcich sa sídla

rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa, jedná sa o neprijateľnú, a preto
neplatnú rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.
6.2009vyslovujúcestanovisko,podľaktoréhovopredstanovenápodmienkavzmluveuzatvorenejmedzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a

ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle Smernice
všetky podmienky nekalosti (neprijateľnosti) už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný

súd spotrebiteľa.

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia
právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej

doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci

vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie

práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona
číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než

spotrebiteľ.Kýmnevyužitiepostupupodľatýchtoustanovenívprípadeinýchúčastníkovrozhodcovského
konania, než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu,
a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie
je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky
2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny

predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v
iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia

§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v
prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57
ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom

konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené
alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v
prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57
ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný
dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania
nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva
a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

Na správnosť tejto časti preskúmavaného uznesenia nemá vplyv spätná účinnosť novelizácie § 57 ods.

5 Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 230/2012 Z. z. platného a účinného od 9.8.2012.

Ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje aj na konania
začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, treba vykladať tak, že sa jedná o čiastkové exekučné
konanie, za ktoré je treba považovať aj konanie o neprípustnosti a zastavení exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku započaté bez návrhu účastníka.

Takéto konanie je možné zahájiť aj bez návrhu účastníka, pričom by súd mal postupovať podľa § 81 a §
82 O.s.p. v spojení s § 261 ods. 4 O.s.p. a teda by mal uznesením rozhodnúť o začatí takéhoto konania.

Nedodržanie takéhoto postupu nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení
exekúcie.

Súdy všeobecne a teda aj exekučný súd zásadne rozhodujú podľa procesného práva platného a

účinného v čase ich rozhodovania. Preto skutočnosť, že prvostupňový súd nerozhodol o neprípustnosti
exekúcie na nariadenom pojednávaní, nie je vadou konania, ktorá by mala mať za následok zrušenietakéhoto uznesenia. Ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa zákon neukladal súdu povinnosť
rozhodovať na pojednávaní. Nemožno opomenúť ani to, ako túto otázku upravila posledná novela Ex.
por.realizovanázákonomč.335/2012Z.z.,ktorápovinnosťnariadiťpojednávanieupravilalenvovzťahu

k aplikácii § 57 ods. 1 písm. k) Ex. por..

Dôvody odvolania sa vôbec nevenujú otázke nepriznania náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi
JUDr. Rudolfovi Krutému, preto pri viazanosti dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) odvolací súd
nevidel dôvod, aby bližšie tento výrok preskúmaval.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil.

V odvolacom konaní oprávnený nebol úspešný. Ostatným účastníkom trovy nevznikli, ani si nárok na ich
náhradu neuplatnili. Preto podľa § 224 ods. 1, § 251 ods. 4, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.