Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 3. máj 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/644/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6203899955
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6203899955.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava,
IČO:36 864 421, proti povinnému: M. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. XX, o vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 374,06 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava

pod sp. zn. EX 15993/10, o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 7Er 536/2003-40 zo dňa 29. júna 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 7Er 536/2003-40 zo dňa 29. júna 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 7Er 536/2003-40 zo dňa

29. júna 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň nepriznal súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia exekučný súd uviedol, že zistil, že výkon exekúcie
je vedený na základe exekučného titulu, ktorý predstavuje notárska zápisnica č. N 1177/2003, NZ
24560/2003 zo dňa 03. apríla 2003. Exekučný súd po preskúmaní predloženej notárskej zápisnice
ako exekučného titulu dospel k záveru, že táto nie je spôsobilým exekučným titulom. Konštatoval, že
splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože zo zisteného

exekučného titulu vyplýva, že samotný úkon splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu predstavoval rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu. Splnomocnený
zástupca povinného na spísanie notárskej zápisnice bol určený veriteľom zo Zmluvy o úvere a povinný
ako dlžník nemal žiadnu možnosť uviesť ako splnomocneného zástupcu niekoho iného. Taktiež v
čase podpisu Zmluvy o úvere, ktorá obsahovala splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu za povinného, ešte žiadny dlh neexistoval, pričom

zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím tejto zmluvy. Tým sa povinný dopredu vzdal práva
rozhodnúť sa pre spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu pre prípad, že by mu vznikol voči
oprávnenémuakoveriteľovidlh.Exekučnýsúdďalejuviedol,ženotárskazápisnica,ktorájevpredmetnej
veci označená za exekučný titul, bola vyhotovená na základe neplatného právneho úkonu (neplatného
splnomocnenia advokáta Mgr. Tomáša Kušníra k takémuto úkonu), a preto potom nemôže takáto
notárska zápisnica spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu. Exekučný titul, na základe

ktorého je vedená exekúcia, nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto exekučný súd v súlade s §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenejprávomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len
„O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len
„Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo

povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom
a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti
smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniťobsahnotárskejlistiny,ktorájeexekučnýmtitulomaanivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkav

konaní,vktorombolexekučnýtitulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatky
exekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,aksavšeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a

to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii
notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc
o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady

súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa
odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane

druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu
(oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej Zmluvy o úvere.
Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny

proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne
normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa
interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/

EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani
platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným
ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú
v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a

zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo
udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne
v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by
povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust.§ 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo
odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva
oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu,

ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené
plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný
udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere
uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani
od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený zároveň súdu navrhol, aby boli Súdnemu dvoru Európskej
únie predložené prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práveotázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých

sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora

EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire

ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že exekučný súd na základe žiadosti
súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu vydal dňa 25. júna 2003 poverenie na vykonanie exekúcie
č. 5610 007399 na vymoženie uloženej povinnosti 374,06 Eur (11 269,- Sk) s príslušenstvom, trov
predchádzajúcehokonania75,35Eur(2270,-Sk)atrovyexekúcienazákladenotárskejzápisnicenotára
JUDr. Ľubomíra Vlhu, Bratislava č. N 1177/2003, NZ 24560/2003 zo dňa 03. apríla 2003. Uznesením

č.k. 7Er 536/2003-15 zo dňa 11. decembra 2009 exekučný súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa krutého, Bratislava.
Následne exekučný súd uznesením č.k. 7Er 536/2003-40 zo dňa 29. júna 2012 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 04. decembra 2002 Zmluvu
o úvere č. XXXXXXX, súčasťou ktorej bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra dlžníkom (povinným) na uznanie záväzku z úveru v mene dlžníka v notárskej

zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.
Z predloženej notárskej zápisnice zo dňa 03. apríla 2003 vyplýva, že na notársky úrad sa dostavil Mgr.
Martin Paiček, konajúci na základe substitučnej plnej moci, zastupujúci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra,
konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice ktorý požiadal o spísanie
notárskej zápisnice, a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s

vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Na základe splnomocnenia vyhlásil, že povinný uzavrel Zmluvu o úvere, na základe ktorej
bol povinnému ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 8 000,- Sk (265,55 Eur). Za povinného vyhlásil,
že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 14 750,- Sk (489,61 Eur), z toho úver a poplatok
predstavujú sumu 12 480,- Sk (414,26 Eur), pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo

výške 0,25% denne od 06. januára 2003 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru,
poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Zároveň vyhlásil,
že predmetný dlh povinný splatí do 10. apríla 2003 ako aj to, že v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s
exekúciou. Zápisnicu podpísal Mgr. O. A..

Zo Zmluvy o úvere zo dňa 04. decembra 2002 súd zistil, že táto v strede textu obsahuje časť označenú

ako „Splnomocnenie“. Podľa tohto „Splnomocnenia“ dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta -
priamo v predtlači uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V texte je ďalej uvedené, že notárska zápisnica bude

obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet,
dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre
výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžník sa súčasne zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiaceso spísaním notárskej zápisnice. Zmluva ďalej obsahuje Poistenie dlžníka a vyhlásenie dlžníka o tom,
že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
tejto Zmluvy, je datovaná a podpísaná. Z obsahu predloženej Zmluvy o úvere však nevyplýva, že by

dlžník (povinný) splnomocnil veriteľa (oprávneného) na odoslanie Zmluvy o úvere (obsahujúcej o.i.
splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra) tomuto advokátovi.

Odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že exekučný súd posudzoval vec,
o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo

prekážku veci rozsúdenej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorý
oprávňuje súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Rovnako odvolací súd poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996). Odvolací

súd poukazuje na to, že exekučný súd deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice
mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda ešte v
dobe pred vydaním poverenia, avšak vzhľadom na to, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu
konania skúmať, či exekučný titul je vykonateľný po stránke formálnej i materiálnej a v prípade, že
tieto požiadavky nespĺňa, musí v každom štádiu konania na takéto zistenie aj adekvátne procesne

zareagovať, vydanie poverenia súdnemu exekútorovi neznamená, že by bolo potrebné považovať za
nesprávny taký postup exekučného súdu, ktorý exekúciu zastavil potom, čo už vydal takého poverenie
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolateľovu námietku týkajúcu sa nesprávneho
právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti plnomocenstva.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.

Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým

určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva
z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

Podľa § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je
neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo
aspoň súčasne s návrhom.

Podľa § 43b ods. 1 OZ návrh, aj keď je neodvolateľný, zanikáa) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,

b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov,
ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo

c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.

Podľa § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu
s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi
najneskôr súčasne s prijatím.

Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom (pokiaľ

by došlo k uzavretiu dohody o plnomocenstve), nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere
dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Je nesporné, že Zmluva o úvere bola vypracovaná ako
formulárová zmluva - ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní väčšieho počtu zmlúv a
už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak veriteľ
(oprávnený) takto postupoval a určil vopred osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka (v jeho

mene), je spochybnený základný predpoklad a účel udelenia plnej moci, t.j. že splnomocnenec Mgr.
Tomáš Kušnír bude obhajovať záujmy dlžníka (povinného). Táto skutočnosť naopak nasvedčuje tomu,
že splnomocnenec má s veriteľom (oprávneným) bližší vzťah, keďže sa jedná o osobu, ktorá zrejme
bola v kontakte s oprávneným už pri tvorbe, resp. vyhotovovaní predtlače predmetnej Zmluvy o úvere.
V takomto prípade by predpokladaný záujem splnomocnenca pôsobiaci v konečnom dôsledku proti

splnomocniteľovi (dlžníkovi), t.j. jeho vlastnému mandantovi znamenal rozpor, ktorý ho vzhľadom na ust.
§ 22 OZ vylučuje z možnosti zastupovať dlžníka (povinného).

Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o
zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi.
Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ

splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o
zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého
splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu Zmluvy o úvere, vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení
jednoznačne medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Z
prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinným v zastúpení vyplýva,

že v Zmluve o úvere je na tej istej listine jednak Zmluva o úvere a jednak plnomocenstvo, ktoré je
možné podľa obsahu posúdiť ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je však
právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností.
Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnej strane. Takýto
prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe podľa § 45 OZ až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť

prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobeného v neprítomnosti druhej strany nepostačuje písomná
forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane aj adresoval,
t.j. odoslal, resp. urobil úkony nevyhnutné k tomu, aby mohla byť takto prejavená vôľa doručená či už
poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane, resp. iným
spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžník podpísal Zmluvu o úvere a súhlas s obsahom

navrhnutých plnomocenstiev dňa 04. decembra 2002 v neprítomnosti advokáta Mgr. Tomáša Kušníra.
Ďalejzuvedenejlistinyvyplýva,žedlžníkobdržal,atedadisponovallenjednýmvyhotovenímpredmetnej
Zmluvy. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že dlžník neodoslal návrh dohody o plnomocenstve
druhej zmluvnej strane - „vybranému“ advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Z predloženej listiny napokon
nevyplýva ani skutočnosť, kedy „vybraný“ advokát takýto návrh dohody o zastúpení prijal, keďže táto

listina neobsahuje údaj o dátume prijatia takéhoto návrhu - dohody o plnomocenstve. Vzhľadom na
uvedenú skutočnosť je preto irelevantné skúmať, či a kto predmetnú Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je
návrh na uzavretie dohody o plnomocenstve, vôbec Mgr. Tomášovi Kušnírovi doručoval. Z predloženej
listiny totiž nevyplýva, že k uzavretiu dohody o plnomocenstve došlo, resp. že by medzi zastúpeným a
zástupcom takáto dohoda vôbec vznikla.Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že
dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore so zákonom (§ 31 OZ) a
z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným

titulom voči povinnému uvedenému v návrhu na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd sa zaoberal napokon aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne
náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom.

Z uvedeného hľadiska je povinnosťou exekučného súdu skúmať, či exekučný titul, ktorého výkon je
navrhovaný,bolvydanýoprávnenýmorgánomačijeformálneamateriálnevykonateľný,čisúoprávnený
a povinný vecne legitimovaní a či je exekúcia navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným titulom
sú potom aj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas

plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.

V prejednávanej veci sa oprávnený domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva,
že jej účastníkom je povinný zastúpený Mgr. Martinom Paičekom, konajúcim na základe substitučnej
plnej moci, zastupujúcim advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie
povinného o uznaní dlhu, pričom notárska zápisnica súčasne obsahuje aj vyhlásenie povinného o

priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice.

Titulompreexekúciupodľa§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadkuniejehmotnoprávnyúkonuvedený
v notárskej zápisnici, ale samotná notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná
notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zák.č. 323/1991 Zb.
(Notársky poriadok) a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť

exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti stanovené pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym
poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke. Ustanovenie §
46 a nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu,
pričom ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice

ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady jej materiálnej vykonateľnosti. Jedným z týchto
predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu obsahujúcu právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 1
písm.c/Exekučnéhoporiadkutiežvyplýva,akápovinnosťmôžebyťprostredníctvomnotárskejzápisnice
so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje aj to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t.j. zo
záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy,

ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre
exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej osoby je požadovaný len
vo vzťahu k súhlasu s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných náležitostí môže byť vykonané len na
základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej osoby.

Odvolací súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa
jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných
právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho,
aby musel mať iný titul. Notárska zápisnica, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, musí byť
spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou, pričom musí obsahovať výslovný súhlas povinnej

osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 5/2000 z 13. júla 2000 „... práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôlepovinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom

každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku
tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z
notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva

vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času
na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma
rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j.
skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna
stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade
obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť
určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti

exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že záver o ich splnení alebo nesplnení sa
v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal
do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že
posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním

vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu
nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska
hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť
nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici
oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré

majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako o exekučný titul, tak ako už bolo uvedené, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný
„súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal v
prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami,
najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľu

vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon
jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon
zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia
uplatniť počas jeho platnosti na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez

toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o
tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho,
či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V
tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká
sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné

pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä vzhľadom na jej mimosúdny
spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých treba bezpodmienečne trvať.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že preskúmanie formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je v kompetencii exekučného súdu. Podstatnou

náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska
zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Exekučný súd preto správne skúmal, či je predložený
exekučný titul materiálne vykonateľný a jeho záver o tom, že notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku je správny vzhľadom na výsledok právneho posúdenia predloženého

splnomocnenia. Exekučný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že notárska zápisnica nemôžebyť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne

správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.