Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211205790
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8211205790.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu S. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, právne zast. JUDr.
Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Špitálska 6 proti žalovanému KFŠ-DELTA,
s.r.o., so sídlom v Bardejove, Štefánikova 78, zast. JUDr. Svätoslavom Vaškom, Bardejov, Kláštorná 12
o určenie náhrady mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č. k. 1C/155/2011-140 zo dňa 07.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v
rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 646,22
Eur s úrokmi z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.03.2009 do zaplatenia a vo
výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.04.2009 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Prvostupňový súd vychádzal zo žaloby, kde žalobca pôvodne v konaní Okresného súdu Bardejov č. k.
1C/27/2009 sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru daného žalobcovi listom
zo dňa 15.12.2008 je neplatné.

V tejto žalobe si žalobca uplatnil aj náhradu mzdy. V priebehu konania pred Okresným súdom Bardejov

pod sp.zn. 1C/155/2011, v ktorom sa vedie konanie o náhradu mzdy ako vylúčený nárok z pôvodného
konania sp. zn. 1C/27/2009, žalobca žiadal v konečnej verzii, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu
sumu 12.278,18 Eur s úrokmi z omeškania od 01. každého mesiaca za obdobie mesiacov február 2009
až marec 2012 mesačne 323,11 Eur. Uviedol, že ide o nárok o náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2
Zákonníka práce za prvých 12 mesiacov a ďalej za ďalšie mesiace nárok podľa § 142 Zákonníka práce
v dôsledku prekážok v práci na strane zamestnávateľa.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie, nárok žalobcu posúdil jednak podľa ust. § 79 ods. 1, 2, 3 a 4

Zákonníka práce, ďalej podľa § 134 ods. 1, 2, 4, 9 Zákonníka práce, podľa § 142 ods. 1, 3 Zákonníka
práce, podľa § 129 ods. 1, 2 Zákonníka práce a podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s použitím
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 10a citovaného nariadenia.Prvostupňový súd ustálil, že pracovný pomer žalobcu s právnym predchodcom žalovaného vznikol
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.08.2007. Dňa 08.01.2009 bolo žalobcovi doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 08.01.2009 žalobca

žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z dôvodu, že
žalobca nebol vyzvaný na nástup do práce, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny.
Žalovaný sa nebránil skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak žiadal aby dôvodom skončenia
pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.

Predtým podaním zo dňa 08.12.2008 žalobca reagoval na dohodu žalovaného o skončení pracovného

pomeru tak, že nemá námietky proti skončeniu pracovného pomeru dohodou, avšak trvá na tom, aby
dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné zmeny s povinnosťou vyplatiť odstupné.

Prvostupňový súd zistil, že nebolo preukázané, aby žalobca do práce po doručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru nastúpil dobrovoľne bez výzvy žalovaného.

Rozsudkom Okresného súdu v Bardejove č. k. 1C/27/2009-86 zo dňa 08.03.2011 súd rozhodol o
neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaného so žalobcom listom zo dňa 15.12.2008

a nárok na náhradu bol vylúčený na samostatné konanie. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2011 sp. zn. 17Co/51/2011. Rozsudok sa stal právoplatným
15.08.2011. V priebehu konania žalobca tvrdil, že trvá na zamestnaní. Uvedené vyplýva zo skutočnosti,
že podal žalobu na súd o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu za mzdy, čo považoval
za splnenú povinnosť oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní.

Žalovaný nenamietal skončenie pracovného pomeru, avšak žiadal ho ukončiť dohodou s tým, aby boli
uvedené ako dôvod ukončenia pracovného pomeru organizačné zmeny a povinnosť vyplatiť odstupné.

Súd skonštatoval, že žalobca ani raz neuviedol, aby sa dožadoval zamestnania a že chce nastúpiť do
práce, resp. že sa po 08.12.2008 dostavil na miesto výkonu práce a dožadoval sa vykonávania práce,
alebo aby okrem podania žaloby prejavil záujem o prácu. Skonštatoval, že žalobca nevyvinul žiadnu

aktivitu vo vzťahu k zamestnávateľovi a práci.

Žalovaný považoval pracovný pomer za ukončený, zrejme preto žalobcu nekontaktoval ohľadne práce.

Súd mal za to, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi
učinil prejav vôle, že nenamieta skončenie pracovného pomeru, len to podmienil dôvodmi, aby skončil
dohodou s organizačnými zmenami a aby mu bolo vyplatené odstupné. Z takéhoto konania žalobcu

prvostupňový súd usúdil, že žalobca netrvá na ďalšom zamestnávaní aj napriek podanej žalobe. Je
pravdou, že existuje judikatúra, podľa ktorej podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy nahrádza prejav zamestnanca, a to oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, avšak vždy za predpokladu, že zamestnanec neučinil iný, resp. vôbec neučinil
prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote naďalej prácu vykonávať.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že aj napriek neplatnému okamžitému skončeniu pracovného
pomeruzamestnanca,žalobcu,zostranyzamestnávateľa-žalovaného,pracovnýpomeržalobcuskončil
dohodou ( písomne sa so žalovaným nedohodol inak ), a to dňom, keď sa mal pracovný pomer
skončiť, v tomto prípade dňom 08.01.2009, ktorý súd považoval za deň doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcovi. Uvedené vyplýva z ust. § 75 ods. 3 Zákonníka práce a podľa § 75 ods.

4 Zákonníka práce má žalobca nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa §
134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

V prejednávanej veci to činí 646,22 Eur, teda 2 x 323,11 Eur vyplývajúcej z predloženého mzdového
listu žalobcu za mesiac máj 2008. Výška priemerného zárobku pre výpočet náhrady mzdy nebola medziúčastníkmi sporná, preto prvostupňový súd vychádzal podľa zhodných tvrdení účastníkov. Prvostupňový
súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 646,22 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 10 %
ročne zo sumy 323,11 Eur od 01.03.2009 do zaplatenia a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 323,11 Eur

od 01.04.2009 do zaplatenia, keďže žalovaný je v omeškaní so zaplatením uvedenej sumy. Úroky z
omeškania boli priznané podľa § 517 OZ v spojení s nariadením vlády 87/1995 Z. z., pričom podľa
§ 129 Zákonníka práce vychádzal zo splatnosti mzdy, ktorá je splatná pozadu za mesačné obdobie,
a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Keďže sa jedná o náhradu mzdy po
skončení pracovného pomeru 08.01.2009, dňom 01.03.2009 a 01.04.2009 sa žalovaný už mohol dostať

do omeškania s jej zaplatením.

Prvostupňový súd bol toho názoru, že žalobcovi nepatrí náhrada mzdy nad rozsah priznanej náhrady
mzdy za dva mesiace. Taktiež mu nepatrí ani náhrada mzdy podľa § 142 Zákonníka práce ( prekážky na
strane zamestnávateľa ), a to z dôvodu, že nemohlo dôjsť k situácii, že zamestnanec nemohol vykonávať
prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa ( po období 12 mesiacov žiadanej náhrady mzdy, keď súd
považuje pracovný pomer za ukončený dňom 08.01.2009). Preto bola žaloba v prevyšujúcej časti nad

rámec priznanej náhrady mzdy a príslušenstva zamietnutá.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bol nárok žalobcu zamietnutý,
v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa a
žiadal, aby odvolací súd v zmysle uplatneného nároku žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne,

aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobca namietal, že prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca po doručení okamžitého skončenia
pracovného pomeru vo vzťahu k zamestnávateľovi učinil prejav vôle, že nenamieta skončenie
pracovného pomeru, len to podmienil dôvodmi, aby skončil dohodou s organizačnými zmenami a aby
mu nebolo vyplatené odstupné. Z takéhoto konania žalobcu je možné usúdiť, že netrvá na ďalšom

zamestnávaní aj napriek podanej žalobe. Poukázal na ust. § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a uviedol,
že návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.11.2008 je samostatným právnym úkonom
žalovaného, na ktorý reagoval žalobca listom zo dňa 08.12.2008 v súlade s ust. § 60 ods. 2 Zákonníka
práce, keď požadoval, aby v dohode bol uvedený skutočný dôvod ukončenia pracovného pomeru.
Organizačné zmeny pracovného pomeru žalovaného nevyvrátil ani konateľ spoločnosti. Tým, že neboli

uvedené dôvody výpovede podľa požiadaviek žalobcu, nedošlo k platnému skončeniu pracovného
pomeru. V tomto prípade to bol samostatný právny úkon, na ktorý nie je možné v ďalšom konaní
prihliadať.

Ďalším samostatný právnym úkonom žalovaného bolo okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 15.12.2008, na ktoré reagoval právny zástupca žalobcu listom zo dňa 08.01.2009, keď

uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Navrhol však, že súhlasí
so skončením pracovného pomeru dohodou z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1
Zákonníka práce. Pre prípad nesúhlasu s návrhom žalobcu bolo žalovanému oznámené, že sa bude
domáhať neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže žalovaný na túto písomnosť
nereagoval, žalobca si uplatnil svoje právo na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru na súde vrátane nároku na náhradu mzdy. Ďalej žalobca poukázal na judikát R 24/1996
Najvyššieho súdu ČR,podľa ktorého oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v
skúšobnej dobe naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným
zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle môže byť urobený

konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával nie je splnená, ak podal zamestnanec na súde len žalobu o určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával nahrádza taká žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazaniapracovného pomeru, ale aj požiadavku náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, teraz § 79
ods. 1 Zákonníka práce.

V tomto prípade žalobca si uplatnil v návrhu na začatie konania aj nárok na náhradu mzdy, preto

rozhodnutie prvostupňového súdu, že žalobcovi nepatrí nárok na ďalšiu mzdu, len za dva mesiace podľa
§ 79 ods. 4 Zákonníka práce nie je správny.

Prvostupňový súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Do rozhodnutia odvolacieho
súdu žalovaný písomné vyjadrenie k tomuto odvolaniu nepodal.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý výrok
rozsudku súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v

ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. a zistil, že odvolanie žalobcu proti výroku o zamietnutí časti žaloby je dôvodné.

Prvostupňový súd v tejto časti nesprávne vec skutkovo posúdil, neaplikoval správny právny predpis, a
preto aj rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je zákonné.

Predmetom uplatnených nárokov žalobcu na náhradu mzdy sú nároky v súvislosti s neplatným

skončením pracovného pomeru, ktoré žalovaný vykonal vo vzťahu k žalobcovi listom zo dňa 15.12.2008.
Týmto listom malo dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu pre porušenie pracovnej
disciplíny.

Keďže bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, mzdové nároky si
uplatňuje žalobca práve v tejto súvislosti. Skutočnosť, že po doručení okamžitého skončenia pracovného

pomeru žalobca navrhol žalovanému ukončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov
s povinnosťou vyplatiť odstupné neznamená, že k takémuto ( dohodou ) ukončeniu pracovného pomeru
došlo. V priebehu konania totiž nebolo preukázané, že by uvedený návrh na uzatvorenie dohody
žalovaný akceptoval, a že uvedená dohoda mala nahradiť okamžité skončenie pracovného pomeru.
Preto, keďže tento úkon žalobcu nie je možné považovať vo vzťahu k zmene pomerov pri okamžitom

skončení pracovného pomeru za relevantný, teda majúci vplyv na úmysel žalovaného ukončiť pracovný
pomer okamžitým skončením pre porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné takýto právny úkon
považovať za platný, pretože nezodpovedá ustanoveniam § 15 Zákonníka práce. Nakoniec, účastníci
navrhnutej dohody neuzatvorili dohodu podľa § 18 Zákonníka práce, keďže dohoda je dvojstranný
právny úkon. Ostalo preto relevantné pre ďalšie posúdenie náhrady mzdy už len okamžité ukončenie

pracovného pomeru ako úkon, od ktorého si žalobca odvodzuje svoje nároky v súvislosti s náhradou
mzdy.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaným žalobcovi, žalobca dňa 16.12.2009 podal na Okresnom súde Bardejov žalobu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorej súčasťou bol aj uplatnený nárok na náhradu

mzdy. Táto žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola podaná v lehote vyplývajúcej z
ust. § 77 Zákonníka práce. To, že žalobca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru
neoznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, resp. nevykonal žiadnu aktivitu vo vzťahu k
zamestnávateľovi a práci, ako to konštatuje prvostupňový súd, neznamená, že stratil nárok na náhradu
mzdy po tom, čo bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Práve tým, že žalobca podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy
a táto žaloba bola žalovanému riadne dňa 19.03.2009 doručená, nahrádza táto žaloba oznámenie
zamestnanca, teda žalobcu, voči žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a teda že v ďalšom od
tohto dátumu si môže uplatňovať nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Nie je možné vykladať preto pokus žalobcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou po doručení

okamžitého skončenia pracovného pomeru na ťarchu zamestnanca, teda žalobcu, a konštatovať, že
netrval na zachovaní pracovného pomeru. Nesprávny je názor prvostupňového súdu, že žalobcanevykonal iný, resp. vôbec žiaden prejav vôle vo vzťahu k zamestnávateľovi o jeho ochote ďalej prácu
vykonávať. Naopak, práve podaním tejto žaloby svoje konanie konvalidoval, pretože žaloba obsahuje
aj nárok na náhradu mzdy. Preto na takúto žalobu je potrebné prihliadať. Potom závery prvostupňového

súdu o tom, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným skončil dohodou dňa 08.01.2009 a že žalobcovi
podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku len za výpovednú
dobu dvoch mesiacov, sú nesprávne.

Preto odvolací súd, vzhľadom na uvedené okolnosti, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Bude úlohou prvostupňového súdu spravovať sa právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodnúť

o nárokoch žalobcu podľa § 79 ods. 1,2 Zákonníka práce a zároveň preskúmať, či vo vzťahu k
nároku podľa § 142 Zákonníka práce má na náhradu mzdy žalobca právo alebo nie. Zamietavý výrok
rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž vo vzťahu k tomuto nároku neobsahuje riadne odôvodnenie.

V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne prvostupňový súd podľa § 224 ods. 3 O. s. p. aj o trovách
konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.