Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. november 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/578/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306216326
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2306216326.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: VOLKSBANK Slovensko, a.s., so sídlom
Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Zámocká 22, Bratislava, proti povinnému: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, G., vedenej súdnym
exekútorom Mgr. Stanislavom Polákom, Exekútorský úrad Nitra, Piaristická 2, Nitra, pod sp. zn. EX
4178/2006, o trovách exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k.

16Er/1152/2006 - 18 zo dňa 21. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr.
Stanislavom Polákom pod sp. zn. EX 4178/2006 zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 113,50 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Zastavenie exekúcie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 57 ods. 1 písm. h) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, keď dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
pričom so zastavením exekúcie vyjadril súhlas i oprávnený, ktorý sa súčasne domáhal, aby súd náhradu
trov potrebných na účelné vymáhanie nároku súdnemu exekútorovi nepriznal. O trovách exekúcie súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 196, § 197, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku,

keď dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
ale z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a tieto podľa § 203 ods. 2
Exekučného poriadku znáša oprávnený. Preto súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z
citovaného ustanovenia a na ich úhradu zaviazal oprávneného. O výške trov rozhodol s prihliadnutím
na ustanovenia § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol uznesenie v napadnutej časti zmeniť a náhradu trov exekúcie súdnemu

exekútorovi nepriznať. Namietol, že prvostupňový súd bez toho, aby sa podrobnejšie zaoberal
oprávnenosťou nároku súdneho exekútora, resp. aby sa náležitým spôsobom vysporiadal so
skutočnosťami namietanými oprávneným vo vyjadrením zo dňa 14.03.2011, zaviazal na úhradu trov
exekúcie oprávneného. Podľa jeho názoru je skutočnosť, že v konečnom dôsledku nebude exekútorovi
náhrada trov v celom rozsahu uhradená, do značnej miery kompenzovaná jeho v podstate monopolným
postavením pri výkone exekúcie (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.01.2008, sp. zn. III.

ÚS29/08, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 31.03.2010, sp. zn. I. ÚS83/2010). Aplikáciu § 203
ods. 2 Exekučného poriadku taktiež nemožno odôvodňovať tvrdením, že exekútor nie je oprávnený
odmietnuť výkon exekúcie. Kompenzácia tejto nevýhody spočíva vo výlučnom postavení exekútora pri
výkone exekučných titulov, v ktorom mu môže čiastočne konkurovať iba obmedzený počet subjektov(nález Ústavného súdu ČR zo dňa 01.03.2007 sp. zn. Pl.ÚS8/06). K týmto skutočnostiam sa súd v
odôvodnení napadnutého uznesenia nevyjadril, pričom v súlade s konštantnou judikatúrou by mal vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako v závere, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Súd sa pri výklade právnej normy obsiahnutej v § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku obmedzil iba na jedno slovné znenie bez toho, aby zvolený postup s poukazom na tvrdenia
oprávneného riadne a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v nadväznosti na § 169 ods.

1 a § 167 ods. 2 O.s.p. Súd mal podľa jeho názoru ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku
interpretovať s prihliadnutím na účel právnej normy a vyššie uvedený ústavne konformný generálny
princíp a náhradu trov súdnemu exekútorovi nepriznať.

K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadril súdny exekútor, ktorý navrhol uznesenie v napadnutej
časti z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Poukázal na to, že § 203 ods. 2 Exekučného poriadku
jednoznačnestanovuje,žeaksaexekúciazastavízdôvodu,žemajetokpovinnéhonestačíaninaúhradu

trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Exekučný poriadok v danom prípade neumožňuje iný výklad tohto
znenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku, § 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku, § 201 a § 202

O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutej
časti vecne správne.

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16Er/1152/2006 bolo

vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 6.638,70 eur s príslušenstvom. Na základe žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.10.2006 súd prvého
stupňa dňa 09.11.2006 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.
Súdny exekútor v priebehu exekúcie návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.12.2010 navrhol
zastavenie exekúcie, nakoľko lustráciou majetku povinného bolo zistené, že majetok povinného nestačí

ani na úhradu trov exekúcie, pričom súčasne žiadal, aby súd uložil oprávnenému nahradiť mu trovy
exekúcie. Oprávnený podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 16.03.2011vyjadril súhlas so
zastavením exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom
navrhol, aby súd súdnemu exekútorovi náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku nepriznal.
Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť

súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
v časti trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že

majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o
vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takom prípade znáša trovy exekúcie súd,
súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

Ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je výnimkou zo zásady ustanovenej § 197 ods. 1
Exekučného poriadku (podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný), a z ktorého vyplýva, že v

prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie výlučne iba vtedy, ak
oprávnený zastavenie exekúcie procesne zavinil. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému
jeuváženiesúdu,čioprávnenýnejakýmspôsobomzavinilzastavenieexekúcie.Prirozhodovaníotom,či
oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je potrebné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcieje nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva procesného a nie práva hmotného. Preto o tom, či
oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho
podľa procesného výsledku. Pod „zavineným oprávneného“ v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok
buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie
exekúcie.

Povinnosť oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku prichádza do
úvahy len v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov

exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku).

V danom prípade z obsahu spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,
že súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a o trovách
exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri rozhodovaní o trovách exekúcie
správne, keď s prihliadnutím na ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku uložil zaplatiť náhradu

trov exekúcie oprávnenému, nakoľko s prihliadnutím na dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bolo, že
majetokpovinnéhonestačíaninaúhradutrovexekúcie,bezohľadunaskúmaniezavineniaoprávneného
na zastavení exekúcie bolo potrebné uložiť a znášať trovy exekúcie oprávnenému.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému súdnemu exekútorovi a povinnému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože im žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.